Hors je prejav Slnka, v rozličných národoch majúci viacero slovným podôb: Horus (Chors, Chars, Chur), Horse, Chers, Chorus. Horus vedie kruhový pohyb nášho svietiaceho telesa, a preto je na jeho počesť pomenovaný aj chorovod (rovnako kruhový pohyb), ale je považovaný aj za ochrancu dobytka, no osobitne je známy ako ochranca koní. Horus v podobe Sokola je aj pánom vlkov. Je Svetlej podstaty, brat Koľadu. V povesti „Slovo o Igorovom pluku“ na mieste, kde sa hovorí o kniežati Vseslavovi sa píše, že knieža v noci sliedil ako vlk, prebehol z Kyjeva do Tmutarakane skôr pred Horsom. Hors je nebeské oko, ktoré všetko vie, všetko dáva a je všetkého blaho. Meno Hors je árijského pôvodu a pochádza zo slova „choro“, „koro“, t.j. kolo, čo vo význame kruh používame dodnes. Chors je okrúhlym zdrojom bieleho svetla. Od tohto koreňa pochádzajú slová chorovod či chorom (chrám). Chrám bol pôvodne vždy kruhová budova, v ktorej sme slávili Prѣdkov. Pravé uhly nie sú našou pôvodnou kultúrou a treba si uvedomiť jednu vec. Ostré rohy – kúty moderných budov – doslovne „kradnú“ energiu z tých, čo v takýchto priestoroch žijú, alebo sa v nich zdržiavajú. A kde táto energia odchádza..? Ďalej je tento slovný základ aj v slovách „kolovrat“, „okolo“ a iných. Hors býva často zobrazovaný buď ako jagavý Biely Kôň, ktorý behá po oblohe, alebo ako Slnečný Pes. Veľmi často ho však zobrazovali aj ako múdreho starca, ktorý je obklopený bielymi psami alebo vlkmi.
Rovnako dnešný Sevastopoľ sa za starých čias nazýval Chersones Taurický a bolo to miesto kultu Horsa. Takéto kulty boli aj v meste Chorezma (t.j. Slnečného mesta) na brehoch Amudary v Strednej Ázii, na slnečnom ostrove Chortina na Dnepre atď. Horsovi je zasvätený jeden veľký sviatok – je to deň letného slnovratu v mesiaci jún. Neoddeliteľnou súčasťou slávenia tohto sviatku bolo spúšťanie horiaceho kolesa – znaku Slnka – z hory k rieke. Tento zvyk sa napríklad na Slovensku zachovával ešte donedávna.
Horsovi je zasvätených niekoľko legiend.
Hors je jedným z rodových Prѣdkov Kazakov, na počesť ktorého nazvali aj svoju vojenskú základňu, ostrov Chortica či Chortina. Kozáci dodnes na jeho počesť nazývajú psov „chortami“, a tí najelitnejší Kazaci – charakterníci – sa dokážu meniť na chortov.
Určite ste už počuli hovoriť legendy o šaolinskych mníchoch, o tom, ako vedia levitovať a podobné veci. Oproti schopnostiam našich charakterníkov to sú len usilovní amatéri.
O týchto veciach sa hovorí v povesti, ktorá je podobne ako Velesova kniha napísaná na bukových doštičkách. V našej dobe ich zverejnil J. Miroľubový. V týchto textoch sa priamo poukazuje na božské Rodoslovie Kazakov: „Kedysi, za pradávnych čias, porodil Otecko, Baťka s matkou Dažzemou počas nočnej búrky ľud Kazakov. V ruštine Baťka – všimnite si dobre tento názov; Baťa, Baťka, Baťuška je typické vyjadrenie blízkeho vzťahu k Otcovi. Ale v prenesenom význame sa používa aj na „otca vlasti“, t.j. prenášal sa napríklad aj na cára. Preto Baťka či jednoducho Baťa Chán je typický názov pre vládcu Tartarie – a to, že niektorí ho nazvali Batu chán a „priradili“ k Mongolom je – síce úmyselná – ale iba mystifikácia. Baťka Koľada je synom Tarcha Dažbagu a Zlatogorky, t.j. vnuk Perúna. Koľada dal Kazakom zem od severu po juh, od mora po more, od východu po západ, od Dunaja (za starých čias mal meno Dona) po Don. A prikázal svojmu ľudu neodchádzať z tejto zeme nikde a nikomu ju nedávať a dal svojho brata Horsa na stráž tomuto charakternému Kazactvu, aby mohlo svoju zem brániť dňom aj nocou. A aby vedeli dobre bojovať, tak im všetkým poskytol svoje kazacke umenie a majstrovstvo z Nebies, aby skrz Kazačí Kruh jeho požehnanie dostávali, a aby vedeli v čom je ich kazačia sila. Aby z poverenia svojho Baťku boli strážami Svetla, ale keď uvidia čiernu bezhraničnú nenávisť a nepravdu, tak ju nesmú vedome dopustiť na svojich druhov, ale na nepriateľa v boji ľúti musia byť. A od svojej Matky Zeme búrkovú neudržateľnú ľúbosť k ľuďom Zeme majú mať – takú červenú až šarlátovú, ako nebeský alarm.
