V súvislosti s Ivanom IV., ktorého častejšie titulujú prívlastkom Hrozný si povieme niečo o práci ďalších dvoch členov Ruskej Akadémie Vied, ktorí dokorán otvárajú dvere do našej minulosti. Ide o A. T. Fomenka a G. V. Nosovského. Ich hlavná činnosť síce spadá do oblasti matematickej prognostiky, ale práve preto, že ide o exaktnú vedeckú metódu založenú na pokročilom matematickom aparáte, sú ich výsledky dôležité. Títo dvaja akademici použili zložitý matematický aparát tak, že do matematického prognózovania zahrnuli históriu Slovanov. Použitím strohej matematiky sa im podarilo dokázať, že v umelo vytvorenej histórii sú veľké a nelogické diery, t.j. že tieto informácie ukazujú vysokú mieru skreslenia. Treba však hneď povedať, že ich závery, ktoré vychádzajú z rýdzo matematického aparátu ich nie vždy dovedú k správnym predpokladom, ale to nie je až také hrozné. Na jednej strane je jasné, že rekonštrukcia našej minulosti nie je možná iba za použitia matematiky, pretože okrem nej existujú staré letopisy, archeologické nálezy a ďalšie zdroje, ale oni ukázali jednu vrcholne dôležitú vec. Dokázali, že to, čo nazývame história má veľké „diery“. Nuž, priblížme si kúsok ich práce.
Ivan IV. je veľmi dôležitý panovník, pretože práve na jeho osude možno uvidieť, ako prebiehala násilná likvidácia starej kultúry a násilné prevzatie moci západnými, krvilačnými Romanovcami.
Ešte pred tým, ako pristúpime k udalostiam okolo jeho života si pripomeňme, že oficiálna veda tvrdí, že práve počas jeho vlády bolo Rusko slabou krajinou a nemalo žiadny skutočný vplyv na svojich susedov. Ale ako je potom možné, že po celej Európe sa v múzeách uchovali jeho listy, ktoré písal európskym monarchom, a ktorých obsah aj dnes vyvoláva doslovne úžas. Hoci dnes už vieme, že mnohé jeho listy boli neskôr „upravené“, prípadne zmizli, aj to, čo ostalo, má obrovskú vypovedaciu hodnotu. Zacitujme si napríklad z listu, ktorého originál je uložený vo švédskom kráľovskom archíve a je adresovaný Gustávovi I., švédskemu kráľovi:
„Ty si zo sedliackeho a vladárskeho rodu! Keď novgorodskí miestodržitelia veľkého panovníka, cára ruského pošlú svojho posla ku kráľovi Gustávovi, tak Gustáv, kráľ švédsky a gótsky bude musieť pred týmto poslom bozkávať kríž, lebo pre teba je nemožné sa mimo miestodržiteľov k nám priamo dovolávať!“
Ivan Hrozný teda ani náhodou nepovažuje švédskeho kráľa za seberovného. Ale aj ďalší text je zaujímavý:
„… a že my sme kráľa Arcemagnusa obdarovali mestom Polčevo a inými mestami, tak my sme s božou vôľou vo svojej otčine slobodný. Koho chceme, toho aj obdarujeme.“
Znamená to, že Ivan Hrozný ešte považoval Európu za svoju krajinu a európskych monarchov za svojich vazalov, ktorí dokonca nemali ani právo sa k nemu obracať priamo, ale iba skrz sprostredkovateľov. Odôvodňoval to takto:
„My od Augusta Cézara rodom pochádzame!“
Zaujímavý je aj list britskej panovníčke, Alžbete I. Tudorovej, ktorý je uložený v londýnskom archíve. V ňom sa cár tiež označuje zvysoka „MY“, pričom na anglickú kráľovnú za obracia zvysoka ako na „TY“. Na konci listu ju dokonca nazval „nemravná dievka“.
Historici – akože inak – vysvetľujú tento postoj psychickou chorobou Ivana Hrozného. Ale prečo potom si európski monarchovia nedovolili takého „choré výplody“ rovno vyhodiť do ohňa?
Vo Francúzsku uchovávajú ako súčasť národného historického dedičstva krajiny Sloviensku Bibliu, ktorú ako dar priniesla svojmu manželovi Henrichovi I. kňažná Anna Jaroslavna, dcéra Jaroslava Múdreho.
