Ako hovoria Tibeťania, na horu vedú rôzne cesty, ale kto sa dostane na vrchol, bude mať ten istý výhľad. Určite nemusíme vysvetľovať, že reč je najmä o duchovnej ceste.
Príčin na používanie podobenstiev je veľa, ale tá pôvodná, védická je v tom, že skutočný svet je mnohorozmerný, skutočné Obrazy sú mnohohranné. Nie hocijako, je za tým precízna logika, ktorú môžeme začať odkrývať napríklad učením sa Svätoruských Obrazov Staroslovienskej Bukvice. Hoci toto sa už môžeme aj u nás – chystáme takýto kurz – mnoho poznania nám v našej Kultúre dávajú aj tzv. „Pútnici“. Jeden z významov tohto slova je človek, ktorý už úspešne zvládol svoju evolučnú úlohu vo Svete Javi, prešiel posmrtným, trojstupňovým Súdom a stal sa Bohom Slavi, t.j. Legom alebo Arlegom, teda 16 alebo 256 rozmernou bytosťou. Takáto bytosť – ak chce – sa môže znovu inkarnovať vo Svete Javi a učiť ľudí Pravde. Takýto bol napríklad skutočný Ježiš – nie ten, ktorý je opísaný v Biblii a nájdete ho v chrámoch čiernej mágie (kostoloch) – Budha a napríklad aj Dalajláma. Takýto učiteľ po smrti už môže prejsť Transformáciou, t.j. namiesto Duchovného vývoja po Harmonických Svetoch Svargy po smrti nadobudne Telo Svetla, teda stane sa Bohom Pravi. Vôbec im nevadí, že smrť môže byť aj ťažká. Svet Bohov a Predkov vždy stojí za to.
Keďže tieto Vyššie bytosti už nepodliehajú posmrtnému súdu, tak sa môžu vracať podľa svojho uváženia – ako to robí Dalajláma. No vysvetliť ľuďom to, čo sa nachádza za hranicou Sveta Javi – vo viacrozmerných Vesmíroch – sa žiadnym pozemským jazykom nedá. Preto sú ich výklady podávané v Obrazoch – podobenstvách. Platí však stále to isté – naša Duchovná púť môže začať až po tom, ako si odpovieme na tri základné otázky: Kto som; Prečo som prišiel na tento Svet; a Kam pôjdem po smrti.
No a práve Púť nášho Ducha je to najdôležitejšie vo Vesmíre, ale v našej Kultúre sa nič nedá bez Poznávania, bez myslenia. Len tupým biorobotom stačí „modli sa a pracuj“, čím chcú predovšetkým zdôrazniť: „NEROZMÝŠĽAJ“ (lebo toto za teba robí tvoj Pán). Okrem systémových prekážok, ktoré nám starostlivo chystajú naši nepriatelia, neľudia, sú tu aj prekážky, ktoré si robíme sami – z nevedomosti. Už len zopakujeme – pre nás je a ostáva najväčší hriech NEVEDOMOSŤ.
Pred tým, než prejdeme priamo k dnešnej téme by sme sa chceli obrátiť k tým našim čitateľom, ktorí nás všakovako chceli dostať do tzv. „slobodných vysielačov“, ktoré sú dnes „in“. Nedivte sa, že sa to nepodarilo, iné sme ani nečakali. Ak by sa niekto naozaj usiloval o slobodu, tak nemôže robiť cenzúru kto je správny a kto nie – hoci „reklamu na slobodu“ má už v názve. My už vieme, že reklama je iba stále opakovaný klam, a kto naozaj hľadá Pravdu, ten sa nemusí báť nijakej diskusie. Túto však nikdy nepripúšťajú tí, ktorí chcú Pravdu skryť. Naši čitatelia už vedia o projekte „Démon Slovanstva“, nemôže to teda byť pre nás prekvapenie. Smutné je iba to, že platí komentár z našej novej úvodnej stránky. Hoci nás mnohí nenávidia a nevedia nám prísť na meno, paradoxne sa sami pasujú za „SuperslovanovTM“ – a ani im nevadí, že za použitia materiálov našich nepriateľov, s ktorými naši Predkovia viedli úspešné vojny. Ako vidíme z Obrazov Staroslovienskej Bukvice (prvá a druhá bukvica posledného riadku, t.j. JOTA + OTA), v našej Kultúre musí najskôr prísť plné poznanie podstaty niečoho, čo až potom možno preosiať, odvrhnúť. Kto nevie čo odmieta je ako kresťan. Títo totiž vôbec nečítajú svoju Bibliu, a teda ani nevedia, čo sa v nej skutočne píše. Spoliehajú sa na demoverzie, ktoré im niekto (ich Pán) vždy ochotne ponúkne. Ale ten, kto nevie, čo sa píše v tom, čo tvrdošijne zastáva je obyčajný fanatik.
