„… nie priestor a rozmernosti vytvárajú čas,
ale rozmernosti a priestor vytekajú z času“.
Múdrosť Predkov
Aby sme dokonale dokázali pochopiť významy základných pojmov, ktoré sa nám zachovali ešte od našich Praščurov, musíme poznať staroruský, t.j. starosloviensky jazyk. Väčšina našich pôvodných slov má skrytý význam, ktorý sa vyjasní iba veľmi hĺbavému skúmateľovi. Napríklad staroslovienske (ale ešte aj ruské) slovo „совесть“, t.j. svedomie významovo znamená со (совместная), t.j. „spoločná“ a весть, t.j. slovensky (z)vesť. Slovenské „svedomie“ môžeme principiálne vyložiť rovnako ako spojenie s (spoločné) vedomie. Rovnaká logika sa dá vypozorovať aj v češtine. Význam jedného aj druhého variantu je zrozumiteľný aj bez vysvetľovania. Znamená to, že ak človek vykoná akýkoľvek čin, tak sa mu vracia ešte aj spoločná zvesť na úrovni podvedomia, a to od svojich Bohov a Predkov, ktorí tiež posudzujú jeho konanie. Vezmime si ďalšie slovo – kultúra. „Ra“ v staroslovienčine znamená svetlo, žiarenie (ale nezabúdajme, že pôvodné významy sa odvodzujú z rún, z ktorých každá má 144 významov), z čoho hneď vyplýva aj vnútorný význam tohto slova: kult svetla.
Toľko na úvod, teraz sa pokúsme hĺbkovo pozrieť na slovo „Čas“, ale použijeme staroslovienske slovo „Время“. Za starých čias v staroslovienčine „В“ znamenalo ľubovoľný smer; „е“ znamená jest; „pe“ znamená opakovanie, odrazenie (reanimácia – opakované oživenie, rekonštrukcia – opakovaná montáž, reinkarnácia – opakované vtelenie…); „мя“ znamená moje „JA“.
Takto dostávame nasledovné: „Время“ je (nič iné ako) nasmerované opakované odrazenie (vyžarovanie) Nášho „JA“ (Ducha, iskry Inglie). „Naše JA je najvyššou energiou Najvyššieho, Jediného Tvorcu a majúce vlastnosti aj častice a vlny, pretože je svetlonosné“ (pozri vlastnosti svetla v učebniciach fyziky).
Naše učenia však zároveň hovoria, že „JA“ (Duch) nemá moment zrodu a smrti, ono nevzniklo a nevzniká a nebude vznikať. „JA“ je večné, nezrodené, trvalé a najprvopočiatočnejšie. Keď hynie telo, ono nezaniká.
Práve preto jeho nasmerované, opakujúce sa vyžarovanie nazývame „časom“, pretože je Večné. A Slovansko-Árijských Védach sa o ňom hovorí:
„Bohovia, ktorí riadia Vesmír, sú expanziou Najvyššieho Tvorcu, nadelení mimoriadnymi plnomocenstvami. Ich telá pozostávajú z Večného Času a Vnútornej Energie, je im poručené riadiť rôzne sféry činností Vesmíru…“
Ale ľudia a Bohovia sú navzájom previazaní ako prsty ruky:
„Energia Duší živých bytostí vo forme Času sa nachádza vnútri aj zvonku ich tiel. Večný Čas nemá začiatku a nemá konca, on prinucuje ľudí rodiť potomstvo a ničí dokonca ja veliteľa smrti“.
To znamená, že „Время“, ako vyžarovanie nášho „JA“ má pohlavnú štruktúru, ale naši Predkovia – aby pomocou obrazov mohli odovzdávať bytnosť toku danej pohlavnej štruktúry – obrazne nazývali tento tok „riekou“ (v ruštine „река“ – hoci vyslovujeme ako „rieka“ – pozostáva z „ре“ odobraznie a „ка“ je v staroslovienčine jeden z časov), t.j. zobrazenie jedného z (potokov).
V známej Velesovej knihe sa napríklad hovorí:
„I tečie tá rieka Času syn môj, rozširuje sa, aj títo veční Predkovia naši“.
