Ako väčšina príbehov našich Predkov, aj príbeh Etruskov je smutný. No minulosť sa zmeniť nedá, ale môže poslúžiť na to, aby sme neurobili tie isté chyby, t.j. aby sme nestupili na tie isté „hrable“. Stará Múdrosť hovorí, že kto nepozná minulosť, je odsúdený na jej opakovane. Z védického pohľadu je to naozaj jasné – kto nepozná vlastnú minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Ale aj o tom je dnešná doba.
Po zničení Tróje sa podarilo časti Slovanov (Trójanov) pod vedením Enea ujsť na západ a uchytiť sa na Apeninskom polostrove. Apeninský polostrov v 12. storočí pred n. l. obývali národy, ktoré patrili k Sivým a nachádzali sa na veľmi nízkom stupni vývoja. Z tohto dôvodu neboli domorodci schopní klásť kolonizácii Trójanov skutočný odpor. Takto Trójania dokázali od 12. do 8. storočia pred n. l. vytvoriť mocnú Rodovú federáciu, ktorá rozšírila svoj vplyv až za hranice Apeninského polostrova. Obdobie od 8. do 6. storočia pred n. l. predstavuje vrchol prekvitania Rodovej federácie Etruskov. Situácia sa však 5. storočí zmenila. Za Trójanmi začali prichádzať Gréci-Achájci, ktorí vtrhli na Sicíliu a vytvorili tam niekoľko svojich kolónií, ako Syrakúzy, Himer, Akrahant a ďalšie, čím vstúpili do nepriateľského vzťahu s Kartágom aj Etruriou. Vo 4. storočí pred n. l. si už Achájci tak upevnil svoje postavenie na Sicílii, že začali viac a viac ohrozovať Etruskov na Apeninách. V tom čase sa však rýchlo zmenila aj situácia na samotných Apeninách, keď sa tam v 5. storočí sformovali tri národy. Etruskovia mali 100 Rodov spojených do federácie. Samniti, pôvodní obyvatelia Apeninského polostrova, začali pod vplyvom Etruskov prechod na občinno-kmeňové zriadenie. Na takýto systém organizácie začali prechádzať aj Sabíni a Latíni. Všetky tieto národy však značne zaostávali za Etruskami, ktorí mali svoju Rodovú federáciu na čele s volenými kniežatami, Radou hláv Rodov, volchvami a Kruhom, t.j. Zhromaždením Rodovičov – členov Rodu.
Etruskovia, ktorí samých seba považovali za Rasénov mali svoje vlastné písmo, písomnú tvorbu, ovládali mechaniku, mali vysokú úroveň umení a remesiel, poznali divadlo a mnoho ďalších vecí. Svoju spoločnosť organizovali na dodržiavaní Rodových Ustojov. Tých, ktorí Ustoje nedodržiavali síce nezabíjali, ale vyháňali ich z Rodov, čo je typická sprievodná vlastnosť všetkých Slovansko-Árijských národov. Vyhnanci z Rodov buď zomierali, alebo nachádzali útočisko medzi inými národmi, kde zverské zvyky boli bežných spôsobom chovania sa. Toto samozrejme postupne zhoršovalo vzťahy Etruskov s domorodými národmi, v ktorých prebývalo stále viac a viac vyhnancov. Najväčšia skupina vyhnancov odchádzala k Latínom. No prírodné podmienky Apeninského polostrova umožňovali vyhnancom existovať aj samostatne.
Začiatkom 8. storočia pred n. l. si banda takýchto vyhnancov vybudovala vlastný tábor v oblasti budúceho Ríma a nadviazala priateľské vzťahy s blízko usadenou občinou Latínov. Na jednom z nasledujúcich sviatkov, ktorí slávili spolu, táto banda pozabíjala všetkých mužov domorodej občiny a uniesla všetky ženy. Pretože sa logicky obávali pomsty ďalších občín, tak si v rokoch 754-753 pred n. l. postavili opevnenie, ktoré sa neskôr stalo mestom. Mytológia Rimanov o Romulovi a Rémovi ako zakladateľoch Ríma a ich vzdialenom Predkovi Eneovi je pravdivá len v tom bode, že Rím založili vyhnanci Etruskov.
