Sú veci, ktoré sa nám od malička zdajú jasné, hoci sme si ich nikdy neoverovali. Tým nemáme na mysli rodinné či Rodové záležitosti, ale to, čo nám od malička servírovala do hlavy vzdelávacia mašinéria – bez ohľadu na to, či priama – oficiálny systém za socializmu – alebo aj nepriama – neoficiálny systém za socializmu riadený spoza hraníc a proti nemu.
Neoficiálny systém v minulosti hlásal ideály kresťanstva, oficiálny ho popieral. Pretože však princíp Triglavu platí univerzálne, musí vždy existovať tretí variant, lebo inak by nemohla nastať rovnováha. Je to napríklad ako palica. Má síce dva konce, ale ak si ju položíte na ukazovák, tak uprostred nej nájdete miesto úplného vyváženia – ťažisko – ktoré oba protiklady určitým spôsobom spája. Je dokonca úplne jasné, že ak by neexistovali dva úplne opačné konce, tak by nikdy nemohlo existovať ťažisko, t.j. bod rovnováhy medzi nimi.
Protiklady spravidla garantujú vznik úplne novej kvality. Napríklad spojenie takých protikladov, ako je muž a žena skončí rovnovážnym bodom – dieťaťom – ktoré je pokračovaním Rodu.
Takto sa musíme pozerať aj na existenciu ateizmu a teizmu, t.j. úplného materializmu a náboženstiev, ktoré samozrejme nemôžu a ani nie sú jediné voľby. Medzi nimi je bod rovnováhy, ťažisko – Princíp Triglavu – ktoré svojim spôsobom obsahuje oba konce – extrémy – ale nie je ani jedným z nich. No oba konce musia existovať, aby mohlo jestvovať ťažisko.
Ak by sme pokračovali touto logikou ďalej, tak aj vnútri každého extrému – pozrime sa napríklad na náboženstvo – musia tiež existovať tri dimenzie. V prípade akéhokoľvek ideologického systému – náboženstvo nevynímajúc – musia existovať dva protiklady – v tomto prípade administrátori a fanatici – aby medzi nimi mohla vzniknúť – a zákonite aj vzniká – skupina ľudí, ktorí dokážu ponímať princíp zdravomyslia. Teda aj medzi dnešnými kresťanmi existuje – zákonite – skupina, ktorá je schopná prejsť na pozície zdravomyslia. No tu už musíme postupovať opatrne. Naša stránka je zasvätená Starej Viere – rovnovážnemu bodu medzi dvomi extrémami – ale to znamená, že musíme predovšetkým dobre chápať, čo to kresťanstvo je. Systém náboženstva je totiž akousi súčasťou Viery, lebo inak by nemohol platiť princíp Triglavu. Kresťanstvo však – ako také – je systém, ktorý bol vytvorený na likvidáciu Starej Viery. Ale odpor voči tomuto systému je hnacím motorom evolúcie. Ak existuje odpor voči vývoju, tak jeho prekonávaním je garantovaná evolúcia, teda vývoj. A slovo „odpor, prekážka“ sa v sanskrite nie náhodou nazýva „satana“.
Samotný názov „kresťanstvo“ bol vymyslený dodatočne. Najskôr začali bezohľadnú likvidáciu našej Kultúry vrátane našich Predkov, názov „domysleli“ neskôr. Teda ideológia kresťanstva je ideológia našich nepriateľov – ale nie platonických, ale tých, ktorí to v minulosti svojimi krutými a bezohľadnými skutkami mnoho ráz preukázali – ale zároveň tieto veci dobre zamaskovali pred dnešnými kresťanmi. Môžeme teda povedať, že v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o spoločných záujmoch – napríklad národných – s kresťanstvom (lebo to je náboženstvo Biblického národa a my nie sme Biblický národ), ale môžeme nachádzať spoločné styčné body s jednotlivými kresťanmi. Títo však nemôžu byť ani zo skupiny administrátorov, ani zo skupiny fanatikov. Jedine a výlučne so skupinou zdravomysliaceho stredu, teda rovnovážneho bodu medzi dvomi extrémami. Toto opakujeme preto, aby bolo jasné, že žiadna judaistická filozofia – vrátane jeho vetiev, t.j. kresťanstva či mohamedánstva, ani prax homosexuality a podobných vecí – nemôže byť našim „spojencom“ v oblasti snahy o obnovenie Starej Viery našich Predkov, ale jednotliví kresťania, t.j. ľudia, ktorí začínajú prejavovať zdravomyslie, na základe čoho sa považujú za Slovanov, tu patriť môžu.
Povedali sme si však, že s kresťanmi opatrne – a máme na to dôvody. Jeden z hlavných je to, že skoro nikto z nich nečítal ani len ich vlastné programové vyhlásenie – Bibliu – ale všetci sa na ňu odvolávajú. Ako môžeme nazývať človeka, ktorý nepozná to, čo zastáva, ale zastáva to zubami nechtami? Správne – fanatikom. Mnohí z nich sa dnes aj na pôde nášho parlamentu oháňajú slovami, ktoré sú pre náboženstvo cudzie, ale ani o tom nevedia – určite ste počuli slovné spojenie „výhrada svedomia“. Je to v podstate ako zlý vtip, len stačí vedieť jeden detail. Pôvodná verzia Biblie – vrátane Nového Zákona – bola napísaná biblickým jazykom, pričom odnožou semitského jazyka je aj aramejština. Aramejci je semitský národ, ktorý je odvodzovaný od piateho syna Semovho [Gn 10,22; 1Pa 1,17], Arama. Jazyk Biblického národa neobsahuje slovo „SVEDOMIE“, jednoducho nevedia, čo to je. Ak teda kresťania hovoria o Svedomí, hovoria o niečom, čo ich zdrojová literatúra nikdy a nikde nepoužila. V dnešných prekladoch Biblie sa vyskytuje iba z neskorších, gréckych prekladov – ide už iba o preklad gréckeho slova „syneidésis“. Musíme zopakovať, že ide o grécke, helénistické slovo, ktoré aramejština – pôvodný jazyk evanjelií – nepozná. Logická otázka teda je: ako sa môžu kresťania odvolávať na niečo, čo v ich svätých textoch – Biblii – neexistuje? No ale „Svedomie“ nie je jediné „cudzie slovo“ v Biblii. Pre Biblický svetonázor – vrátane kresťanstva – neexistuje ani Česť, lebo ani toto slovo v biblickom jazyku NEEXISTUJE. Takže hľa – podstata kresťanstva, v Biblii neexistuje slovo a ani pojem SVEDOMIE a ČESŤ, teda ani od posledného odvodené „Čestnosť“ nepatrí do pôvodného slovníka kresťanov, resp. Biblického národa.