Ale v našom vesmíre je individuálnych častíc nespočetné množstvo, čo znamená, že Časových tokov musí existovať minimálne také množstvo. Každé pole (rieka) času má svoje fyzikálne charakteristiky, ktoré pri určitom vývoji vedy a techniky možno merať a kvantifikovať. Najmocnejší tok má, samozrejme, náš Vesmír. V jeho toku sa nachádzajú všetky ďalšie časové polia štruktúrovaných obrazov kozmosu a živých bytostí. Vo Védach sa o tom hovorí takto:
„Materiálny Vesmír, ktorý vnímame zmyslami, je telom Najvyššieho Tvorcu, v ktorom materiálny čas sa prejavuje vo forme minulosti, prítomnosti a budúcnosti“.
A iba samotný Najvyšší Tvorca je mimo Času a priestoru. My sa Ho nemôžeme dotknúť, ale On je vždy trvalo v nás, ako maličká častica ohromnej mysliacej hmoty. Každé pole Času sa pohybuje a vyvíja vnútri svojho priestoru, planetárnych systémov, mysliacej civilizácie, primykajúci sa, zmiešavajúci sa a vzájomne pôsobiaci s inými poľami. Polia Času vyzerajú ako zahnuté špirály pružín so zakriveniami, podmieňované vplyvmi iných objektov (susediacich špirál, odkiaľ priteká aj vplyv nebeských tiel na ľudí). Toto je potvrdzované aj súčasnou filozofickou koncepciou, prastarými učeniami Slovanov a Árijcov, ale aj iných národov. Napríklad v Aveste sa hovorí, že život vo všetkých vesmíroch sa vyvíja cyklicky po špirálach a v každom z týchto veľkých cyklov sa nachádza množstvo ďalších malých (každá malá špirála sa zatáča okolo veľkej), čím sa opakujú jedny a tie isté udalosti. Stavba vesmíru sa roztáča ako špirála okolo vnútorného duchovného bodu (Najvyššieho Tvorcu), ku ktorému sa tiahne. Cykly a opakovanie časov sú podobné, ale nie rovnaké, a tak minulosť sa nikdy znova nevracia.
Špirála poľa Času konkrétneho človeka je zatočená okolo špirály Času vývoja jeho Rodu, jeho rodiny. Tok času Rodu obtáča špirály vývoja konkrétneho národa. „Rieka Času“ života národa obtáča špirálu Času vývoja pozemského ľudstva, a táto sa následne obtáča okolo toku Času našej Zeme a tak to pokračuje ďalej a ďalej. To znamená, že ani jedno pole Času neexistuje izolovane. Ono vzájomne pôsobí s inými poľami a existuje ako súčasť silnejších tokov Času. Body pripájania a presekávania sa kruhov (pružiny) polí Času jedného druhu je Čas, keď prebiehajú zrážky rôzneho rozsahu: od zrážok rôznych vesmírnych telies v kozmose po zrážky rôznych ľudí. Vzájomné prieniky polí rôznych ľudí vplývajú na vývoj poľa Času každého z nich. Medzi týmito poľami neexistujú viditeľné hranice, a tak jedno pole sa ľahko zmiešava s druhým, ale vzájomný vplyv takéhoto zmiešavania sa dá presne pozorovať, ba dokonca je príčinou zmien niektorých fyzických charakteristík každého poľa Času.
Pri zmiešavaní sa polí môže nastávať spomalenie tempa vývoja poľa Času každého z nich, alebo čiastočné poškodenie poľa, či znovunastolenie poľa Času a podobne.
Jedni a tí istí ľudia sa zrážajú v rôznych klbkách polí Času jeden s druhým, pričom zakaždým rôzne vplývajú na pohyb a vývoj poľa Času jeden druhého. V prastarých slovanských učeniach sa dokonca podávajú špecifické údaje veličín jednej špirály toku Času pre predstaviteľov rozličných národov pozemského ľudstva. Veličina jedného kruhu Času človeka závisí na energónovom systéme (energón je najmenšia energetická častica). A tak, ako matka Príroda vytvára obrovskú rozmanitosť svojich výtvorov (aby vlastnosti jedných dopĺňali vlastnosti druhých), tak sa ohromne odlišujú aj energetické systémy ľudí. Podľa Véd sa jedna špirála Času ľudí bielej kože priemerne rovná 16 rokom (16 kanálový systém), u ľudí žltej farby kože 12 rokom, u ľudí sivej kože 10 rokom, u červenokožích 9 rokom a u černochov 6 rokom. Ale ako sme už hovorili, toto platí iba v ideálnom prípade, t.j. pokiaľ kruhy času nie sú deformované vonkajšími vplyvmi. Pri premiešavaní sa rôznych typov ľudí budú aj iné čísla rokov kruhu špirály. Udalosti jedného kruhu Času sú veľmi podobné udalostiam vedľajšieho kruhu, preto ak vieme, čo sa s nami dialo v predchádzajúcom kruhu, tak si môžeme sami prognózovať všeobecné smerovanie udalostí nasledujúceho dňa.
Na poznaní štruktúry tokov rieky Času je založené aj jasnovidenie, ktoré predpokladá vývoj zmyslov samotnej osoby, zvýšenia sily jej energetických polí a nadobudnutie schopnosti voľného premiestňovania sa vnútri svojho poľa Času aj vnútri poľa Času iných ľudí. Kto chce niekomu pomôcť, ten sa v mysli ako keby musí stať tým, koho prítomnosť, minulosť či budúcnosť sa pokúša objasniť. Jasnovidec, ak chce zistiť, čo sa s niekým stalo v minulosti, t.j. v predchádzajúcich kruhoch poľa času, aj to, čo sa bude s ním diať v budúcnosti, musí prejsť na úrovni hmoty mysle aj hmoty zmyslov z jedného kruhu poľa času do druhého, a potom s nadobudnutou informáciou spätne. A ak to nerobí pre seba, ale pomáha niekomu inému, tak súčasne vykonáva prechod aj do inej rozmernosti, t.j. zo svojho poľa času do poľa času druhej osoby, a potom s nadobudnutou informáciou opačným postupom. Ale dá sa to urobiť aj inak, t.j. jednoducho sa dostať do centra kruhu Času s bleskurýchlym prenesením matérie mysle skrz všetky kruhy poľa špirály Času do minulosti aj budúcnosti, prečítať potrebnú informáciu – pravda, je ešte potrebné vedieť, že táto informácia sa transformuje v súlade s úrovňou vývoja toho, kto dostal odpoveď na svoju otázku.
Pri špeciálnom stupni úrovne prípravy a cvičenia je možné nie iba dostávať informáciu o opakujúcich sa odrazoch osobného „JA“, ale je možné sa naučiť riadiť rýchlosť a množstvo časového toku. Ako sme už vysvetlili, Čas je energia a existuje vnútorný (váš osobný) a vonkajší Čas. Preto kozáci charakterníci (od slova charakter – Ch´árijci, t.j. nie tí, čo už prešli na kresťanstvo) dokážu úspešne vplývať na tok Času. Dokážu jednoducho urýchliť svoj osobný tok Času vo vzťahu k planetárnemu Času tak, že pre nich ako keby sa vonkajší Čas zastavil. A vtedy jasne vidia let šípu, alebo dokonca guľky tak, že sa jej môžu vyhnúť, alebo ju chytiť rukami, ale pri takýchto manipuláciách prebieha obrovská spotreba energie, a preto pred takýmto konaním musia nevyhnutne vedieť nahromadiť vnútorný Čas. Takéto javy poznáme aj dnešných udalostí vo svete, ale dosahujú sa spontánne, keď sa človek dostáva do stresovej situácie hraničiacej s ohrozením života. Je napríklad zaznamenaný prípad vojaka sovietskej armády z druhej svetovej vojny, ktorý uvidel, ako do jeho zákopu padá delostrelecký granát a jeho vnútorný Čas sa spomalil natoľko, že uvidel, ako sa pomaly delia črepiny na všetky strany a on sa dokázal pred nimi ukryť.
Z uvedeného môžeme vyvodiť, že ľudia aj civilizácie celkovo sa môžu súčasne vyvíjať na rôznych kruhoch svojho poľa Času, preto budúcnosť už prebehla v danom poli času, a preto ten, kto dokáže vidieť celé pole Času zboku, vidí všetky udalosti naraz.
Nuž, všetko vyzerá jasné, ale ako môžeme potvrdiť tieto tvrdenia o podstate času?
Porovnajme si niektoré výrazy z iných jazykov. Napríklad staroindický vyraz „vartman“, kde koreň „vart“ znamená „vrtieť sa“, „zatáčať sa“ man znamená človek, jeho „JA“, preto doslovný preklad výrazu je točiace alebo špirálovité opakovanie nášho „JA“.
Múdrosť Predkov hovorí:
„Spočiatku Čas bol ženského rodu a Čísloboh ho strážil. Okrem toho, nie priestor a rozmernosti vytvárajú čas, ale rozmernosti a priestor vytekajú z Času“.
Na začiatku nášho článku je obraz Boha Velesa stojaceho na brehu rieky Času („Veles pri rieke Času“ – fragment z vnútorného priestoru chrámu Kapište Védy Perúna). Predstavme si – ako si predstavovali naši Predkovia – obraz Času ako obraz rieky. Takto sa môžeme pozrieť na prierez koryta rieky, kde najvyššia rýchlosť je uprostred, tam, kde je koryto najhlbšie. Tie častice, ktoré sú v strede prechádzajú riekou oveľa rýchlejšie ako tie, ktoré sú pri brehu. Ak sa pozrieme na obrazovú projekciu:
Na vodorovnej osi je hĺbka dna a na zvislej Čas (nejaká východisková časová jednotka). Na zvislej osi je zobrazených niekoľko štruktúr: korytnačka, človek, pes, škrečok a komár. Povedzme, že prebieha nejaký daný výsek Času, pričom Čas tečie v súlade s tokom rieky Času. Predpokladajme, že ako základ použijeme 1 minútu. Človeku, ktorý sa nachádza vo svojom prúde prebehli 2 minúty, psovi uplynuli 3, škrečkovi 4 a komárovi už 5; ale korytnačke iba 1 minúta. Ale prebieha ešte aj iná 1 minúta, prebehol následný systém priehybu v Čase, ale u všetkých podľa svojej vnútornej časovej periódy. Vo vnútri účinkuje jedna miera času. Ak by sme ako základ vzali 1 hodinu, tak u všetkých vnútorne prebehla 1 hodina, ale čo prebehlo navonok? Ak by sme povedzme ako príklad vzali 120 rokov, tak komár 120 rokov života prežíva obrazne za 2 dni, škrečok napríklad za 3 roky, pes za 20 rokov, človek za 60 – 80 rokov, korytnačka za 300 – 400 rokov, t.j. každá živá bytosť na Zemi má svoj Čas, ktorý stacionárne nie je rovný.
Tento istý princíp je charakteristický aj pre každú ľudskú rasu, t.j. každá ľudská rasa žije podľa svojich zákonov Času.
Všetky národy Zeme majú úplne odlišné predstavy o osude, a teda ako následok aj rôznorodé estachologické koncepcie vo svojej národnej mytológii.
Základné ľudské rasy majú štatisticky líšiace sa časy pohlavného dozrievania, čo je zjavne odrazené v zákonodarnej praxi národov, ktorá k tej či onej rase prináleží. Čas pohlavného dozrievania je jedna z najdôležitejších biologických charakteristík každého organizmu, po dosiahnutí ktorej sa kardinálne mení spôsob jeho chovania sa.