Latíni sa nakoniec vzdali pomsty voči silnej a dobre opevnenej bande, ktorá sa neustále dopĺňala novými a novými vyhnancami. Oveľa viac ich dráždilo bohatstvo Etruskov. Nakoniec sa im podarilo naviesť túto rýchlo rastúcu bandu na lúpežné nájazdy proti Etruskom. V 7. storočí pred n. l. sa táto banda vyhnancov vďaka ich spojeniu s Latínmi rozrástla na štyri klany, čo už začalo predstavovať vážnu hrozbu pre Etruskov. A tak v prvej polovici 6. storočia Etruskovia dobyli Rím a zaviedli tam vládu svojich miestodržiteľov.
Toto však nijako nezamedzilo nárastu nepriateľstva zo strany domáceho, lúpežného obyvateľstva, ktoré bolo riadené opozičnou klanovou šľachtou. Z dôvodu potreby obmedzenia nadmernej moci klanovej šľachty vykonal knieža-miestodržiteľ Etruskov Serbius Tullius reorganizáciu rímskej spoločnosti tak, že vložil do nej základ teritoriálno-majetkového princípu. Územie Ríma bolo rozdelené na 4 triby (tribue), ktoré sa nezhodovali s územiami klanov a začali plniť úlohu teritoriálnych rajónov. V týchto rajónoch tak už boli ľudia s rôznou úrovňou príjmov. Okrem toho Serbius Tullius rozdelil všetkých mužov Ríma na 5 tried, do ktorých sa obyvatelia dostali na základe majetkového cenzu. Najchudobnejší cenzus dostal názov proletári, pretože celý ich majetok predstavovali iba deti.
Spolu s touto reformou vykonal aj vojenskú reformu, na základe ktorej každá trieda stavala určené množstvo centúrií, t.j. stotín vojska.
Vytvorenie tried na základe majetku nevytváralo Rodovú, kastovú spoločnosť. Táto organizácia vytlačila z občianskeho života klanovú organizáciu spolu s ich vzájomným skrytým bojom medzi sebou. No na tomto základe sa oligarchovia začali ešte viac vzďaľovať od spodiny. Okruh záujmov oligarchov sa začal koncentrovať na nadobúdanie nových a nových bohatstiev. Zvrhnutie kniežaťa miestodržiteľa a vytvorenie oligarchickej republiky sa takto stalo už iba otázkou času. Toto zvrhnutie však nevyhnutne viedlo k zrážke s Etruskami, čo sa odohralo r. 509 pred n. l. a bolo spojené s vyhnaním siedmeho rímskeho kniežaťa miestodržiteľa Tarquinia Hrdého. Knieža etruského mesta Clusium (dnešné Chiusi), Porsena, prišiel na pomoc Tarquiniovi Hrdému, dobyl Rím a vnútil Rimanom ponižujúcu zmluvu.
No r. 506 pred n. l. utrpeli Etruskovia ťažkú porážku v Latiu, kde sa grécko-achájsky tyran Aristodemos zmocnil mesta Kume (Cumae). Rimania využili túto udalosť a definitívne sa vymanili spod vlády Etruskov. Nastal úporný boj Rimanov o prvenstvo medzi Latínmi. V r. 493 pred n. l. vstúpil Rím do latinskej federácie šiestich latinských miest už ako vedúca sila. Proces vytvárania rímskeho národa pod nadvládou oligarchie bol ukončený v rokoch 388-340 pred n. l., kedy po latinskej vojne boli všetci Latíni pripojení k Rímskej zbojníckej oligarchickej republike, ale pritom dostali rôzne práva.
Po posinení latinskej federácie začali rímski oligarchovia vojnu na zničenie Etruskov. Prvou obeťou sa stalo najväčšie etruské mesto Veje, ktoré ležalo nad riečkou Kremerou, prítokom Tiberu. Mesto bolo dobité po desaťročnom obliehaní rímskym vojvodcom menom Marcus Furius Camillus. Mesto bolo vydrancované, obyvatelia predaní do otroctva a celé jeho územie – cca 75 000 ha – bolo zmenené na rímske územie. Od tohto okamihu nastáva zánik Etrurie a rozmach Ríma.
Dobytie a vydrancovanie Vejí bolo následkom oslabenia Etruskov vo vojnách s Keltmi a Grékmi-Achájcami, ktorí začali expanziu na Apeninskom polostrove. Etruskovia sa po smrti Aristodema roku 474 pred n. l. ešte pokúsili oslobodiť Cumae. No na pomoc Achájcom prišiel tyran Hieron I. zo Syrakúz na Sicílii, ktorý porazil flotilu Etruskov. Tu sa už ukázala dlhodobá skúsenosť Grékov Achájcov v organizácii pirátskych výprav a stavbe vojenských korábov.