Môžeme teda pokojne zopakovať, že na Starú Vieru našich Predkov sme ešte nikde nevideli ŽIADNU KRITIIKU. Mnohí sa síce o nej vyjadrujú negatívne, ale ani nevedia o čom sa vyjadrujú negatívne. No a na dôvažok im stačí spievať pesničky, robiť píšťalky či zahrabávať vajcia do zeme ako „slovanské obrady“. Hoci všetky tieto veci môžu byť cennou súčasťou našej Kultúry, kto si myslí, že stačia na to, aby sme úspešne prešli tým, čo je už predo dvermi a prinavrátili Kultúru našich Predkov je naivný… Vesmír má svoje módy existencie a premien a má ich od svojho počiatku – nevedomci mu nemôžu nič nadiktovať. A to ešte podľa cudzích materiálov…
Púť do nášho vlastného vnútra je tá najťažšia púť zo všetkých. Ten, kto vie kým naozaj je, vie už veľmi veľa. No naši Predkovia nás neponechali iba tak, bez pomoci. Často si síce myslíme, že nikto sa o nás z „Druhej strany“ nezaujíma – ale ako to môžeme vedieť? Nevolajú nám síce na mobily – ale je mobil naozaj znakom pokroku? Nie je telepatia oveľa viac a „zadarmo“? No kúpiť telefón – cesta technokrata – je oveľa jednoduchšie. Je to bez námahy, len za peniaze. Ale čo bolo potrebné na to, aby civilizácia vyrobila telefón? Vyrúbať lesy, pozabíjať zvieratá, ťažiť nerastné suroviny, dopraviť ich do fabrík a spracovať za cenu ničenia životného prostredia… a mnoho ďalších vecí. Ale schopnosť „telepatie“ sa nedá kúpiť, na druhej strane funguje „zadarmo“ a aj bez elektriky. Je to jedna hrana obrazu, ktorý umožňuje rozlíšiť rozdiel medzi civilizáciou a Kultúrou.
Ak „nenájdeme“ svoje „JA“, nedostaneme sa nikam – vari iba okrem chrámu čiernej mágie. Navyše, nebudeme ani vedieť, ako vychovať svoje deti. A máme na to nejaké metódy? Samozrejme, že naši Predkovia nás bez nich nenechali. Jedným z takýchto darov celému človečenstvu je posvätný stav, ktorý voláme meditácia. Tento „nástroj“ bol daný nám Bohmi a samotnou Prírodou preto, aby sme priamo a sami dokázali pochopiť Istinu, teda to, čo dnes voláme „Absolútna Pravda“.
Vieme, že nepozostávame iba z fyzického tela, ale že spolu s nami tu sú aj Emócie a Logický um (naše Ego). Ego je jednou z ústredných tém, ktorej sa venuje budhizmus. Oplatí sa ho študovať.
Človek pri narodení má úplne čisté vedomie. Je to preto, lebo sa rodíme iba s prvými tromi čakrami, ostatné sa vyvíjajú (alebo aj nevyvíjajú) počas ďalšieho života. Mechanizmus zvaný „Klubie telo“ ,čiže Telo umu a rozumu, alebo inak zvané aj Mentálne telo ešte neexistuje. Novorodenec teda zákonite nemôže vnímať svet tak, ako ho vníma dospelý človek. A začína problém… ktorý majú za úlohu riešiť múdrou skúsenosťou a poznaním učenia Predkov naplnení rodičia.
