Našim čitateľom je už známe, čo to je demokracia. Odpoveď možno nájsť u klasických gréckych autorov, ako je napríklad Platón, alebo aj v dobrých antických slovníkoch. No mnohí sa dodnes utápajú v naivných snoch ohľadom demokracie, akurát im nedochádza, že prečo to akosi nefunguje. My vieme, že demokracia funguje. To ako pochopíme správne až vtedy, keď si ju preložíme do nášho jazyka: „vláda otrokárov“. No a tu už by malo byť každému jasné, že v otrokárskom systéme jestvujú otroci aj otrokári. A otrokárov je určite oveľa menej, inak by – z ich pohľadu – otrokársky systém neplnil svoju funkciu. Ak rozumieme správne významu slova, pochopíme aj súvislosti s udalosťami v dnešnom svete. A už nám bude úplne jasné, prečo si dnes niektoré subjekty uzurpujú právo dávať rozkazy aj celým národom. Pre nás, Slovanov ostáva jasné to, že demokracia je tu ako forma našej likvidácie. Priblížme si pár príkladov jej fungovania.
Parlamentné zhromaždenie Rady Európy nedávno deklarovalo medzinárodnú imunitu pre ukrajinskú pilotku vrtuľníka Natáliu Savčenko – ktorá je vo vyšetrovacej väzbe v Rusku . Prezidentka Parlamentnej rady Európy dokonca vyhlásila: „Povedali sme našim ruským kolegom, že musia oslobodiť Savčenko, ak chcú konať v súlade s našimi pravidlami“. Dôležitá formulácia tu je „s našimi pravidlami“. Čo to znamená? Že vo vzťahu k Rusku na Západe akosi neexistujú všeobecné pravidlá a normy medzinárodného práva, ale iba ich pravidlá..? Demokracia…
Ani nie je prekvapivé, že oni ani neprosia, ani nijako inak zdvorilo nepožiadajú. Jednoducho oznámili a hotovo. Rusko je z ich pohľadu jednoducho povinné zaspätkovať a poslušne splniť mimoriadne dôležitý rozkaz. Toto sa už ani nedá nazvať netaktnou drzosťou, to je už minimálne arogantná povýšenosť. Natália Savčenko je vyšetrovaná v súvislosti s navádzaním cielenej streľby na ruských novinárov Korneľuka a Vološina, ktorí boli zabití. Už len jej spôsob, ako sa dobrovoľne pripojila k likvidácii obyvateľstva na Donbasu hovorí za všetko. Pripojila sa k práporu Ajdar, ktorý je zostavený z veľkého počtu ťažkých zločincov, ktorí dostali amnestiu, ak budú zabíjať na Donbase. Len to od nich žiada Kyjev.
Avšak táto európska imunita nemá žiadnu právnu moc v nadnárodnom rozmere, lebo momentálne sa nachádza v Rusku a je obvinená v spáchaní ťažkých zločinov, ktorých sa dopustila ešte predtým, ako bola zvolená za poslankyňu do Vrcholnej rady Ukrajiny, čím sa stala aj členkou ukrajinskej delegácie v Rade Európy.
Zákony nemávajú spätnú platnosť, lebo inak by nastala absurdná situácia, aj keď takúto prax bežne používajú na Ukrajine. Niekto môže spáchať ľubovoľný zločin a potom vydajú zákon, že ako člen či členka Parlamentnej rady má imunitu a hotovo. Príklady na takéto situácie možno nájsť aj v anglosaskom systéme precedentného práva. Podobný prípad sa odohral vo Veľkej Británii s bojovníkom organizácie IRA, Robertom Gerardom Sandsom. Tiež bol zvolený do republikového parlamentu, ale zomrel v anglickom väzení na následky hladovky. Ďalší z prípadov je Iľja Ilašku, ktorého obvinili v organizovaní ozbrojenej skupiny v oblasti Podnepria. Bol uväznený v rokoch 1993-2001, hoci bol zvoleným poslancom parlamentu Moldavska a senátorom Rumunska. Oslobodený bol až r. 2001, ale nie ako poslanec, ale na základe osobnej žiadosti prezidenta Moldavska Voronina.
Parlamentná rada Európy má svoje vlastné, demokratické chápanie. Rusku odobrali nielen právo hlasu, ale aj právo účasti na zasadnutiach a na monitoringovej činnosti, a to kvôli Krymu. Vyjadrenie národa Krymu o sebaurčení – v súlade s Chartou OSN – na základe referenda považujú za porušenie medzinárodného práva.
Veľmi vyhranený je postoj Parlamentne rady Európy vo veci fašizmu. V Európe je trestným činom nielen zastávanie sa nacizmu, ale aj používanie nacistickej symboliky. No prejavy nacizmu na Ukrajine a v Pobaltských republikách európski politici ignorujú – veď predsa to je zamerané proti Rusku.
Keď bol v roku 2013 v Ruskej Dume prerokovávaný zákon o „Odmietaní alebo odobrovaní zločinov nacizmu“, OBSE dokonca protestovala. Zákon je údajne hrozbou pre slobodu slova a nezávislosť médií a môže poškodiť demokraciu a dodržiavanie ľudským práv. O čo ide? Bežná prax Západu voči Rusku – dvojité štandardy, aj keď „poškodenie demokracie“ je naozaj dobrá vec.
Samozrejme, že dnešné Rusko sa nebude podriaďovať takýmto žiadostiam Západu, ale problém je niekde inde. Za vládnutia Jeľcina bola v ruskom právnom systéme zakotvená priorita medzinárodného práva nad ruským. Napríklad sa píše: „Ak sú medzinárodnou dohodou s Ruskou federáciou ustanovené iné pravidlá, ako predpokladá zákon, tak sa použijú pravidlá medzinárodnej dohody“.
Tu si treba vyjasniť, čo od svojho začiatku znamenala nadradenosť medzinárodného práva nad národným právom. Tento prístup bol povinne zapracovaný do ústav tých krajín, ktoré boli porazené v Druhej svetovej vojne. Roku 1947 v Taliansku a Japonsku, r. 1949 v Nemeckej spolkovej republike. No a pozrime sa – v Rusku k tomu došlo r. 1993. V návrhu Jeľcinovho zákona novej Ústavy sa dokonca priamo hovorilo, že „prešiel expertízou v zahraničí“. Parlamentná rada Európy jednoducho túto situáciu využíva dodnes. No a aspoň vidíme, že Putin má naozaj dosť čo riešiť…
Dnes už je jasné, že globálny Nový Svetový Poriadok a hegemónia USA už nefunguje, ale západní lídri stále pokračujú v používaní metód, ktoré nanútili Rusku v 90-tych rokoch minulého storočia. Jednoducho sa snažia riadiť Rusko tak, ako to robia všetci okupanti vo všetkých okupovaných krajinách sveta, alebo inak ako otrokári riadia otrokov.
Dňa 7. januára 2015 došlo k smutne známej tragédii v redakcii parížskeho časopisu Charlie Hebroo. Akosi zázračne rýchlo sa aktivizovali všetky západné spravodajské služby a len za niekoľko týždňov sa európskej polícii podarilo dostať celú sieť teroristov s bunkami v Paríži, Berlíne, Bruseli a Viedni. No zaujímavá ani nie je takáto zázračná rýchlosť spravodajských služieb, ako skôr prvá medializovaná informácia, že všetci sú občanmi Ruskej federácie. V západných médiách sa začala radostná hystéria, ktorá rýchlo preskočila na Ukrajinu a aj do ruských liberálnych médií, piatej kolóny Západu v Ruskej federácii.
Ako to však je v skutočnosti? Vysvitlo, že všetci zadržaní občania Ruska boli Čečenci, presnejšie utečenci z Čečenska, ktorých prijala Európska únia, aby ich „uchránila“ pred surovými represáliami v Rusku. Podľa údajov organizácie Eurostat, 90% utečencov z Ruska v Európe pochádza zo Severného Kaukazu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že všetko je najlepšom poriadku a ukázal sa iba zodpovedný humanitárny prístup EÚ. No takýto luxus sa neposkytuje všetkým žiadateľom o azyl v EÚ.
Podľa dokumentu „Chechnya Advocacy Network“ z USA – ide o humanitárnu organizáciu – azyl v Európe nie je poskytovaný každému. Niekoľko údajov z tohto dokumentu:
- Len 10% Čečencov dostalo azyl v Poľsku, ale všetko to boli takí, ktorí mohli dokázať, že v minulosti bojovali ako povstalci proti ruskej vláde;
- Nemecko poskytlo azyl asi 28% žiadateľom, vo väčšine prípadov však tým, ktorí vedeli preukázať, že bojovali proti ruskej vláde, alebo pracovali v čečenskej separatistickej vláde;
- V Nórsku dostalo azyl asi 7-8% utečencov, ale vyložene iba tí, ktorí boli schopní dokázať, že bojovali proti ruskej vláde, politicky ju podporovali, alebo majú takých príbuzných.
Ukazuje sa, že na to, aby niekto v EÚ dostal štatút utečenca nestačí byť iba chudobným a v núdzi, ale musí byť skutočným povstalcom proti ruskej vláde…
EÚ veľmi rada a často prezentuje, ako odmieta vydávať Ruskej federácii ľudí, ktorí sú podozrievaní v Rusku z terorizmu. Ale jeden z pracovníkov nemeckej agentúry na ochranu ústavy – samozrejme pod podmienkou anonymity – nedávno povedal časopisu Die Welt, že približne 200 povstalcov z Kaukazu, ktorí sú od r. 2011 vedení na zozname teroristov OSN dostali v nedávnej minulosti politický azyl v Nemecku a zaoberajú sa náborom nových bojovníkov a zbieraním peňazí pre Džihád.
Putin často žiadal Západ, aby nepodporoval teroristov na Kaukaze, no Západ vo vzťahu voči severokaukazským džihádistom postupuje podľa už zavedeného postupu: „Možno sú to synovia suky, ale sú ta naši synovia suky“.
No a takto – žeby číra zhoda okolností? – sa stali nezmieriteľní čečenskí teroristi bojujúci proti ruskej vláde odrazu „ruskými teroristami“, z čoho zase vyplýva, že ich podporuje Rusko. Nič nemení na tom fakt, že práve Rusko ich už dávno žiadalo vydať, no EÚ im dala politický azyl. Z toho zase brilantnou západnou demokratickou logikou vyplýva, že ak Rusko podporuje Donbas, tak že tam sú – samozrejme – tiež teroristi. A odtiaľ už nie je ani len krôčik k tvrdeniu, že malajzijský Boeing, autobus s civilmi vo Volchovanke či riadená streľba pomocou vyslaného navádzača, hlásiaceho koordináty cieľov, na zastávku mestskej dopravy v Donecku boli zavinené „ruskými teroristami“.
A takto už ani nie je prekvapením, keď nemecká kanclérka v Davose dala dokopy Rusko a Igil pričom to, že spoza záberov s odrezanými hlavami v Sýrii aj postrieľanou redakciou časopisu v Paríži trčia uši amerických režisérov liberálnym médiám nevadí.
Ale ako to vlastne je? Donedávna sa zdalo, že schéma fungovania nemecko-amerických vzťahov je veľmi jednoduchá. USA vydierajú a nútia Nemecko konať v ich prospech, čomu sa Nemci s menším alebo väčším úspechom snažia brániť. No keď sa Nemecku podarilo v decembri 2014 vyviesť z USA 120 ton svojho zlata, všetko sa razom dostalo do úplne iného obrazu. Nemci sa predtým dlho a márne snažili vyviezť svoje zlato z úschovy v USA, pretože Američania veľmi dlho na nič také nechceli vôbec pristúpiť. Dokonca dlhodobo nedovoľovali zástupcom Bundesbanky ani skontrolovať, či tam ich zlato ešte vôbec je. Hneď po návrate zlata do Nemecka vykonali špecialisti Bundesbanky chemickú analýzu, či im Američania náhodou nevrátili iba pozlátený volfrám.
