Mnohí si už zvykli pozerať sa na činy našich Predkov skrz optiku našich nepriateľov. Že ako to je možné? Keď sme pred časom priniesli informáciu o vysokopostavenom talianskom cirkevnom hodnostárovi, Mavrovi Orbinim, ktorý roku 1601 vydal knihu HISTORIOGRAFIA NÁRODA SLOVANSKÉHO, tak to bola úplná novinka. Dnes už mnohí nielenže berú tento zdroj na vedomie, ale sú aj takí, ktorí neľutovali prostriedky a kúpili si túto a ďalšie knihy priamo z Ruska. Tak či onak, dnes o tomto zdroji aspoň vieme. Keďže je písaný ruštinou 18. storočia, tak ho asi veľa našincov nečítalo. Orbini je jednou zo svetlých výnimiek, pretože hoci nebol Slovan, mal záujem spísať – aj keď z kresťanského pohľadu, ale predsa len akú-takú objektívnejšiu históriu. Vieme aj to, že z dlhého zoznamu autorov a diel, z ktorých čerpal a uvádza ich na začiatku svojej knihy, dnes nepoznáme ani jedného, a to ani len po mene. Je to jeden z dôkazov, ako postupovala katolícka cirkev – fyzicky a systematicky zlikvidovali všetko, čo aj len trochu vypovedalo o inom, ako ich pohľade na skutočnosť. Nuž, a to je ono. To, čo dnešná historická veda považuje za hodnoverné zdroje, sú diela, ktoré písali naši NEPRIATELIA. Veď antickí spisovatelia opisovali to, čo videli zo svojho pohľadu. Ich záujem o Slovanov bol nanajvýš praktický – stáročia nás „lovili“ za otrokov. Naše diela spálili aj s našimi Predkami – a dnes nám hovoria, že nemáme nič, sme iba akési opice…
Ale ako Stará Viera prežila na Sibíri, tak prežilo aj mnoho Letopisov, ktoré sú dnes postupne uverejňované. Ale nečakajme, že oficiálnymi historikmi. Veď títo dodnes tvrdia, že nejaký Cheops dal postaviť pyramídu… vôbec neberú do úvahy, že také niečo nedokážeme postaviť ani dnes! Ale vidíte – nevadí im to. Napíšu to, čo sa im – z rôznych dôvodov – zdá správne, a pritom ani neberú do úvahy ostatné vedné disciplíny. Čo je jednoduché pre filozofa, nemusí byť ani zďaleka technicky realizovateľné pre stavebného inžiniera. Stačí len porovnať viaceré pohľady a už aj dnes sa vieme zorientovať. O tom je Zdravomyslie.
Začnime teda Orbinim. Hoci oficiálne si ho „nevšímajú“ – je až smiešne, ako ho „nevidia“ – obsahuje množstvo zaujímavých informácií. Nechajme ich pohľad na Orbiniho, lebo faktom ostáva, že kniha bola naozaj vydaná v Taliansku 1601, že jej preklad bol vydaný v Rusku v 1722. Toto už nijako nemôžu odškriepiť. Na svete je známych viacero originálnych exemplárov – aj v stredovekej taliančine.
Cez Orbiniho dielo sa pozrieme na dve veľké bitky, ktoré sa odohrali na našom území. Ide o porážku Bavorov roku 907 pri Bratislave a porážku vojska uhorského kráľa Belu IV. na rieke Slaná roku 1241. Prečo práve tieto dve bitky? Pretože to, čo oficiálna veda nazýva porážkou Bavorov od kočovných Maďarov v 907 a porážkou uhorského kráľa Belu IV. „Tatármi“ v 1241 má z vojenského hľadiska veľmi veľa spoločných bodov. Myslíme tým spôsob boja akože kočovných Maďarov a Tatárov, ktoré vykazujú zjavnú – samozrejme, že nie náhodnú – podobnosť. Stačí sa trochu podrobnejšie pozrieť na priebeh jednej aj druhej bitky a vidno to veľmi jasne. Ak Maďari používali taktiku Tatárov – ako tvrdí oficiálna veda – vďaka ktorej dokázali poraziť veľkú európsku armádu, tak prečo na svoju „špecialitu“ zabudli, ba dokonca, nechali ju „odkopírovať“ vojskom Batuho? Nuž –ako hovoria Tibeťania – pravda je tak blízko, až ju nevidno.
Orbini na strane 26 opisuje boj Slovienov proti Avarom. Hoci Avari boli pôvodne Slovania, patrili medzi tie kmene, ktoré boli koncom prvého tisícročia pred n. l. už pomiešaní so Semitmi, takže už im ostal iba vzhľad podobný Slovanom. Pod tlakom vojenských udalostí museli utiecť zo svojho územia a prišli k nám. Hoci neraz spolu s našimi Predkami napádali spoločných nepriateľov, nakoniec sa stala situácia neúnosná. Tu nám chcú nahovoriť – ba stále nahovárajú – že nás zachránil akýsi franský kupec. Ak si pozrieme poslednú vetu na strane 25 Orbiniho knihy a budeme pokračovať niekoľkými prvými riadkami nasledujúcej strany (26), tak sa dočítame:
„V Lete 617 Slovania už nemohli viac niesť neprístojnosti od Avarov, ozbrojili sa a premohli ich, v tom čase jedného zo svojich vojakov nazývaného SAMO, za chrabrý čin v boji, učinili sebe náčelníkom kráľom. Tento dôstojne vydržal 36 liet s veľkým rozumom a mocou vo všetkých svojich vojnách a chrabrosti, proti spomenutým Avarom, nad ktorými vždy on víťazil.“
Takže padá mýtus č.1 – Samo bol jeden z našich Predkov a nijaký „franský kupec“. Samo definitívne porazil Avarov roku 629 a potom zasadil ťažké rany Frankom. K Avarom sa ešte neskôr vrátime, historici predpokladajú, že boli úplne zničení. Z našich Letopisov vyplýva že nie. Naši Predkovia dôsledne dodržiavali právo výberu vierovyznania, nuž nakoniec nechali Avarov žiť v oblasti vtedajšej Panónie. Očividne dlhodobo neboli s nimi žiadne problémy.
V oficiálnych vede sa hovorí o Samovi, potom akosi dlho nič konkrétne, potom sa čosi spomenie o akejsi Veľkej Morave, padajú mená ako Rastislav, Mojmír, Svätopluk a podobne, pričom po bitke pri Bratislave v 907 sa už doslovne vytvára vákuum. Prečo? Uvidíme.
Keď už sme spomenuli Bratislavu, tak dodajme, že ide o prastaré slovanské ženské meno. Je to spojenie slov „brať slávu“. Pri jednej z mnohých vojenských kampaní kniežaťa Sama sa stretol Kruh Rodov na mieste, kde Starší Rodov a Žreci schválili vojenskú výpravu. Odtiaľ teda vyrazilo vojsko našich Predkov „brať Slávu“ – poraziť nepriateľa. Pravdepodobne nie náhodou sa o tri storočia neskôr odohrala bitka medzi Bavormi a našili Predkami práve pri Bratislave.