Ak by sme analyzovali, čo je napísané o slove „Čas“ v súčasných jazykoch indoeurópskych národov, tak v tom, čo chrlia masovokomunikačné prostriedky univerzalizmus Času mizne bezo stopy. Tak napríklad Etymologický slovník ruského jazyka z r. 1959 (autor A. G. Preobraženský) uvádza, že slovo „Время“ označovalo kruhový pohyb, otáčane kolesa (čo je naozaj tak, keďže pólová štruktúra Času predstavuje otáčajúcu sa špirálu). Čo do výslovnosti je blízke slovo „бремя“, čo označuje ťažkosť (bremeno), odkiaľ pochádza ja známa fráza „niesť svoje bremeno“. Hoci paradoxne, ale skutočne dostávame, že prvopočiatočný zmysel slova „Время“ sa vyjasňuje zo slovného spojenia „niesť ťažkosť svojho bremena“.
V sanskrite „bharma“ tiež označuje ťažkosť, zendský „Ьaгэman“ má presne ten istý význam.
Okrem toho, ruské slovo „Время“ čo do výslovnosti sa blíži k indoeurópskemu základu „wertmen“ a sanskritskému „vartman“, čo znamená „vart“ – otáčanie a „man“ znamená človek, jeho „JA“.
Indii ešte existuje slovo, ktoré tiež označuje čas – „kalah“. Je to vydelený úsek v čase rovný jednému kruhu špirály večného času, čo v ruštine, ako aj v slovenčine nazývame „KALI“, t.j. epocha ohraničená jedným kruhom času. Existuje aj obecne slovanská forma „vertmia“, v ktorej po vymiznutí písmena „t“ sa dostávame k prvopočiatočnému významu slova „Время“, čo rovnako označuje otáčavý pohyb. V bretónskom jazyku existuje slovo „vreman“, čo znamená „teraz“ (terajšie odrazenie „JA“), a čas sa po bretónsky povie „pred“ (predchádzajúce minulé odrazenie „JA“).
Väčšina lingvistov dochádza následkom toho k uzáveru, že v indoeurópskych jazykoch výraz Čas sa prvopočiatočne viazal s určitým vonkajším prejavom nejakého procesu. okrem toho, slovo v chode času menilo svoj rod, čo je podobne aj v staroírštine, kde „ge“, t.j. čas bol od počiatku stredného rodu, zatiaľ čo neskôr sa zmenil na ženský rod.
Nemecké slovo „die zeit“ sa dá vyložiť ako „Tá Cyklus“, t.j. úsek Času, kruh, cyklus a možno povedať, že ide o „CE Ty“, pričom v staroslovienskom jazyku Ci alebo Či označovalo merný úsek, odkiaľ pochádza aj slovo „číslo“.
Latinský význam slova „tempus“ možno tiež naviazať na Čas, t.j. na rýchlosť toku Času, hoci sa inde viaže na „tendo“ alebo „teneo“. Mnohovýznamná je blízkosť latinských slov „tempus“ a „templum“ (chrám), lebo prvopočiatočne znamenalo svätý priestor, ktorý etruský žrec načrtával na poludnie.
Množstvo faktov ukazuje na sakrálnosť kategórií času u žltých národov. Čínsky hieroglyf „či“ alebo „ci“, ktorý označuje čas, rovnako znamená aj „chrám“.
Meno gréckeho Boha Chronosa, Boha Času, pozostáva z dvoch koreňov „choro“ (alebo „chro“), znamenajúci kruhový pohyb, (odkiaľ pochádza aj naše slovo „chorovod“), „nos“ – t.j. nosiaci, čo v celku znamená nosiaci kruhový pohyb (Času).
Boh starých Rimanov Janus má vo svojom mene – nasmerované odrazenie „JA“ – Času.
Slovo čas je obsiahnuté aj v staroegyptskom mene Boha Thota.
V ezoterickej súčasti zoroastrizmu – zervanizme – „čas“ znamená Zervan (cyklus vanov) vyhlasovaný vyšším počiatkom.
Staroruská Bohyňa Makoš a jej dcéry Doľa a Nedoľa, aj staronemecké Bohyne osudu Norny tiež slúžia ako personifikácia Času. Mená Bohýň a ich dcér hovoria samé za seba, a mená starogermánskych Bohýň Urd, Verdandi a Skuld znamenajú minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Bohyne, ako v mytológii ruskej tradície, tak aj v starogermánskej nielen jednoducho „ťahajú“ za nejaké nite, ale tkajú priadzu osudu a všetky sú spojené s Časom.