Ak by ste sa chceli o týchto veciach presvedčiť osobne, tak nemusíte čítať celú Bibliu. Na rýchlu orientáciu v Biblii nájdete v obchodoch Biblické slovníky, alebo niekde nazývané aj Teologické slovníky, prípadne názov môže byť aj iný. Ide o spracovanie – slovníkové – všetkých slov, ktoré sa v Biblii nachádzajú a s vysvetlivkami, aby aj popi mohli písať kázne a rýchlo hľadať miesta, ktoré chcú citovať.
No a aby sme uzavreli otázku kresťanstva a kresťanov – čo nie je vždy to isté – tak musíme brať do úvahy aj to, čo už dokázala experimentálne moderná genetická veda. Každá bunka nášho tela reaguje na vyslovené slovo – buď mu rozumie, alebo mu nerozumie. Skazené slová prenášajú do povedomia a do buniek skreslené, ba často cielene deštrukčné príkazy, ktoré potom konajú svoje dielo v organizme. Naozaj platí, že orezanie jazyka orezáva aj genetiku a prichádza degradácia. Slovan je podľa Velesovej knihy iba ten, kto „spieva Bohom a Predkom Slávu“, teda ani zďaleka nie ten, kto sa iba narodil napríklad na Slovensku. Ale o tomto všetkom sme už hovorili.
Keďže už vieme, že frekvencie slov, ktoré vyslovujeme slúžia v prvom rade na programovanie podvedomia, tak si priveďme ešte jeden príklad. Neraz spomíname našich Predkov, ale ak by sme videli iba samotné slovo „PREDOK“, čo ním vlastne myslíme? Prednú časť niečoho, alebo člena nášho Rodu? Slovo je samo osebe nejednoznačné – čo bolo aj cieľom tejto jazykovej úpravy v minulosti. Hoci máme na mysli jedno, podvedomiu dávame pokyn na druhé. V skutočnosti tu naši Predkovia používali dve verzie – v Bukvici máme buď „JESŤ“, t.j. dnešné „E“, alebo „JAŤ“, čo vyslovujme ako dnešné „IE“. Obrazom „Jesť“ je jestvovanie vo Svete Javi, teda materiálna existencia. Obrazom „Jať“ je božské spojenie, teda vzájomné prepojenie Sveta Javi so Svetom Pravi, vzájomné spojenie Nebeských a pozemských štruktúr. Takto slovo „PrEdok“ znamená prednú časť niečoho, alebo všeobecne aj to, čo je pred nami. Tu sa však obmedzujeme – a takto programuje podvedomie – na materiálny Svet Javi. Ak je teda reč o členoch nášho Rodu, tak automaticky myslíme iba na tých, ktorých sme sami videli – teda nanajvýš našich rodičov a starých rodičov. Ostatných „vypúšťame“. Ale bola by naša existencia možná bez čo i len jediného z tých, ktorí tu boli hoci aj milióny rokov pred nami? Odpoveď je URČITE NIE. Takže týchto všetkých členov našich Rodov – kompletne všetky pokolenia – zahŕňame vtedy, keď použijeme prastaré slovo „PrѢdok“, čo môžeme čítať ako „PrIEdok“.
My začneme pomaly pracovať aj s fenoménom Stalin, ktorého pamiatku zohavili naozaj na nepoznanie. Je veľmi zvláštne, ako negatívne sa o ňom vyjadrujú aj ľudia, ktorí – a najmä u nás – ho naozaj nikdy a nikde nemohli stretnúť, dokonca ani neboli súčasníkmi jeho činov. Jeho fenomén bol taký silný, že počas jeho života si ho nedovolili napadnúť médiá ani len v anglosaských krajinách, lebo verejná mienka by bola také médium udupala pod čiernu zem. Museli ho najskôr zavraždiť a následne priviesť k moci v ZSSR tvara, ktorý ho musel sám zohaviť – vymyslel „kult osobnosti“ a podobné nezmysly – k čomu sa už následne na povel pridali všetky demokratické médiá západu. No a pomaly vytvorili z neho netvora.
Dnes sa často hovorí, že aj v Československu sa kedysi robili „stalinské čistky“. Len zvážte sami – žeby Stalin nemal inú robotu ako menovite vydávať príkazy na likvidáciu takého množstva ľudí v päťdesiatych rokoch v Československu? A vôbec, keďže všetky okolité, bývalé socialistické krajiny robili to isté – je to vôbec možné? Zdravý rozum hovorí, že nie. No dnes sa radšej tí podliaci, ktorí vykonávali takéto špinavosti z vlastných pohnútok – vyrovnávali si kdejaké účty, čo je pre nízke Duše a tvarov typické – a prípadne ich potomkovia skrývajú za akési „príkazy KGB“, ak už nie priamo „od Stalina“. Kto to však v skutočnosti boli a ostanú? Obyčajní podliaci a zákerné, bezcharakterné špiny. A hlúposť je u nás, že ich rozprávkam sme uverili. Mnohí sa takto vyhli zaslúženému trestu.
No a teraz sa pozrime na udalosti, ktoré dnešná oficiálna mašinéria tiež nijakovsky nechce, aby sme vedeli. A minulosť ich pozná neúrekom…
Ráno, 30. marca 1940 z britského letiska v meste Chabbana v Iraku vyštartoval Lockheed na špionážny let nad územie ZSSR. Letel vo výške 7 000m. Cieľom špionážneho letu bola lokalita Govsan pri Baku. Je to miesto ťažby ropy, ktorá sa dopravovala na spracovanie do blízkej rafinérie s názvom Stalin. Lietadlo si nikto nevšimol, viditeľnosť v ten deň bola vynikajúca. O tom, že nad Kaukazom leteli britské špionážne lietadlá sa dozvedeli v Moskve až o dva týždne. Z Londýna prišla 20. apríla 1940 depeša tohto znenia:
„Splnomocnený predstaviteľ ZSSR vo Veľkej Británii Majský Národnému komisárovi zahraničných vecí ZSSR. Tajné: Dva britské bombardéri boli zamaskované za civilné lietadlá a vybavené fotoaparátmi. Jedno z nich letelo do Baku s cieľom nafotiť ropný priemysel. Vrátili sa do Londýna a priniesli vynikajúce snímky z Baku a okolitej oblasti o rozlohe 100 štvorcových míľ.“
Čo to malo znamenať? Veď ZSSR práve čo podpísal mierovú dohodu s Fínskom. Žeby nová vojna na obzore a tentoraz s Britániou?
Roku 1939 Tretia ríša už anektovala Rakúsko, rozbila Československo a pripravovala sa na vtrhnutie do Poľska. Ale Nemci nemali dostatok strategických zásob ropy na to, aby sa mohli púšťať do veľkých vojen. Na veľké vojny totiž treba veľa ropy, inak tanky a lietadlá stoja. Práve pre tento fakt vypracovali Nemci stratégiu „Bleskovej vojny“ – Blitzkrieg. Ropa sa stala hlavnou surovinou 20. storočia, bez nej sa už nedala viesť vojna. Nemci pre nedostatok ropy pristúpili k výrobe paliva z uhlia, čo je síce oveľa drahší variant, ale spočiatku nemohli inak. Benzín z uhlia používalo aj Luftwaffe. Nacisti si vytvorili z tohto paliva strategické zásoby pre vojnu. Bolo však jasné, že to je iba núdzové, dočasné riešenie.