Zopakujeme si, že kráľ v žiadnom prípade nie je vyššia „funkcia“ ako knieža. Kráľ je zdegenerované knieža, ktorý si už presadzuje za svojich následníkov svojich potomkov. V Rodovom zriadení sa knieža vyberal na určenú dobu, pričom ak s ním boli všetci spokojní, tak mohol byť volený až do svojej smrti. Orbini na strane 28 uvádza, že po smrti Sama sa stal ďalším kniežaťom Borut alebo Boruch, za ktorým bol zvolený akýsi Karintín alebo Norika, pričom nasledujú aj ďalšie mená. Tak či onak, z uvedeného je očividné, že moc kniežatstva nebola prerušená a následníctvo riadne pokračovalo.
Pokračujme na stranu 35, pričom si preložme približne druhú polovicu strany:
„… a týmto sa naraz skončil čas zmätku medzi týmito krajinami Slovanov. Títo potom v čase Arnolda Kráľa Francúzskeho Imperátora, v Lete 891 porazili a zničili vojská Imperátorské na hraniciach Bokoarie a vstúpiac na územie Ríše, obsadili územie, ktoré sa podľa rieky Moragory nazývalo Moravaniou, teraz to je Moravia, odkiaľ vyhnali zvyšky Markomanov: a tam sa usadili. Po čase si upevnili svoju vládu ako Kráľovstvo Moravanov Slovanov, ktoré zahŕňalo Uhorskú zem, Bohémiu a RUSKO. Mali mnoho vojakov z Pazikanami, ktorí sa teraz volajú TATARI. A udržalo sa toto Kráľovstvo až do Leta 991, kedy zomrel Kráľ SVEULADO, zmocnili sa ho Maďari, Poliaci a veľkej časti Česi.“
V texte sme veľkými písmenami zvýraznili niekoľko mien. O akom Rusku to hovorí Orbini? Určite nie o vtedajšej Tartarii. Našu krajinu v starých časoch volali Maličké Rusko, presnejšie Maličká Rus a obývali ho Slovieni. Ďalej na východ bolo Malé Rusko, t.j. Malorus, čo je dnešná Ukrajina a Bielorusko. No a nasleduje Veľké Rusko, niekdajšia Tartaria. Ďalej je očividné, že profesionálne vojsko Tartarie pomáhalo našim Predkom – ešte v časoch Orbiniho to nebolo zabudnuté. No a naše posledné knieža sa volal Sveulado – o ktorom oficiálna historická veda ani nechyruje… prečo asi? Nuž, lebo vychádza z diel kresťanov a antických klasikov –Rimanov a Grékov – a títo boli odpradávna zameraní na našu likvidáciu. Nečudo teda, že v časoch Noci Svaroga zničili všetko, čo aj len náznakom hovorilo pozitívne o našej minulosti. Ale toto predsa nemôže nikoho triezvo uvažujúceho prekvapiť. Skôr by sme sa mali pýtať: „Kde ste dali naše dejiny“?
Keď už sme tu, tak nazrime aj na stranu 36, ktorá obsahuje tiež zaujímavé informácie:
„Moravia prijala vieru Kresťanskú v časoch Svätopluga, Kráľa Moravského, ktorý učinil svoje sídlo vo Velehrade, a pokrstil svoje národy rukami Cyrila Filozofa Apoštola bulharského, Rusov i ďalších Slovanov Dalmatínskych a Moravských… Naučil najskôr požehnanému Kresťanstvu Bulharov, Srbov; i Svätopluka kráľa Dalmatínskeho, i po nich Svätopluga Kráľa Moravského, so všetkými národmi, ktoré žili medzi Vislou, Dunajom i riekou Váh. I riadil 5 Liet svoju Cirkev na Morave… (Metod) nie dobre prijatý bol Kráľom Svätoplugom mladším. Keď Kráľ raz odišiel na poľovačku… prikázal Arcibiskupovi Metodovi, aby on neslúžil Liturgiu, keď sa vráti… nehľadiac na rozkaz Kráľovský, začal slúžiť obedňajšiu… prišiel Kráľ obklopený množstvo ľudí, honcami a psami a vošiel do Kostola s hlukom a brechotom psov, položil ruku na zbraň, ledva že sa udržal nezraziť osobu Arcibiskupa, zhodili na zem všetko, čo bolo na Oltári. Metod odišiel z toho Kráľovstva, prešiel do Bohemie, preklial Kráľa a celé Kráľovstvo.“
Vyzerá to tak, že naši Predkovia sa ani náhodou nehodlali plaziť v prachu pred arcibiskupom – vysluhovateľovi kultu čiernej mágie – ako to robia dnešní naši bioroboti. Nemôžeme sa ani diviť, že „bohabojní historici“ o tomto nepíšu, ale zároveň vidíme, že cirkevné prekliatie nakoniec urobilo svoje…
Ako si neskôr ukážeme na mape, Veľká Morava – teda to, čo sme si navykli takto nazývať – bola súčasťou veľkej Dŕžavy Venedov. V Rodovom zriadení je typické, že vrcholnú zvrchovanosť na svojom území má Rod – napríklad vo forme kniežaťa – ale pokiaľ bola Stará Viera, tak sa nič neprijímalo bez porady so Žrecmi, a teda Dŕžava ako celok dokázala fungovať organizovanie a dlho.
Z pohľadu Dŕžavy Venedov si krátko uveďme niekoľko riadkov zo strany 58:
„… Mali mnohé vojny s Arrigom Saxonským, prvým kniežaťom Germánie. Bojovali s Henrichom kráľom v Lete 934, viedli vojnu s Ottonom Prvým Kráľom v Lete 957, ktorého zničili v Turingii tiež tak, že sa ledva dobitý dostal domov… v Lete 989 v poslednom boji, hoci aj padlo Slovanov veľké množstvo, Kráľ stratil výkvet svojho vojska a nikdy už nedokázal si pokoriť tento národ, ktorý nadovšetko si ctil prirodzenú slobodu než drahé veci, volil si radšej smrť ako slúžiť Kráľovi, alebo iným…“
Toto určite nepotrebuje komentár.
Pozrime sa teraz na udalosti vo Veľkej Morave s ohľadom na informácie, ktoré nám poskytol Mavro Orbini a zoberieme do úvahy aj letopisné zdroje. V prvom rade názov Veľká Morava pochádza z výrazu „hé Megalé Morabia“ a použil ho byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos, ktorý žil v 10. storočí. O tom, prečo „Morabia“ a nie „Moravia“ sme si už hovorili predchádzajúcich článkoch – ide o negramotnosť pri čítaní Staroslovienskej Bukvice. Necháme bokom všetky oficiálne konštrukcie – je ich dosť v iných zdrojoch a všetky sa v podstate opakujú. No predsa len jednu poznámku – ak sa pozriete do historických materiálov v obdobia socializmu, tak bežne vidíte, že historici hovoria o Slovienoch, nie kadejakých „Slovenoch“…
Z oficiálnych zdrojov si vyberme už iba udalosti „tesne“ pred bitkou pri Bratislave v 907. V roku 892 vzbĺkli boje medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou pod vedením Svätopluka. Franský kráľ Arnulf sa dohodol s Chorvátmi a v júli vtrhol na naše územie aj s ich vojvodom Braslavom. Nuž vieme, Chorváti ako kresťania si už nevážili iných Slovanov – zradili vlastných Predkov – za hmotné výhody. My už vieme, že je to časť Srbov, ktorí prestúpili po dohode s pápežom na katolicizmus. Podľa svedectiev si vzali na pomoc už aj oddiel Maďarov, ale tých musel Arnulf zachrániť, pretože sa dostali do obkľúčenia Slovienov a hrozila im likvidácia. Musel sa vrátiť a útok opakoval nasledujúci rok, pričom zachránil sa viac-menej zázrakom. Niekedy okolo roku 894 Svätopluk nečakane zomrel a na jeho miesto nastúpil syn Mojmír, pričom Svätopluk mladší dostal Nitrianske kniežatstvo. Ďalej sa traduje, že Svätoplukovi synovia sa nedohodli a ríša sa rozpadla. Arnulf vtrhol na Moravu ešte roku 898, potom nasledujúceho roku a aj roku 900. No a roku 901 Mojmír II. uzavrel mier s Východfranskou ríšou. Údajne zo strachu pred Maďarmi (kámošmi Arnulfa), ktorí už nasledujúci rok začali podnikať nájazdy na Veľkú Moravu.