Kňažná Anna Jaroslavna, kráľovná Francúzska 1051-1060
Henrich I., kráľ Francúzska 1031-1060
Podpis Anny Jaroslavny
Anna Jaroslavna so svojimi sestrami
Tu podotknime, že ak by sme prijali fantazmagóriu niektorých subjektov, že sme sa v minulosti nevolali Slovieni, ale akýsi „Sloveni“, tak potom by títo „odborníci“ mohli priamo hovoriť v prídavnom mene nie o Slovienskej, ale Slovenskej(?) Bukvici, a tým pádom aj o slovenskej Biblii na dvore francúzskeho kráľa..? Nie je to pekné, takto si „vyrobiť“ Slovákov priam európskeho významu? Názov „Staroslovienska Bukvica“ používame dnes, pretože je starý – počítajúc k dnešku – minimálne 1 000 rokov. No musíme si uvedomiť, že SLOVIENI bol BEŽNÝ názov, ktorým sa označovali samotní naši Predkovia Slovania – aj tí, ktorí žili v Rusku, resp. najmä tí, pretože do Európy sme všetci prišli odtiaľ. Oni teda vo svojich časoch používali SLOVIENSKY jazyk, nie STAROSLOVIENSKY jazyk. Takto ho môžeme nazývať dnes, po tisíc rokoch a po tom, ako zo Slovienov násilným pokresťančením (veď krížové výpravy ani neboli o ničom inom) vyrobili Slovákov, ktorých takto začali nazývať až kedysi v stredoveku. Len jedno si nevšimli, že tento výmysel nemá oporu ani nikde v Letopisoch… Možno by takýto odborníci mali napísať letopiscovi Nestorovi, aby svoje dielo opravil (adresu poskytneme), pretože on doslovne píše:
„A Sloviensky národ i Ruský jedno je, lebo od Variagov nazvali sa Rusou, ale prv boli Slovienmi. Ak sa aj Poľanmi zvali, no reč Slovienska bola. Poľanmi prezvaní boli, pretože v poli sídlili, ale jazyk Sloviensky bol im jeden.“
Nestorov letopis, 1116
Táto Slovienska Biblia sa po dlhé stáročia používala pri korunováciách francúzskych kráľov. A prečo sa práve Slovienska Biblia stala rodinnou cennosťou francúzskych kráľov, katolíkov (žeby sa zľakli Slovákov…?), ba treba vedieť ešte aj to, že Henrich I. osobne privítal svoju nevestu už na francúzskej hranici. Očividne bolo toto manželstvo francúzskeho kráľa oveľa dôležitejšie a prestížnejšie pre neho, než pre ruskú kňažnú.
Pozrime sa teda na samotného Ivana IV. Ako oficiálny dátum jeho narodenia sa štandardne udáva 25. august 1530. Ale ak preskúmame jeho kostený trón, ktorý možno dodnes vidieť v Zbrojnici Kremľa, tak uvidíme, že na ňom je zobrazený – v tom čase nenahraditeľný – osobný horoskop panovníka, ktorého súčasťou vždy bol dátum narodenia.
Analýzou horoskopu sa dá dokázať, že dátum, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou – keďže je to jeho trón – je jeho dátumom narodenia je 25. august 1526. Narodil sa teda o štyri roky skôr, ako sa – z nejakého dôvodu – uvádza v dobových letopisoch (25. august 7038).
Dnes už existujú dôkazy, že tie ruské letopisy, ktoré sa dochovali dodnes, boli zhotovené v 17. a 18. storočí niekoľkými ľuďmi – cudzincami – ktorí boli na túto špinavú robotu najatí uzurpátormi Romanovcami. Pre nich bolo mimoriadne dôležité, aby sa vytvorila sfalšovaná verzia histórie Ruska ako štátu. Ich hlavným cieľom bolo dokázať, že do ich príchodu nebolo v Rusku nič, všetko „osvietenie“ doniesli až oni. Musela vzniknúť taká verzia histórie, ktorá by dokazovala právo Romanovcov na trón a zároveň by zodpovedala štruktúre celoeurópskeho programu úpravy histórie. Podľa tejto rekonštrukcie dnes už vidno, že Romanovci 17. a 18. storočia boli západoeurópskymi služobníkmi a ich poskokmi na ruskom tróne a plne záviseli od Západnej Európy. Práve preto sa dnes dá dokázať, že všetky letopisy (okrem tých, ktoré boli tajne uchované na Sibíri) vyšli z tej istej dielne. Totiž neraz obsahujú aj tie isté chyby. To však zároveň znamená, že ich nemožno považovať za objektívne a nezávislé. Pri obrovskom množstve prepracovaných letopisov sú chyby jednoducho zákonité.