V Európe bol najväčším producentom ropy ZSSR. No Stalin v roku 1938 zastavil dodávky ropy do Nemecka, lebo v Hitlerovi videl nepriateľa. Spojencov hľadal vo Veľkej Británii. V máji r. 1939 sa v britskom Parlamente preberala otázka uzavretia protifašistického paktu so ZSSR, ktorý navrhol Británii ZSSR. Napríklad Churchill vtedy povedal: „Nijako nemôžem pochopiť, aké sú námietky proti dohode s Ruskom“, ale bezvýsledne. Premiér Chamberlain v odpovedi použil iba prázdne repliky. Jeho cieľom bolo nedopustiť dohodu so ZSSR, lebo práve on chcel pre Anglicko dosiahnuť podpísanie paktu s fašistickým Nemeckom. Dokonca už do Nemecka diplomatickou cestou odoslal návrh znenia dohody.
Tu je text tajnej depeše nemeckého veľvyslanca vo veľkej Británii Dirksena:
„Veľká Británia sľubuje plne rešpektovať nemecké sféry záujmu vo Východnej a Juhovýchodnej Európe. Následkom toho by bolo, že Veľká Británia by sa vzdala garancií, ktoré vydala niekoľkým vládam v nemeckej sfére záujmov“.
Hitler vtedy povedal svojim generálom: „Angličania nechajú Poliakov napospas presne tak, ako to urobili s Čechmi“.
No Nemci veľmi potrebovali sovietsku ropu, zrno, kovy a ďalšie suroviny. Hitler potreboval ZSSR a na to, aby to dosiahol mu stačilo prekaziť už prebiehajúce sovietsko-britské rokovania. Londýn rýchlo vyhovel požiadavke Hitlera a do Moskvy nakoniec vyslal iba dvoch vojenských penzistov starčekov, ktorí nemali vôbec žiadne splnomocnenie za Veľkú Britániu čokoľvek dohadovať, a už vôbec nie podpisovať. Neboli teda splnomocnení spolupracovať na príprave konkrétneho textu dokumentu a jeho špecifických kapitol. Len naťahovali čas, čo prakticky znamenalo skončenie rokovaní. Hitler docielil čo chcel. Chamberlain sa veľmi snažil o podpísanie dohody s Nemeckom, ale Hitler nakoniec predložil návrh na dohodu nie Anglicku ale Stalinovi. Tento bol tak rozčarovaný z vierolomných Angličanov, že dohodu o neútočení s Nemeckom prijal.
23. augusta priletel do Moskvy minister zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop.
Nemci veľmi tlačili na podpis dohody, a preto sa udalosti vyvíjali veľmi rýchlo. Dokonca v Moskve nemohli nájsť nijakú nacistickú zástavu, ktorá je podľa protokolu potrebná k oficiálnemu podpisu medzinárodnej dohody. Nakoniec jednu našli v ateliéroch Mosfilmu, kde ju používali ako rekvizitu pre natáčanie protifašistických filmov. Rozhovory trvali iba tri hodiny a pakt Molotov-Ribbentrop bol podpísaný. Po podpise bol nočný banket.
Hoci dnes majú mnohí plnú hubu kritiky podpisu tejto zmluvy, nešlo o nič mimoriadne. Presne takúto istú zmluvu veľmi chceli podpísať Angličania, už ju mali podpísanú Poliaci, Dáni a rad ďalších európskych krajín. Nebola to nijako zvláštna ani osobitá dohoda, ako sa to snažia mnohí dnes nahovoriť. V tejto súvislosti si nezaškodí pozrieť na krátky zostrih z oficiálnej návštevy ešte premiéra Putina v Poľsku, kde jednal s poľským premiérom. Tento úplne nekorektne a úmyselne chcel postaviť Putina pred otázku, prečo Rusko podpísalo túto zmluvu a tak – podľa jeho mienky – napomohlo k útoku na Poľsko. Putina síce táto diplomatická nekorektnosť a netaktnosť zasiahla, ale vypálil na poľského premiéra – hoci nepripravený na túto eventualitu – s takými protiargumentmi, ktoré nakoniec „ posadili na zadok“poľského premiéra samotného. Putin zdôraznil, že dohoda Molotov-Ribbentrop bola iba posledná z radu principiálne úplne rovnakých dohôd, ktoré nacisti už predtým podpísali s viacerými európskymi krajinami. Roku 1938 ju podpísalo s nacistickým Nemeckom Poľsko. Ďalej – keď už Poliak začal – Putin mu pripomenul, že v septembri 1938 bola podpísaná dohoda v Mníchove, ktorá znamenal koniec Československa. Hneď na druhý deň po podpise Mníchovskej dohody Poľsko vydalo Československu ultimátum a súčasne s fašistickými vojskami Nemecka vtrhlo na územie Československa a obsadilo dve územia. Vidíte dobre – Poľsko nás napadlo spolu s fašistami v ten istý deň. My vieme, že Poľsku vždy išlo o slovenské územia – veď našu Galíciu majú dodnes. Putin počas oficiálnej návštevy Poľska uviedol, že ruský parlament aj tak oficiálne odsúdil podpis tejto dohody, no prečo tak neurobila ani jedna z radu ďalších európskych krajín, ktoré mali podpísané rovnaké dohody? Znamená to, že ich zmluvy s fašistami boli správne? http://www.youtube.com/watch?v=BCN8tK1HxfY
A toto je príklad aj pre nás. Poliaci nás okradli o našu zem, okradli či pozabíjali našich ľudí a nijaký náš politik ani nepípne. Môžeme ďakovať prezidentovi Putinovi, že aspoň jeho slová v Poľsku zazvučali na česť našich obetí v agresii Poľska voči našej krajine v minulosti. Ale ostáva tu otázka: Nebudú to Poliaci opakovať?
Na margo jednej z dohôd, ktoré podpísali aj iné európske krajiny uveďme, že Európsky parlament vyhlásil iba deň podpisu dohody Molotov-Ribbentrop za „Deň obetí stalinizmu a fašizmu“. Prečo nehovoria o ostatných dohodách – vrátane poľskej – a tajných a intenzívnych rokovaniach Angličanov s nacistami?