Námorná moc Etruskov bola po tejto porážke zásadne zoslabená. Ich porážka bola zapríčinená aj tým, že na severe Apenín sa objavil nový nepriateľ – Kelti. Časť Keltov prešla cez Alpy a usadila sa na oboch brehoch rieky Po, odkiaľ vytlačili Etruskov. Keltský kmeň Senónov koncom 5. storočia pred n. l. došiel až k ústiu rieky. Začiatkom nasledujúceho storočia začali Kelti systematické nájazdy na Erturiu, čo využili Rimania na obľahnutie mesta Veje a jeho vydrancovanie.
A tak sa vo 4. storočí pred n. l. Etruskovia ocitli zakliesnení medzi Grékmi-Achájcami, Keltmi a Rimanmi, pričom ich položenie sa neustále zhoršovalo. Za týchto podmienok sa v najvýhodnejšej pozícii ocitol Rím. Mohol a dokázal stavať na protirečeniach protivníkov a maximálne efektívne využiť svoju štátnu organizáciu.
Po ťažkých zrážkach s Rimanmi Kelti pochopili, že zatiaľ čo s Etruskami sa dá dohovoriť a žiť, s Rimanmi to nie je možné v žiadnom prípade. Až vtedy sa Kelti rozhodli vystúpiť na strane Etruskov, no bolo už veľmi neskoro. Rím už natoľko zosilnel, že už sa neobával ani koalície svojich protivníkov. Toto sa obzvlášť jasne ukázalo počas tretej Samnitskej vojny v rokoch 298-290 pred n. l., keď už ani spojené sily Samnitov, Etruskov, Umbrov a Keltov nedokázali poraziť Rimanov. V roku 295 pred n. l. v zrážke pri Sentime v Severnej Umbrii z dôvodu nekoordinovania akcií spojencov Rimania rozbili spojené sily Samnitov, Etruskov a Keltov. Roku 290 pred n. l. Samniti skončili s vojenským odporom. Samnitská federácia bola zlikvidovaná, jej kmeňové zväzy premenené na rímskych spojencov s obmedzenými právami. Po porážke spojených síl Etruskov a Keltov v roku 288 pred n. l. ten istý osud postihol Etruskov a Rím ovládol celé Stredné Taliansko od rieky Po po severné hranice Lukánie.
Následkom samnitských vojen a páde Stredného Talianska r. 250 pred n. l. Etruskovia a Samniti definitívne zmizli z politickej mapy Apeninského polostrova. Odteraz tu zavládli Rimania. Potomkovia etruských vyhnancov sa zmenili na pánov a Rím na najväčší štát imperiálneho typu v Stredozemí. Takto sa skončili slávne a tragické dejiny Slovanov Pelasgov, ktorí založili Trójsku federáciu, Minojskú (Krétsku) federáciu a Etruriu. Kultúra Slovanov-Etruskov sa natoľko zliala s rímskou, že niektorí rímski cisári sa neskôr dokonca hrdili svojim etruským pôvodom. No aj tak musíme zdôrazniť, že Rimania prijali etruskú kultúru len povrchne a formálne. Boli to formy vierovyznania a symbolika (štandardy, žezlá, svastika a pod.). No podstata svetonázoru Slovanov a Árijcov, jeho Duchovno-mravné základy boli zavrhnuté. Preto sa ani nemožno diviť, že za absencie duchovno-mravných kvalít sa Rimania sústredili vyložene na vytvorenie impéria. Z tohto pohľadu sa nemožno ani diviť, že Hitler považoval svoju „Tretiu ríšu“ za následníčku Rímskej ríše a aj od nej prevzal mnohé atribúty, ako vojenské štandardy, žezlá, svastiku a podobne. Ale zároveň považoval Svedomie za chiméru nedôstojnú moderného človeka… nepripomína vám to niečo?
Keď už sme spomenuli Keltov, tak si povedzme o nich niečo viac. Názov národa pochádza – ako je u slovansko-árijských Rodov zvykom – od kniežaťa, ktorý ich viedol. Rovnako ako aj názov Slovieni pochádza od kniežaťa Sloviena, tak názov Kelti pochádza od kniežaťa Kelta.