Už zmienený dátum narodenia cára Ivana Hrozného uvedený na jeho tróne bol potvrdený viacerými nezávislými odborníkmi. Pri tejto príležitosti musíme povedať, že naši dvaja akademici – G. V. Nosovskyj a A. T. Fomenko – nepatria k starovercom ani rodnovercom. Keď napríklad uvádzajú, že Batuňa v krátkej dobe po dobytí Kyjeva povolil stavať pravoslávne chrámy, tak si myslia, že ide o kresťanské chrámy. Kto bol v Kyjeve, určite videl pozostatky kresťanských chrámov, ktoré na kopci blízko kyjevskej Lavry ukazujú turistom, a ktoré boli zrovnané so zemou „Mongolmi“. Nuž, vojsko Ordy znovuobnovilo starú Vieru, ktorá – ako vieme – je Pravoslávna. Slovan je Pravoslávny – pretože to nie je etnický pôvod, ale Vierovyznanie – teda Prav Slávi, t.j. Bohov a Predkov. Ak Batuňa povolil veľmi rýchlo výstavbu nových pravoslávnych chrámov, tak v Kyjeve začali stavať slovanské, nie kresťanské Chrámy, teda slovanské Kapištia a Svätilištia. Jeden z ďalších omylov, s ktorým sa môžete stretnúť v ich prácach je počítanie letopočtu „od Adama“, pričom uvažujú s viacerými variantmi „Od stvorenia sveta“. Totiž v starých letopisoch sa nedá prehliadnuť, že roky sú uvádzané od UMHCH, pretože kresťanský letopočet zaviedol až Peter I. Na druhej strane je obdobie od Batuňu po Ivana IV. obdobím Dvojvieria, t.j. bolo povolené vyznávať ako starú, predkresťanskú Vieru tak aj nové, kresťanské náboženstvo. Len nezabúdajme, že v zmysle známeho prípadu Ježišovho umývania nôh apoštolom z Evanjelia východní kresťania neuznali hegemóniu pápeža (rozkol r. 1054), pretože pápež sa takto postavil na úroveň Boha, čo z pôvodných textov evanjelií ani života Ježiša nijako nevyplýva. Podľa Svarogovej Zápovede je výber viery osobnou vecou každého človeka, takže kresťania boli v tomto zmysle tolerovaní. Výber vierovyznania (vrátane náboženstva) je odrazom stupňa evolučného vývoja človeka. Toto naša Viera vždy brala do úvahy – dokonca ja pre zvieratá, rastliny a Prírodu vôbec.
Tzv. Воскресенская Летопись hovorí o tom, že v Lete 7039, dňa 27. novembra – t.j. roku 1530 – malý Ivan bol s otcom prítomný na cirkevných oslavách vysväcovania nového chrámu. No to je málo pravdepodobné, lebo ak by sme brali do úvahy oficiálny dátum jeho narodenia, tak mladý cárovič Ivan mal iba tri mesiace. Sotva by jeho otec, veľký knieža Vasilij III. riskoval vystaviť trojmesačné dieťa – svojho jediného následníka – takejto nebezpečnej skúške.
Zasvätencom sa ukazuje otázkou už používanie skutočného mena cároviča Ivana. Možno vidieť, že od konca 16. storočia začali ruskí cári používať ako cárske mená svoje vlastné krstné mená. Od toho okamihu začali byť dovtedy tradičné mená ako Vasilij a Ivan v ruskom dynastickom zozname zriedkavé. Posledným Ivanom z neprerušenej rady Ivanov-Vasilijov na ruskom tróne bol práve Ivan Hrozný.
Dnešní historici automaticky predpokladajú, že krstné meno Ivana Hrozného bolo Ivan, pričom to potvrdzujú aj letopisy. No tu nastáva otázka, prečo jeho otec – veľké knieža Vasilij III. – aj jeho dedo Ivan III. mali krstné mená (ak to vôbec boli „krstné“ mená) odlišné od oficiálnych, cárskych mien, a že zrazu mladému cárovičovi dali hneď skutočné meno a oznámili to širokej verejnosti? Je totiž známe, že ešte v 17. storočí zo strachu pred čarami a zaklínaním, pri ktorých je nutné poznať krstné meno toho, na koho sa zameriavajú, sa ruský ľud snažil zatajovať skutočné mená. Boli dokonca prípady, kedy sa skutočné meno cára dozvedela široká verejnosť až po jeho smrti. Nie náhodou sa má aj tajné meno, ktoré dostáva človek pri obrade Menorečenia, uchovať v tajnosti pred všetkými ľuďmi.
Mnohí ľudia predpokladajú, že čas vlády Ivana Hrozného je dostatočne známy. No v skutočnosti to vyzerá tak, že vláda Ivana Hrozného je jedno z najtemnejších, najzaujímavejších a najzáhadnejších období ruskej histórie. Práve toto obdobie totiž pokrýva úplne protichodné epochy ruských dejín – starú, RUSKO-ORDICKÚ vládu a PROZÁPADNÚ VLÁDU ROMANOVCOV. Hranicou medzi týmito úplne odlišnými spôsobmi vlády je práve vláda „Hrozného cára“ a za ňou nasledujúca bratovražedná vojna, známa ako Veľká Smuta. Táto vojna sa nezačala až smrťou Borisa Godunova, ale oveľa skôr a v skutočnosti zachvátila v podstate celé vládnutie „Hrozného cára“.