Prekvapivo zhodný obraz vidíme aj v mytológii starých, červenokožích Mayov. Všetky obelisky a oltáre v ich kultoch sa budovali s cieľom zvečnenia periód Času. A samotné intervaly Času sa zobrazovali vo forme noše, ktorú nosili na chrbtoch hierarchický Bohovia-poslanci. Takto dosiahli zobrazenie personifikácie dní, mesiacov a rokov. Podľa výpočtu, ktorí Bohovia budú mašírovať v daný deň, žreci Mayov dokázali určiť ich spoločný vplyv a takto predpovedať osud ľudstva.
V tejto spojitosti môžeme urobiť tento uzáver: predstavy o Čase vychádzajú z najstarších, hlbinných vrstiev ľudskej psychiky, a preto nie je náhodná aj jeho sakralizácia. V každej skupine indoeurópskych jazykov existuje vlastné meranie a označovanie Času, jednotný termín neexistuje.
„Podľa cudzieho času žiť nemožno“, práve toto kľúčové pravidlo poznajú všetci ideológovia všetkých svetových náboženstiev, okultisti, aj rôzni rasoví vodcovia.
Čas sa v predstavách prostého človeka myslí nie ako univerzálna, ale ako subjektívna kategória, inokedy ako proces, ktorý pripúšťa, že daný človek môže do neho zasiahnuť. Čas sa dá „ťahať“, „rozprestrieť“, „niesť na pleciach ako osud“. Čas sa dá navŕšiť, čo je najdôležitejšie.
Vedcom je odnedávna tiež známy výraz „hustota“ Času. Dnes už vieme, že miesta, kde pristávajú UFO majú lokálne zmenené hustoty Času. Toto je nový názov v súčasnej vede, ale každý človek ho chápe po svojom. Sú to variácie času a priestoru, slabšie, čo vplýva na náš hlavný mozog. V miestach pristávania UFO býva človeku zle, klesá frekvencia bitia srdca, nastupujú problémy s črevným systémom, prichádza potenie a pod.
Nuž, zhrňme si, čo to je Čas z pohľadu našich Predkov:
Čas je premietané vyžarovanie, rozmer nášho „JA“ vo forme špirálovitého toku – ak použijeme súčasnú terminológiu – ale čo sa týka vlastnej obrazovej podstaty, tak pripomína rieku Času.
Jeho špirála sa zväčšuje a zmenšuje. Energia v ľubovoľnom uzavretom kontúre prebieha ako vnútri, tak aj vonku. Znamená to, že na osi sa vždy premieta informácia, pretože, ako sme už povedali vyššie, tí, ktorých nazývame jasnovidci, ktorí vidia minulosť aj budúcnosť, majú prístup k osi času. Presnejšie, nie iba prístup, ale vedia prečítať obraznú informáciu, ktorá sa tam nachádza. Táto špirála – v súlade s prastarými textami – sa používa na zhmotnenie pri reinkarnácii, t.j. jeden človek sa môže materializovať ako do ďalekej budúcnosti, tak aj do ďalekej minulosti. Tieto isté myšlienky potvrdzuje aj etymologický rozbor významu bázového slova „Время“ u rôznych národov.
Ale pre našich Predkov nebolo dôležité iba pochopiť podstatu významu času – ktorý sme sa tu pokúsili vysvetliť – ale pre každodenný život ho potrebovali aj merať. Preto existovala aj sústava systému mier, ktorá bola spojená s Prírodnými a Človečenskými Rytmami. Hoci dnes používame dvojokruhový 12-tkový systém rátania Času (deň, hodina, minúty, sekundy), ale Slovanský systém rátania času je previazaný s Rytmami Života. Čas sa meral s presnosťou do Migu.
Uveďme si tento systém mier aj so základným vysvetlením. Materiál ponechávame v ruštine:
Slovanské miery času
Dohovorené významy znakov
Čas je nerozlučne spojený so svojimi rytmami. V ďalšom pokračovaní si vysvetlíme rytmy.