V minulosti sme neraz používali v našich článkoch citáty z Biblie. Hoci Stará Viera NEMÁ S BIBLIOU ABSOLÚTNE NIČ SPOLOČNÉ ukazuje sa, že u niektorých našich čitateľov vnikli asociácie s kresťanstvom, ako východiskovým bodom našej cesty. Nastal teda čas dať veci na správnu mieru.
V prvom rade – čo sa týka nášho zamerania – je potrebné zvýrazniť dva aspekty. Stará Viera našich Predkov – ústredný motív našej stránky – nie je svojou podstatou nič iné, ako prístupným spôsobom podaná informácia o skutočnej podstate Stavby Sveta. Ako vo všetkom, aj táto Istina má veľa Právd. A tak si mnohí začali predstavovať Starú Vieru – Védické Svetoponímanie – v podobe mnohých Bohov, najčastejšie v ľudských podobách. Hoci tento aspekt nie je vylúčený, ide o ďaleko väčší Obraz.
Čo sa týka nášho vzťahu ku kresťanstvu, tu nastalo tiež niečo podobné. Pretože sme neraz používali citáty zo Starého alebo Nového Zákona, u niektorých ľudí vznikol dojem, že vychádzame – podobne ako Civilizácia – z Biblie. Nuž, tu musíme brať do úvahy dva zorné uhly. Čo sa týka akéhokoľvek judaistického náboženstva – vrátane kresťanstva – nemáme čo o ňom povedať čo do faktu jeho existencie. Ide o to, že ak sa chceme odvolávať na Dedičstvo Predkov, t.j. na Védy, tak v nich nie je o Judaizme ako konkrétnom náboženstve – vrátane jeho vetiev, medzi ktoré patrí aj kresťanstvo – nič povedané. Je to tak preto, lebo v čase, keď sa písali Védy ešte nič také neexistovalo.
Druhý zorný uhol je fakt násilného pokresťančovania našich Predkov, vrátane likvidácie našej Kultúry, násilné prevychovávanie detí (po tom, ako im pozabíjali rodičov) a vôbec všetko, čo – nielen – Inkvizícia na našej zemi v minulosti robila. Za tieto činy nie sú zodpovední dnes žijúci kresťania, ale ak nepoznáme vlastnú minulosť, tak sme odsúdení na jej opakovanie… Nemožno teda ignorovať túto hroznú, krutú minulosť a naivne „ježiškovať“ v domnení, že aj tak všetko – samé od seba – dobre dopadne. To nie je stav poznania, to je stav naivnej lenivosti, t.j. stav Slovenov. Na čínskom satelitnom televíznom kanále CCTV pred nejakým časom vystúpil jeden generál z politickej sekcie riadenia armády a člen inštitútu, ktorý sa zaoberá skúmaním spôsobov vedenia vojny vychádzajúc z práce San Cu. Vo vzťahu k USA použil zaujímavé prirovnanie: „Ak idete po ulici a stretnete útočne naladeného chuligána, tak na odvrátenie nebezpečenstva hrozby útoku na vás nestačí, že máte dobré srdce a čisté svedomie“…
Náboženstvo je projekcia Viery (Poznania Stavby Vesmíru aj s Pravidlami) do konkrétneho času, priestoru a podmienok. Nemá to nič s prítomnosťou či neprítomnosťou obradov a rituálov, pretože tie sú iba metódy na zmenu stavu energeticko-informačného poľa okolo nás.
Náboženstvo je monoteizmus alebo polyteizmus, Viera je Rodobožie. Nemáme žiaden dedičný hriech, nepodliehame žiadnemu „vyvolenému národu“, texty v Biblii nie sú určené pre nás. Kristus druhý raz – napriek teóriám o Abdrušinovi a podobným – neprišiel a viac nepríde, lebo prešiel transformáciou, t.j. nadobudol telo Svetla. Po „našom“ sa stal Bohom Pravi. A aj keby prišiel, tak nemá s nami nič. On ani nikdy neprišiel kvôli nám, ale kvôli „strateným ovciam domu Izraelovho“. Kto uznáva Pána, resp. sa k niekomu tak obracia, ten nepozná ani vlastné „návody“, lebo on sám povedal, že nie ten, kto ho volá Pane, Pane bude dedičom kráľovstva Nebeského, ale ten, kto plní vôľu jeho Otca, ktorý je na Nebesiach. A tu aj s citáciami Biblie končíme.
Bibliu a jej citáty sme doteraz používali výlučne preto, lebo na nej boli „odchovaní“ mnohí naši ľudia v minulosti. Problém s nimi je ten, že ju vôbec nečítajú. Ale všetky systémy, ktoré stavajú na osobách opisovaných v Biblii nemajú s nami absolútne nič – okrem donucovania – spoločného. Je to opis cudzieho národa pre cudzí národ. Či skutočne Ježiš bol alebo nebol Árijec nemá žiaden význam, lebo jeho misia bola nasmerovaná k cudzincom, nie k nám, aj keď príčina prečo práve on a prečo práve takto je nám známa. Význam pre nás nemajú ani žiadne okolnosti či udalosti jeho života, vrátane toho či bol ženatý a mal deti alebo nie. Zopakujeme teda, skutočný Ježiš nadobudol telo Svetla a je v PRAVI, egregoriálny dodnes loví svoje obete aj u nás. Ide o dve úplne odlišné entity.
Ale aby bol jasný náš pohľad na tých, ktorí hľadajú Grál, povieme si o tejto problematike niekoľko slov.
Ako sme už povedali, hlavný problém je v tom, že títo hľadači Grálu sa opierajú o Bibliu ako hlavný „pracovný materiál“ – ak neberieme do úvahy dielo ich klasika, Abdrušina. Abdrušin sa vlastným menom vola Oskar Ernst Bernhardt (18.4.1875-6.12.1941). Počas Prvej svetovej vojny bol internovaný v Spojenom Kráľovstve na ostrove MAN, vo vojne mu padol syn. Neskôr v Nemecku založil osadu, v ktorej zavádzal svoje idey do života. Nebol obľúbencov nacistov. Ak by sme to chceli brať od základov, kto bol hlavným „tŕňom v oku“ nacistov? Jeho kľúčové dielo o ktoré sa skupina jeho stúpencov opiera má názov VO SVETLE PRAVDY a bolo napísané v nemčine.
Nuž teda to sú základné údaje. Nebudeme sa hádať, dalo by sa napísať oveľa viac, ale našim zámerom nie je robiť detailnú analýzu jeho života a diela, ale pozrieť sa naň optikou Starej Viery., t.j. z pohľadu Védickej Kultúry.
V prvom rade bol Nemec a svoje dielo napísal v nemčine. Nemčina je v porovnaní so staroslovienčinou veľmi mladý jazyk, a teda nemá ani zďaleka také vyjadrovacie možnosti ako hocijaký iný – aj dnešný – slovanský jazyk. Nebudeme samozrejme popierať, že patrí do skupiny indoeurópskych jazykov, ale podiel pôvodných slov je už len oproti slovenčine veľmi malý. V slovanských jazykoch sa napríklad často používa zvuk „Č“, na ktorý je v Staroslovienskej Bukvici, v Karune a dokonca aj v dnešnej Azbuke samostatný grafický symbol – „Ч“. Napríklad nám aj Čechom vzali Bukvicu veľmi dávno, ale zvuk „Č“ sa z jazyka odstrániť nepodarilo. Aby sme ho vedeli pomocou latinky vyjadriť, tak musíme použiť dva symboly: písmeno „C“ a mäkčeň „ˇ“. Ak by sme išli do angličtiny, tak ten istý zvuk dosiahneme kombináciou už dvoch písmen: „CH“. A v nemčine to je úplne „najlepšie“, na zvuk „Č“ potrebujú použiť 4 (ŠTYRI) písmená: „TSCH“! Nuž teda, ktorý jazyk je starší, ten, ktorý mal vývojovo dosť času si vytvoriť na svoje zvuky samostatný znak, alebo ten, ktorý ešte neexistuje dosť dlho na prebehnutie tohto procesu, a preto si musí vypomáhať kombináciou viacerých znakov?
Ako teda možno vyjadriť v menej vyvinutom jazyku Vysoké vibrácie Vyšších Svetov? Aký spoľahlivý – čo do prenosu Obrazov – môže byť preklad z nemčiny do iných, dokonca slovanských jazykov? Máte pravdu – nijako, resp. sotva sa možno dozvedieť niečo nové, ale na kombináciu starých faktov v uzavretom kruhu to bohato postačí. Opäť to môže byť dobré pre dnešných Nemcov, ale pre nás – presne ako Ježiš – nemajú čo ponúknuť.
Ďalším „orientačným bodom“ môže byť už samotný názov jeho diela. Tu môžeme povedať, že – ak ide o pôvodný názov – tak autor sa nijako nesnažil klamať a – z Obrazného pohľadu – nič nezakrýval či nemaskoval. Vidieť však môžu iba tí, ktorí vedia na čo sa pozerať a rozumejú tomu, čo vidia. Hovoríme o prístupe Zdravomyslie. Ak sa pozrieme z védického pohľadu na názov „VO SVETLE PRAVDY“, tak vec by mala byť – znalému – jasná. Abdrušin hovorí o PRAVDE, nie o ISTINE. Pravda je projekciou Istiny do daného priestoru, času a podmienok, ale je a ostáva to iba PROJEKCIOU. Nič viac a nič menej. Hovoríme teda nie o celom „objemovom“ objekte, ale iba o jeho jednej hrane, t.j. napríklad nie o kocke, ale o jednej strane kocky. Nepopierame, že plocha jednej strany kocky nemá v sebe žiadnu múdrosť, ale pre nás je podstatné vedieť, že je to iba časť istiny, t.j. Pravda, a teda nie všetky Pravdy, t.j. Istina. Komu stačí takýto – náboženský – pohľad, je to v poriadku, lebo to odzrkadľuje výšku jeho Duchovného vývoja. Nie všetci žiaci či študenti sú maturanti, aj keď raz budú, t.j. inde a inokedy v zmysle inkarnačného cyklu.
Druhým termínom použitým v názve – a v podstate aj v jeho mene – je SVETLO. Svetlo môže byť všelijaké, ale ak hovoríme o hrane Obrazu, t.j. o „jednej strane kocky“ tak v žiadnom prípade nemôže ísť o priame Svetlo, ale iba o svetlo odrazené – napríklad ako je svetlo Mesiaca odrazom Svetla Slnka. Mesiac sám osebe nemá svoj zdroj svetla, pracuje iba s „cudzím“ svetlom, t.j. ako náboženstvo nemá svoj zdroj svetla, ale pracuje s odrazeným Zdrojovým Svetlom. V konečnom dôsledku však ide pôvodom o Zdrojové Svetlo – veď iného niet – avšak značne skreslené. V noci však aj svetlo Mesiaca môže byť na osoh.
Hlavný rozdiel medzi judaistickými náboženstvami a Starou Vierou je v tom, že náboženstvá stavajú človeka do pozície otroka (v dnešnej verzii slovenskej katolícke liturgie je tento výraz „zamaskovaný“ termínom „sluha“ či „služobník“ Pána, ale v ruskej a staroslovienskej verzii liturgie sa stále priamo používa výraz RAB). Ďalej sa predpokladá, že Ježiš prišiel „spasiť“ či „zachrániť“ nás tým, že nás zbavil bremena „dedičného hriechu“. Nuž aký dedičný hriech má ten, kto sa riadi Ustojmi Rodu?
Podľa nášho učenia sme deti Bohov, alebo ak chcete jednoduchšie, deti Stvoriteľa. Zároveň sme stvorení na OBRAZ BOŽÍ. Boh nás teda stvoril na svoj OBRAZ a zároveň „vmontoval“ do nás akýsi „dedičný hriech“? To by musel byť riadny schizofrenik – a to nechceme ísť do odpovedajúcejších výrazov, lebo hovoríme o Všemohúcom a Vševediacom Stvoriteľovi Sveta. V konkrétnom ponímaní sme deti Boha Roda Nebeského, ktorý je pomnožný aj jednotlivý zároveň. Pomnožný v tom, že je spoločný pre všetky naše Rody, jednotlivý v tom, že každý Rod má svoje špecifiká – veď naša Viera na nazýva RODOBOŽIE. Narodili sme sa BEZ AKÉHOKOĽVEK DEDIČNÉHO HRIECHU. Veď sme deti toho, kto je Absolútno, t.j. bez akéhokoľvek hriechu. Čo do pôvodu sme si teda všetci rovní – a medzi rovnými niet vyvolených. Ani jednotlivcov, ani národov. Pán a otrok sú teda komponenty úplne iného, cudzieho systému, nie Rodobožia. K terminológii tohto Slovanom cudzieho systému patria aj výrazy ako „Spasiteľ“, „Vykupiteľ“, „Záchranca od dedičného hriechu“, „Pán“ a ďalšie.
Tí, ktorí boli „urobení“ na Zemi EDEN na „ôsmy deň tvorenia“ (nie stvorení na počiatku) sú iného pôvodu, t.j. cudzozemci. Hovoríme o Zemi Eden, máme teda na mysli PLANÉTU EDEN. Výraz „ZEM“ na označenie planéty sa používal do konca 19. a začiatku 20. storočia. Až vtedy sa astronómovia dohodli, že výraz „planéta“ bude znamenať to, čo dnes. Znamená to, že vo všetkých starých textoch do konca 19. storočia – bez ohľadu na to, či sú védické alebo nie – výraz „ZEM“ znamená „PLANÉTA“. Eden je teda planéta na galaktický Východ od našej Galaxie. Naši Predkovia označovali túto lokalitu dvomi výrazmi:
Dnešné PEKLO sa v Bukvici píše s JAŤ, t.j. pôvodne sa číta „PIEKLO“. Ide o „miestopisné“ označenie diskovej galaxie (nie Svastičnej ako naša – v ktorej sú iné životné podmienky, t.j. je tam tak horúco, ako keby sa tam „pieklo“. Je to známy Svet Tmy o rozsahu 10 000 planét. Ak hovoríme o energetickej „lokalite“, t.j. ide o nízkofrekvenčnú lokalitu NAVI, resp. Temnej NAVI. Hovoríme už o Svetoch s inými rozmernosťami, t.j. nie nevyhnutne iba o 4 rozmeroch. Výraz NEBO, t.j. v staroslovienčine NIEBO je označenie NAVNÉHO priestoru – dnes populárne nazývaného Astrál – kde NIEt BOha. „Funkčne“ hovoria oba termíny o tom istom, ale Obrazy sú iné.
Tu na moment odbočme. Do dnešných jazykov je „vmontovaných“ mnoho slov, ktorých pôvod nepoznáme, ale ich používame. Spúšťame tým psychoprogramy podvedomia, ktoré obsluhujú postupy uložené v cudzích egregoroch. Civilizácia je zriadením otrokárov, ktorí držia pod kontrolou otrokov. Úrovne ovládania ľudstva má tri základné sloje. Prvý je ideológia – ak berieme do úvahy kresťanskú, tak tej už dnes reálne verí veľmi málo ľudí. Druhou sú peniaze, treťou je strach. Tým sa ich moc končí. Strach však nie je iba ten bežne známy, pod rôzne strachy patria aj také komponenty, ako strach o svoj príjem, zamestnanie, o to, či budem mať za čo kúpiť deťom jedlo, či bude z čoho platiť dane a podobne. Dnes je jasne vidno, že práve technológia strachu je najviac používaná na ovládanie más. Aj to svedčí o fakte, že viac niet čo použiť… nastupuje nová doba.
Ako na všetko, aj tu existuje zvuk – mantra – ktorá spúšťa psychoprogram strachov, a teda v spoločnosti podporuje existenciu všemožných strachov. Je to v podstate kľúčové slovo funkcie, t.j. vyvolávanie bohov strachu. Ide zároveň meno jedného z písmen hebrejskej abecedy – WAU. V podstate je jedno, ako sa napíše, ide o fonému. Môže mať aj podobu WAW, UAU a podobne. Ide o vibráciu a frekvenciu používania:
Poďme ďalej. Moment vzniku a pôvodu človeka je uložený aj v našich písomných systémoch:
Prvý znak je Runa „AS“ z Karuny. Druhý je bukvica „IŽEI“ zo Staroslovienskej Bukvice. Z pohľadu sakrálnej grafiky bukvíc ide o vyjadrenie javu, že pôvod všetkého Života je z PRAVI, ktorý ako Zdroj pre nižšie Svety SLAVI a JAVI „vyviera“ a zostupuje nadol, nie však až do NAVI. Inglia, t.j. Životodarná energia je k „dispozícii“ iba bytostiam, ktoré sú „doma“ v SLAVI a JAVI. Tretí znak je tiež z Bukvice, niekedy sa používa aj bez bodky, ale má ten istý význam.
Štvrtá v poradí je bukvica menom „JEN“, ktorej Obraz je „Obraz“. Jej fonéma je „JA“, t.j. ak v našom jazyku povieme „JA“, znamená to „JA“ ako osoba, ale zároveň vyjadrujeme, že sme Obrazom Bohov, čo zodpovedá nášmu Svetoponímaniu.
Tu si môžeme všimnúť očividný, ale programovo prehliadaný fakt. V angličtine foneticky „JA“ znie ako „AJ“. Ide teda o bežnú prax „postaviť veci hore nohami“. Sú na očiach, ale nikto ich „nevidí“. Graficky sa však „AJ“, t.j. „JA“ zobrazuje angličtina ako TOK INGLIE. Ak sa pozrieme na jav z uhlu pohľadu Istiny tak vidíme, že hoci ide o to isté označenie (aj „AS“ znamená „JA“), v každom dnešnom jazyku sa zachovala iná hrana pôvodne celostného Obrazu, t.j. Istiny. V slovanských jazykoch sa kladie dôraz na to, že „JA“ je Obraz Boha materializovaný na Zemi, v angličtine, že „JA“ je TOK INGLIE, zostupujúci na Zem z Nebies. Oba poňatia, t.j. obe Pravdy sú principiálne správne.
Posledná bukvica na obrázku hore sa volá „JOTA“ a jej Obraz je POZNANIE. Poznaním Obrazov a sakrálnej grafiky Bukvice hneď vidíme, že Poznanie je to, čo Obraz Boha (človek) odoberá z Toku Inglie, t.j. Životodarnej energie Nebies. O Poznaní teda – v našom Svetoponímaní – hovoríme vtedy, ak Obraz odoberá energiu priamo z Nebies. Nie od prostredníkov – hoci aj vyštudovaných teológov a podobne. To je Viera ako Poznanie, nie viera ako slepá dôvera v niekoho. Veríme priamo nášmu Otcovi Nebeskému, nie iba slepo v existenciu nejakého Otca Nebeského ako náboženstvá.
V súvislosti s pokresťančovaním našich Predkov sa veľmi často uvádza ako príklad pozitívneho vzťahu k nám misia Cyrila a Metoda. Ak by sme aj prehliadli samotný jav, t.j. či to boli alebo neboli reálne osoby, misia Grékov nesie ohromný význam – ale nie pre nás.
Prostým porovnaním Staroslovienskej Bukvice a Grékmi upravenej cirkevno-slovanskej abecedy zistíme, že v prvom kroku nám vyškrtli päť bukvíc a štyrom dali grécke mená. Nato začali s prekladmi cirkevných textov do staroslovienčiny. Tu vzniká jednoduchá otázka: „Čo Grékom vadilo práve na tých bukviciach, ktoré vyhodili a premenovali?“ Ukazuje sa, že vôbec nešlo o náhodný, nepremyslený krok. Zo systému Bukvice odstránili tie grafické znaky, ktoré odovzdávali hrdlové a nosové zvuky. Stratou týchto zvukov a prechodom na kresťanský Svetonázor ľud postupne – nepoužívaním týchto zvukov – strácal hrdlové spievanie, čo predstavuje osobitne špecifickú vibráciu hlasových svalov. Neprítomnosť nosových zvukov sa zase negatívne prejavila na funkciách hypofýzy, ktorá je CENTROM VÔLE. A sme doma – načo je otrokom zdravie a vôľa?
Gréci sú neodmysliteľne spojení so zavádzaním kresťanstva v našich zemiach. Ale v minulosti to s nimi nebolo také jednoznačné ako dnes. V skutočnosti dlho existovali Gréci a Helada. Pod Grékmi sme rozumeli Sparťanov s hlavným mestom Sparta a pod Heladou oblasť pod kontrolou Atén. Helada nikdy nebola schopná vojensky poraziť Spartu. Podarilo sa im to až dlhodobým pôsobením tak, že im asi 300 rokov „dodávali“ svoje dcéry za ženy. Tie však už prichádzali „naprogramované“ v zmysle Konov Rita. Sparta bola zničená mravne, nie vojensky. Neskôr sa názov Grécko začal používať na všetko čo bolo pod kontrolou Atén.
Starý názov HELADA je však dôležitý. Európu obývali principiálne dve vetvy našich Predkov – v Škandinávii Árijci a u nás Slovania. V severskom dialekte boli prevzaté prvé tri písmená charakterizujúce Grékov (v našom ponímaní) – ide o písmená „HEL“ – na označenie „kvalít“ tohto národa. Neskôr tento koreň prešiel do angličtiny a vytvoril slovo HELL.
U Slovanov bola s tým istým významom prevzatá druhá časť názvu – „AD“. Aj v dnešnej ruštine znamená to isté ako HELL v angličtine, t.j. Peklo. Hľa, to sú teda naši vierozvestci – z pekelníkov. Tu je zároveň aj vyjadrené, ako asi mohli naši Predkovia „radostne vítať“ grécku misiu. Kto by si to chcel dnes predstaviť, tak Byzantská ríša a ríša Chazarov boli vtedy niečo také priateľské Slovanom asi ako dnes USA a Európska Únia…
Jedným z impulzov na tento článok bolo niekoľko náhodných stretnutí. V podstate išlo o ľudí, ktorí sa pozitívne vyjadrujú k Védickému Slovanstvu, ale zároveň sa zaraďujú medzi stúpencov hľadačov Grálu. Vraj to je ich osobná cesta Duchovného vývoja.
Po ceste Duchovného vývoja ide každý sám, to je pravda. Ale Védizmus je – ako sme neraz zdôrazňovali – opis Vesmíru a Sveta aký naozaj je. Je to síce Obrazný opis, ale opis so všetkými súvislosťami. Ísť po nejakej rýchlostnej komunikácii – prirovnajme k tomu Duchovnú cestu – znamená smerovať jedným smerom s ostatnými, ale každý svojou rýchlosťou. Tento Obraz sme prebrali od tibetského lámu Trangpu, ktorý po odchode z Tibetu prežil svoj život v USA, kde aj zomrel. Na vysvetlenie Duchovnej cesty použil obraz autostrády. Každý v nej ide vo svojom rýchlostnom pruhu – jeden rýchlejšie, iný pomalšie, ale tou istou autostrádou, t.j. tým istým smerom. Vedľa autostrády sú čerpacie stanice, kde sa je možné na chvíľu zastaviť, aby sme dočerpali „pohonné hmoty“. Niekto iba dočerpá a pokračuje v ceste, iný si sadne na kávu či obed, ďalší ostane na noc či viac. Nájdu s aj takí, ktorí odbočia na rozličné výlety po okolitej krajine. Na diaľnicu sa vrátia neskôr, ešte neskôr, alebo aj vôbec nie.
Okrem nášho smeru existuje aj druhá strana diaľnice, po ktorej idú ľudia opačným smerom. Jedni rýchlo, iní pomaly, niektorí tiež sem tam zastavia a „nahliadnu“ naším smerom.
Védická cesta je časť autostrády, ktorá smeruje vpred. Môžeme ísť rýchlejšie alebo pomalšie, môžeme oddychovať alebo hneď po dočerpaní energie sa vrátiť na rýchlostnú komunikáciu. Cesta náboženstva – aj Grálu, ktorý stavia na Biblii – je cesta opačným smerom. Také sú pravidlá cestnej premávky. Je to presne ako na našich uliciach. Bez nehody jazdíme spravidla vtedy, ak neporušíme pravidlá cestnej premávky. Ak pravidlá porušujeme, odozva je spravidla iba otázkou času. Nemôžeme ísť naraz oboma smermi, ale môžeme ísť správnym smerom rôznymi rýchlosťami. Nemožno byť naraz slobodným aj rabom.
Týmto sme ukončili problematiku Védizmu a Grálu v ponímaní dnešných hľadačov. V pokračovaní si povieme čo o Grále hovoria archívy organizácie AHNENERBE, ktoré po porážke nacistického Nemecka zhabala a preniesla do Ruska NKVD.
24.10.2016