Väčšina odborných či populárno-vedeckých prác o dejinách Veľkej Moravy končí stručnou informáciou o bitke pri Bratislave roku 907. No a toto sa považuje za definitívnu bodku za existenciou Veľkej Moravy.
O tejto bitke hovoria Salzburské anály a aj neznámy saský mních Saxo, ktorý žil v 12. storočí. Salzburské anály podávajú správu iba jednou vetou a hovoria o „nešťastnej bitke pri Brezalauspurc 4. júla“. Saxo – nech je to ktokoľvek – spomína Uhrov, ale písal o storočie neskôr. Bavorský humanista Johannes Turmair, známy pod menom Aventinus v 16. storočí tiež spomína Maďarov a pomerne detailne opisuje bitku, ale použil údaje zo zdrojov, ktoré nie sú známe. Čo však je dôveryhodné pre oficiálnych historikov je opis vojenskej taktiky použitej v bitke. A tu sme konečne doma.
Kráľ Ľudovít, ktorý v rokoch 899-911 vládol Germánii a Bavorsku, chcel údajne zabrániť Maďarom v postupe na západ. Mal na európske pomery modernú armádu, pričom proti nemu stáli „kočovníci“. Bavorská armáda pozostávala prevažne z ťažkej jazdy a zhromažďovala sa za riekou Enns pri Ennsburgu, čo je dnes mesto v Hornom Rakúsku. Potom sa v troch prúdoch vybrali do údolia Dunaja a po oboch jeho brehoch aj po rieke smerovali k Bratislave. Vysokí cirkevní hodnostári pod vedením salzburského arcibiskupa Teotmara, Otta a Zachariáša postupovali po pravom brehu. Rakúsky markgróf Luitpold postupoval so svojimi vojakmi po ľavom brehu. Pod velením kráľovho príbuzného Siegharda postupovala časť vojska na lodiach. Kráľ so zálohami ostal pri Ennsburgu.
Na tomto mieste musíme zdôrazniť, že Bavori postupovali proti slovienskému vojsku, v ktorom bolo veľa profesionálnych vojakov z Tartarie – presne ako svedčí Orbini. Prečo sa všetci tak obávali vojakov Tartarie? Pre ich vysokú profesionalitu, ktorej sa nikdy nevyrovnala nijaká západná armáda. Len štyristo rokov predtým iní bojovníci vojska Tartarie – ktorých oficiálna historická veda označuje za kmeň – Huni vniesli do kresťanského sveta hrôzu – a oprávnenú. Bola to trestná výprava. Už vtedy značne prevyšovali bojovým umením hocijakú západnú armádu, vrátane Ríma. Historici našich nepriateľov ich opisujú ako divý kmeň, ktorý mal na oštepoch a šípoch kostené hroty… ani sa nezamýšľajú nad technickou hlúposťou, ktorú hlásajú. Ako je možné, že šípy s „kostenými hrotmi“ prerážali panciere rímskych ťažkoodencov na vzdialenosť 500 metrov? Ani storočia potom európske šípy neprerážali brnenia Tartarov a mali dostrel iba horko-ťažko 200 metrov. Remeselníci Tartarie spolu so Žrecmi totiž – okrem iného – dokázali vyrábať takú pevnú zliatinu, ktorá prebíjala všetky panciere západných armád. Rovnako profesionálna armáda Tartarie stáročia bojovala proti nepriateľom, ktorí ju obklopovali, takže výcvik jej vojakov bol na úplne inej úrovni ako výcvik vojakov v západnej Európe. A čomu sa najviac venovali západní rytieri? Križiackym výpravám, na ktorých – za použitia všemožných zrád – likvidovali najmä slovanské obyvateľstvo, presnejšie kde sa len dalo brali ho za otrokov a na ľudské obete. Práve toto zastavil Templárom Filip Pekný francúzsky kráľ v piatok, 13. októbra 1307. Dodnes to podávajú opačne.
Tartari boli vysokého vzrastu, ramenatí. Už len zvládnutie veľkého luku so smrtiacim účinkom na 500 metrov, ktorého šípy s hrotmi zo špeciálnej zliatiny prebíjali všetky západoeurópske panciere, si vyžadoval tvrdé, pravidelné cvičenie. Oproti zdanlivo neporaziteľnej ťažkej jazde stavali vysokú manévrovateľnosť, časté útoky a ústupy, vyčerpanie nepriateľa, vynikajúci prieskum terénu pred bojom, a vôbec veľa ďalších činností, ktoré sú dnes znakom tých najlepších špeciálnych jednotiek. Používali šabľu s jedným ostrým, nie meč, pretože je oveľa efektívnejšia v hustej seči. Tieto šable v nezmenenej podobe dodnes používajú Kazaci. Šabľa v oblúkovej forme pri diagonálnom priamom seku vchádza hlboko do tela nepriateľa, pričom meč za rovnakého pohybu vytvorí iba ľahké, rovné škrabnutie. Nikto ich nedokázal poraziť.
Postup bitky bol takýto. Menšie oddiely Slovanov ustavične znepokojovali Nemcov, takže salzburský arcibiskup, ktorý velil hlavným silám nariadil vybudovať obranný tábor. Na tento tábor Slovania podnikli prudký jazdecký útok, no boli odrazení. Nasledovali – typická taktika vojska Tartarie – neprestajné útoky menšími silami z rôznych strán, ktoré trvali celý deň aj noc. Slovania sa na rýchlych koňoch prihnali, vystrieľali obávané šípy, potom obrátili kone a z druhej strany sa prihnal ďalší a potom ďalší a ďalší útok. Toto vyprovokovalo kresťanské vojsko na protiútok, s ktorým Slovania rátali a boli na neho pripravení.