Ponúka sa iba jediné vysvetlenie. USA dnes musia Nemecku platiť za to, že Berlín udržiava sankcie proti Rusku. Ale na to, aby mohli reálne vrátiť zlato museli ho reálne nájsť na svetovom trhu, nie iba podsúvať kadejaké náhradné „kontrakty v cene zlata“ a podobne. A takéto niečo vôbec nie je jednoduché.
Nie tak dávno preletela svetovými médiami správa, že Ukrajina odviezla do USA na úschovu svoj zlatý poklad. Teraz sa môžeme staviť o koľko len chceme, že dnes je toto zlato v trezoroch vo Frankfurte nad Mohanom a Ukrajinci ho už nikdy viac neuvidia.
Ukazuje sa, že dnes sa situácia zmenila tak zásadne, že americkým hegemónom už nestačí svojich vazalov iba strašiť, musia im aj platiť, lebo inak sa im môžu rozutekať. Merkelová možno začala podobnú hru ako svojho času ukrajinský prezident Janukovič – snaží sa vyťažiť maximum ako z Washingtonu, tak aj z Moskvy. Ako inak by sa dalo vysvetliť, že opäť začína spomínať vytvorenie spoločného eurázijského obchodného priestoru, čo zase v žiadnom prípade nevyhovuje USA. Zdôraznila iba to, že podmienkou je uregulovanie konfliktu na Ukrajine. Rovnako je možné, že ide o vydieranie Washingtonu, alebo aj o pokus uspokojiť nemeckých oligarchov, ktorým rozhodne nevyhovujú sankcie.
Keď už je uregulovanie situácie na Ukrajine podmienkou Nemecka, v akom je to vlastne stave? Podľa francúzskeho portálu AgoraVox západné médiá vždy spomínajú iba dva body Minskej dohody, ktoré ako keby porušovalo Rusko, ale vždy mlčia o ďalších 11, ktoré všetky a úplne porušuje Kyjev a NATO. Článok napríklad cituje z Minskej dohody, že musia byť odvedené „z teritória Ukrajiny pod dohľadom OBSE všetky zahraničné ozbrojené jednotky, vojenská technika a aj žoldnieri“, no Kyjev „pritúlil“ na svojom území Američanov, Angličanov a Kanaďanov, ktorí už aj dodali Ukrajine vojenskú techniku. Článok ďalej pokračuje, že nehľadiac na obvinenia z ukrajinskej strany o údajnej vojenskej pomoci Ruska, nijaké dôveryhodné dôkazy nikdy nepredložili ani USA ani NATO. Dokonca podľa údajov nemeckých aj francúzskych tajných služieb, Rusko si nikdy za nedalo cieľ obsadiť územie Donbasu, čo je v článku zdôraznené.
Nemecko sa síce nestane spojencom Ruska, ale možno sa bude snažiť vzdorovať Washingtonu v jeho snahe o vytunelovanie Európy presne v tom štýle, ale predtým ZSSR. Tejto verzii napovedá aj to, že EÚ nedá Ukrajine toľko žiadané peniaze, hoci USA na Berlín veľmi tlačia. Washington dnes už fyzicky nemôže dotlačiť pre Kyjev zopár miliárd dolárov, ale EÚ začína pre seba dotláčať nové peniaze a zavádza do svojej ekonomiky 1,1 trilióna euro. Z tohto pohľadu by „stačilo“ dotlačiť iba 20 miliárd navyše, ktoré by umožnili junte v Kyjeve pol roka financovať teroristickú operáciu na Východe. Bolo by to iba 1,8% z toho, čo EÚ aj tak dotláča pre seba. Ak by dnes Berlín bol pod plnou kontrolou Washingtonu, tak by EÚ dodala Kyjevu minimálne 40 miliárd euro.