Hors je považovaný aj za starostlivého pomocníka poľnohospodárom. Na Rusi sa zachovali aj ľudové piesne s touto tematikou – zatiaľ čo Slováci sa už iba ježiškujú a márijujú…
Na prvý pohľad to vyzerá, že z nejakého nejasného dôvodu mali naši Prѣdkovia tri podoby Slnka: Dažbagu, Horsa a Jarila. Ako všetko, čo robili naši Prѣdkovia malo svoj dôvod, tak aj toto má logický podklad. O Jarile-Slnku sa niet čo sporiť, takže sa pozrime na Dažbagu a Horsa.
Dažbaga stojí proti svetu Tmy, proti Temnej Navi. Zosobňuje Nebeské Svetlo, ktoré sa vylieva na Midgard-Zem, na Svet Javi. On je prítomný vždy, dokonca aj v najdaždivejší deň, keď je obloha úplne zatiahnutá mrakmi. Toto je to Biele Svetlo, podľa ktorého nazvali náš svet, a preto aj v minulosti hovorievali: „Prejsť celým Bielym Svetom“. Úplne iná situácia nastáva, keď zasvieti Slnko. Človek na Duši hneď pookreje a aj život sa stane krajším.
Hors nikdy nechodieva sám, vždy je v spoločnosti pomocníkov. Napríklad, Slnko nemôže byť bez denného svetla, a preto Dažbaga a Hors sú vždy jeden vedľa druhého. A iba slnečné svetlo nestačí na to, aby bola dobrá úroda, potrebný je aj dážď – a to je už záležitosťou ďalších pomocníkov. Pripája sa Stribaga, nadháňa Perúnove mračná, ten zahrmí, zaseje blesky a na pole sa vyleje nebeská vlaha. A iba vtedy bude dobrá úroda.
Slávenie sviatku začína pravslávením Horsa a prinesením nekrvavých obiet (najčastejšie okrúhlych koláčikov). Po tomto obrade sa vytvárajú chorovody a tancujú chorovodné tance. Sú to pomaly sa pohybujúce tance sprevádzané spevom chorovodnej, ťahavej piesne. Chorovody sú zároveň hlavnou súčasťou osláv zasvätených Horsovi. Oslavy Dňa Horsa jednoducho nemôžu prebiehať bez chorovodov, dokonca sa u nás piekli špeciálne tejto príležitosti zasvätené, rituálne koláče, „chorošule“ – čo je v staroslovienčine – ktorú sme my, Slovieni v minulosti tiež používali. Ostatne – ako vieme – aj samotné slovo „koláč“ pochádza od mena Koľadu, t.j. kolo, okrúhly na podobu okrúhleho Slnka. Na tomto videu si môžete pozrieť priebeh časti takejto oslavy z jednej Rodovej občiny v Rusku. Pevnou súčasťou tohto sviatku je spúšťanie veľkého, horiaceho kolesa, ktoré symbolizuje solárny znak Slnka.
Pri tejto príležitosti si pripomeňme vynikajúci slovenský film Rodná Zem. Hoci v poslednej dobe by ho mnohí radi zatratili ako politicky motivovaný, bol, je a ostane najlepším slovenským filmom (okrem iného prvým slovenským farebným filmom) z prostredia našej ľudovej kultúry a svojho času zožal v kinách obrovský divácky úspech. Na tomto obrázku napríklad pekne vidno, že prastará tradícia chorovodov sa pretransformovala na východe Slovenska aj do rýchlejších tancov – ale základom je stále chorovod:
Rovnako pekne tu vidno prastarú tradíciu slobodných dievčat – jeden vrkoč na chrbtici. Scéna z obrázku je však jedna z najunikátnejších v našej kinematografii z pohľadu prastarej kultúry. Ak si pozriete film tak poľahky zistíte, že práve táto scéna je v podstate to, čo už dnes prežilo iba v Rusku ako častušky. Čo to je? Naši Prѣdkovia sa tiež radovali zo života a zabávali, ale tieto zábavy mali úplne iný podklad ako dnes. Jeden zo zábavných spôsobov, ktorý však zároveň zásadným spôsobom budoval „intelektuálny potenciál“ zúčastnených sú častušky. Podstata spočíva v tom, že pri tancovačke – kde bola zhromaždená vari celá dedina, mladí aj starí, sa na známu melódiu ľudia navzájom „prekárali“. Ako otázky, tak aj odpovede museli byť spievané na všetkým známu melódiu. Predstavte si, že musíte pred ostatnými ľuďmi nielen dávať rôzne otázky, ale ich aj dostávať a trefne odpovedať. A aby to nebolo také jednoduché, tak v rýmoch a spevom. Nie každý by takéto niečo dnes dokázal.
V prastarej ľudovej kultúre dodnes vidno zvyky nášho ľudu. Podobne ako u Kazakov dodnes, tance neslúžili iba na zábavu. Pôvodné mužské tance obsahovali prvky bojových umení, pretože každý muž zo slovanských a áriských Rodov bol aj bojovník.
Bojová sekera bola tradičnou súčasťou našej výzbroje – aj keď valaška ostala skôr ako symbol – ale umožňoval cvičiť a zdokonaľovať sa v zaobchádzaní s ňou:
