Inštitút východných rukopisov Ruskej Akadémie Vied v Petrohrade je jeden z najbohatších archívov starých rukopisov. Unikátne materiály majú najmä v oddelení Centrálnej Ázie – málokde existuje taký fond rukopisov a tlačených kníh o Mongolsku – 8 000 rôznych rukopisných exemplárov. Zaujímavé je to, že iba jeden z nich obsahuje čosi o Mongolsku z 13. storočia, teda z obdobia predpokladaného ťaženia do Európy a akože najväčšieho rozkvetu. Tento rukopis sa nazýva Tajná história Mongolov a je to v podstate podrobný životopis Džingischána. Rukopis bol objavený začiatkom 19. storočia ale hoci je o Džingischánovi, je napísaný čínskymi hieroglyfmi. Do staromongolského jazyka bol prepísaný až v 20. storočí.
Rukopis bol akosi náhodne nájdený medzi nepotrebnými materiálmi v dvornej knižnici v Pekingu. Kúpil ho P. Kafarov, vedúci ruskej pravoslávnej misie v Pekingu a autor čínsko-ruského slovníka. Takto sa neskôr dostal do Ruska a do archívu v Petrohrade.
Autor rukopisu nie je známy, dátum jeho vzniku tiež. Otázka dátumu vzniku je však stále otvorená, aj keď oficiálne je datovaný do roku 1240, ale to je iba dohodou stanovený rok. V samotnom rukopise sa píše, že bol dokončený v roku Myši. Podľa Východného kalendára sa rok Myši opakuje každých 12 rokov, ale na presnejšie stanovenie by bolo potrebné vedieť Živel Myši. Celý cyklus Východného kalendára je zostavený tak, že 12 zvieracích symbolov prechádza piatimi Živlami, čo vytvára Kruh Života žltej rasy v dĺžke 60 rokov. Plný životný cyklus sa napĺňa prejdením všetkých jeho častí – čo je všeobecné pravidlo. Pre zaujímavosť, náš Koľadov Dar obsahuje 16 symbolov, ktoré počas životného cyklu prechádzajú deviatimi Živlami. 16 x 9 preto vytvára náš Kruh života v dĺžke 144 rokov. Ak niekto vytvorí systém napríklad iba zo 4 Živlov, ktoré prechádzajú životným cyklom 12 znakov Zvieratníka, tak vložil do systému životný potenciál na Kruh Života v dĺžke 48 rokov. To je najkratší a najprimitívnejší známy systém. Čím menej niekto vie, tým sa zdá život jednoduchší. Žltá rasa má Kruh Života 60 rokov, biela 144, otázka je čo za ľudia vidia výhodu v Kruhu Života o trvaní 48 rokov. Ľudia zvyčajne chcú žiť dlhšie ako 48 rokov, komu sú teda výhodné takéto psychoprogramy?
Ohľadom rukopisu sa vedú dlhé roky spory či ide o historické dielo alebo literárny opis, teda niečo ako román. Zatiaľ sa vedci dohodli na formulácii „História a kronika podaná epickým spôsobom“, čo predpokladá faktografickú podstatu informácií, nie románovú.
Rukopis obsahuje detailné informácie o živote Džingischána vrátane jeho rodokmeňa a nástupu na trón. Zaujímavosťou je, že o jeho výprave na západ a dobití Rusi je v podstate iba jedna jediná zmienka a to taká, že v zozname podrobených území je položka „Rus“. Ak teda v najdôležitejšom existujúcom dobovom dokumente (ak naozaj pochádza z roku 1240), v životopise Džingischána niet zmienky o veľkej vojnovej výprave na Rus, tak možno hovoriť o veľkom historickom podvode a nie o tom, že nejakí Mongoli v 13. storočí ovládli Rus. A načo by vlastne nejaký kočovník, ktorý si spokojne pasie kdesi v stepi svoje stádo mal skákať na koňa a cestovať kdesi 6 000 kilometrov ďaleko?
Celé to je totiž veľmi zvláštne a vôbec nie jednoduché. Kočovník sa totiž mal vybrať smerom, o ktorom vôbec nič nevedel. Neexistovali žiadne cesty, vtedy dokonca neexistovali ani mapy. Tie sa začali objavovať až v epoche geografických objavov, a to je o 200 rokov neskôr. Mongoli nemohli s určitosťou vedieť, čo a či vôbec niečo leží na západe. Podľa doteraz prijatej logiky však zostavili veľkú armádu a vyrazili NASLEPO. Aby sme mohli pochopiť čo za nezmysel učia v školách, stačí analyzovať fakty spojené s takýmto dlhým pochodom.
V prvom rade kočovníci nemohli len tak všetko zanechať a všetci sa vrhnúť na dobývanie vzdialených zemí tak, že nemali ani potuchy o tom, čo ich čaká. Aby si mohli byť istí výsledkom, potrebovali zdroje, zbrane, špecifické poznatky – a mal toto všetko tento národ v tom období? Veď na to, aby dobyli v podstate skoro celý vtedy známy svet potrebovali nie iba nejaké zbrane, ale museli mať NAJLEPŠIE ZBRANE. Z toho vyplýva, že museli mať nielen nejakú metalurgiu, ale NAJLEPŠIU METALURGIU na svete. A kde sú stopy tejto najlepšej metalurgie? Kde sú bane, pece na železo a vôbec všetko k tomu potrebné, ak máme hovoriť o špičkovej gigantickej metalurgii?
Dá sa tvrdiť, že mnoho nadobudli z dobytých území. Napríklad zložité zariadenia na dobývanie pevností nadobudli ako korisť v Číne po dobití čínskych pevností – ale ako potom dobyli čínske pevnosti? A Číňania nikdy neboli ľahkým protivníkom – ani vtedy ani teraz.
Na začiatku 13. storočia žili na území Mongolska iba roztrúsené kmene bez ciest. Kočovali po stepi, žili v jurtách, ich hlavnou prácou bolo a dodnes je pasenie dobytka. Koľko bolo Mongolov nie je dodnes presne známe. V podstate takéto niečo určiť nie je ľahké ani dnes.
Predpokladať, že z tohto územia mohli vyjsť nejaké obrovské hordy ovešané zbraňami a výstrojom je viac ako smiešne. Je to iba holá fantazmagória, ktorá nie je postavená na žiadnych fyzických faktoch. Mongolské územie nebolo nikdy husto osídlené. Kmene vždy žili a dodnes žijú jeden od druhého vzdialené desiatky kilometrov. Koľko mužov môžu takéto kmene poslať na ďalekú výpravu? Títo muži musia byť schopní vydržať ťažké a dlhé ťaženie a ešte bojovať, ale zároveň musel ostať niekto doma chrániť ženy a deti.
Aby sme si priblížili technické problémy okolo vojenskej výpravy do cudzej zeme a bez dostatočných poznatkov pozrime sa na prvú vojenskú výpravu G. I. Caesara do Británie. Mal so sebou armádu o sile 8 000 mužov. Útok realizovali po zemi aj mori, mali veľa plavidiel a na každom boli inštalované katapulty. Briti ich však porazili.
Na druhú výpravu už Caesar nešiel do neznáma a mal so sebou 20 000 mužov aj prevahu techniky. Až vtedy vyhral. V podstate nad touto prvou výpravou sa smial aj Napoleon. Ako mohol taký veľký vojvodca ísť na výpravu s podmienkami neznalým vojskom?
A tu hľa – Mongoli všetkých porážali na prvý šup, len tak, z pochodu. Zdolali Čínu, Perziu, Indiu aj Európu. A to ešte berme do úvahy, že v jazdeckom vojsku mal každý jazdec 3 kone. Hlavného aj záložného bojového a jedného, na ktorom cestoval. Odkiaľ brali seno pre všetky kone? Len tak celý deň šli a vždy večer našli dosť paše alebo plné senníky? V r. 1930 bola v sovietskej armáde vykonaná previerka, ktorá spočívala v tom, že jazdecká jednotka vyrazila z mesta Frunze – hlavného mesta Kirgistanu – do Moskvy. Jednotka vyrazila v máji a do Moskvy došla v auguste. Prešli cestu dlhú 3 000 km. Na konci boli všetky kone také vyčerpané, že o žiadnych bojoch – ak by ich mali viesť – nemohlo byť ani reči. Kone by viac nevydržali. A tak armádne kone cestovali domov v nákladných železničných vozňoch. Z Mongolska je do stredu Ruska dvakrát taká vzdialenosť – ak hovoríme o vzdušnej čiare…
Možno teda predpokladať, že Mongoli mali zázračné kone, ktoré navyše nepotrebovali ani jesť. Ako inak by po tisíckach kilometrov mali jazdci aj kone sily na boj? A ako prechádzali v kraji bez ciest a cez nepriechodné, husté lesy? Ako prekonávali široké rieky? Veď Mongoli ani dnes väčšinou nevedia plávať – v ich krajine im to v podstate nie je treba. A ak už cudzie zeme dobyli, ako ich udržali tri storočia? Veď ich armáda bola omnoho menšia ako počet domáceho obyvateľstva a potreba rozmiestniť jednotky po celej dobytej zemi. Veď hovoríme minimálne o Číne a Rusku.
Ďalšou „pikoškou“ sú zachované detailné rady Džingischána ako správne vládnuť svojim synom v už spomenutom rukopise. Na prvý pohľad veľmi logické a vecné rady. Skutočný problém je v tom, že až veľmi logické. Ale odkiaľ ich vzal? Kde sú školy, univerzity, knižnice alebo aspoň nejaké kláštory, v ktorých by rástla a udržiavala sa vzdelanosť a celkovo kultúra mongolského národa? Veď ak pozrieme čo i len na Rím alebo Grécko, tak tam všade nájdeme dlhú tradíciu v tomto smere. Mimo Mongolska všade existovala dlhá línia vývoja tých či oných aspektov kultúry, práva, štátnej správy, vied, len v najväčšej ríši sveta po niečom takom niet ani zmienky ani pamiatky.
Možno teda s plnou logikou predpokladať, že neexistuje ani jediný dôkaz, že múdre slová a ponaučenia Džingischána pre jeho synov a členov rodu v spomenutom rukopise pochádzajú od mongolského chána. Tieto ponaučenia boli neskôr prepísané aj do iných rukopisov, známy je napríklad „Kľúč rozumu“, v ktorom je tiež zbierka chánových rád o organizácii a správe ríše. Vzhľadom na zistené skutočnosti však možno predpokladať, že samotný rukopis bol napísaný až v 19. storočí a najskôr ide o ľudovú tvorivosť.
Keď už sme pri Mongoloch, tak veľa otázok u vedcov vyvoláva aj osoba ďalšieho známeho vojvodcu – Tamerlana. Ide o to, že aj jeho rodokmeň oficiálne pochádza od Mongolov:
Vznikla však prekvapivá situácia – na základe antropologických údajov je Tamerlan tiež europoid. Ak sa jeho tvár porovná s tvárou dnešných Mongolov, tak už na prvý pohľad je zjavné, že to je človek európskeho typu, lebo jeho tvár nie je dostatočne ploská.
Hoci pri pohľade na bustu vzniká dojem, že ide o Aziata, v Laboratóriu rekonštrukcie Inštitútu etnológie a antropológie RAV dokonale poznajú charakteristické črty nie iba rás, ale dokonca aj všetkých národov. Podľa špeciálnej technológie tu dokážu zrekonštruovať vonkajší vzhľad človeka z pozostatkov lebky. Z antropologického hľadiska je každá lebka silne individuálna.
Preto pred začiatkom každej rekonštrukcie sa každá lebka veľmi dôkladne preskúma podľa špeciálneho postupu. Na základe získaných údajov je potom možné vypočítať presné rozmery hlavy.
Keď začali rekonštrukciu Tamerlanovej lebky zistilo sa, že jeho tvár je vypuklejšia ako by u mongoloidov mala byť. Rovnako nesedelo položenie očí, nosa, brady. Tento fakt prekvapil aj autora busty, antropológa Gerasimova, ktorý bol osobne pri otvorení Tamerlanovej hrobky v Samarkande.
Antropológovia skúmali nie iba lebku, ale aj všetky kostné materiály z hrobky. Z kostry vypočítali výšku – a táto má nebývalé rozmery na Mongola. Ďalším prekvapivým nálezom pre vedcov boli jeho vlasy a brada. Mongoloidné obyvateľstvo má charakteristické čierne vlasy, ktoré sú tuhé a priame. Tamerlan však mal vlasy aj bradu gaštanovo-ryšavej farby.
Antropológovia vedia, že ani stavba a proporcie ľudského tela nie sú u každej rasy rovnaké. Existuje špeciálny index, ktorý vyjadruje pomer vzdialeností od vrcholu hlavy po určité miesto na panve a od tohto miesta po päty. Biela rasa má pomer trup:nohy približne 1:1. Žltá rasa má dlhší trup a kratšie nohy a čierna zase kratší trup a dlhšie nohy. Nič na svete nie je náhodné.
Po vyhodnotení všetkých ukazovateľov je jasné, že ani Tamerlan nebol Mongol – pokiaľ neuveríme rozprávkam o mongolských dobyvateľoch Rusi. Z védického pohľadu žiadne prekvapenie, iba ďalšie potvrdenie starých textov.
V tejto oblasti však existujú aj ďalšie dôkazy, čo môžeme vidieť na dobových vyobrazeniach napríklad Džingischána:
Autorom knihy a aj dobovej miniatúry je známy cestovateľ Marco Polo, ktorý koncom 13. storočia pobýval v Ázii. Miniatúra sa volá „Korunovácia Džingischána“ a je v jeho cestopisnej knihe.
Marco Polo umiestnil Džingischána a jeho suitu do európskeho oblečenia. Koruna má dokonca trojlístky, ktoré sa používali aj v Európe. Dokonca aj meč v jeho rukách má formu typickú pre ruské zbrane.
Ale pri Tamerlanovi sa zdržme trochu dlhšie. Udalosti sprevádzajúce odkrytie jeho hrobky sú natoľko zaujímavé, že súvislosti možno smelo nazvať až mystické. Stojí za to si tento príbeh v krátkosti priblížiť.
Snahy o otvorenie a preskúmanie predpokladaného miesta posledného odpočinku veľkého vojvodcu Timura – známeho skôr pod menom Tamerlan – sa začali objavovať od roku 1926. Vedecká komunita sa však dlho nemohla dopracovať ku konkrétnemu výsledku.
Timur sa narodil – podľa dnešného kalendára – 21.3.1336. Na stôl Stalina sa dostala žiadosť národného komisára kultúry (t.j. ministra kultúry) o vyslanie vedeckej expedície do Samarkandu 21.3.1941. Cieľom malo byť Mauzóleum El Emir, ktoré bolo postavené ešte za života Timura.
Koncepcia veľkého vojvodcu ako člena jedného z národov ZSSR bola veľmi príťažlivá o to skôr, že vojna sa očividne približovala k západným hraniciam Sovietskeho Zväzu. Preto bola v Ermitáži už pripravená samostatná sekcia pre Tamerlana. Kompletizovaná mala byť vystavením jeho pozostatkov. Stalin povolenie dal a ešte požiadal, aby expedícia vyrazila najneskôr do leta.
Členmi expedície sa stalo veľa rozličných odborníkov. Medzi nimi bol aj už zmienený antropológ Gerasimov, expert na rekonštrukcie ľudskej tváre podľa lebečných pozostatkov. V skupine bol aj dokumentarista – kameraman Malik Kajumov, ktorého úlohou bolo nasnímať materiály na film. Expedícia bez odkladov vyrazila. Do Samarkandu dorazila 1. júna 1941.
V podzemných priestoroch Mauzólea El Emir rozmiestnili svoju techniku. Od rôznych kladkostrojov na dvíhanie kamenných platní až po vlastné elektrické generátory, aby mali vlastné svetlo nezávislé od miestnej elektrickej siete. Členom expedície bol aj elektrotechnik, ktorý mal na starosti spoľahlivé zabezpečovanie expedície elektrickou energiou.
Najskôr našli pozostatky dvoch Timurových synov, potom vnukov. 19. júna stáli pred predpokladanou hrobkou samotného Timura. Na nefritovej náhrobnej doske bol nápis:
VŠETCI SME SMRTEĽNÍ, NASTANE ČAS A ODÍDEME… PRED NAMI BOLI VEĽKÍ ĽUDIA A BUDÚ AJ PO NÁS… AK SA NIEKTO PYŠNE POVÝŠI NAD DRUHÝMI ALEBO NARUŠÍ PRACH PREDKOV, TOHO NECH POSTIHNE NAJSTRAŠNEJŠÍ TREST
Všetci okolostojaci si z toho robili posmešky, ale vnútri niektorým z nich nebolo všetko jedno. My k uvedenému nápisu môžeme ešte dodať známe krédo Timura:
SPRAVODLIVOSŤ V SILE, SILA V SPRAVODLIVOSTI
Pri pokuse zdvihnúť kamennú platňu pod nefritovou náhrobnou doskou sa zlomila zdvíhacia lavička. Opraviť sa ju nepodarilo. Zavolali teda posily a začali platňu dvíhať pomaly ručne. Pod ňou sa ukázal kamenný sarkofág, ktorý bol hermeticky uzavretý. Sprístupňovali ho niekoľko hodín – a už bolo 20. júna. Nakoniec sarkofág otvorili a podzemný priestor sa naplnil ťažkou, dusnou vôňou zmesi ružového oleja a nejakých ďalších vonných bylín.
Vnútri sarkofágu bol ešte jedna rakva, ale už drevená. Hneď ako ju uvideli zhasli všetky svetlá. Generátory zastali. Všetkých ovládol zvláštny nevysvetliteľný strach a vedúci dali príkaz okamžite opraviť osvetlenie. Zapálili fakle, ale elektrikár bol bezmocný. Všetky generátory pre výpravu boli predtým sto ráz skontrolované a nemali najmenšiu chybičku – akurát všetky naraz zastali.
Kým sa elektrikár zúfalo snažil opraviť generátory, kameraman Kajumov vyšiel von z dusného podzemia. V blízkosti Mauzólea bola malá čajovňa, do ktorej zamieril. Vnútri sedeli pri stole traja starci. Kameraman si sadol k vedľajšiemu stolu. Tu sa mu jeden zo starčekov prihovoril: „Synku, že ty si jeden z tých, čo sa rozhodli otvoriť mohylu Tamerlana?“ Kajumov im zo žartu odpovedal, že on je dokonca ich najväčší šéf. Starci sa však ešte viac zachmúrili. Ten, ktorý sa mu prihovoril ho gestom privolal k sebe. Keď k nemu pristúpil uvidel, že starček má v rukách akúsi veľmi starú knihu. Bola písaná ručne a arabským písmom. Starček priložil prst k textu a čítal mu: „Kto otvorí mohylu Tamerlana, ten vypustí ducha vojny. A bude vojna krvavá a strašná, akú ešte svet nevidel po veky večné!“ Malik ich požiadal, aby šli s ním k vedeniu expedície a ukázali im knihu. Starec odmietol a povedal, že túto knihu môže vidieť iba ten, kto môže zastaviť nešťastie.
K starčekom prišli spisovateľ Ajni a vedec Semionov. Vypočuli neznámych návštevníkov a začali im hovoriť, že to je hlúposť, nech idú preč a nech nebalamutia ľudí hlúposťami. Starci však neodchádzali a nástojili na svojom, aby si to rozmysleli, kým je ešte aký taký čas. Vtedy sa nahnevaný Ajni rozohnal na starčekov palicou. Nato sa otočili a definitívne odišli. Nikdy viac ich nikto nevidel.
Generátory sa zrazu samé od seba pustili. Bol už obed 21. júna 1941. Elektrikár iba bezradne rozhodil rukami.
Vedci zostúpili nazad do hrobky, otvorili drevený sarkofág. Vnútri našli pozostatky Timura.