Anglosasi si už dávno stanovili za cieľ prekaziť spojenectvo Berlína a Moskvy. Ukrajinská kríza je iba jedna z epizód dlhej reťaze amerických špeciálnych operácií. Spomeňme iba niekoľko posledných: Sýria, Lýbia, Irak, Gruzínsko… Otvorene a cynicky to opísal G. Friedman, hlava „tieňovej CIA“, analytickej spoločnosti Stratfor: „Podstata tejto politiky je táto. Podľa možností čo najdlhšie podporovať rovnováhu síl v Európe pomáhaním slabšej krajine, a ak by už hrozilo narušenie rovnováhy, tak sa zamiešať v ten najposlednejší okamih. Takto sa USA zapojilo do Prvej svetovej vojny po odstránení Nikolaja II. v r. 1917, čím nedali možnosť posilnenia Nemecka a aj v Druhej svetovej vojne sme otvorili druhý front až v júni 1944 po tom, ako sa stalo jasné, že Rusi vyhrávajú nad Nemcami“. Washington teda znovu pripravuje stenu medzi Berlínom a Moskvou – preto prevrat na Ukrajine. Z tohto súdka je aj kompromitácia Merkelovej s aférami odpočúvania. No a médiá vytrvalo vytvárajú obraz nebezpečného Ruska, pred ktorým sa dá zachrániť jedine tak, že Nemecko a EÚ celkom sa stanú kolóniou USA.
Plánované rozbitie Ruska na okupačné zóny k roku 2010 nevyšiel, preto USA musí prejsť od „postindustriálnej“ spoločnosti nazad, k industriálnej, no na to potrebuje odbytové trhy. Tým najperspektívnejším pre nich je trh Európskej únie. Keďže EÚ obchoduje s Ruskom, odbytové možnosti boli obsadené a vtlačiť sa nieto kde. Preto bolo potrebné rozbiť obchodné väzby medzi EÚ a Ruskom, oslabiť jednotlivé krajiny a vnútiť Európe podpísanie dohody s Washingtonom, analogickú euroasociačnej. Ide teda o vytvorenie transatlantickej zóny voľného trhu, v ktorej je EÚ, ktorá nebude mať vlastné energetické zdroje, už vopred neschopná konkurencie. Z pohľadu tejto logiky je jasné, že Ukrajina poslúžila ako akási návnada, ktorú EÚ prehltla. No a teraz Ukrajinu, ako tranzitnú krajinu pre energetické nosiče z Ruska postupne somalizujú, pričom cieľ je vytvoriť obchodnú bariéru medzi Moskvou a Bruselom.
Aby definitívne zamedzili možnosti vzájomného zblíženia medzi Berlínom a Moskvou, znovu menia Nemecko na taran proti Rusku, čo je viditeľné aj na škandálnom vyhlásení ukrajinského premiéra – krvavého králika – Jaceňuka pre nemecké médiá v Nemecku: „Všetci si dobre pamätáme na vtrhnutie sovietskych vojsk na územie Ukrajiny aj Nemecka, musíme tomu predísť. Nikto nemá právo prepisovať udalosti Druhej svetovej vojny, čo dnes robí ruský prezident pán Putin“. Nuž takto ideový potomok Banderu podáva ruku ideovým potomkom Hitlera.
Nadbieha Nemcom, chcel by takto zvýšiť šance na nemecké peniaze. Problém však je v tom, že nemecká vláda odmietla komentovať toto Jaceňukove vyhlásenie pre nemecké médiá a na nemeckom území. Možno to chápať iba ako solidaritu kanclérky Mekelovej s kanclérom Adolfom.
Ukrajinský minister financií však priznal, že dokument, ktorý podpísali pri Jaceňukovej návšteve v Nemecku nebola úverová zmluva, ale iba „Letter of Intent“.
Pre kanclérku je problémom to, že nemecká spoločnosť sa prebúdza a už chápe, že v súčasnosti sa v nemeckej verejnosti a parlamente vedie boj o budúcu podstatu Nemecka, o jeho politickú a národnú identitu. V tejto hre je zaujímavé pozorovať, ako sa postupne mení pozícia prostých občanov a celej spoločnosti, lebo nemecká spoločnosť na rozdiel od kancelárie kanclérky prejavuje zdravý zmysel pochopenia podstaty toho, o čo ide.
Dnes sa už nedá v žiadnom prípade povedať, že nemecká spoločnosť a podnikateľská sféra je zdebilizovaná proamerickou propagandou, alebo že je ochotná slepo podporiť hru Washingtonu v Európe a proti Moskve. Washington žiada od Berlína nielen podporenie sankcií, ale aj vytvorenie spoločného ekonomického priestoru. Ak sa táto dohoda naozaj uzavrie, tak celý veľký európsky priemysel čaká rýchla a bolestivá smrť. Európa, ak by chcela podporiť americký business, bude musieť zničiť svoj vlastný. Inak to nejde, oba existovať nemôžu.
Na mnohých nemeckých televíznych kanáloch sa už objavuje otvorený výsmech amerických politikov, a to ako v kritických materiáloch médií, tak aj vo vystúpeniach niektorých nemeckých politikov. Nakoniec aj český prezident – na rozdiel od slovenského scientológa zo silnej komunistickej rodiny – je na tej istej vlne odporu ako nemecký business. Nielenže nekritizuje pripojenie Krymu, ale pravdivo vyhlasuje, že Bandera sa pokúsil vytvoriť na Ukrajine nacistickú vládu a odsúdil aj fakľové pochody nacistov v Kyjeve.
Pre Rusko je dnes dôležité nedovoliť USA vytvoriť v Európe chaos, ako to urobili so ZSSR, ktorý rozbili a vykradli. No a Ukrajina nechápe, že po úlohe, ktorou ju poverila USA – spôsobiť problémy Rusku – jednoducho prestane existovať. Z pohľadu Ruska – ale aj zdravomysliacich občanov EÚ – je dôležité, či Nemecko a Francúzsko dokážu nájsť silu na sebarealizáciu EÚ, alebo sa stanú obeťou geopolitických ambícií USA, ktoré zmenia priestor EÚ na oblasť kontrolovaného chaosu v štýle Somálska. Pod frázou „Západná jednota“ totiž anglosaské médiá vždy myslia absolútne podriadenie sa diktátu USA. Ale už aj samotné západné média priznávajú, že ich jednota pod – nenásilným – náporom Ruska začína praskať. Mekrelová v Mníchove už hovorila o spoločnom európskom systéme bezpečnosti spolu s Ruskom, a nie proti nemu.
Každý rozmýšľajúci človek vidí, že Rusko ešte ani len nezačalo tvrdé – ani nie vojenské – odvetné akcie, ktoré môžu veľmi rýchlo zmeniť veľa vecí. Napríklad energetická závislosť Európy od Ruska. Nech si západní experti hovoria čo chcú, Európa nemá za ruský plyn žiadnu alternatívu. Trvalá podpora Ukrajiny zo strany EÚ a jej postupná somalizácia spôsobila rozhodnutie Ruska ukončiť dodávky zemného plynu do Európy cez Ukrajinu, a to k roku 2019. EÚ si veľmi nepomôže s Tureckým prúdom, lebo ruský plyn začne tiecť do Európy cez Grécko. Tým nastane pre EÚ ten istý problém, aký ona sama spôsobila Rusku Ukrajinou, iba v opačnom garde – a nebude môcť urobiť vôbec nič. Rusko ďalej vyťaží aj z geopolitického víťazstva v Sýrii, lebo tým bolo zabránené Američanom postaviť plynovod z Kataru cez Sýriu do Európy, čo bol jeden z hlavných dôvodov, prečo zorganizovali „farebnú“ revolúciu v Sýrii.