Môžeme si to predstaviť tak, že dieťaťu začíname postupne – do prázdneho vedomia – vkladať rôzne obrazy. Najskôr mu ich začínajú spravidla vkladať mama a tata, potom ďalší príbuzní, neskôr škôlka, škola, univerzita, médiá, knihy, filmy… Takto sa stáva, že keď sa medzi sebou rozprávame a navzájom sa stýkame, myslíme si, že si aj rozumieme. Skúste si malý test. Ak vás je viac, povedzte napríklad „ceruzka“ a žiadajte si od každého vyjadriť okamžitý dojem, reakciu. Ide nám o prvé, automatické reakcie, nie kombinačnú prácu logického umu, teda už Ega. Hneď zistíte, že každý povie niečo iné. Spravidla povie to, čo mu ostalo v hlave ako úplne prvopočiatočný obraz daného predmetu či javu – v tomto prípade ceruzky. Hoci predmet je jeden a je jednoduchý, obrazy sú rôzne a odlišné.
Približne sa samozrejme rozumieme, ale každý z nás má vo svojej hlave svoje obrazy, teda hlava človeka je nakódovaná, naprogramovaná práve týmito obrazmi. Hoci v slovenčine to už nepostrehneme, v ruštine ostal starý výraz „obrazovanie“. „Obrazovaný“ človek je človek, ktorého hlava je naplnená nejakými obrazmi. Dnešná spoločnosť predpokladá, že práve týmito obrazmi (vzdelaním) sa človek stáva úspešnejší, harmonickejší, múdrejší a pod. Toto síce platí, ale iba po určitú hranicu, určitý okamih. Človek si v skutočnosti pomocou svojich obrazov, logiky, predstáv, názorov prakticky a sám vytvára okolo seba klietku, v ktorej potom on sám celý život sedí. Túto problematiku dobre podáva nám už známy David Icke.
Hoci my sami tieto obrazy už nijako neregistrujeme, práve oni zostavujú kompletný základ našej existencie. Ak dôjde k izolácii nejakých rodov, tak tieto sa postupne úplne „prekódujú“. V Južnej Amerike napríklad existuje indiánsky kmeň, v ktorom vedia narátať iba do troch, všetko nad 3 je pre nich „veľa“. Ak napríklad takýto Indián pasie stádo kôr, tak nato, aby ich vedel skontrolovať či sú všetky – keďže ich nevie porátať – im všetkým musí dať mená. Takto jeho kontrola spočíva v tom, že zistí, či sú všetky prítomné. Musíme pochopiť, že títo ľudia nie sú tupci, jednoducho majú presne takéto prvopočiatočné obrazy a takto ich aj prenášajú na svoje deti.
Kto by si myslel, že to musia byť iba hlupáci – však my všetci rátať vieme (len aby sme rátali peniaze a majetky?) – dajme si jednoduchú kontrolnú otázku: „Koľko druhov snehu poznáte?“ Bežný človek u nás naráta niečo do 15 rôznych druhov. Ale obyčajný Eskimák pozná 99 druhov snehu! Prečo? Lebo od toho priamo záleží schopnosť jeho prežitia. Ak by sme išli ďalej zistíme, že napríklad ani s farbami to nie je také jednoduché. Koľko druhov čiernej poznáme? Dobrý polygraf pozná viac ako 260 odtieňov, pričom bežný človek často iba jednu. Veľmi často totiž o tom, čo nepoužívame predpokladáme, že proste neexistuje. A tak teda vo svete vidíme iba to, na čo je „naprogramovaný“ náš mozog. „Moderná“ výchova ruka v ruke s náboženskou dogmatikou od detstva nie je vývoj, ale programovanie ohraničenia ponímania. No a preto platí naše staré príslovie, čo sa za mladi nenaučíme, na starobu „ako keby sme našli“, lebo iné vedieť určite nebudeme. Len si spomeňte, ako mnohé deti hovoria o tom, že vidia rôzne prírodné bytosti – my ich zahriakneme – teda vlastne „nakódujeme“, a viac nič neuvidia. Nie je veru jedno kto a ako vychováva deti. A najmä keď rodičia nemajú čas, lebo treba „zarábať peniaze“. Však za ne si najmú vychovávateľku…
No neboli by sme deti Bohov, keby sme nemali možnosť toto ohraničenia prekonať. Toto ohraničenie sa dá prekonať cestou „svätého stavu“, teda meditáciou. Je to nástroj JARGY, teda cesty k osvieteniu. Principiálne rozoznávame tri – Triglav je našou základnou logikou – stavy, ktoré vychádzajú zo „svätého ticha“. Stav „svätého ticha“ je zastavenie mysle, teda stav, keď o ničom nerozmýšľame. Toto môžeme považovať za prvú, základnú etapu skutočnej meditačnej praxe.