Slovania podnikli frontálny jazdecký útok na hlavné sily Nemcov, pričom ich zasypali šípmi. Budili dojem, že rýchlou jazdou chcú preraziť nepriateľský šík, ale otočili kone a ustúpili. Keď sa dostatočne vzdialili, otočili kone a zaútočili znovu. Naši boli oveľa rýchlejší, pretože mali skôr ľahkú zbroj a nezaťažovali kone tak, ako ťažká, ale ťažkopádna jazda Nemcov. Nemci si v chaose začali myslieť, že vyhrávajú, ale rýchlo sa všetko zvrtlo a opakovalo. Šípy zasahovali nepriateľov zďaleka. Takto naši zničili vojsko biskupov. Teraz bolo potrebné, aby sa Luitpold, ktorý bol rozložený s vojskom niekde v oblasti dnešnej Petržalky nedozvedel o porážke. Preto sa naši ešte v noci, v tichosti aj s koňmi preplavili na druhý breh. Za brieždenia zaútočili na tábor nepriateľov a v zmätku, ktorý vyvolali ho zničili. Padol Luitpold,, kráľovský stotník Eysengrin a 15 ďalších veľmožov. Zvyšku intervenčnej armády na lodiach sa zmocnilo zúfalstvo. Na tretí deň naši prepadli lode a porazili Nemcov bez väčších problémov. Knieža Sieghard sa len tak-tak zachránil útekom.
Bojovalo sa celkovo neprestajne tri dni a za nepriaznivého počasia. Podľa nemeckých zdrojov bola pobitá väčšina bavorskej šľachty a počet mŕtvych bol celkovo „nesčíselný“. Zvyšky utekajúcich Nemcov boli prenasledované a porážku utrpel aj kráľ Ľudovít, ktorí čakal so zálohami.
Veľká Morava sa nielenže ubránila, ale očividne existovala do roku 991, keď zomrel knieža Sveulado. Po osloboditeľskej výprave hunského vojska obývali západní Rusi (tak sme sa vtedy sami a hrdo nazývali) obšírne priestory od Labe na západe po Volgu na východe; od Venedskeho (Baltského) Mora po Balkán, Ruské (Čierne) More, Kaukazské hory a Kaspické More. V 7. storočí boli západní Rusi zastúpení mnohými národmi, pričom dodnes najznámejší sú: Bulhari, Srbi, Slovinci, Česi, Moravania, Slováci, Bodriči, Ľutiči, Polabania, Pomorania (Prusi), Mazovčania, potomkovia Antov Drevľania a Poľania (dneperskí a poľskí), Voliňania (Dulebovia), Uliči, Tiverci, Slovieni, Chazari (donskí, volžskí, terskí a kubáňski), boli obnovené Dŕžavy Ruskolaň, Sloviensko, Veneja, vytvorené Bulharsko a Veľká Morava.
Pre ilustráciu si ukážme, kde sa v minulosti rozkladali dŕžavy Západných Slovanov. Menovite si všimnite Veneju, Ruskolaň, Sloviensko (hlavné mesto Sloviensk, založené 1331 od UMHCH, na ktorého mieste je dnes Nové mesto, t.j. Novgorod, pričom máme Leto 7521 od UMHCH) – a samozrejme Rasséniu. Že takúto mapku ste nikdy nevideli v „povolených“ knihách či učebniciach vychádzajúcich z oficiálnej vedy? Už by ste mali vedieť, prečo. Nepriatelia nemajú dôvod ukazovať svojim otrokom, aký majú pôvod. Môže to byť pre nich nebezpečné…
Ku koncu 10. storočia sa všetko rýchlo zmenilo. Pod kresťanskú nadvládu sa dostali Bulhari, Srbi, Slovinci, Česi, Moraváci, Slováci, potomkovia Antov Dreľania a Poľania, Volinci, Uliči, Tiverci, Dregoviči, Severania, Slovieni, Chazari, Tauri (krymskí Rusiči). Starú Vieru si udržali Bodriči, Ľutiči, Polabania, Pomorania, Mazovčania, Rujania, Kriviči, Radimiči, Viatiči. Všade, kde vkročilo kresťanstvo nastúpil morálny a materiálny útlak so znakmi otroctva. Toto už nebolo znesiteľné a preto v roku 994 začalo povstanie na Labe, ktoré viedol talentovaný knieža Volodar. Roku 996 bol pokrstený poľský kráľ Mečislav I. spolu so svojimi poddanými Poľanmi (stali sa Poliaci), ktorý sa následne spojil s nemeckým cisárom Ottonom III. a českým kráľom Boleslavom II. Títo králi spolu vstúpili do boja proti povstaniu kniežaťa Volodara, ale bez úspechu. Takáto veľká bola nenávisť Slovanov-Rusov voči svojim „spasiteľom“. Povstalci roku 997 vyhnali magdeburského arcibiskupa Hizlera a roku 998 Bodriči nenechali kameň na kameni z kláštora Hilesberg. Povstalecké vojská neraz dochádzali až k múrom Magdeburgu – hlavnej bašty nemeckých, križiackych okupantov.
V roku 1000 Nemecko stratilo všetky svoje výbojom nadobudnuté územia, ktoré si násilne pripájali posledných 200 rokov, počínajúc Karolom Veľkým. V tom istom roku nastúpil Volodar na vojenskú výpravu proti Kyjevu, ktorá sa však skončila neúspechom, ktorý sa katastroficky odrazil na budúcnosti všetkých Západných Slovanov. Koniec tisícročia bol vôbec v znamení veľkých úspechov Rímskeho pápežstva. V Gniezne bola založená najvýchodnejšia arcidiecéza. Na úspechoch, ktoré dosiahol kráľ Boleslav Chrabrý vo veci predaja ľašských (poľských) Poľanov do kresťanského otroctva Rímskej cirkvi sa podieľal aj nemecký cisár Otton III., ktorý daroval Boleslavovi „práva“ na východné územia, vrátane tých, ktoré bolo ešte len potrebné dobiť.
Jedna z najväčších ľudských beštií, kyjevské knieža Vladimír, ktorého kresťania považujú za svätého a nazývali ho „Красное Солнышко“ (nie „Červené“, ale Krásne Slniečko, rovnako ako námestie v Moskve je Krásne, a nie Červené) sa pokresťančením Kyjevskej Rusi ani náhodou nezbavil vojen s Romejou (Byzanciou), ani západnými kresťanskými štátmi. Obsadenie Chersonesu a vnútenie svojej vôle cisárstvu obišlo Rus veľmi draho. Romeja zákernou diplomaciou a temnými dohovormi – toto je pre túto kresťanskú mocnosť najtypickejšia činnosť, vďaka ktorej prežila stáročia – poštvala na Kyjevskú Rus Pečenegov. Vojna trvala od 989 do 997. Byzancia – ako to Gréci vždy robili – použila túto vojnu na obchod s ruskými otrokmi. Počas tejto vojny Vladimír stratil oblasti pri Čiernom mori. Tmutarakáň bola oddelená od Kyjevskej Rusi a scvrkla sa do malého kniežatstva. Vojna s Pečenegmi prebiehala ťažko, pretože Rusi Kyjevskej Rusi si neželali posilnenie cudzej moci, ktorá sa vnucovala obyvateľstvu ohňom a mečom a volala sa pokresťančovanie. Tu vidno skutočný charakter kresťanstva a „svätého“ Vladimíra. Mal pred sebou na výber: buď skončiť jatky vlastných obyvateľov (pokresťančovanie) a všetkých spojiť do vojny proti Pečenegom, alebo sa s Pečenegmi aj keď nevýhodne dohodnúť, aby mal čas potlačiť odpor domáceho obyvateľstva. Čo si vybral náš svätý? Dohodu s Pečenegmi a dokončenie krvavého pokresťančovania. Situácia sa však pre neho skomplikovala tým, že úspešné vojenské operácie Západných Rusov – vojsk kniežaťa Volodara – vytvorili podmienky pre osloboditeľnú výpravu do Kyjeva – zastaviť krvavé pokresťančovanie. No v tom čase proti Západným Slovanom vystúpili Poliaci, Maďari, Česi a Nemci. Volodar bol nútený sa vrátiť na západ, aby odrazil nemecko-križiacku výpravu. Vladimír využil neočakávanú pomoc a v roku 1001 uzavrel spojenectvo s Boleslavom Poľským, Štefanom Uhorským aj kráľom Českým. Vladimír chcel obrátiť tento zväz proti Romeji a Pečenegom a toho istého roku poslal posolstvo k rímskemu pápežovi so žiadosťou o spoluprácu na krstení Rusov. Čoskoro nato do Kyjeva pricestoval kolobregský biskup Rainbern, už preslávený svojimi zverstvami na západe. No tento zväz sa ukázal fikciou, keďže neochraňoval Kyjevskú Rus pred nájazdmi zo západu a ešte za života Vladimíra v roku 1013 Boleslav Chrabrý, ktorý mal vo vrecku „práva“ od nemeckého cisára Ottona III. na východné, t.j. aj jeho zeme, vtrhol na územie Kyjevskej Rusi. Takto stroskotal prvý pokus ruských kresťanov o spojenectvo so západom.
Poliaci boli odrazení, no vzťahy s nimi sa priostrili. Kyjevská Rus za Vladimíra – vďaka pokresťančeniu – bola izolovaná a vnútorne nestabilná a značne sa zmenšilo jej územie. Pečenegovia obsadili donské stepi po Dneper a celú oblasť okolo Čierneho mora. Novgorodská kupecká aristokracia zmenila Sloviensko na Novgorodskú kupeckú republiku s minimálnym podriadením sa Kyjevu. Proti pokresťančovaniu Kyjeva mnohokrát povstali Drevľania, silou museli podriaďovať „vzďaľujúcich sa“ Viatičov a Radimičov, čo rovnako nijako nepomáhalo stabilizáciu centrálnej moci.
Nuž kresťanskému „knihomoľovi“ Vladimírovi neostalo nič iné, len žaltár a modlitby. Kyjevská Rus za Vladimíra bola teritoriálne značne menšia nie iba od Kyjevskej Rusi Sviatoslava, ale dokonca aj od Kyjevskej Rusi Askoľda. A ak by sme hovorili o medzinárodnom vplyve, tak za Askoľda Kyjevská Rus s úspechom bojovala s Romejou, za Sviatoslava zničila judskú Chazáriu a za Vladimíra horko-ťažko odrazila nájazdy Pečenegov. Hľa, kresťanstvo.
Preskočme niekoľko storočí a začnime s vojenskou výpravou Tartarov vojvodcu Baťuna, ktorá začala v 1236. Hovoria o nej, ako o mongolskej výprave, nuž sa pozrime na zostavu vojska. Etnická skladba hovorí o tom, že zo 65 tisíc vojakov bolo okolo 12 tisíc Turkov, asi 3 tisíc Mongolov a približne 50 tisíc Tartarov. Z tohto pohľadu je úplne jasné, že nijaké tatársko-mongolské vojsko v skutočnosti neexistovalo. Bolo to vojsko Tartarie, v ktorom Tartari tvorili drvivú väčšinu.
Už v 1235 vojská Rassénie dosiahli značné úspechy. Napomohlo tomu aj odpadnutie Uhrov od Polovcov a Bulharov v 1234 roku. Nehľadiac na túto skutočnosť, vojská boli početne rovnaké. Vojsko Rassénie zničilo protivníka a ovládlo Sasciu, Bulharsko, Meroviu, Vedinom, Pojdoviu, „Kráľovstvo nomádov“ na Urale a v Povolží.
Toto víťazstvo zároveň vytlačilo západných Polovcov na nížiny Volgy a Bulharov na Kamu, čo umožnilo vytvoriť predpoklady na zničenie protivníka po častiach. Už vieme, že Runa „tma“ má aj číselný význam – znamená 10 000. Vojenský oddiel Rassénie sa preto tradične nazýval „tma“. Takto výraz „tman“ znamená vojenskú jednotku o sile 10 000 mužov. Na túto úlohu bol vyčlenený tmen (тьмен) Subudaja a stredoázijskí Turci, čo umožnilo urýchliť túto úlohu. Hlavné sily Rassénie (tvorili ich 4 tmeny), ktorým velil Baťun a Subudaj boli nasmerované proti Bulharsku, ktoré po mnohé roky podporovalo nepriateľov Rassénie. Tartarský tmen Munkeho so stredoázijskými Turkami, ktorých bojová schopnosť nebola veľká, bol vyslaný na prieskum k Polovcom. V tom istom roku 1236 bolo zničené aj Bulharsko.
Na jar 1237 sa pohli hlavné sily Rassénie na Polovcov. V jednom z bojových stretnutí zahynul aj hlavný organizátor a vojenský náčelník Polovcov Bačman. Smrť Bačmana ťažko zasiahla bojaschopnosť krstených Polovcov. Demoralizovaní utekali za Don. Toto umožnilo Baťunovi a Subudejovi nasmerovať korpus Munkeho na Severný Kaukaz, kde zničili Alanov tak, ako to 800 rokov pred nimi urobilo hunské vojsko. Po zničení Alanov na Kubáni Munke vyšiel na oblasť Donu, čím naviazal na seba hlavné sily Polovcov. Toto uvoľnilo ruky Baťunovi a Subudajovi na zorganizovanie pochodu proti pokresťančeným ruským kniežatstvám.
Na jeseň 1237 hlavné sily Baťuna a Subudaja – približne 40-45 tisíc mužov – došli k Riazanskému kniežatstvu. Po jeho dobití smeroval úder na Vladimírsko-Suzdaľské kniežatstvo. Kresťanské knieža Juraj II. vydal rozkaz svojim vojakom brániť hlavné mesto a sám bežal na sever zháňať podporu. Vojská Baťuna a Subudaja dobili najskôr Suzdaľ a 7. februára 1238 Vladimír. Dňa 4. marca temník (veliteľ tmenu) Burundaj zničil vojsko Juraja II. na rieke Siti. Sám knieža padol v boji. 5. marca druhá časť vojska Baťuna – po sedemtýždňovom obliehaní – dobila mesto Toržok. No v skutočnosti sa mesto sedem týždňov nebránilo. Obliehajúci čakali presne tak dlho, ako bolo potrebné na organizáciu útoku na pevnosť. To bolo rovnaké ako pre Toržok, tak aj pre Kozeľsk. Celý zvyšok času vojsko Baťuna jednoducho oddychovalo.
Treba povedať, že vo Vladimírovsko-Suzdaľskom kniežatstve existovali dne oddelené skupiny. Zatiaľ čo kresťanská časť bola zničená, druhú časť, ktorú zastupovalo krídlo Jaroslava Vsevolodiča, nikto neničil. Ba naopak, dostali príkaz nebojovať proti bratskému vojsku od Jaroslava Vsevolodiča, otca Alexandra Nevského. Jaroslav Vsevolodič bol zvolený aj za nové knieža. Tento následne zostavil nové vojsko – Vladimírsky tmen – a zapojil ho do ťaženia na západ. Práve tento nový tmen vykonal úspešnú výpravu proti Litve. Pre Baťuna to bolo preto dôležité, lebo na severozápad od vojsk Baťuna a Subudaja viac neexistovalo nijaké nepriateľstvo voči slovansko-árijskej jednote.