Potom ako Kelt so škandinávskymi Árijcami dobili skoro celú terajšiu Európu sa začal proces asimilácie Árijcov Semitmi a Antami, ktorých enklávy sa nachádzali na mnohých miestach Európy od Karpát po Atlantik. Družiny vojakov viedli vodcovia a kniežatá, no žrecov so sebou nemali. Počas 500 rokov až po dobytie terajšej Európy Vendom (Vandalom) sa škandinávski Árijci už natoľko zmiešali so Semitmi a Antami, že po nich okrem názvu „Kelti“ nič viac neostalo. Dobytie Európy Slovanmi a podrobenie Keltov bolo zavŕšené približne okolo roka 2000 pred n. l.
No Kelti sa s týmto výsledkom nezmierili. Ich veľká časť sa sústredila v dnešnej Západnej Európe, kde bolo dosť enkláv Antov. Okrem toho do Pyrenejí prišla značná časť Iberov z Čiernomoria, ktorí dokonca na určitý čas aj dali polostrovu svoje meno. Enkláva Antov sa vo Východných Karpatoch dostala do izolácie od ostatných enkláv Antov, keďže bola obklopená rôznymi národmi Rusov – vrátane nás. Následkom toho sa za nejaký čas karpatskí Anti zliali s Venejou (Venediou).
V terajšej Západnej Európe sa situácia vyvinula inak. Ibéri a miestni Anti nahuckávali Keltov proti Rusom, ktorým začali Kelti klásť odpor. Boj trval dlho a bol úporný. Keď koncom 9. storočia pred n. l. začala Asýria agresiu proti Ruskolani, tak Veneja – naši Predkovia – poskytla Ruskolani vojenskú pomoc, čo však oslabilo naše sily na západe. Toto využili Kelti. Začali povstanie a vytlačili Venédov k Labe, Dunaju a Východným Alpám. Potom sa začal vojna s premenlivým úspechom medzi Venédmi a Keltmi, ktorá trvala veľa rokov. V 7. a 6. storočí pred n. l. poskytla Veneja znovu svojich vojakov Ruskolani ako pomoc. Keďže na východ odišli značné vojenské sily Veneje, tak Kelti v 6. storočí obsadili dolinu Vltavy a postavili si pevnosť pri Stradoniciach. Odtiaľ organizovali svoje nájazdy na územia Venédov a dokonca obsadili celé dnešné Čechy a západnú časť dnešného Slovenska. Naši Predkovia sa dokázali aj napriek početnej prevahe nepriateľa ubrániť v hornatých severných oblastiach Stredného a Východného Slovenska. Toto územie je pre nás mimoriadne dôležité aj z pohľadu nadchádzajúcich udalostí.
Asi nikoho z našich čitateľov už neprekvapí, že oficiálna história podáva všetky tieto udalosti buď nijak, alebo z úplne iného uhla a súvislostí. Môžeme však povedať, že takýchto falzifikácii je neúrekom. Naša minulosť sa vyskladala tak, že sme sa stali susedom národa Ugrofínov. Hoci k nim oficiálna veda priraďuje aj pobaltské národy, navzájom si títo „bratia“ napríklad s Fínmi vôbec nerozumejú. Ale odkiaľ sa vlastne vo Východnej Európe vzali Ugrofíni? A čo na vzťah Slovania – Ugrofíni hovorí moderná veda?
Nastáva naozaj zaujímavá situácia. Úradne sponzorovaná archeológia a história tvrdí jednu vec, ale napríklad analýza DNA už niečo úplne iné. Podarí sa historikom „dostať pod kontrolu“ DNA Genealógiu, alebo si bude každý hovoriť svoje? Cirkev jednoducho v minulosti systematicky zničila všetky knihy, ktoré hovorili „nekompatibilne“ s judokresťanskou doktrínou (viď knihu Maura Orbiniho – ale len ako príklad, kresťania zničili oveľa viac), a tak tejto istej doktríne podriadení vedci – historici a archeológovia – jednoducho „nepoznajú“ iné zdroje. Niet sa ani čo diviť, že vytvorili to, čo voláme história, t.j. projekcia dejín skrz „optiku“ Tóry. Samo osebe to je „normálne“, t.j. že nepriatelia si po zničení kultúry a samostatnosti svojich obetí prepíšu históriu podľa svojej verzie. Veď ako by vyzerali historické knihy, ak by vyhral druhú svetovú vojnu Hitler? No čo nie je normálne je určite to, ak túto cudziu doktrínu začnú ako papagáje opakovať príslušníci toho národa, ktorý bol touto doktrínou v minulosti podrobený. Aj z „demo verzie“ dejín vieme, že Frankovia bojovali proti našim Predkom. Svedčí to o tom, že boli NAŠI NEPRIATELIA. Ale napriek tomu tiežslovania používajú nimi napísané a schválené zdroje ako etalón, pričom sa nedá povedať, žeby naozaj vôbec neostali naše vlastné. Príkladom je aj známa Velesova kniha, ktorú si so sebou – spolu s mnohými ďalšími knihami – zobrala so sebou do Paríža ešte v 11. storočí n. l. nám už známa kňažná Anna Jaroslavna, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho, keď sa vydala za francúzskeho kráľa Henricha I. Po porážke Napoleona sa knižnica dostala späť do Ruska, ale cirkevná hierarchia sa silou-mocou snažila dokázať, že ide o akúsi fantazmagóriu. Nuž a naši tiežslovania zastávajú rovnaký, judokresťanský názor. A čo mení na veci, ak si títo tiežslovania obliekajú ľanový odev a spievajú slovanské piesne, keď čítajú iba knihy našich nepriateľov a – čo je veľmi prekvapujúce – nemajú prečítaných dokonca ani len Štúrovcov. Tam by sa totiž tiež dočítali mnohé zaujímavé a pre nich očividne nové a prekvapivé veci.