Ak sme zvládli stav „svätého ticha“, môžeme sa vybrať jednou z troch ciest. Prvú voláme „Ладование“, čo je odvodené od našej najväčšej pomocníčky, Lady Bohorodičky. Táto cesta umožňuje duchovno-celiteľskú prax. V takomto prípade ide o koncentráciu na konkrétneho človeka, teda konkrétny objekt. Keď rozmýšľame o tom, ako je daný objekt zostavený – teda nie „logicky“ čo to je – koncentrujeme naň vnímanie. Keď sa koncentrujeme na objekt, tak náš tok energie sa napája na samotný objekt. Môžeme si to predstaviť ako u netopiera. On v tme nevidí, ale vysiela signály, ktoré sa odrážajú a podľa nich sa vie bezpečne orientovať. Takto aj my, pri koncentrácii sa na nejaký objekt posielame na neho svoju energiu. Ak je to nejaká blbosť v médiách alebo Ježiško čiernych mágov – na čo zameriame svoju pozornosť – tak dobrovoľne „odovzdávame“ aj svoju energiu. Komu a ako? … to je už iná téma.
My si môžeme seba podstaviť ako Dušu, ktorá sa s pozorovaným objektom dostáva do jediného poľa Ducha. Takýmto spôsobom sa dokážeme s objektom na nejaký čas zjednotiť. Ak sa dokážeme napríklad na 2 minúty skoncentrovať na akýkoľvek predmet, dokážeme pochopiť, postihnúť jeho skutočnú podstatu. Tento mechanizmus nám však väčšinou sám od seba nefunguje, pretože nám to kazí náš logický um – Ego. Začíname totiž vymýšľať ako to môže byť, tvoríme si rôzne teórie a vôbec všetko možné namiesto toho, aby sme sa s objektom zjednotili a všetko priamo pochopili.
Božia koncentrácia je spôsob koncentrácie na objekt a priame informačné, zmyslové a podobné prežitie spojenia s objektom až po jeho úplné pochopenie. Toto poznávanie teda môže byť buď čisté, alebo spojené s naprogramovanými obrazmi.
Z gréckej minulosti je známa Delfská veštiareň a Pýtie, teda ženy, ktoré veštili. V Delfách začínali dievčatá od troch rokov a ostávali tam do tridsiatky. Boli to úmyselne dievčatá bez životných skúseností, a preto pri koncentrácii nečerpali obrazy z detstva – lebo žiadne svoje nemali – ale sa koncentrovali na to, aby videli javy a súvislosti bez spracovania Egom. Teda nepoužívali logické myslenie, ale priamo sa napájali vždy na jeden objekt. Ak to takto robíme ja my dostatočne dlho, tak vždy príde „okamih poznania“. Je to stav „vyjasnenia“, ktorý sa nedá nikomu vysvetliť, ale určite ho každý nejakým spôsobom už zažil. V amerických filmoch býva prezentovaný víťazným výkrikom „Got It“.
Ďalším druhom meditácie je meditácia „bez cieľa“, ktorú nazývame v našej tradícii „Дивление“. Tento stav je zložitejší ako predchádzajúci. Je to púť, pri ktorej cieľ nie je daný. V hlave vzniká vnútorná predstava, myšlienky prebiehajú tak, ako si môžeme predstaviť bublinky v minerálke – odspodu nahor. No tieto myšlienky môžu prichádzať aj z okolia, z okolitého duchovno-energetického priestoru. Tam je všetko, čo znamená, že máme prístup ku všetkému, k absolútnemu poznaniu.
Tretí druh meditácie nazývame „Проявление“. Je to ďalší čarovný moment, ktorý nám dali Bohovia. Máme možnosť materializovať tie veci, na ktoré koncentrujeme pozornosť. Teda ak si pred sebou predstavíme čokoľvek, tak do toho posielame duchovnú aj mentálnu energiu a materializujeme to, čo sa tvorí v našej hlave. Nech sa teda v našej hlave nachádza čokoľvek, ak sa na to často koncentrujeme, tak nakoniec to materializujeme. Pomocou mysle sa s tým predmetom, človekom, udalosťou spájame. Preto napríklad chamtivci často naozaj bohatnú – lebo sa dokážu dlhodobo koncentrovať na dosiahnutie bohatstva. No ale nakoniec „už dostali svoju odmenu“. Na viac obrazotvornosti spravidla nemajú. Nič nie je totiž také, ako sa javí na prvý pohľad.