Pri synovi Jaroslava Vsevolodiča, Alexandrovi Nevskému, sa trochu pristavme. Vojsko Rassénie prišlo nastoliť poriadok a zničiť moc jednotlivých kresťanských kniežat, ktoré sa znovu a znovu púšťali do vzájomných vojen, v ktorých ničili slovanský ľud, pričom Romeja (Byzancia) si z toho urobila výnosný obchod s otrokmi. To, že medzi Rusmi kresťanmi prebiehala občianska vojna sa rozhodli využiť križiaci a pokúsili sa rozšíriť svoju vládu na Pobaltie. Organizátorom ďalšej križiackej výpravy bol pápežský legát Vilhelm, ktorý dostal od pápeža Gregora IX. úlohu prinútiť Novgorod prejsť na katolícku vieru. Mali tam už nachystanú aj piatu kolónu, ktorá chcela obchodovať a nie bojovať hoci aj za slobodu. Niet sa čo diviť, pre trhovú aristokraciu neexistuje žiadna vlasť. Ich záujmy sa sústreďujú iba na nadobudnutie ďalšieho a ďalšieho maximálneho zisku a iné ich nezaujíma. No aj napriek tomu, germanofilskú pozíciu zastávala iba nepatrná časť novgorodčanov. Väčšina z nich už totiž bola „vychovaná“ na zverstvách križiakov, s ktorými mali možnosť sa oboznámiť v predchádzajúcich vojnách. Hlavne táto križiacka krutosť spôsobila rozdelenie kresťanskej cirkvi na pravovernú (neskôr „pravoslávnu“) a katolícku v 1054, ktoré bolo vyvolané etnickými osobitosťami Nemcov, ktorí si neželali byť Kristovým stádom, od ktorého bola vyberaná daň na organizáciu sladkého života byzantských „Nebom vyvolených“. Nemci chceli byť sami pánmi svojho života, a práve preto sa chystali na násilné obsadenie území na východe. Teda rozkol v 1054 nebol v žiadnom prípade náhodný.
Katolicizmus dal Nemcom ideologicko-náboženský základ ich nájazdov. Práve ideologicko-náboženské rozpory vyostrili boj do krajnosti a podnietili konsolidáciu síl rusko-árijskej spoločnosti v boji s križiakmi. Hrozba križiackeho nájazdu prinútila novgorodčanov sa obrátiť o pomoc na Jaroslava Vsevolodiča, aby im dal knieža na zorganizovanie obrany. Jaroslav Vsevolodovič poslal do Novgorodu svojho syna, 18 ročného Alexandra. Za týchto okolností sa pozvanému Alexandrovi podarilo v Novgorode rýchlo zorganizovať dobrovoľníkov, ktorí boli pripravení bojovať s nepriateľom.
V ústi rieky Nevy sa vysadilo švédske vojsko Jarla Birgera, ktoré bolo zničené 15. júna 1240, následkom čoho sa Alexander Jaroslavovič stal Nevským. Nebezpečnejší však bol útok nemeckých križiakov, ktorí v roku 1240 dobili Izborsk a Pskov, kde im brány otvorila hlava nemeckej občiny Tverdilo Ivankovič. Zradu chystala germanofilská skupina aj v Novgorode. Vďaka ich intrigám odvolali z kňaženia Alexandra Nevského, ktorý odišiel do svojej domoviny. Toto využili Livónci a spolu s Litovcami a Estóncami obsadili v 1241 Konopie a Tesov na rieke Oredež a začali sa približovať k Novgorodu. Už na 30 vierst od novgorodských múrov livónske oddiely chytali kupcov, habali im aj obyvateľstvu dobytok a nedovoľovali roľníkom orať.
Väčšina novgorodcov bola presvedčená, že križiaci im prinášajú veľké nebezpečenstvo. Germanofili boli odstavení od moci a vlastenci – drvivá väčšina obyvateľov – požiadali Jaroslava o pomoc. A. Nevský sa s vojskom vrátil do Novgorodu. Využil rozloženie síl križiakov na veľkom území a obsadil Konopie. Začiatkom 1242 oslobodil Pskov. Dňa 5. apríla 1242 keď križiaci sústredili svoje sily, im zasadil zdrvujúcu porážku na Čudskom jazere. Potom vo viacerých úspešných výpravách v roku 1245 Alexander Nevský porazil Litovcov a vyhnal ich z obsadenej oblasti Pskovčšina. Vtedy utiekol z Fínska anglický biskup a špión Thomas.
Toto bola posledná bodka v občianskej vojne za spojenie ruských kniežactiev, ktorá postupne prerástla do vojny proti vonkajšej, zahraničnej agresii. Vo vojne bola zničená výprava nemeckých križiakov do Severozápadnej Rusi. Vo vojne sa zásadným spôsobom prejavil talent A. Nevského. Ale nie iba to. Hlavné bolo to, že spojenie Slovanstva od Karpát po Bajkal umožnilo skoncentrovať úsilie na odrazenie zahraničnej agresie. Takto bola hlavná úloha osloboditeľskej výpravy Ordického vojska – zastaviť križiacke vpády na teritóriá východných Slovanov – splnená.
V rokoch 1238-1239 vytlačilo vojsko Baťuna a Subudaja spolu s korpusom Munkeho Polovcov za Dneper a zničilo ich spojenca, Černigorské kniežatstvo. Roku 1240 boli Polovci prinútení utiecť do Uhorska a vojsko Rassénie zničilo Kyjevské kniežatstvo. Polovecké knieža Koťan už bol v Uhorsku, kde bol spočiatku priateľsky prijatý uhorským kráľom Bélom IV., ale neskôr, v strachu pred útokom vojsk Rassénie bol zavraždený. Zvyšní Polovci ušli do Nikénie (niekdajšej Romeji).
V rokoch 1241-1242 boli zničené aj vojská Uhorska a Poľska. Zničenie Polovcov a tých, ktorí ich podporovali bol kompletne dokončený. Vatikán, vystrašený výsledkami tejto vojenskej výpravy, v strachu zastavil križiacke výpravy proti východným Rusom. Vojsko Tartarie došlo na jadranské pobrežie, úlohu splnilo a vrátilo sa nazad.
Pri pohľade do západných zdrojov ľahko zistíme, že Polovcov nazývajú Kumáni. No na rozdiel od západných zdrojov my vieme, že už boli kresťania – netrebalo ich krstiť. No a s kresťanstvom ide ruka v ruke neresť a podlosť všetkého druhu.
Teraz sa pozrime na priebeh bitky na rieke Slaná. Ak by roku 907 naozaj porazili Nemcov Maďari, tak potom je naozaj zvláštne, že zabudli celú svoju vojenskú taktiku, ktorú predtým s úspechom používali. Je to jednoducho výmysel, veď spoločné črty oboch bitiek sú si veľmi podobné.