Všetky pokusy ZSSR podpísať dohodu so západnými krajinami utrpeli fiasko, Angličania vlastnými rukami odpravili Stalina do náručia Hitlera a Hitler sa už naozaj nemal čoho báť. Ešte nezabudnime zopakovať, čo sme už písali. Stalin jediný rokoval s Benešom a súhlasil s umiestnením cca polmiliónovej sovietskej armády na území Československa, čo by určite zmenilo dejiny a Nemci by si netrúfli napadnúť našu krajinu. No keďže ZSSR a Československo nemali po poľsko-sovietskej vojne spoločné hranice, bol potrebný súhlas Poľska na presun sovietskych vojsk cez jeho územie do Československa. A práve ten Poliaci odmietli vydať. Tým síce spečatili osud Československa, ale nakoniec aj svoj.
Vojenská mašinéria Francúzska ďaleko zaostávala za nemeckou. Francúzi síce mali moderné zbrane, ale koncepčne ostali v ponímaní vojny v časoch Prvej svetovej vojny. Keď Nemecko 1. septembra 1939 zaútočilo na Poľsko, bol to pre Západnú Európu šok. Nikto to nečakal, ba práve naopak, všetci si mysleli, že urobili všetko, aby vojne zabránili. Pod tým „všetko“ mysleli to, že Hitler sa nebude zaoberať Západnou Európu a udrie rovno na Rusko, pričom za aktívnej pomoci Poľska mu „núkali“ Rumunsko. Chamberlain – hoci nerád – musel ustúpiť tlaku v parlamente a verejnej mienke a Angličania vyhlásili vojnu Nemecku. Po Veľkej Británii vyhlásili vojnu Nemecku aj Francúzi.
Hlavnou nádejou Britov bola námorná flotila. Za ministra vojny bol pod tlakom verejnej mienky vymenovaný W. Churchill. Jednak nenávidel fašistov, jednak to bol hlavný politický protivník Chamberlaina. Už 25 rokov predtým, keď bol vrchným veliteľom námorníctva rozhodol o premene pohonu britskej flotily na mazut. Odvtedy sa ropa stala strategickým tovarom a náleziská ropy zase stredobodom záujmu každého veľkého štátu.
Na začiatku 20. storočia boli najväčšími producentmi ropy na svete USA a Rusko. Až neskôr boli nájdené náleziská na Blízkom východe, ktoré dostali pod kontrolu Angličania. Koncom 30-tych rokov minulého storočia mala Británia najväčšiu tankerovú flotilu na svete a pre ZSSR bola ropa už vtedy hlavným zdrojom valút. Západ ju však považoval za „kradnutú“, lebo do r. 1918 patrila britským firmám, potom ropný priemysel boľševici znárodnili. No ani Veľká Británia ani Francúzsko sa s tým nezmierili. V podstate Británia hlavne preto začala po rozpade ZSSR financovať čečenský odpor – aby sa dostala k „svojej“ rope. Veľká Británia sa teda vždy snažila premeniť silu ZSSR na jeho slabosť – a nakoniec takýto pôsob aj našli.
Nazrime znovu do archívov – tu je depeša ministra zásobovania Veľkej Británie Hostingsa ministrovi zahraničných vecí E. Halifaxovi:
„31. október 1939; Uchovať v zamknutom sejfe: Rád by som vedel, či ste posudzovali otázku dôležitosti ropných zdrojov ZSSR. Obsadenie alebo zničenie protivníkom veľkého mesta, napríklad Leningradu, sa môže ukázať ako signál pre protikomunistické vystúpenie vnútri krajiny. Ak by bol zničený ruský ropný priemysel, tak o ropu príde nielen Rusko, ale aj ktorýkoľvek spojenec Ruska, ktorý ráta s jej nadobudnutím v tejto krajine“.
Oslabiť ZSSR znamenalo presunúť pozornosť Hitlera zo Západu na Východ, t.j. z Anglicka a Francúzska na ZSSR. V takomto prípade postup spojencov na západnom fronte plne zodpovedá tejto logike. U nás je neznámym faktom, že hoci od prvých dní septembra 1939 bolo ako Francúzsko, tak aj Anglicko vo vojnovom stave s Nemeckom a hoci do tejto vojny vstúpili kvôli Poľsku, na Nemecko nevystrelili ani jeden jediný výstrel. Vojna v skutočnosti na Západe vôbec žiadna NEBOLA. Francúzske velenie dokonca zorganizovalo v armáde službu zábavy. Zakúpili 10 000 futbalových lôpt a obrovské množstvo alkoholických nápojov.
Vo filmových archívoch existuje o tom aj dostatok dobových filmov a iných materiálov. Anglické letectvo zase vykonávalo nad Nemeckom tzv. „nálety pravdy“. Namiesto bômb hádzali na Nemecko „listy nemeckému národu“. Ak by vtedy Chamberlain a Daladier naozaj chceli zaútočiť na Nemecko, bolo by to pre neho katastrofa. Celá moc Wehrmachtu vtrhla do Poľska. Západnú hranicu Nemecka chránilo iba 23 zle vyzbrojených divízií. Ak by Francúzi zaútočili, tak by prešli celým Nemeckom, čoho sa v tie dni aj niektorí nemeckí velitelia obávali. No ani Francúzsko, ani Británia NEUROBILI VÔBEC NIČ.
Americkí žurnalisti začali nazývať túto vojnu „divnou“, ale Nemci našli ešte trefnejší výraz: „sediaca vojna“ (sitzkrieg). Mlčanie anglických a francúzskych diel bolo otvoreným posolstvo Hitlerovi. Chamberlain a Daladier mali jasnú taktiku voči Hitlerovi: vezmi si čo chceš, len nás nechaj na pokoji. Ak chceš Československo – nech sa páči. Ak chceš Poľsko – prosím, ale najlepšie by bolo ZSSR.
Nemecko však ešte nebolo pripravené na vojnu proti ZSSR. Hitler veľmi potreboval ruské suroviny na vytvorenie si strategických rezerv no a ZSSR dostávalo od Nemecka stroje a moderné vojenské technológie. Nemci napodiv dávali ZSSR všetko, čo žiadali, lebo predpokladali, že ruskí inžinieri sú tupci a nedokážu načas pochopiť, ako sa tieto veci dajú vyrábať dovtedy, kým ich Nemecko nenapadne. Preto Nemci predpokladali, že ich dodávky do ZSSR – vrátane nových zbraní – nič na veci nezmenia.
Dnes mnohí kritizujú ZSSR, že dodávalo Nemecku ropu, obilie a suroviny, ale zabúdajú, ako veľa ZSSR od Nemcov dostávalo, a to až do 22. júna 1941. Nemci síce svojim satelitom nanucovali všakovaké nepotrebné tovary, typicky písacie stroje, staré lieky, fúkacie harmoniky a podobné veci, ale ZSSR žiadal vyložene vojenské technológie, napr. protilietadlové delá a podobne. ZSSR ich síce mal pôvodne objednané u Škodovky, ale Nemci po obsadení Čiech anulovali všetky jej kontrakty. A iba dodávky surovín prinútili Nemcov tieto kontrakty obnoviť.