Každý z nás v čase svojho narodenia zakúsil pocit, že Vesmír „nás odvrhol“. Dieťa totiž vníma okolitý svet skrz mamu, lebo je s ňou spojené pupočnou šnúrou. Po narodení sa pupočná šnúra preruší. Toto je okamih, vďaka ktorému mnohí ľudia dodnes hovoria, že nijakého Boha niet. Energetickú pupočnú šnúru totiž nevidia.
Keď dieťatko začína piť z matkinho prsníka, začína ďalšia fáza osvojovania si sveta. Pre dieťa prichádza doslovne šoková terapia: naje sa, položia ho; naje sa; položia ho… teda jedlo – odloženie; jedlo – odloženie… V tomto okamihu sa začína v hlave dieťaťa vytvárať „+“ a „-“. Kým bolo v mame, tak keď chcelo – na čo stačila iba myšlienka – jedlo išlo. Rovnako porozmýšľalo, energie šli. Všetko bolo akurát.
Po narodení začne myslieť – a pritom chce jesť – no jedlo samé neprichádza a mama ho ani nepočuje. Mame totiž niekto nakecal, že existuje akýsi harmonogram, preto ho raz vezme, nakŕmi, potom ho položí, nekŕmi. Dieťa začína rozlišovať: u mamy je teplo a jedlo, keď ho položí je chlad a hlad. A takto vzniklo delenie Sveta na dobro a zlo. Dovtedy bol Svet pre dieťatko Jediný. Ďalej je dieťa do jedného roka programované, kódované stravou stačí/nestačí. Tu začal celý proces.
Dostali sme sa k prvej bázovej kontúre biologického prežitia, v ktorej sa programuje to, čo sa neskôr v živote prejaví ako skúposť, žiadostivosť a podobne. V meditatívnej praxi sa prekováva pri práci s 1. čakrou zvanou ISTOK. Nie je to žiadna náhoda.
Druhá bázová kontúrou, ktorú v meditačnej praxi prekonávame je druhá čakra, ZAROD. Tu sa v detstve programuje to, čo sa neskôr prejaví ako sexuálna naviazanosť.
Kontúra sa programuje v detstve dieťaťom a rodičmi obrazmi, ktoré sa ukladajú v hlave takto. Kým dieťatko ležalo, tak sa všetci okolo neho točili, raz ho bral na ruky jeden, potom druhý. No akonáhle začalo chodiť, všetko sa zmenilo: tam nechoď, toto nesmieš, toho sa nechytaj, neraz už dostane aj po zadku…
Začína chápať, že svet je štruktúrovaný, že nemôže robiť čo chce. Začne sa hodnotiť aj ďalší stupeň, ktorý identifikuje čo „je naše“ a čo „nie je naše“. Na tejto báze vzniká patriotizmus. Zvyčajne to však nadobudne asi takýto priebeh: „toto je naše územie, tu sme my najlepší… a ostatní sú debili…“ Vzniká rozdelenie medzi nami a okolitým ľudstvom. Tí, ktorí vedia, teda nadobudnú poznanie sa môžu vyprofilovať nad skupinu a existovať ako Duša, ale človek v strasti to urobiť nedokáže.
V našej prastarej tradícii – ktorá dnes ostala zachovaná iba v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine – sa dieťatko vždy považuje za materializovaného Predka, teda člena vlastného Rodu. Dieťatko sa nielenže nesmie biť, nesmieme ho osloviť ani len „hlupáčik“! Že na to dnes nieto času? Ale protiotázka je: „A čo máme cennejšieho ako vlastné deti?“ Peniaze a za ne kúpenú opatrovateľku? Iste, aj starí rodičia sa zásadnou mierou zúčastňovali v našej Kultúre výchovy detí. Napríklad celá rodina vždy spoločne jedávala za jedným stolom, pričom aj najedené deti museli čakať, kým sa naje aj posledný starček. Nech vidia ako je starý človek. Takto začnú chápať čo je to Rod a spolupatričnosť. No ale čo dnešní starí rodičia? Pomáhajú? Tu si môžete sami „zaloviť“ v pamäti. Je jasné, že dieťatku treba aj navariť, aj prať, aj žehliť. No čo si pamätajú deti a vnúčatká? Pratanie bytu? Určite nie. No ak rodič alebo starý rodič brával dieťatko na prechádzky, ak mu čítal rozprávky, hral sa s ním, tak toto ostane v detskej mysli na CELÝ ŽIVOT. Toto sú prvopočiatočné Obrazy, cenné Obrazy, ktoré sa nedajú ani kúpiť ani nahradiť „vypulírovaným“ bytom. Je jasné, že pod hraním sa s deťmi nemyslíme strčenie detí pred televíznu obrazovku… ktorá väčšinou nanucuje „hotové“ obrazy, často aj podprahovo.