Tartarské vojsko bolo vojsko profesionálnych vojakov, ktorí sa na každý boj starostlivo pripravovali a vždy vybrali najvhodnejšiu taktiku. Používali vojenskú lesť, lákali nepriateľa do vopred a starostlivo pripravených pascí, na terén, na ktorom sa vďaka svojim koňom pohybovali lepšie ako protivník. Používali luky s ďalekým dostrelom aj ďalšie zbrane, na ktoré neboli západniari pripravení. Veru, takto to išlo. Pokrok smeroval od Východu na Západ, ako Slnko, nie naopak, ako nám to chcú nahovoriť. Na Západe je iba tma a s ňou spojené praktiky.
Keď sa uhorské vojská sústreďovali pri Pešti v 1240, podarilo sa oddielu Tartarov vlákať oddiel uhorských ťažkoodencov pod velením arcibiskupa Ugolína do močarísk. Tam ho – okrem malej skupinky, v ktorej bol aj arcibiskup – zlikvidovali. Časť vojsk iného pána, ktorý prichádzal na pomoc Belovi IV. prepadli zo zálohy keď uhorskí vojaci prenasledovali ich kone, na ktorých sedeli slamené figuríny.
Všetky útoky našich boli vopred pripravené a odvíjali sa od stanoveného cieľa. Mali výbornú výzvednú službu a prieskum, ktoré stredoveké vojská podceňovali, pričom sami vedeli efektívne zatajiť vlastnú vojenskú silu, ktorú v hocijakom teréne dokázali dobre zamaskovať. Naše vojská boli zvyknuté bojovať v zime, keď hladiny riek boli zamrznuté a dalo sa po nich dobre chodiť. Vyplývalo to z toho, že práve na naše zeme sa viedli často útoky takto – čo vidno aj vo filme Alexander Nevský – pretože lesy boli vtedy ešte mohutné a nepriechodné. Len si predstavme, koľko lesov už kresťanská civilizácia vykántrila…
Na rozdiel od oficiálneho tvrdenia dnes už mnohí bádatelia vedia, že Tartari síce nemilosrdne likvidovali cirkevné štruktúry a kresťanskú svetskú moc, ale civilné obyvateľstvo nikdy neznepokojovali. Ak chceme vedieť , prečo krutosť voči kresťanskej moci spomeňme si, čo to boli kresťanské výpravy, inkvizícia, či predaj do otroctva. Akou mierou merajú nám, takou mierou máme merať ak my. Stačí sa pozrieť do Zápovedí Bohov a Predkov. Taktiež rozšírili fámu, že Tartari tak zdecimovali napríklad obyvateľstvo Spiša, že tu musel Uhorský kráľ následne povolať nemeckých kolonistov. Týchto síce povolal, ale ak pozorne čítate zdroje zistíte, že to bolo ešte pred rokom 1241. Jednoducho takto poukrývali zverstvá, ktoré sami napáchali.
Belo IV. dal už koncom roku 1240 posilniť obranu priesmykov v Karpatoch a v januári 1241 nariadil predbežnú prípravu na zhromažďovanie vojska. Tartarské vojská vtrhli cez Verecký priesmyk, pričom uhorskí zvedovia hlásili prítomnosť Tartarov už 6. marca.
Koncom marca sa Belo IV. pohol so svojimi vojskami proti Tartarom. Naši síce dorážali na jeho oddiely, ale zároveň ustupovali k riečne Slaná, kde ho chceli vlákať. Tam sa pripojili k hlavným vojskám Baťuna, ktoré boli rozložené v lesnatej oblasti medzi riekami Hornád, Slaná a Tisa. Na oboch krídlach boli zabezpečené prírodnými prekážkami. Uhorské vojsko sa utáborilo na puste Mohi neďaleko obce s rovnakým menom. Dnes je v Maďarsku, iba niekoľko kilometrov za hranicou. Hlboká bahnitá rieka a jej močaristé brehy v blízkosti tábora sa zdali dostatočnou zárukou proti náhlemu prepadu. Cez rieku prechádzal jediný most, ktorý Belo IV. nedal strhnúť a prikázal ho strážiť. Opevnený tábor uhorského vojska sa rozkladal na pomerne malom priestore a šiatre stáli tak blízko seba, že sťažovali pohyb bojovníkov. Toto sa ukázalo ako osudová chyba, popri ďalších nedostatkoch. Tábor obkolesovali vozy a medzery medzi nimi zapĺňali štíty. Uhorské vojsko sa takto chcelo zabezpečiť pred náhlym nočným prepadom. No bojovníci stiesnení za hradbou z vozov aj šiatrami v nej sa nemohli rýchlo sformovať do jednotiek a rozvinúť do bojového šíku. Keď Batuňa videl tento tábor, údajne povedal vojakom: „Buďte dobrej mysle! Lebo mnoho je síce plemien uhorských, ale nevymknú sa z našich rúk, veď majú zlých vodcov a vladárov. Videl som ich, sú zatarasení ako stádo dobytka zatvorené do stajne.“
Okrem toho uhorskí vojaci stavali tábor priamo pred zrakmi nepriateľa, ktorý starostlivo sledoval každý ich pohyb. Naši boli naproti tomu dobre ukrytí v lesoch na druhej strane rieky, takže ako počet, tak pohyb našich jednotiek ostal utajený.
Uhorskí velitelia nestavali ani stráže a hliadky pozdĺž rieky – veď ich „Pán bol s nimi“ – dokonca ani sa nepresvedčili, či sa rieka nedá prebrodiť.
Večer 10. apríla jeden utečenec varoval Bela IV., že Batuňa chystá útok. Kráľ dal posilniť stráže na moste a Tartari naozaj v noci zaútočili na most a zatlačili uhorské strážne jednotky. K mostu dorazil kráľov brat vojvodca Koloman a arcibiskup Ugolín so svojimi jednotkami a podarilo sa im Tartarov vytlačiť späť. Nato zosilnili stráže a vrátili sa do tábora. Medzi väčšinou uhorskej šľachty zavládla dobrá a optimistická nálada, no nebola opodstatnená.
Koloman a Ugolín však udržiavali svoje jednotky v bojovej pohotovosti. Nový útok našich cez most viedol sám Batuňa, bol to však iba krycí manéver a mal za úlohu odviesť pozornosť od manévru, ktorý spočíval v tom, že ľavé krídlo našich pod vedením Subudaja a pravé krídlo pod vedením Šejbana povyše a poniže mosta prejdú cez brody a obkľúčia tábor. Vojsko Tartarie neustále ostreľovalo šípmi uhorské, ktoré tento tlak nevydržalo a vojaci ustúpili. No vtedy už cez rieky prešli naše hlavné sily určené na obchvat. Najskôr sformovali svojich bojovníkov vojvodca Koloman, majster Johanitov Jakub a arcibiskup Ugolín a podnikli výpad z tábora. Vtedy však už bolo neskoro a boli zatlačení nazad. V uhorskom tábore prepukol zmätok a panika. Tábor bol neustále ostreľovaný šípmi a priestor pritesný na to, aby mohli rozvinúť bojový šík, na aký boli západoeurópski rytieri zvyknutí. Koloman, Ugolín a Jakub sa pokúsili o posledný zúfalý výpad, v ktorom majster Johanitov padol a obaja ďalší velitelia boli zranení, takže vojsko sa opäť stiahlo do tábora.