Sovietsko-nemecký obchod sa samozrejme nepáčil Angličanom a Francúzom. Veľmi často spomínajú najmä dodávky sovietskej ropy do Nemecka, po podpísaní zmluvy o nenapadnutí smerovalo ¾ sovietskeho exportu ropy do Tretej ríše, ale pre ZSSR to nebol veľký podiel. ZSSR doslovne každý deň bojoval s horúčkovitým prezbrojovaním armády, ktorá mala veľmi zastaralú výzbroj a výstroj. Navyše, ani jeden kontrakt na dodávku ropy pre Nemecko nebol nikdy naplnený na 100%. Vždy sa vyskytli nejaké „technické“ alebo byrokratické problémy, ktoré to znemožnili.
V tom čase boli hlavnou lokalitou pre ťažbu sovietskej ropy Groznyj, Majkup a Baku. Odtiaľ pochádzalo 80% leteckého benzínu, 90% petroleja a olejov a 96% nafty – hlavného paliva pre tankové motory. Hoci rozvoj ropných polí bol v ZSSR bol veľmi presadzovaný, na rastúce potreby sovietskej ekonomiky aj tak nestačil. Anglickí a francúzski špecialisti na ZSSR po analýze všetkých informácií došli k záveru, že sovietsky ropný priemysel je pre neho kľúčový, ale je blízko hraníc a teda je ľahko dosiahnuteľný leteckým úderom. Navyše, Baku zásobuje celú sovietsku ekonomiku a ak ho zničia, tak ZSSR bude odsúdené na ekonomický kolaps, lebo strategické zásoby mu na dlho nevystačia. Ak sa letecký útok naplánuje v tajnosti, tak Rusi sa nedokážu pripraviť. No tajomstvo sa nepodarilo udržať, lebo sovietskej rozviedke pomohli francúzski kecálkovia a náhoda.
V malej parížskej reštaurácii v blízkosti Ministerstva obrany si jeden sovietsky korešpondent náhodne vypočul zanietenú diskusiu niekoľkých francúzskych dôstojníkov, ktorí živo rozoberali varianty vojenskej operácie na Kaukaze. Moskva takto dostala prvé informácie o pripravovanom anglicko-francúzskom útoku na ZSSR. O tejto téme napísal vo svojom životopise bývalý veliteľ sovietskej kontrarozviedky Pavol Sudoplatnov:
„O plánovanom útoku na ropný priemysel v Baku sa vedenie v Moskve dozvedelo z údajov rozviedok – vojenskej aj NKVD. Ale ani jedna z nich nedokázala zistiť presné údaje o termínoch bombardovania Baku. Hovorilo sa o februári aj začiatku marca 1940“.
Angličania našli achillovu pätu Stalina a chystali sa na ňu stúpiť. Z ich pohľadu to mohlo byť aj logické – veď ZSSR je spojenec Nemecka, s ktorým sú Veľká Británia aj Francúzsko vo vojnovom stave. Nič nemenilo na veci, že vojna bola iba „sediaca“.
Treba však dodať, že ZSSR nikdy nebol najväčším dodávateľom ropy do Nemecka. Najväčšími dodávateľmi boli USA a Rumunsko. Ak by sme teda uverili, že skutočným dôvodom na prípravu bombardovania ruských ropných polí bola iba eliminácia dodávateľov ropy, tak tu vyvstáva otázka – prečo sa cieľom nemali stať najväčší dodávatelia? Prečo nezačali pripravovať akciu proti USA a Rumunsku? Británia predsa mala silnú námornú flotilu a lietadlové lode a letecké sily Francúzska mohli hravo dosiahnuť územie Rumunska.
USA boli najväčším svetovým exportérom ropy a dodávali ropu aj Taliansku a Nemecku. Keď v 30-tych rokoch napríklad Taliansko viedlo vojnu v Etiópii, tak USA oficiálne považovali Taliansko za agresora. No ropu mu predávali bez problémov.
Do roku 1941 dodávala USA ropu aj do Nemecka, na čo používali prečerpávaciu základňu na Kanárskych ostrovoch, ktoré patrili Španielsku. Americké tankery došli na ostrovy, potom ropu prečerpávali a tá pokračovala do Nemecka.
Časopis LIFE v roku 1940 priniesol fotografiu, ako americká cisternová spoločnosť ESSOLUB a BRITISH SHELL prevážajú ropu do nemeckých miest Hamburg a Wuppertal. Táto fotografia bola urobená už po tom, ako Nemci vtrhli do Poľska, teda po tom, ako Anglicko a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku.
V správe americkej vojenskej rozviedky z 15. júla 1941 sa dočítame:
„Spoločnosť Standard Oil dodáva ropu cez Španielsko, približne 20% ide do fašistického Nemecka. Doteraz ani jeden z tankerov koncernu Standard Oil nebol torpédovaný námornými silami Nemecka, hoci plavidlá iných amerických spoločností, ktoré operujú na iných trasách už takýto osud postihol.“
Američania neurobili nič, aby zastavili dodávky ropy fašistom, hoci v iných prípadoch konali oveľa dôraznejšie. Napríklad je síce známe, že USA vstúpili do vojny s Japonskom po napadnutí Pearl Harbour, ale nie je známe, že USA dodávali do Japonska všetku ropu, lebo Japonsko nemá žiadne vlastné zdroje. Keď Japonsko napadlo Čínu, tak USA zastavili Japonsku všetky dodávky ropy, na čo prišla odveta v podobe japonského útoku na Pearl Harbour.
USA vstúpili do vojny až koncom roku 1941. No v tridsiatych rokoch minulého storočia bolo rozloženie síl úplne iné. Stalin chápal, že okolo ZSSR sa sťahuje – rovnako ako dnes okolo Ruska – obruč. Armáda žiadala oddialiť hranice ďalej od Leningradu, ktorý bol jedným z primyslených centier krajiny, ale hocijaká, úplne bežná, ani nie ďalekonosná zbraň – napr. bežné delo – mohlo z Fínska viesť paľbu po centre Leningradu (dnešného Petrohradu). ZSSR preto navrhlo Fínsku výmenu území tak, že ponúklo na výmenu svoju časť Karélie o dvojnásobnej rozlohe ako žiadali od Fínska. Hoci dnes sa tento fakt skrýva, napríklad aj Churchill neskôr napísal, že on síce bol podporovateľom maličkého Fínska, ale že požiadavka ZSSR bola viac ako spravodlivá a Fíni nemali odporovať, ale začať normálne rozhovory. No Fíni nechceli ani počuť o presune hraníc na Kolskom polostrove.
ZSSR teda nemal na výber, lebo išlo o osud krajiny. Preto sa 30. novembra 1939 začala sovietsko-fínska vojna. Anglicko a Francúzsko prisľúbili poslať na pomoc Fínom 150 000 vojakov. Fínsko dostalo veľké množstvo zbraní a munície. Červená armáda však začala vojenské operácie maximálne neúspešne, čo na Západe podkopalo vieru v sovietske vojenské schopnosti. Západ začal nazývať ZSSR „Kolosom na hlinených nohách“. Začali už špekulovať ako si podeliť korisť – s Hitlerom, alebo aj bez neho? – ale to mohli doriešiť aj neskôr.