K sade opatrení, ktoré majú moc reálne zmeniť hegemóniu USA vo svete patrí aj rozhodnutie ruského prezidenta o dodávke systémov protivzdušnej obrany S-300 Iránu, keďže embargo bolo oficiálne sňaté. O tom, že nejde o srandu svedčí aj rozčúlená reakcia Kongresu USA, ktorá však zároveň demonštruje dominanty amerických hodnôt. Mimochodom, Američania dobre vedia o čo ide, tento systém boli vynútení odkopírovať do svojho „presláveného“ systému Patriot. No kópia zostáva kópiou, aj keď čínske sú oveľa lepšie ako Patriot.
Ak odteraz začiatky alebo ukončenia ozbrojených konfliktov vo svete prestanú závisieť od vojenskej sily USA, tak Američania definitívne stratia kontrolu nad svetom. Takže prečo vlastne dodávka OBRANNÉHO systému protivzdušnej obrany – S-300 sa nedá použiť na útok – vyvolalo takú nervóznu reakciu Washingtonu? V tomto krízovom regióne totiž moderné ruské systémy S-300 zmenia pomer síl v boji za politickú moc. Ba čo viac, premenia celé regióny na bezletové zóny pre F-16 alebo F/A-18 Hornet. Zatiaľ ba 20 bombardérov B-2 Spirit a stíhačky F-22 Raptor môžu pomerne bezpečne pôsobiť v zónach, kde sú rozmiestnené S-300. Takto ruské dodávky pre Irán nevyhnutne zmenia vojenské plány USA a – samozrejme – posilnia vplyv Ruska v regióne. No komentátor portálu The Daily Beast došiel k záveru: „Iránom problém nekončí. Ak Rusko a Čína začnú dodávať rôznym krajinám moderné systémy PVO, tak väčšina lietadiel, ktoré v súčasnosti používajú USA nebudú schopné bojovať v mnohých regiónoch planéty“. USA sa síce ešte nádejajú na technológie „Stealth“, no nikto v bojových situáciách ešte neoveril, do akej miery budú takéto lietadlá neviditeľné pre ruské S-300, ak vôbec. Ruské S-300 neutralizujú americké vojenské letectvo na Blízkom Východe a vynútia si korekciu ich politiky. Ale úprimne, prečo by Američania mali mať možnosť zabíjať kde len chcú, a pritom úplne beztrestne?
Protivzdušný raketový komplex S-300 je najznámejší a najefektívnejší systém PVO vo svete. Systém pozostáva z veliteľského bodu s rádiolokátorom a niekoľkých s ním spojených raketových komplexov, pričom veliteľská jednotka automaticky rozdeľuje ciele medzi jednotlivými prepojenými systémami. S-300 je predurčený na obranu dôležitých administratívnych a priemyselných objektov, štábov a vojenských základní pred leteckými útokmi, raketami s plochu dráhou letu a balistickými raketami. Skrátka, likviduje v podstate všetko, čo lieta, pričom funguje v ľubovoľných klimatických podmienkach. Vertikálny štart rakiet zabezpečuje súčasný zásah niekoľkých cieľov v rôznych smeroch. A aký je ešte ďalší americký problém? Je to mobilný systém, preto americkí piloti nemôžu mať nikdy istotu, kde sa v danom momente skutočne nachádza.
Poznamenajme ešte, že dnes sa krajiny musia naučiť brániť aj inak. Nie nadarmo armádny generál Ruskej Federácie Valerij Gerasimov vyhlásil, že v súčasnosti je najnebezpečnejší problém je americká prax „farebných revolúcií“ na postsovietskom priestore, ktoré už aj boli realizované na Ukrajine, v Gruzínsku a Moldave.
Rusko teda môže pristúpiť k energetickému vydieraniu Európy kedykoľvek sa rozhodne. Čo ak napríklad na budúcu vykurovaciu sezónu jednostranne vyhlási embargo všetkým tým európskym krajinám NATO, ktoré podporili sankcie proti nemu? A uvidíme, aká pevná ostane oná proklamovaná jednota NATO proti Rusku. No energetické vydieranie je to najmenšie, čo môže Rusko naozaj urobiť. Stále si myslíte, že aj s našim scientológom sme na správnej strane?