A toto rozhodlo o výsledku bitky. Tartarské vojsko krúžilo na rýchlych koňoch okolo uhorského kresťanského tábora a vrhali naň horiace fakle a ohnivé šípy. Tí, ktorí nedokázali ujsť z tábora boli pobití, a tí, ktorým sa podarilo z tábora utiecť väčšinou tiež. Takto skončilo „hrdinské“ kresťanské vojsko, ktoré poľahky zabíjalo civilné obyvateľstvo na križiackych výpravách, ale zoči-voči skúsenejšiemu protivníkovi nemalo žiadnu šancu. Tartari uvoľnili priechody a vyčerpané a v chaose utekajúce skupinky uhorských vojakov dobíjali, alebo ich jednoducho zatlačili do močiarov aj s ich ťažkými brneniami. Uhorský kráľ mal veľké šťastie, pretože v chaose utiekol aj s malým oddielom na opačnú stranu, čo nikto nepredpokladal. S družinou prerazil líniu na severozápade a cez Gemer došiel do Nitry. V Nitre si pribral ďalších bojovníkov a pokračoval k Fridrichovi do Rakúska, ktorý sa zachoval naozaj kresťansky. Bez škrupúľ využil ťažkú situáciu uhorského panovníka a za staršiu dlžobu si od neho vymohol ako zálohu Šopronskú, Mošovskú a Bratislavskú župu a obral ho aj o osobné cennosti. Belo IV. potom odišiel do Záhrebu.
Výsledok bitky na rieke Slaná bol podľa dobových správ strašný – z kresťanského pohľadu. Tam, kde predtým kresťanské vojská vyhladzovali bez milosti celé Rody bolo všetko „v poriadku“. Polia boli na dva dni cesty od bojiska pokryté telami padlých. Z asi 65 tisícového uhorského vojska sa zachránil iba nepatrný zlomok. Mŕtvi ležali bez hláv, dosekaní na cestách i mimo ciest ako skaly v kameňolome. Na lúkach sa široko-ďaleko preháňali osedlané zdivené kone s uzdami, bez pánov.
Ešte v ten istý mesiac sa k Batuňovému vojsku na území Slovenska pripojila aj jeho druhá časť, ktorá bola predtým odvelená do Poľska, kde v Sliezku pri Legnici rozprášili a zničili poľské oddiely spolu s rytiermi Teutónskeho aj Templárskeho Rádu, ktoré bojovali pod velením kniežaťa Henricha II. Pobožného.
Kresťanské, t.j. Slovanom nepriateľské záznamy hovoria, že tartarské vojsko plienilo krajinu a likvidovalo civilné obyvateľstvo – čo je lož. Samozrejme, že likvidácia sa v maximálnej miere dotkla svetskej moci a cirkevnej správy, pretože jedni aj druhí aj tak iba trápili slovanské obyvateľstvo, ale aké opisy môžeme čakať od našich nepriateľov?
Vojsko Tartarie vyčistilo celé juhozápadné Slovensko, časť južného Slovenska pozdĺž Váhu a Hrona až po vrch Zobor a aj časť Spiša. S veľkou pravdepodobnosťou práve vďaka ich hrdinským činom sme neboli úplne zlikvidovaní cirkevnou krutovládou.
Keďže úloha, pre ktorú bolo vyslané Ordické vojsko bola splnená, armáda sa stiahla. Poľnému vojsku pripadlo právo organizovať život na oslobodenom území a založili tam kniežatstvo. Poľné vojsko sa volalo Západná Orda. Je len úmyselným skreslením kresťanských historikov nazvať tento útvar „Zlatá (H)Orda“. V skutočnosti nikdy neexistoval štát s názvom Zlatá Orda. Namiesto neho tam vždy bola Dŕžava – Tartaria (Rassénia).
Nuž, čo si z toho vezmeme? Hoci sme už o tom hovorili, urobme si rekapituláciu. V prvom rade knieža Samo nebol nijaký franský kupec. Ďalej, podľa svedectva Orbiniho to vyzerá tak, že práve Svätopluk sa snažil o pokresťančenie našej krajiny, čomu rázne zabránil jeho syn, ktorý vyhnal Metoda. Metod však uvalil kliatbu ako na kráľa, tak aj na celú krajinu, čo znamená, že táto kliatba tu pravdepodobne účinkuje dodnes. No ak nebudeme biorobotmi, tak ju môžeme konečne sňať – ale samo sa to nestane.
Ďalej, Avarom bolo po porážke dovolené žiť v Panónii, neboli úplne zlikvidovaní. Neskôr sa k nim pripojili Maďari, pričom pravdepodobne splynuli a vytvorili semitské etnikum na našom území, ktoré sa aktívne zapojilo do veľkej hry o zničenie Veneje v poslednom desaťročí prvého kresťanského tisícročia. Po smrti Svätopluka nenastal koniec, práve naopak. Ešte sme na hlavu porazili Bavorov tak, že o nás pre istotu vymazali všetky ich záznamy a čo ostalo, zamaskovali na Maďarov. Do čias posledného storočia našej samostatnosti spadá aj slávny Sviatoslav, ktorý mal vo svojom vojsku aj našich bojovníkov. Roku 991 zomrel Sveulado (ktovie ako?), ale už prebiehalo krvavé pokresťančovanie (aké iné?) Kyjevskej Rusi. V tejto dobe muselo začať aj u nás – Maďari boli už na to pripravení. Vznikli Poľsko, Uhorsko, Česko, výdatne „pomáhali“ Nemci, pričom „nezaháľali“ ani rytierske rády – napríklad Templári, ktorí vykonávali (a nielen oni) ľudské obete.
Je to strašná minulosť, ale máme povinnosť ju spoznávať a uctiť si pamiatku našich kruto povraždených Predkov. Na mapke z minulosti Európy ste si mohli všimnúť aj Ruskolaň. Bola to krajina Skýtov, ktorá sa držala veľmi dlho. Dnes vieme, že hlavnou príčinou ich zničenia bola ich „pohodlnosť“ – je to jedna z taktík tvarov. Gréci a Sarmati ich asi 300 rokov nechali pohodlne žiť. Následkom toho muži spohodlneli a prestali sa učiť, nie to zdokonaľovať v ovládaní zbraní a bojového umenia, takže keď prišla násilná fáza, už neboli schopní sa ubrániť. Musíme si pamätať: NIKTO, AK NIE MY! Pozrite sa okolo seba, koľko Slovákov dnes „nechce mať nič do činenia s nijakým bojovaním“, t.j. cvičením bojových umení. Stačí, že zarábajú peniažky… Nepripomína vám to niečo?
Kto, ak nie my? Kto uháji vlasť našich Predkov? Kresťanskí bioroboti? Ukončme tento článok citátom z Mor ho! Sama Chalupku, je nadčasový:
A TY MOR HO, HOJ MOR HO, DETVO MÔJHO RODU, KTO KRADMOU RUKOU SIAHNE NA TVOJU SLOBODU! A ČO TAM I DUŠU DÁŠ V TOM BOJI DIVOKOM, MOR TY LEN! A VOĽ NEBYŤ, AKO BYŤ OTROKOM!
