Článok ktorý vám prinášame je prevzatý. My sme sa rozhodli ho prevziať preto, lebo je skutočným balzamom pre Dušu vidieť, že na Slovensku sú stále ľudia, ktorým nie je ukradnutá naša minulosť. To je jediná správna cesta do budúcnosti – pamäť si na vlastnú minulosť. Posledné stáročia neboli veľmi radostné, ale tak či onak sme tu. Nemá význam v zlom spomínať na udalosti minulosti – energie emócií NIE SÚ pre nás ako druh prirodzené. Ak sa dáme chytiť do tejto pasce – hoci aj v spravodlivej veci – sme tam, kde nás cudzinci chcú mať. To však v žiadnom prípade neznamená, že si z minulosti nemáme vyvodiť poučenia alebo prehliadať nespravodlivosť. Keď už pre nič iné tak aspoň preto, aby sme predišli opakovaniu neblahých udalostí minulosti. Jedno je však isté – z védického pohľadu si máme všetko z minulosti vážiť, lebo práve preto, že sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli sme tu a teraz my. Pri každom inom životnom scenári by boli veci inak.
Majme na pamäti hlavne to, že celý náš národ – NÁROD SLOVANOV – má jednu veľmi silnú zbraň: KOLEKTÍVNE VEDOMIE. Prejavuje sa tak, že ak si VŠETCI niečo spoločne predstavíme, tak sa to STANE SKUTOČNOSŤOU. A to je hlavný dôvod, prečo nás rozdrobili na rôzne – zdanlivo nesúvisiace – národy a národnosti. Preto taktika „rozdeľ a panuj“, teda presnejšie „rozdeľ a podrob si“. A tu máme zároveň hneď odpoveď nato, prečo je toľko „slovanských smerov“. Už keď sa nedá zamedziť zvyšujúcej sa obľúbenosti tejto témy, tak aspoň nech je rozdrobená na množstvo smerov – a preto nejednotná.
Patria tu najmä módne smery štýlu „u Slovanov bolo všetko dovolené“, „Indiáni sú duchovnejší ako barbarskí Slovania“, „Ak by neprišli (cudzinci) Cyril a Metod tak ktovie kde by sme boli“, „Slovieni, Sloväni či Sloveni je jedno a to isté“, „všetko čo má obrady a rituály je náboženstvo“ a veľa podobných dezinformácií, ktoré sa spravidla tešia viac-menej aktívnej oficiálnej mediálnej podpore. Ak totiž dnes poviete, že Slovania zásadne žili po celý život s jednou partnerkou a deti vychovávali v cnosti, že nezabíjali zvieratá, nekonzumovali alkohol ani iné drogy, že máme prastarú vlastnú Kultúru… tak nás pomaly zaraďujú medzi extrémistov. Ak budeme sami seba zabíjať a znevažovať, ak budeme jeden druhého klamať a podvádzať, ak sa budeme postupne zabíjať tým, čo nám dnes poskytujú – nebudú nám v tom nijako brániť. Spomeňme si na citát Napoleona: „Ak nepriateľ robí chybu netreba ho vyrušovať“.
Ak sa budeme spájať v zásadne triezvom stave a stavať na pevným mravných základoch stávame sa pre nich neprijateľní. Ale nám naozaj nestačí spievať indiánske pesničky pri ohni s perami vo vlasoch, ani rezať pri „slovanských“ obradoch zvieratá, a už vôbec nie sa ožierať pri „obradoch“ a venovať sa „športovému sexu“. To nie sme my, to NIE JE NAŠA KULTÚRA. Ale vždy pamätajme: NÁHODY NEEXISTUJÚ.
Sústreďme sa na vlastnú minulosť – lebo je to NAŠA minulosť. Nastupuje naša doba – DOBA SLOVANOV. Preto naozaj teší srdce vidieť, ako sa začínajú naši ľudia venovať našej minulosti. To je naša cesta. Len tak ďalej.
Ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 popri nich ako oblečení podľa najnovšej módy…
Názov blogu som si požičal z článku Karola Plicku, ktorý napísal po svojom pôsobení v Novohrade a uverejnil v časopise Výtvarné snahy (1928). Novohradskými vrchmi má na mysli evanjelické roľnícke prostredie v severných hornatých častiach Novohradu. Označenie primitivizmus si tiež treba správne vysvetliť. Nemyslí tým nič hanlivé, naráža na to, že sa tu stretol s folklórom v jeho autentickej podobe: „Je značnou ironií, že při našich všestranných zájmech známe dnes vzdálené a často málo významné lidové kultury cizí, kdežto v poslední chvíli existence svého vlastního domácího umění jsme leckde – v nejlepším případě – ve stadiu teprve objevním. Mám na mysli naše Slovensko. …Jsou tu kraje, jimiž neprošel dosud jediný člověk kultivovaného zraku a sluchu. Jako příklad takové vyhraněné, zcela původní oblasti, uvádím novohradské vrchy. … S takovým neobyčejným oráčem jsem se nemohl nikde jinde setkat, než právě v těchto vrších. Je tu dnes a byl i před několika stoletími – stále týž. Kravky v jařmech a primitivní pluh – vše jako kdysi dávno a dávno. Přišel jsem vlastně za jeho písní, ale vrchovec, jak se zove obyvatel těch vrchovin, je s to poskytnout mi všechno. Jeho písně jsou většinou našemu uchu nezvyklé, nové, drsné i příkré: ale v originalitě silné.“
K čomu smerujem? Jedným z dôsledkov jednodetstva (o jednodetstve a morbídnych praktikách, ktorými sa dosahovalo som písal tu alebo tu) v Novohrade bola a je strata identity nášho regiónu. Keď sa povie Podpoľanie, Turiec či Liptov, väčšina ľudí nemá problém túto oblasť na mape Slovenska nájsť. Pri Novohrade to žiaľ neplatí. Keď o ňom začnem rozprávať na severe Slovenska, viac ako polovica ľudí sa pýta, kde to je? Podobnú skúsenosť som mal, keď som volal ohľadom grantov to jednej nadácie v Bratislave. Spomínal som Novohrad sem, Novohrad tam. Odpoveďou mi bolo, že „keď to na tom hrade budete robiť, dajte nám vedieť“.
Ján Aláč pritom vo svojej štúdii o jednodetstve píše: „Novohrad bol v minulosti mimoriadne svojrázny región, s množstvom osobitostí a špecifík, ktoré dnes pri súčasnom i spätnom pohľade na tradičné agrárne prostredie pripisujeme a obdivujeme na iných regiónoch. Najlepšie to možno demonštrovať na príklade porovnania so susedným Podpoľaním, ktorého identita je výrazná a v širšom povedomí je to región, ktorý je dnes preferovaným príkladom ľudovej kultúry a v istom zmysle aj symbolom Slovenska. Je to aj z dôvodu vyššej pôrodnosti tunajších ľudí, čím netrpel úbytkom obyvateľstva a zároveň odtiaľto odchádzala časť obyvateľstva, ktorá potom bola nositeľom a šíriteľom podpolianskych tradícií a zvykov.“
Severný Novohrad (Turie Pole, Ábelová, Budiná a mnohé iné obce) bol ešte na začiatku 20. storočia jedným z popredných regiónov, čo sa týka chovu oviec. Dnes je ovčiarstvo a pastierska kultúra stotožňované skôr s Liptovom či Podpoľaním.
Na Slovensku sú veľmi známe podpolianske vyrezávané a maľované kríže. Kto ale pozná bohato tvarované, zdobené a maľované kamenné a drevené náhrobníky evanjelikov v severnom Novohrade? Ján Aláč, ktorý sa zaoberal ich výskumom napísal: „Rozsahom výzdoby, bohatstvom tvarov a motívov, dokonca aj svojím pôvodným priestorom rozšírenia detvianske kríže v mnohom prekonávali.“
Cintorín v Dolnom Tisovníku
A podobné to bolo aj v ďalších oblastiach ľudovej tvorby, ale napríklad i čo sa týka povahy obyvateľov: Opäť citujem zo štúdie Jána Aláča: „Obyvateľstvo žijúce v severných oblastiach Novohradu malo svoju špecifickú povahu. Môžeme ju charakterizovať hrdosťou, prchkosťou, sklonom k huncútstvam až zlodejstvám. Bola podobná náture Detvancov a celkovo obyvateľom Podpoľania. Karol Anton Medvecký v monografii Detva (1905) považoval za potrebné zdôrazniť, že veľká časť krádeží a zbojstiev sa Detvancom pripisuje neprávom a ich pôvodcami sú obyvatelia novohradskej Budinej. Detvanci si podľa neho nezaslúžia takú zlú povesť.“
Deti zo školy v Dolnom Tisovníku v školskom roku 1924/25