Teraz sa zamyslime my sami, je nám jasno ako máme žiť? Môžeme súhlasiť so všetkými svojimi skutkami? Dokážeme riadiť svoj život a osud? Je v našej moci byť zdravými a šťastnými?
Aby sme pochopili dôležitosť a naliehavosť dobrého prístupu k vlastným deťom, pozrime sa do vlastného detstva.
Narodili sme sa. Hoci to bolo dávno, určite to bolo. Na tento svet prišlo dieťatko, pre ktorého je svet veľký a neznámy. Hlavná úloha dieťatka počas prvých dvoch až troch rokov je v tomto neznámom svete prežiť. Je to hlavným inštinktom tohto maličkého a bezbranného človiečika. Ale v tomto období je pre maličkého človiečika dôležité nie jedlo, nie strecha nad hlavou, ale LÁSKA. Je to to absolútne najdôležitejšie. Práve energia Lásky – my vieme, že v našej tradícii by sme ju mali nazývať ĽÚBOSŤ – ktorú rodičia posielajú na svoje dieťatko udržiava jeho životnú silu a zdravie. Dieťatko veľmi citlivo reaguje na stav, keď Láska je zamenená hoci aj náročnou, ale iba starostlivosťou. Keď sa starostlivosť rodičov zmení na dotieravú a nanucovanú pozornosť a kontrolu, čo znamená tlak na dieťa a ohraničovanie jeho slobody, tak sa hneď začínajú „všeobecne známe“ problémy s výchovou detí. Prichádzajú prvé konflikty medzi deťmi a rodičmi. No tieto sa nezačali v druhom či treťom roku, ale hneď po narodení.
Bohužiaľ ako my, tak aj naši rodičia boli takto vychovávaní, teda boli sme takto vystavení obmedzovanej energii Lásky. Teda hneď od narodenia sme nie všetci dostali to najhlavnejšie – Lásku – zato však vo viac ako dostatočnej miere zákazy, tresty, krik.
Často nám hovorili, že máme byť dobrým dievčatkom či poslušným chlapčekom. Každý deň, každú hodinu, každú minútu nás vychovávali, organizovali naše želania a konanie, neustále nám poukazovali na to, že nie sme dostatočne dobrí. Hovorili nám, že sa máme stať takými a takými ak chceme dostať cukrík, aby nás vzali do kina alebo na nejaké zaujímavé predstavenie či do zoologickej záhrady, kúpili nám hračku… Celé naše detstvo nás ubezpečovali, že sme zlí, v čo sme svätosväte uverili aj my. Museli sme, lebo naši rodičia boli pre nás ako Bohovia. Všakovako sme sa snažili zaslúžiť si ich Lásku, alebo aspoň pozornosť. Sami sme sa odriekali od seba, len aby sme vyhoveli rodičom. Nakoniec sme sa stali tichými, poslušnými, pokorne otvárajúcimi ústa a napchávajúcimi sa nenávidenou kašou.
Ale potešilo to našich rodičov? Ani náhodou – a všetko pokračovalo donekonečna. Predovšetkým sme počuli, že musíme byť presne takí, ako jednotkár Kováč, či nemáme sa hrať a šalieť, ale byť dobre vychovaným dievčatkom, ktoré nekrčí pekné šaty, presne ako susedkina Alenka. Susedka Alenka bola naozaj veľmi poslušné tiché dievčatko, hoci trošku tučnejšie. Táto nekonečná nespokojnosť s nami nás nútila sa stále viac a viac zriekať seba samého. Zo všetkých síl sme sa usilovali stať podobnými na jednotkára Kováča, či starostlivú a akurátnu Alenku. Ale naši rodičia a vychovávatelia nás neprestávali trestať. Ba naopak, boli stále tvrdší a tvrdší.