Keďže „chudáci“ oficiálni archeológovia nemajú svedectvá o našej minulosti, tak aby zaplnili nám už známym spôsobom vytvorené prázdne miesta, „upravujú“ si aj nájdené vykopávky. A ak nejaký nájdený dôkaz ani po nimi všeobecne prijatej klasifikácii „nesedí“, o to horšie pre konkrétny dôkaz. Tu však nemáme na mysli všetkých archeológov ako takých, lebo aj medzi nimi je už dosť tých, ktorí nesúhlasia so situáciou. Ale postúpme ďalej, začali sme hovoriť o Ugrofínoch.
Väčšina dnešných národov nehovorí jazykom svojich Predkov. A tak keď Maďari, Fíni, Litovci a ďalšie pobaltské národy nehovoria slovanským jazykom, stali sa naozaj všetci Ugrofínmi? Genetika hovorí o niečom inom. Dnes vo Fínsku má Polícia – bez posúdenia súdom – právo odoberať deti Ruským ženám, ktoré tam žijú, pretože podľa ich názoru Slovanky sú „nespôsobilé“ vychovávať deti. My sme niečo podobné nedávno videli v Británii. Predstavte si, že by sme toto my, slovanské národy začali robiť Fínom, Angličanom, Maďarom a podobným. Ale čo na to členovia „slovanských“ národov? Ak sa pozriete okolo seba zistíte, že nikoho to ani len nezaujíma. V samotnom Fínsku – ako modelovom ugrofínskom štáte – má „titulný“ národ s genetickou skupinou N iba 63%, pričom 33% obyvateľstva má slovansko-árijskú gallogrupu R1a +I. Ak sa pozriete do tabuľky zistíte, prečo Západ na čele s USA a Britániou nemôže „prísť na meno“ Bielorusku a jeho prezidentovi Lukašenkovi. Všetka česť jeho boju za záchranu slovanského genofondu. Ako by to dnes s nimi vyzeralo, ak by tam vyhrala Demokracia? Západ by rád videl výsledky asi tak na úrovni Severnej Afriky. Takže, bratia Slovania, genetický základ stále máme, druhá vec je ale aká ideológia riadi väčšinu obyvateľstva. Prečo napríklad Poľsko – ktoré je dnes oveľa väčšie ako Slovensko – má až 77% obyvateľstva s pôvodným, slovanským genofondom? Len pre zaujímavosť, v celom Poľsku žije iba niečo okolo 150 000 Cigánov. A ako bude vyzerať slovenských 65% slovanského genofondu o povedzme 20 rokov, ak máme už dnes viac ako 1 milión – viac ako 20% – obyvateľstva Cigánov? Ale dokončme otázku Ugrofínov.
Ugrofínov dnes oficiálne priraďujú k tzv. „uralskej“ rase. Možno ju v skutočnosti nazvať aj východotibetskou alebo hybridnou stredoázijskou, ale určite nie altajskou alebo uralskou. Prví mongoloidi, ktorí sa objavili na východe Sibíri boli predkovia národa Inuitov, budúci Eskimáci, ktorí utiekli z juhu Číny na sever. Pred nimi už odtiaľ ušli málopočetné Rody kočovníkov červenej farby kože. Treba však zdôrazniť, že jedných aj druhých prepustili cez svoje zeme sibírski Árijci. Takto naši Predkovia zachránili kmene presídlencov pred úplným zničením. Ak by totiž nedostali možnosť prejsť cez naše územia do neosídlených severných oblastí, všetci títo paleoaziati by dnes už neexistovali, pretože boli nemilosrdne likvidovaní predkami dnešných Číňanov.