Ale z akých zdrojov začať pátranie po skutočnej minulosti? Opričnícke archívy, ktoré obsahovali záznamy súdnych konaní ich teroru ÚPLNE ZMIZLI. Celkovo možno povedať, že uchovanie ruských archívov a knižníc od 16. storočia je v samotnom Rusku najbiednejšie z celej Európy. Čia ruka sa postarala o to, že množstvo písomností zmizlo, alebo ak ostali, tak boli hrubo sfalšované? Aké PRAVÉ dokumenty – písané osobne Ivanom IV. – sa uchovali dodnes? Rýchlo zistíme, že prakticky žiadne. Nezachoval sa ani jediný „ukaz“, t.j. priame nariadenia cára. Nezachoval sa dokonca ani jeho TESTAMENT, hoci napríklad testament Vasilija Dmitrijeviča (1389-1425), t.j. stopäťdesiat rokov straší dokument existuje dodnes. A to nie jeden, ale dokonca tri, ako ich vekom prerábal. Zachoval sa aj testament Ivana Kalitu, od Hrozného starší o 250 rokov. Hrozného testament sa akože zachoval iba v historicky neskoršej kópii, ktorá nemá ani len presný dátum.
No list Ivana Hrozného anglickej kráľovnej Alžbete I. Tudorovej – oficiálny štátny dokument – sa zachoval v origináli. Pergamenový zvitok sa uchováva v Londýne od času jeho príchodu z Moskvy, t.j. od roku 1570. Dnes sú na ňom viditeľné neskoršie „úpravy“ – prečo potrebovali „čistiť text“ znenia?
Pozrime sa na čas vládnutia Ivana Hrozného, pričom si všimneme také zvláštnosti, ktoré často prekračujú všetky rozumné hranice:
V roku 1553 Ivan Hrozný zriadil sám nad sebou PORUČNÍCKU RADU. Predpokladá sa, že opatrovnícka rada bola vytvorená na opateru jeho maloletého syna Dmitrija. No Hrozný vyzdravel a Opatrovnícka Rada zrušená nebola. Takže Rada pokračovala v opatrovníctve najvyššieho panovníka, cára?
Počas jeho vlády mu z nejakého zvláštneho dôvodu skladali bojari prísahy viackrát. Cárovi sa prisahala vernosť iba raz, a to pri nástupe na trón. No Hroznému nielenže skladali prísahu niekoľko ráz, on bol dokonca korunovaný viackrát. Prvý raz bol korunovaný r. 1547, a potom r. 1572 – po DVADSIATICH PIATICH rokoch vládnutia?
Hrozný uviedol na svoj trón, namiesto seba (!?) cára Simeona Bekbulatoviča. Existuje akési „vysvetlenie“: Hroznému sa takto ľahšie ovládala Duma…?
Hrozný úplne zrovnal so zemou Novgorod, a potom rozhodol o presťahovaní celého dvora aj štátnej temnice – na dymiace spálenište?
Je jasné, že človek, ktorý koná takéto činy spĺňa znaky schizofrenika. Ale naozaj rozumieme správne udalostiam, ktoré sa vtedy odohrávali? Čo ak nevládol jeden, ale niekoľko cárov?
Tu naozaj má odôvodnenie predpoklad našich akademikov, ktorí zistili, že v časoch panovania „Hrozného“, t.j. 1547-1584 v skutočnosti vládli ŠTYRIA rôzni cári, nie jeden. Neskôr boli všetci „na papieri“ spojení do jedného mena „Ivan Hrozný“. Ale toto zosnovali až v 17. storočí v časoch vládnutia Romanovcov. Išlo o jasnú politickú zákazku: vypracovanie práv pre Ivana Fedoroviča Romanova, prvého predstaviteľa novej dynastie na ruský trón. Historici vytvorili vymyslený obraz „veľkého Hrozného cára“, ktorý vládol na moskovskom tróne na jedného človeka dlhú dobu. Touto konštrukciou dosiahli Romanovci hneď niekoľko cieľov.