Mal výšku 180 cm, ranením poškodenú holeň – preto ho volali Chromý Timur, t.j. Tamerlan, alebo aj Železný chromý. Všetko vložili do drevenej truhlice a vzali so sebou do hotela. Vracali sa uvoľnení a veselí. Cieľ expedície splnili! Ráno ich však zobudil strašný krik: „Vojna! Vojna sa začala!“
Všetko rýchlo pobalili a Semionov s Gerasimovom hneď odleteli do Moskvy. Kajumov ešte ostal a snažil sa nájsť v Samarkande oných záhadných starčekov. Ale ani majiteľ čajovne kde sa s nimi stretol mu nepomohol. Povedal mu, že v ten deň – 20. júna 1941 – ich on sám videl prvý a posledný raz.
Kajumov narukoval ako vojnový kameraman a priradili ho na Kalininský front v oblasti Ržev. Vlastnými očami videl ako hynú tisícky ľudí, vojakov aj civilov. Snažil sa povedať to, čo zažil a vedel niekomu, kto by mohol ovplyvniť udalosti.
Na jeseň na ich front prišiel Žukov. Ohlásil sa u neho a Žukov ho prijal. Podrobne mu porozprával o všetkom čo vedel a zažil – vrátane tajomných starčekov. Žukov ho pozorne vypočul – očividne nepovažoval celú záležitosť za fantáziu. Zaujímalo ho aj to, kde sa teraz nachádzajú Tamerlanove pozostatky a zamyslel sa. Vtedy sa Malik odvážil ho požiadať, aby celú vec oznámi Stalinovi. Žukov prisľúbil, že pri prvej vhodnej príležitosti tak urobí. Malik mal neskôr možnosť sa so Žukovom ešte raz stretnúť v októbri 1942. Znovu ho prijal a potvrdil mu, že celú vec oznámil Stalinovi tak, ako sľúbil.
15. novembra 1942 bolo rozhodnuté o spätnom pochovaní Tamerlana. V Samarkande však pozostatky boli až o mesiac. Dovtedy lietali nad frontom. Bola to špeciálna operácia na rozkaz Stalina. Naložili ich do lietadla a lietali nad líniou frontu. Výsledky sa dostavili pomerne skoro.
20. decembra 1942 prebehlo spätné pochovanie so všetkými poctami. Stalo sa tak v predvečer rozhodného víťazstva pod Stalingradom. Situácia okolo obliehaného mesta bola veľmi dlho kritická a neistá. Do dvoch dní po pohrebe došlo k definitívnemu prelomu. Bolo zničených 17 nemeckých divízií a zajatých 60 000 vojakov.
V lete 1943 bola vyslaná do Samarkandu posledná, tretia expedícia. V čase bitky pod Kurskom Stalin podpísal príkaz o vyčlenení 1 milióna rubľov na rekonštrukciu Mauzólea Tamerlana. Vtedy sa za túto sumu dalo kúpiť 16 tankov pre front alebo zabezpečiť výstroj a stravu pre celú divíziu na 1 mesiac. Stalin však vedel, čo robí.
Ukazuje sa, že dôležité zlomové body Veľkej vlasteneckej vojny sú viazané na Tamerlanovu kliatbu. To len pre úplnosť, aby nám bolo jasné, že to neviditeľné je dôležitejšie ako to viditeľné. Tak to bolo v minulosti a tak to je aj dnes.
Zdravomysliaci človek dnes jednoducho nemôže považovať vykonštruovanú rozprávku o prítomnosti Mongolov v Rusku a nakoniec aj na Slovensku v 13. storočí za skutočnosť. Táto mystifikácia nevydrží žiadnu racionálnu kritiku. Dnes už nestačí opakovať to, čo predtým niekto napísal a odvolávať sa na to ako na neomylnú skutočnosť. Rozhodnutie však musí vykonať každý sám za seba.
Svetlá budúcnosť nastane iba pre toho, kto bude na ňu pripravený. Kto si vytvorí „vlastný“ výklad Stavby Sveta nie je mudrc, ale tretiak. Objektívna realita ostáva spravidla mimo sveta tretiakov. A rabi ostanú v moci Pána do posledného okamihu. Je to však ich dobrovoľné rozhodnutie, do ktorého ich nikto nenúti. Snažme sa nebyť medzi nimi. Ako sme už povedali, Slovensko je krajina s nepredpovedateľnou minulosťou…
05.01.2017