Keď Nemci rozbili Československo, tak všetko bolo v poriadku a dobre. Ale keď ZSSR napadlo Fínsko, tak odrazu urazil tie „najšľachetnejšie city“ Chamberlaina aj Daladiera. Vtedy začali veľmi prefíkanú hru, o ktorej však dnes ako v Londýne tak aj Paríži by najradšej zabudli. Dňa 19. januára 1940 dostali v Paríži členovia vlády a velenie ozbrojených síl Francúzska dokument od premiéra Daladiera tohto znenia:
„Kým je ZSSR zamestnané vojnou na severe vo Fínsku, možno ho napadnúť na juhu.“
Daladier navrhoval poslať do Čierneho mora eskadru na blokádu sovietskych komunikácií a delostrelecké bombardovanie Batumi z mora. Ale bol si vedomý, že na napadnutie ZSSR potrebuje Francúzsko spojenca, na čo však hneď našiel spriaznené duše v Londýne. 24. januára 1940 predložil anglický generálny štáb vojenskému kabinetu memorandum, v ktorom sa hovorí:
„Hlavná stratégia vojny. Efektívnu pomoc Fínsku môžeme poskytnúť len v tom prípade, ak napadneme Rusko podľa možností z čo najväčšieho množstva smerov. A čo je mimoriadne dôležité, udrieme na Baku – oblasť ťažby ropy, aby sme vyvolali vážnu štátnu krízu v Rusku. Náčelník generálneho štábu, generál Iron Sight.“
Čo do podstaty to bolo technické zadanie na prípravu vojny proti ZSSR. Európania považovali za dôležité informovať o svojich plánoch na prípravu vojny proti ZSSR amerických partnerov. Francúzsky minister objasnil myšlienku svojho premiéra veľvyslancovi USA v Paríži: „Francúzsko nepreruší diplomatické vzťahy so ZSSR, ani mu nevyhlási vojnu. Ale pri nevyhnutnosti zničí ZSSR pomocou diel“.
Operácia proti ZSSR nie je možná bez spoluúčasti Turecka, lebo ono musí povoliť vstup vojenských lodí do Čierneho mora a aj lety nad svojim územím. Preto do Istanbulu pricestoval hlavný veliteľ francúzskych vojsk v Sýrii, ten istý generál, ktorý po Hitlerovej okupácii Francúzska spolupracoval s Nemcami a na jeho príkaz vojenský tribunál odsúdil De Gaulla na trest smrti v neprítomnosti.
O francúzsko-tureckých rokovaniach sa čoskoro dozvedeli v Moskve. Turecká vláda sa pokúsila upokojiť Stalina. 17. februára 1940 prišla do Moskvy táto tajná depeša: „Vojenský atašé Turecka oznámil, že pre Anglicko by bol útok možný, ak by Turecko otvorilo prieplav pre jeho lode, ale to Turecko neurobí. Pretože priateľstvo Turecka a ZSSR ostáva nezmenené, tak jeho nepriateľom neostáva nič iné, len šíriť všelijaké ohováračské nezmysly. Vojenský atašé v Nemecku Pukajev“.
Od Turecka to však bola iba dezinformácia a naopak, začalo zhromažďovať svoje vojská na hraniciach so ZSSR a nakupovať zbrane, ale nespoliehalo sa iba na zbrane. Veľvyslanec Veľkej Británie v Turecku hlásil svojmu ministrovi zahraničných vecí do Londýna, že Turci robia tajné opatrenia na prípravu povstania v sovietskom pohraničí. Boli to práve Turci, ktorí v decembri 1939 vytvorili tzv. Istanbulskú radu konfederácie Kaukazu. Členovia tejto konfederácie počas druhej svetovej vojny vytvorili moslimský prápor, keďže Turci si robili zálusk na rôzne oblasti ZSSR. Minister zahraničných vecí Turecka Sarak Džaglu súkromne oznámil francúzskemu veľvyslancovi, že problém s preletom lietadiel a prechodom lodí nebude. Keď bol už premiérom, r. 1942 povedal Nemcom: „Zničenie Ruska je taký hrdinský čin, ktorý sa môže uskutočniť len raz za storočie. Ruský problém môže byť len v tom prípade, ak sa zabije aspoň polovica obyvateľstva Ruska“. No a dnes je na jeho počesť pomenovaný domáci štadión jedného z tureckých klubov.
15. februára 1940 premiér Chamberlain v anglickom parlamente vyhlásil „nech by iní robili čokoľvek, naša vláda nebude nikdy podlo útočiť na ženy a civilné obyvateľstvo len preto, aby ich terorizovala“. Čoskoro po tom, ako vyslovil tieto slová, mu položili na stôl dokument tohto textu:
„Prísne tajné! Vojenské dôsledky operácie proti Rusku v 1940 roku. Musíme skonštatovať, že bombardovanie na Kaukaze nevyhnutne prinesie značné straty civilného obyvateľstva“.
Ale Chamberlaina tieto následky neujímali, pričom Anglicko ani nebolo vo vojnovom stave so ZSSR, ale s Nemeckom. Keď iniciatívni poslanci britského parlamentu žiadali bombardovať Nemecko zápalnými bombami, tak rozhorčený minister obrany vyhlásil že toto sa nemôže robiť, lebo podľa Haagskej konvencie to bolo súkromné vlastníctvo. Sovietsky ropný priemysel očividne súkromným majetkom nebol.
Začiatkom roku 1940 bola už industrializácia ZSSR celkovo na dobrej úrovni a bol zmodernizovaný aj ropný priemysel. No napriek tomu ešte ostávalo zo starých čias pomerne veľa drevených ropných veží a rozľahlé povrchové jazerá naplnené ropou. Boli to zásobníky ropy, ktorých bolo čo do rozlohy na hektáre. V Baku bola ropa doslovne všade, presakovala dokonca aj do kanalizácie. Bol to jednoducho ideálny objekt na bombardovanie. Pri vzniku požiaru – stačilo použiť zápalné bomby – by nastala doslovne apokalypsa. Ropa by horela nielen na povrchu zeme, ale aj v jej hĺbke. Následkom by boli kyslé dažde, ktoré by zničili všetko živé. Sovietski ťažobníci si objednali u amerických špecialistov zariadenie na hasenie ropných požiarov. Američania odpovedali, že zem je tak presiaknutá ropou, že požiar sa bude šíriť veľmi rýchlo a prenesie sa aj do ďalších nálezísk. Podľa nich by hasenie trvalo niekoľko mesiacov a na obnovu ťažby by prešli roky.