V 6. storočí pred n. l. niektoré Rody našich Predkov prenikli do Strednej Ázie. A tam, v Tibete, sa zrodila zmiešaná rasa tých, ktorých dnes učení vedci nazývajú Ugrofínmi. Za čias Hunov – čo je už 5. storočie – sa objavili prví Ugri na Jeniseji, Altaji a Južnom Urale. Vtedy boli spojencami Hunov, od ktorých sa mnohému naučili. V prvom rade životu v stepi a vojne.
Fíni sa objavili vo Východnej Európe oveľa skôr ako Ugri. Prišli z juhu a boli málopočetní, doslovne hŕstka. Preto im aj naši Predkovia dovolili sa usadiť na neosídlenom území, čo sa stalo v 4. tisícročí pred n. l. za tzv. Tripolskej kultúry. Títo kočovníci sa až časom premenili na Fínov, Estóncov a ďalších. Ani dnes ich nie je veľmi veľa, no nároky si robia veľké. Dnes už nemajú problém považovať celú východoeurópsku rovinu za svoje teritórium. Len zabúdajú na to, že všetky archeologické vykopávky napríklad na území Estónska do 3. tisícročia pred n. l. sú čisto slovanské. Podobne to je aj vo Fínsku a ďalších pobaltských štátoch, situácia s Maďarmi je nám známa oveľa lepšie.
Čo si teda vziať z tohto článku? Asi bude účelné dokončiť myšlienku vo vzťahu k článku, na ktorý nás upozornili naši čitatelia. Ak totiž niekto povie v súvislosti s Etruskami, že aj „obRUS môže byť RUS“, hovorí to niečo o „programe na pozadí“. Asi by sme mali prijať za svoje, že všetko sa vyvíja vyložene náhodne, bez akýchkoľvek vzájomných súvislostí a už vôbec niet žiadnej všeslovanskej vzájomnosti. Tu na jednej strane nezaškodí takýmto tiežslovanom trošku mrknúť napríklad na to, čo písal o tejto otázke už Ľudovít Štúr, lebo aj toto je očividne pole neorané. Ale ak sa veci vo svete vyvíjajú vyložene náhodne a izolovane, tak vlastne máme veľké šťastie. Predstavte si, že by nám náhoda neprisúdila názov SLOVANIA, ale napríklad BÁGER či KARBURÁTOR… nehovoriac o ešte horších slovách. No majme na pamäti aj to, že nie všetky naše dnešné slová sú pôvodné, t.j. neboli vytvorené v minulosti našimi Predkami. Takých je – bohužiaľ – už väčšina. A u nás o to viac, že nám vymenili Starosloviensku Bukvicu za latinskú abecedu.
Jedno však urobiť môžeme. Očividne chýbajú informácie z našich vlastných zdrojov. Máme tým na mysli rýdzo slovanského a árijského pôvodu. Budeme preto prinášať viac informácií z minulosti, napríklad kto bol Rama a ako a hlavne prečo sa dostali Árijci do Indie či Škandinávie, kto bol knieža Odin, Rus, Kelt, Slovien, Vandal a ďalšie veci. Pretože dnešným vykastrovaným, vyložene fonetickým písmom nemôžeme pochopiť svet našich Predkov, ktorí mali obrazové myslenie a písmo a ani nepoznáme rozdiel medzi mozaikovým a kaleidoskopickým systémom vzdelávania, tak prinesieme aj viac informácií o obrazovej podstate myslenia a ako ju opäť získať. Kastrát ostane kastrát, nikdy nebude plnohodnotný, ale práve o to tvarom vždy šlo. Toto všetko však nebudeme prinášať preto, aby sme argumentovali proti tiežslovanom, tí nech si robia čo len chcú. V zmysle známe Jamesovho zákona to nemá nijaký význam a na zmienený článok sme okrajovo reagovali len ako odozva na podnet našich čitateľov. Ide o to, aby sa informácie dostávali k tým, ktorí sa už zobúdzajú a hľadajú cestu nahor, po Svarge.
SLÁVA BOHOM A PREDKOM NAŠIM!