Veľká Smuta konca 16. a začiatku 17. storočia nebola jedno z „bežných“ medziobdobí Veľkej, stredovekej ríše. Bola to dlhoročná, krvavá, občianska vojna, následkom ktorej sa zásadným spôsobom zmenilo zriadenie vo všetkých oblastiach Ríše, čo znamená, že bola odstránená pozícia Ordy. Stará, ordická dynastia vladárov svetovej Ríše bola po 300 rokoch zničená. V okolí cára bol vykonaný palácový prevrat. Súčasne sa v Západnej Európe začala vzbura Reformácie. Žeby náhodná zhoda? Nie, za jedným aj druhým stáli tí istí ľudia, úporne sa snažiaci prebiť k moci bez ohľadu na obete. Koniec koncov reformačná vzbura zvíťazila. Po úspešne prevedenej vzbure bolo hlavné mesto Ríše vystavené nebývalému ničeniu a k moci prišli dosadení západoeurópski služobníci Romanovci. Títo zásadným spôsobom otočili duch predchádzajúceho, rusko-ordického vládnutia. Rus sa z vládcu sveta stala v podstate surovinovým príveskom Západnej Európy. Teraz už začali rozkazy smerovať opačným smerom, t.j. nie z Moskvy do Európy, ale zo Západnej Európy do Moskvy a následne do Petrohradu. No bol tu jeden zásadný rozdiel. Predchádzajúca vláda Rassénie nad Západnou Európou bola otvorená a zákonná. Príkazy z Moskvy boli pre európskych panovníkov plne oficiálne a legálne. A takúto otvorenú, zákonnú moc v opačnom smere, t.j. otvorené vydávanie rozkazov Moskve sa napriek všetkému Západnej Európe dosiahnuť nikdy nepodarilo. Rusko aj napriek tomu ostávalo oveľa silnejšou krajinou ako Európa čo sa týka vojenských aspektov a vôbec nemalo k dispozícii „neobmedzený počet“ ľudského materiálu. Práve naopak, ide o vlastnosti, ktoré ostali uložené v génoch. Za vlády Romanovcov bola ustanovená tajná nadvláda Západu nad Ruskom. Rusko malo postavenie samostatnosti, no na ruskom tróne zasadli európski pätolizači – Romanovci. Dôsledne dozerali na to, aby Rusko nemohlo dvihnúť hlavu veľmi vysoko, aby sa nenavrátila Dŕžava a Západ sa znovu nedostal do pôvodného postavenia. Z tohto dôvodu bol starostlivo skonštruovaný mýtus o večnej zaostalosti Ruska oproti posvätenej Západnej Európe. Tento mýtus bol hlboko vkorenený najmä do slovanských národov, vrátane samotných Rusov. Jeho účinok vidíme dodnes.
Jednu z hlavných vecí, ktorú Romanovci urobili bolo, že vyhlásili predchádzajúcu, Ordickú dynastiu cárov za „nezákonnú“. Takto celú rusko-ordickú epochu, ktorá trvala skoro tristo rokov, prefíkane nazvali obdobím „krutého, cudzozemského jarma“ na Rusi. Svojich predchodcov na cárskom tróne – rusko-ordických cárov-chánov – vyhlásili za divých prišelcov z ďalekých, východných krajín, ktorí „uzurpovali“ zákonnú vládu „starých Riurikovcov“. A nimi platení historici už dopracovali detaily. Takto Romanovci vyniesli samých seba na piedestál ako „obnoviteľov ruskej štátnosti“, ktorá vymenila krutovládu cudzincov. Posledného ordického cára, Borisa Godunova nazvali „Tatárom Godunovovm“ a vystavili mu veľmi zlý „certifikát“. V skutočnosti práve Romanovci, keď prišli k moci, tak na Spaskú bránu pribili štvorročného cároviča – zákonného nasledovníka ruského trónu.
No treba povedať, že Romanovci postupovali nielen veľmi systematicky, ale najmä rafinovane. Snažili sa nemeniť samotnú podstatu historických faktov. Oni ich len pozmenili tak, že zmenili ich obraz, pridávali im iný zmysel a nakoniec iné súvislosti. Nakoniec sa celá rusko-ordická epocha skreslila pod úslužnými perami dvorných, romanovských historikov.
Pozostatky kazackých vojsk Ordy, v časoch vojny roztrúsené a čiastočne vytlačené z centra Ríše na jej hranice, vyhlásili Romanovci za „zbehlých nevoľníkov“, alebo za ľudí, ktorí museli utiecť kvôli rozličným zločinom či vyhnancov.
Bolo zrealizované kompletné prepracovanie, zničenie a cieľavedomé zredigovanie pôvodných historických zdrojov. Romanovskí historici napísali novú históriu „zlej Ordy“, presne v súlade s objednávkou, ktorú dostali od nových vládcov. Ak ste videli prvú zo série celovečerných rozprávok o ruských bohatieroch – v tomto prípade Aľoša Popovič a Had Tugarin – tak ste si mohli všimnúť posledný, nenápadný snímok tohto kresleného filmu. Je na ňom somár menom Mojžiš (vystupuje v rozprávke) so zlatými zubami, ako píše ruskú históriu… vonkoncom nie náhodná alegória!
Hlavné je však to, že k slovanským deťom sa prístupnou formou dostáva PRAVDA! A akú pravdu servírujú naši „filmári“?