V marci 1940 prebiehali už posledné dni sovietsko-fínskej vojny. V Moskve už prebiehali mierové rokovania, ale boje ešte pokračovali. Napriek týmto rokovaniam poslal Stalin národného komisára obrany Vorošilova do Baku na generálnu inšpekciu stavu protivzdušnej obrany a celkovo celej oblasti ťažby ropy. Vorošilov šiel hneď po svojom prílete nazad – o 0:15 v noci – do pracovne Stalina, ktorému 15 minút podával správu zo svojej inšpekcie. Následne boli do pracovne Stalina povolaní členovia generálneho štábu. Stalin rozhodol, že sa nebudú obmedzovať iba na obranu. Ako odvetu za bombardovanie bol vypracovaný plán úderu na britské a francúzske základne na Blízkom východe. Ďalej bol pripravený plán rozdrvenia britskej eskadry v Alexandrii a poškodenie Suezského prieplavu a paralyzácia britského námorníctva. Velitelia leteckých plukov čoskoro dostali letové rozkazy. Začali sa prípravy a to mala byť odpoveď Chamberlainovi.
No ani Angličania, ani Francúzi nemali ani poňatia, aké plány sa chystajú v Berlíne. Kým oni sa koncentrovali na prípravu operácie proti ZSSR, Hitler začal konať. Nemecký generálny štáb pripravil plán operácie Gelb, čo bola operácia na Západe proti Anglicku a Francúzsku.
8. marca 1940 anglická komisia náčelníkov štábov v Londýne predložila vláde nový dokument:
„Prísne tajné! Zničenie hlavných rafinérií sa dá dosiahnuť spôsobom neprestajných operácií počas niekoľkých mesiacov silami najmenej 3 bombardovacích eskadier. Tri eskadry lietadiel MK-4 môžu byť prevelené z metropoly. Ak sa prípravné práce uskutočnia hneď, tak koncom apríla budú pripravené na základniach v Severnom Iraku a Sýrii“.
12. marca 1940 bol podpísaný mier medzi ZSSR a Fínskom. Vojna sa skončila. Potreba bombardovať sovietske ropné polia pominula. Ale plány Daladiera a Chamberlaina sa nezmenili. Daladier dokonca naliehal na Fínov, aby pokračovali vo vojne. Argumenty Stalina – tanky a lietadlá – sa však ukázali silnejšie. Vojna skončila dôstojne ako pre ZSSR, tak aj pre Fínsko. No mier neuspokojil ani Londýn ani Paríž. Vznikla politická kríza a vo francúzsku padol Daladier. Nastúpil Paul Reynaud s novou vládou. No tento sa chcel ukázať ešte tvrdším a rozhodnejším ako jeho predchodca, lebo prípravy boli už aj tak rozbehnuté v maximálnom rozsahu. Chamberlain sa udržal. Francúzsko aj Veľká Británia sú už unavené zo „Zvláštnej vojny“ a verejnosť žiadala nejaké rozhodné činy. No začať skutočnú vojnu s Hitlerom sa ako Francúzsko tak Veľká Británia obávali, preto príprava Kaukazskej operácie dostáva nový impulz. Reynaud napísal Chamberlainovi:
„Rozhodná operácia na Čiernom aj Kaspickom mori je spojencom potrebná nielen preto, aby sa Nemcom zastavili dodávky ropy, ale predovšetkým preto, aby sme poškodili celú sovietsku ekonomiku predtým, ako sa Hitlerovi podarí ju využiť vo svoj prospech. Neexistencia vojnového stavu medzi spojencami a Ruskom môže spôsobiť prekážku anglickej vláde, ale francúzska vláda odmieta takúto prekážku, pretože je presvedčená, že nemôže zaváhať, a keď je potrebné, tak môže na seba prevziať zodpovednosť za napadnutie Ruska“.
Po tom, ako obe vlády vydali svoje rozkazy pristúpila francúzska aj britská armáda k príprave operatívnych plánov. Francúzsko predpokladalo použiť 70 až 100 svojich bombardérov, a 36 až 40 diaľkových bombardérov pripravovala Británia. Ukázalo sa však, že francúzske bombardéry mohli bombardovať iba po Batumi, do Baku nedoleteli.
Náčelník anglického generálneho štábu Iron Sight napísal: “Všetko musíme urobiť my iba s malou a zanedbateľnou pomocou Francúzov. Ale hlavné je to urobiť, ciele sú určené“ Baku, Groznyj, Batumi.“
Plán dostal kódový názov RIP. Hoci vo francúzštine to boli skratky Rusko-Industria-Ropa, v angličtine aj latinčine to znamená „Odpočívaj v pokoji“ a dáva sa na náhrobky na cintorínoch.
Počas 49 dní malo 9 eskadier bombardérov – 100 lietadiel – zničiť spolu 67 závodov na spracovanie ropy v Baku, 43 v Groznom a 12 v Batumi. Plán predpokladal aj zničenie ropovodu z ropných polí v Kaspickom mori do ropných terminálov v Čiernom mori. Každý nálet mal zhodiť cca 70 ton bômb.
Veľká Británia sa vôbec nechystala na pozemnú vojnu, čo dokazuje aj to, že mala iba do 15 pozemných divízií. V tom istom čase mal ZSSR do 180 divízií a Nemecko v čase napadnutia ZSSR už 200. Hlavnou mocou Veľkej Británie bola námorná flotila a letectvo. V čase druhej svetovej vojny Veľká Británia ukázala, čo dokáže jej letectvo. Britské letectvo tak r. 1945 zbombardovalo Drážďany, že v meste vznikla ohnivá búrka a zahynulo 55 000 ľudí – samozrejme väčšinou civilistov. No Drážďany bombardovali 2 dni a nie jeden a pol mesiaca, ako sa chystali Baku…
Spojenci mali jediný problém, a to ako dostať svoje lietadlá na Blízky Východ a ako zabezpečiť pre presné bombardovanie presné letecké mapy. Bez dobrých máp sa nedá rátať s úspechom, lebo nálety by boli veľmi náhodné. Preto 30. marca 1940 urobili Angličania dva prieskumné lety nad ZSSR zo základne v meste Habbania v dnešnom Iraku. Najskôr fotili územie Azerbajdžanu, pričom sovietska protivzdušná obrana nič nespozorovala. O šesť dní neskôr to zopakovali nad Gruzínskom, ale to už do Moskvy došla správa: „Národnému komisárovi vnútorných záležitostí Berjovi: 5. apríla o 11:15 vo výške 2 000 metrov preletelo hranicu z Turecka jedno dvojmotorové lietadlo striebornej farby. Poznávacie znaky neurčené. Na lietadlo boli vystrelené 4 delostrelecké výstrely, po ktorých zmenilo kurz na batumskú rafinériu. Po ďalšom delostreleckom útoku lietadlo ušlo do Turecka. Tureckému pohraničnému komisárovi sme poslali protest. Maslenikov“
Pre sovietsku protivzdušnú obranu to bol veľký problém, lebo kaukazská PVO patrila čo do dôležitosti na tretie miesto v ZSSR po Moskve a Leningrade. Prelet špionážneho lietadla nikdy nie je iba rozviedka, vždy to je aj previerka PVO. Vtedajšia výzbroj sovietskej armády bola v hroznom stave. Delá PVO boli vyrobené ešte v r. 1915.