A teraz sa vrátim na začiatok ku Karolovi Plickovi a jeho pôsobeniu v Novohrade na konci dvadsiatych rokov 20. storočia. Schválne si pohľadajte na internete fotografie, ktoré tu vznikli. Napríklad táto či táto. V rovnakom období v Novohrade pôsobil aj Jozef Vydra, ktorý o našom kraji napísal: „Táto vedľa Čičmian najstarobylejšia časť Slovenska so skoro pohanskými pieskovcovými pomníkmi na cintorínoch, s mužmi v širokých nohaviciach a s kečkami, v porovnaní, s ktorými ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 ako oblečení podľa najnovšej módy, skoro úplne zmizla vplyvom nových opatrení pre povznesenie tohto kraja.“
Kam sa toto všetko stratilo? Prečo to zmizlo? Ján Aláč vidí príčiny do veľkej miery práve v jednodetstve: „Depopulácia a výrazné prevrstvenie obyvateľstva prisťahovalcami s odlišnými tradíciami a zvykmi, ale i znakmi a symbolmi, to všetkom malo vplyv na to, že uvedené výtvarné prejavy a pôvodné tradície a zvyky nenadobudli druhý život, ako sa to stalo napríklad v prípade Podpoľania a jeho výtvarného a folklórneho prejavu, ktorý v období pred storočím nebol výraznejší od toho v Novohrade, možno skôr naopak. V prípade Novohradu sa výrazne obmedzil okruh tých, ktorí mohli tradície udržiavať. A nešlo len o prejavy materiálnej kultúry. Novohrad mal ako celok veľmi osobitú atmosféru. … O identite (regiónu) má zmysel hovoriť len v spojení s ľuďmi – obyvateľmi. Tí sa z priestoru postupne vytrácali a s nimi aj mnohé prvky osobitého sveta starého Novohradu. Z hľadiska identity utrpel Novohrad asi najväčšiu stratu v porovnaní s ďalšími jednodetstvom postihnutými regiónmi. Nie je to región bez identity, no nevychádza už dominantne z pôvodných novohradských koreňov a základov, z ktorých niektoré výraznejšie motívy boli naznačené vyššie. Jeho identita je eklektická s výrazným zastúpením podpolianskych prvkov. To z minulosti a kultúry, čo mohlo byť základnými prvkami tejto identity, bolo potlačené, mnohé úplne zaniklo, alebo zaniká a nenadobudlo niečo ako ‚druhý život‘. V každom prípade Novohrad bol regiónom, ktorý mal nesmierny potenciál, aby sa stal v povedomí Slovákov jedným z najcharakteristickejších regiónov.“
Všetky citáty pochádzajú z knihy Tajní vrahovia, ktorá prináša dva pohľady na jednodetstvo. Jeden umelecký z pera Samuela Činčuráka (novela Tajní vrahovia prvý raz vyšla zhodou okolností tiež v roku 1928) a druhý odborný – spomínanú štúdiu Jána Aláča Jednodetstvo alebo rozprávanie o pustých školách a prázdnych dvoroch. Som na tento počin mimoriadne hrdý a aj na svoj (hoci malý) podiel na ňom. Ďakujem Janovi Aláčovi, že vypočul moje prosby a pustil sa do tejto, i po dlhých rokoch pre mnohých bolestivej a už takmer zabudnutej témy. Výsledok jeho práce je síce smutný, miestami až bolestivý, ale prínosný. Aspoň mne v mnohom otvoril oči, čo sa týka regiónu, ktorý mi k srdcu prirástol najviac. Škoda, že sa na priestore blogu nedá ísť do väčšej hĺbky. Každopádne, ak vás téma zaujala, ďalšie informácie o knihe Tajní vrahovia hľadajte na tomto odkaze (vrátane ukážok) alebo za dobrú cenu tu.
Na dokreslenie atmosféry Novohradu za prvej republiky určite odporúčam aj ďalšiu knihu z roku 1928 a síce Lučenec a kraj novohradský od Vladimíra Polívku. Ten sme tohto roku vydali v druhom vydaní, pričom sme ho doplnili 300 fotografiami zo 60 novohradských obcí z rokov 1900 až 1938. Už som vlastne ani nechcel, ale v súvislosti s Polívkovou knihou si neodpustím ešte jeden citát: „Napriek tomu, že Karol Plicka alebo Jozef Vydra svet starého Novohradu videli ešte v jeho autentickej podobe, tušili, že je to svet na pokraji zániku. Vedeli, že je potrebné aspoň niečo z neho zaznamenať. V tom bola ich veľkosť, predovšetkým Karola Plicku. V rovnakom období k tejto dvojici možno priradiť Vladimíra Polívku, autora publikácie Lučenec a kraj novohradský. Všetci traja, každý svojím spôsobom, podali svedectvo o zaniknutom svete Novohradu a jeho identite.“
Málinec – námestie
Drevenica v Hradišti – obydlie najchudobnejších obyvateľov
Zámok Forgáchovcov v Haliči
Škola v Buzitke
Mlyn v Holiši
18.12.2017