No všetko sa skryť nepodarilo. Ak aj neberiem do úvahy to, čo bolo skryté Žrecmi na Sibíri – napríklad texty Slovansko-Árijských Véd – tak aj v prepracovaných dokumentoch sa je čoho – z pohľadu moderných metód – chytiť. Tu len na okraj zopakujme, že len idiot by dnes ukázal skutočné, zdrojové texty Véd, ktoré prežili tisícročie v bezpečnom úkryte. Najmä po skutočnostiach, ktoré sme uviedli v článku Psychotropné zbrane už nemôže „zapnúť“ asi iba idiotom. Ale ich provokácie sú zbytočné a Pravda od nich nezávisí.
Po ťažkých rokoch a veľkom úsilí romanovských vladárov a cieľavedomému ničeniu dokumentov minulosti, je rekonštrukcia pravdivého obrazu ruskej minulosti neľahkou úlohou. Ale dôležité je to, že úloha je riešiteľná za pomoci metód modernej matematiky, ktoré umožňujú pracovať so skreslenou informáciou. Viac sa o tom dočítate v knihách už spomínaných akademikov. Vydali ich veľa, sú veľmi čítané.
Okrem hlavnej, ideologickej úlohy, ktorú potrebovali Romanovci vyriešiť, pretože to žiadali všetci noví panovníci Západnej Európy, museli Romanovci vyriešiť aj záležitosti, ktoré boli pre nich bezprostredne dôležitejšie. Museli ukryť, že Veľká Smuta začala už v 16. storočí, nie 17., ako sa hodilo im. Pritom totiž ukrývali to, že oni samotní, Romanovci, boli jedni z jej najzákernejších a najkrutejších účastníkov. Tiež museli odôvodniť svoje právo na trón. Kvôli tomu samých seba zobrazovali ako keby príbuznými posledného zákonného cára. Rovnako potrebovali ukryť svoju účasť v Opričnici a jej krvavých zločinoch, pričom všetko „hodili“ na „Hrozného cára“. No a svoj rod odvodili ako keby od jedinej zákonitej ženy „Veľkého cára“, Anastázie Romanovej.
Na základe analýzy sa ukazuje, že práve kvôli týmto dôvodom romanovskí historici spojili štyroch po sebe nasledujúcich, ruských cárov do jediného, čím ho lživo predstavili ako keby mal viacero žien. Týmto dosiahli, že manželstvá ostatných boli považované za nezákonné, t.j. deti, ktoré sa z týchto manželstiev narodili boli nelegálne a tým pádom bez nároku na trón. Samozrejme, ďalšia lož.
Dynastické paralelizmy v ruskej histórii boli objavené na základe použitia matematicko-štatistických metód, ktoré vypracoval A. T. Fomenko. Ich aplikácia na chronológiu ruskej histórie dokázala, že všeobecne prijímaná verzia histórie ako celok vyžaduje skutočné opravy. Okrem použitia matematiky použili aj historické záznamy, ktoré historici všeobecne neberú do úvahy, pretože protirečia zavedenej skaligerovsko-müllerovskej verzii histórie.
V roku 1547 bol 16-ročný syn veľkého ruského kniežaťa Vasilija III. korunovaný za cára Ivana IV. Novému cárovi bola zložená prísaha. Za ženu mal Anastáziu Zacharynu Romanovú. Jej otec – Roman Zacharyn – bol hlavou budúcej dynastie Romanovcov. Vláda Ivana IV. trvala do r. 1553. Najznámejšou udalosťou jeho vlády je dobytie Kazane r. 1552. V nasledujúcom roku 1553 Ivan IV. Vasilievič vážne ochorel. V tom čase už mal maloletého syna Dmitrija, pričom sa mu onedlho narodil druhý syn, Ivan. Historici predpokladajú, že Dmitrij zahynul hneď po „kríze“, t.j. ťažkej chorobe cára. No podľa rekonštrukcie Dmitrij zomrel oveľa neskôr a stihol dokonca niekoľko rokov panovať.
Možno predpokladať, že Ivan IV. ťažko ochorel, pričom sa očakával jeho skon. Preto večer, 11. marca 1553 najbližší bojari prisahali vernosť následníkovi trónu, mladému Dmitrijovi. Možno predpokladať, že choroba vyzerala neútešne, a preto Ivan IV. odstúpil.
Ivan IV. začal už pred svojou chorobou vykazovať nezvyčajne fanatickú nábožnosť. Je známe, že sa nachádzal pod vplyvom kňaza Silvestra, ktorý na 17 ročného Ivana silno vplýval. Práve tento Silvester zapálil v duši Hrozného iskru náboženského fanatizmu. Tento náboženský fanatizmus ovplyvňoval aj život na cárskom dvore. Angličania, ktorí v tom čase navštívili Rusko opisovali nezvyčajné pomery na cárskom dvore: „Cára nezaujímajú svetské potechy, nemá rád poľovačky, ale zato má potešenie v bohoslužbách…“ V roku 1552 začal mať Ivan aj prvé „videnia“.