Čo z toho vyplýva? Prvý prelet ani nezbadali, nad druhý síce strieľali, ale neúspešne. Nevyštartovalo ani jediné lietadlo, ale aj tak to stačilo na to, aby v Moskve pochopili, že anglicko-francúzsky spojenci prechádzajú do realizačnej fázy. Znamenalo to, že boli už pripravené lietadlá na útok a vôbec celá operácia, vykonávali letecký prieskum cieľovej oblasti, posádky boli vycvičené na nočné bombardovanie, boli vypracované všetky detaily operácie, kt. sa mala uskutočniť 15. mája 1940.
Spojenci mali jasno: v Európe sú Nemci veľmi silní, preto ak podrežú hrdlo Rusom, tak Hitler hneď udrie na ZSSR. Toto bola ich demokratická kalkulácia. A to je zároveň aj pravá tvár demokracie, ktorej sa dožadujeme aj u nás, akurát nám uniká, čo to demokracia naozaj je… no v dielach starých Grékov je to jasne vysvetlené.
A čo sa zatiaľ dialo v ZSSR? 6. mája 1940 bol v Azerbajdžane otvorený nový, 110 kilometrový kanál menom Stalin. Jeho voda umožnila ZSSR spracovať ďalšie tisíce ton bavlny. Ľudia oslavovali koniec výstavby. Nikto z tých, ktorí vtedy pod horúcim kaukazským slnkom oslavovali netušil, že o deväť dní sa majú na oblohe objaviť britské a francúzske bombardéry a rozsievať smrť a ničenie.
10. mája 1940 ráno Reynaud volal Chamberlainovi aby mu oznámil, že Francúzsko je plne pripravené začať vojnu proti ZSSR. Ale hrou osudu sa práve 10. mája skončila „divná vojna“ a začal sa útok Nemcov. Hitler poslal svoje tanky na Západ. Nemci sa zmocnili všetkých strategických zásob spojencov. Získali viac, než mohli použiť, a teda nemecké tanky nemali problém s palivom. Nemci po skončení „divnej vojny“ obišli obrannú líniu Francúzska a prešli Holandskom, čo nebolo iba o vojenskej šikovnosti. Holandsko malo pod kontrolou ťažbu ropy v Indonézii. Týmto ťahom sa dostalo pod ich kontrolu ako Holandsko, tak aj ropa.
V deň útoku na Francúzsko nastal politickí bankrot Chamberlaina, ktorý bol definitívne odstavený. Premiérom sa stal Churchill, no do Paríža triumfálne vošli Nemci. Guderianova armáda prešla francúzskym územím ako horúci nôž maslom – bez akéhokoľvek odporu. Neboli žiadne boje. Hľa, toto je onen hrdinský boj Francúzov a Angličanov proti Nemcom na pomoc Poliakom. A teraz sa môžete lepšie pozrieť na údaje, ktorými nás kŕmia oficiálne učebnice a iné „odborné“ publikácie… Nemci zaútočili až 10. mája nasledujúceho roku a na svoje víťazstvo potrebovali iba toľko času, koľko bolo technicky potrebné prejsť nemeckým tankom od hraníc do Paríža. Naozaj „hrdinská“ vojna.
Francúzska armáda v panike potratia nielen futbalové lopty, ale v chaose a zmätku úteku zabudli aj celý vagón s archívom generálneho štábu, v ktorom boli archívy najvyššieho velenia. Medzi inými dokumentmi tam boli aj plány vojny proti ZSSR. Nemci ich s radosťou odovzdali do Moskvy. Depeša Ribbentropa Stalinovi:
„Sovietske ropné centrum v Baku a ropný prístav v Batumi stali by sa bez pochýb už v tomto roku obeťami britského útoku, ak by nebolo zničené Francúzsko a britská armáda vyhnaná z Európy, čo podlomilo anglický duch ako taký, čím sme urobili definitívny koniec týmto machináciám“.
V Moskve tieto dokumenty študovali s veľkým záujmom. Ich pravosť nikto nikdy nenapadol. Plán bol hotový, operácia kompletne pripravená. Armáda už čakala iba na rozkaz. Veľkou otázkou zostáva, čo by sa stalo, keby Nemci obsadili Francúzsko až po tom, ako by spojenci zahájili operáciu na Kaukaze? Ako by sa vyvinuli vojnové udalosti a kto by proti komu bojoval? Svetové dejiny by sa uberali úplne inou cestou, než aká je známa dnes. Pakt o neútočení – hoci iba jeden z mnohých nemeckých v Európe – medzi Nemeckom a ZSSR sa mohol cez noc stať vojensko-politickým spojenectvom, lebo nielen fašistické Nemecko by bojovalo proti Francúzsku a Anglicku, ale aj ZSSR, ktorý by sa stal obeťou demokratickej agresie. Kde je vlastne hranica medzi fašizmom a demokraciou? A je vôbec nejaká? ZSSR by bol jednoducho donútený sa brániť pred Francúzskom a Anglickom, ktoré sa mu ani nechystali najskôr oficiálne vyhlásiť vojnu, len ho jednoducho chceli najskôr napadnúť. A práve vtedy by Nemecko dostalo na svoju stranu plnú podporu a hospodársky potenciál Ruska, a to od bojovej sily po suroviny, pričom by určite došlo aj k obsadeniu Anglicka. A ako vôbec vieme, že demokratické plány podobného druhu nie sú dnes znovu pripravené – veď aj my sa cítime skrz zmluvy istí…
Neskôr sa Británia snažila doručiť ZSSR aj naozaj cenné informácie, napríklad, že Nemecko sa snaží zaútočiť na ZSSR, ale Stalin im už – a niet sa čomu diviť – neuveril. Bolo im totiž jasné, že Veľká Británia sa môže zachrániť jedine v tom prípade, ak do vojny proti sebe nastúpia ZSSR a Nemecko. To ráno, keď sa Churchill prebudil a dostal informáciu, že Nemecko napadlo ZSSR, povedal: „Až teraz je Anglicko zachránené“.
Načo nám takýto druh informácií? Dobre vieme, že samé osebe nič nezmenia. No je tu jeden dôležitý aspekt. Ak vieme, ako sa chová náš nepriateľ, tak nepodľahneme viac ilúziám a začneme chápať nevyhnutnosť toho, čo má prísť. Kto si myslí, že Západ nemyslí na nič iné, len na náš prospech… ten nech ďalej sníva aj o tom, že deti nosí bocian a politici sa starajú o náš blahobyt…