Tento cár bol Vasilij Blažený. Jeho najranejší portrét je známy ako kodaňský portrét – je uložený v Národnom Múzeu mesta Kodaň – zobrazuje Ivana Hrozného na ikone:
Jeho fanatická nábožnosť ho zmenila na blázna. Zopakujme si, že samotné slovo VASILIJ znamená CÁR, PANOVNÍK, ako to aj z neznalosti Slovienskej Bukvice prevzali Gréci vo forme BASILIJ, BASILEUS, avšak s tým istým významom. V tom istom čase vystupuje v letopisoch moskovský divotvorca, Ivan Blažený, o ktorom však v skutočnosti nie sú známe nijaké podrobnosti. Predpokladá sa, že Ivan Blažený zomrel v Moskve r. 1589, pričom jeho telo bolo s veľkými poctami pochované v chráme Vasilija Blaženého. Je veľmi veľká pravdepodobnosť, že ide o toho istého človeka. Vasilij Blažený buď zomrel r. 1553, alebo odstúpil z trónu a zomrel až r. 1589. Tým sa stal dvakrát „zaregistrovaný“ medzi „svätými“: ako Vasilij (lebo bol panovník), aj ako Ivan.
Dnes sa predpokladá, že prvý syn Ivana IV. – mládenec Dmitrij – zomrel čoskoro po tom, ako mu zložili prísahu r. 1553. No z dokumentov vyplýva, že pre maloletého Dmitrija bola zostavená opatrovnícka rada z vybraných ľudí, ktorá existovala do r. 1563. Oficiálne sa predpokladá, že po neočakávanej smrti svojho syna Ivan IV. neočakávane vyzdravel. To teda znamená, že sám nad sebou ustanovil opatrovnícku radu? A takto historici usilovne snovú rozličné konštrukcie, že akože načo dospelý cár potreboval nad sebou mať opatrovnícku radu.
Z rekonštrukcie navrhnutej našimi akademikmi vyplýva, že opatrovnícka rada bola skutočne zostavená, ale nie kvôli dospelému cárovi Ivanovi IV., ale pre cároviča, mládenca Dmitrija, ktorý v skutočnosti nezomrel. A práve jemu skladali slávnostnú prísahu. V jeho mene začala opatrovnícka rada spravovať krajinu.
Ivan IV. vymenoval hlavných regentov mladého Dmitrija svojich švagrov D. R. a V. M. Jurievých-Zacharinovcov, ale po udalostiach r. 1553-1554 začal vplyv Zacharinovcov silno upadať. Problém bol v tom, že bojarská Duma bola s regentstvom Zacharinovcov, budúcich Romanovcov, krajne nespokojná. Skutočné postavenie Zacharinovcov bolo v tom čase veľmi vratké. Aristokracia nechcela odovzdať moc nad krajinou regentom Zacharinovcom, ktorí nemali ani autoritu, ani popularitu.
Maloletý cárovič Dmitrij vládol v období 1553-1563. Vo veku asi 12 rokov zomrel. Je možné, že práve jeho smrť – ako „Lžidimitrija“ – „posunuli“ romanovskí historici do času vládnutia Borisa Godunova, t.j. do r. 1591. Hlavnou udalosťou tých rokov bola Livónska vojna.
Po smrti cároviča Dmitrija bol za cára ustanovený ďalší druhý syn Ivana IV., Ivan Ivanovič. Pri korunovácii mal asi 10 rokov. Ak porovnáme müllerovsko-romanovskú verziu histórie vidíme, že r. 1563 bola uskutočnená opakovaná prísaha vernosti cárovi, pričom už ide o tretiu prísahu tomu istému cárovi(?) Hroznému, ktorý ešte ako keby stále vládol. Za vlády tohto nedospelého cára padla celá moc do rúk regentom Zacharinovcom, ktorí rozpustili Radu. Rýchlo uchopili vrcholovú moc krajiny a práve Zacharinovci – budúci Romanovci – rozpútali po krajine teror – Opričnicu – ktorý je tak typicky pripisovaný v epoche „Hrozného“ jemu, ktorý možno už ani nežil, no keby aj, tak určite nesedel na cárskom tróne.
Mladý Ivan Ivanovič – teda stále Ivan Hrozný – odstavil od moci protivníkov a začal rozhodovať v úzkom kruhu svojej rodiny, pričom nerešpektoval stáročné tradície. Aristokracia nebola spokojná s cárom, no oveľa viac so Zacharinovcami. V tom čase už Zacharinovci odstraňovali odporcov, medzi nimi aj Adaševa, člena bývalej opatrovníckej rady, ktorý im nevyhovoval. A práve v tomto čase začína obdobie teroru pripisované Ivanovi Hroznému.
Teror v ríši nastal, ale rozpútali ho Zacharinovci, ktorí sa z pozície moci začali zbavovať svojich protivníkov – vstupuje tu typická, neprehliadnuteľná, kresťanská črta. No protivníkom Zacharinvcov bola v podstate celá ruská aristokracia, ktorá bola v tom čase najbližším prostredím bývalej Ordy. Zacharinovci-Romanovci zastupovali záujmy Západu, ak by sme použili súčasný jazyk. Rozpútala sa občianska vojna po celej ríši. To je skutočná podstata Veľkej Smuty na Rusi.
V tomto čase sa začali aj prvé pokusy prepísať dejiny Rusi na históriu štátu. Letopisy začali prepisovať na francúzskom papieri, kúpenom a dodanom z Francúzska…
V r. 1564 bola zriadená Opričnica, organizácia, ktorá zaviedla v Rusku teror. Za jej zriadením stál V. M. Juriev-Zacharin, a práve Zacharinovci boli najvnútornejším kruhom, ktorý túto teroristickú organizáciu riadil. Jej výčiny sú známe aj dnes – je to všetko to zlé, čo sa nepodarilo ukryť a čo následne historici pripísali Hroznému. Najkrvavejšie obdobie „Ivana Hrozného“ spadá do rokov 1563-1572. Nebudeme tu opisovať detaily tohto teroru – práve tieto sú dostatočne opísané v oficiálnej histórii. Akurát, že majú iného autora. Len spomeňme, že medzi výčiny patria aj masové popravy bojarov r. 1568.
No nakoniec pretiekla čaša trpezlivosti vojska. Orda (Rať) začala ozbrojený odpor proti opričníkom. V müllerovsko-romanovskej verzii došlo ako keby v nájazdu krymského chána na Moskvu r. 1571. V tom istom roku Krymčania – t.j. ruské vojsko, Orda – došla k Moskve a dobyla ju. Cár Ivan „opustil armádu a utiahol sa do Rostova“. No ešte predtým, r. 1569, žiadal o poskytnutie útočiska v Anglicku – očividne mal dôvod predpokladať nebezpečný zvrat udalostí.
A takto Orda ešte raz zvíťazila. Orda v Moskve začala odvetné čistky a poničila stranu Zacharinovcov-Romanovcov. Odsúdení boli všetci pohlavári opričníci. Poznáme aj mená vodcov Ordy – Maľuta Skuratov-Belský a Vasilij Griazny. Nie náhodou bol Skuratov – keďže práve on robil poriadky s opričníkmi – neskôr označený za „veľmi zlého“, keď sa písala nová verzia histórie. V roku 1572 vyšiel cársky ukaz, ktorý dokonca zakazoval čo i len použite názvu „Opričnica“.
Takto bol zlikvidovaný prvý pokus Zacharinovcov-Romanovcov o ovládnutie cárskeho trónu. Stará ruská Orda ešte raz obnovila svoje pozície.
Podľa oficiálnej, müllerovsko-romanovskej verzie histórie sa Ivan IV. „Hrozný“ zriekol trónu v r. 1575 a na trón usadil tatárskeho chána Simeona Bekbulatoviča. V skutočnosti ide o najmladšieho syna Ivana III., t.j. o deda zomrelého cára Ivana IV. Mladý cár Ivan Ivanovič bol donútený r. 1575 odstúpiť a Simeon bol r. 1576 korunovaný za cára, pričom prijal cárske meno Ivan. Simeon sa v tom čase blížil k sedemdesiatke. Oficiálne „Hrozný“ strávil posledné roky svojho cárovania v kruhu svojej rodiny v Starici pod Tverou. Cár Simeon aj odišiel do Tveru. Posledné roky „Hrozného“ a chána Simeona hovoria o tej istej osobe. Vládol do r. 1584.
Môžeme vidieť, že nijaký „Hrozný cár“ nebol, bola iba hrozná epocha. Dnes môžeme vidieť, že to ešte ani zďaleka nebolo všetko. Ešte dlho trvalo, kým skončila Noc Svaroga. No a je tu ráno.
Dielo oboch akademikov je veľmi rozsiahle, ich knihy už možno rátať na desiatky. Ako sme povedali a hovoríme vždy, na všetko musíme pozerať skrz optiku zdravomyslia. Matematika nie je samospasiteľná a určite nemôže vysvetliť úplne všetko. No použite moderných matematických na určitú skupinu informácií – v tomto prípade históriu – dokáže určiť, že štruktúra informácií vykazuje prvky skreslenia. No a my vieme, že to nebolo skreslenie náhodné. Takto sme to dostali – ako dnes aj iné veci – potvrdené modernou vedou. Ale nezabúdajme, že najviac záleží na tom, či budeme iba informovaní – ako je dnes väčšina ľudí – alebo dosiahneme múdrosť. A na tejto ceste – v zmysle zápovede Boha Ramchata – nemôže ľudskému Duchu vo Vesmíre prekážať nič, okrem neho samého.