Mnoho dospelých si pamätá, že v detstve boli veľmi energické a neposedné deti. Následkom toho neraz boli voči ním použité tvrdé tresty, ktoré znižovali ich ľudskú dôstojnosť a zasievali do nich strach, následkom čoho sa stali tichí a bez dôvery v seba samého. Možno povedať, že sa stali zakomplexovanými, neveriacimi v seba samých, obávajúcich sa vzťahov s inými ľuďmi. Na energetickej rovine sa prejavujú množstvom blokov. Je to dôsledok toho, že v detstve im odňali silu nespočetnými zákazmi, príkazmi a ponižovaním.
A tak sme sa dávno zriekli samých seba a to veľmi skoro. Nikto z nás si už nepamätá, kedy sa to začalo. Maličký, sotva čo ročný človiečik už prežíva intenzívnu duševnú bolesť a strach, keď ho mama nechá samotného. Keď takého dieťatko matka dokonca trestá bitím, keď na neho kričí, keď mu nevenuje láskavú pozornosť, keď sa stáva „Ľadovou kráľovnou“, tak dieťatko začne prežívať také duševné muky, že reálne zakusuje skúsenosť UMIERANIA! Ale v takomto veku je v človeku silne aktívny inštinkt prežiť. Tak čo sa deje s dieťatkom pri takomto sa správaní matky? Začína používať obranný mechanizmus, ktorý je uložený v našej psychike – blokuje túto bolesť. Ináč to možno vyjadriť tak, že samo si zakazuje cítiť! Uvedomme si, čo to znamená. To nie sú iba slová, to je tragédia celého ľudstva. Je to bolesť, osamelosť, utrpenie. A teraz si predstavte modernú mamičku, ktorá kvôli kariére ponechá dieťatko len tak a rýchlo sa už po polroku vracia do roboty…
A my vláčime so sebou takúto smutnú existenciu plnú strádania, bolesti. osamelosti a sĺz len preto, lebo keď sme sa kedysi narodili, tak ten najhlavnejší človek nášho života – naša mama – nám nedokázala dať toľko lásky, koľko sme potrebovali. Nemohla byť stále s nami a my sme tak veľmi chceli. Nebola taká láskavá a stále s nami, koľko sme potrebovali. A my sme ju potrebovali hodne. A to nás ešte aj trestala! Ľudia, ktorí sa vracajú k tejto časti svojich životov v hlbokom hypnotickom stave pri opise lapajú po dychu a kričia: „Ako to len môže! Veď ja ju tak ľúbim! Ona je pre mňa všetko! Ja som taký maličký, bezbranný! A ona ma bije! Tak silno, tak bolestivo!“ Nuž presne takto sa maličký človiečik po prvý raz v živote stretáva so zradou toho najdôležitejšieho, najmilovanejšieho človeka – so zradou svojej mamy. A duševná bolesť sprevádzajúca tento jav je neúnosná. Človiečik prežíva doslovne duševnú bolesť, a to oveľa silnejšie ako bolesť fyzickú. Dieťatko zakusuje zomieranie. Ale tragédia je, že toto všetko sa neodohráva iba raz. Každý z nás do veku troch-štyroch rokov to zažil veľa krát. A tak blokujeme svoje city, svoju bolesť viac a viac.
Vo veku troch-štyroch rokov sme si už natiahli masku, ktorá sa páčila rodičom. Snažíme sa im vyhovieť, byť dobrými, aby sme pre seba získali maximálne výhody vo forme sladkostí a iných odmien. Drezírujú nás ako psíkov v cirkuse. Ale naša Duša nás neustále nabáda k slobode, lebo ona netoleruje nijaké otroctvo. A toto je aj naša pravdivá podstata, v ktorej je naša sila. Niekedy sa dieťa snaží ako keby merať si sily s rodičmi v snahe dokázať, že ono je osobnosť so svojimi hodnotami a pohľadmi na život. Ak rodičia a vychovávatelia budú citliví k dieťaťu a flexibilní vo svojich výchovných metódach, tak človiečika nezlomia, ale dokážu nájsť zlatú strednú cestu. Takéto dieťa malo veľké šťastie. Stane sa viac menej harmonickým človekom, nie veľmi zablokovaným od svojich citov a skutočných potrieb. No tam, kde rodičia sú vo svojich výchovných metódach veľmi tvrdí, kde veľmi človeka ohraničujú, neustále trestanie a ponižovania jeho ľudskej dôstojnosti zvyčajne dieťa zlomí. Bude mať veľmi veľa blokov, bude veľmi preprogramované rôznymi lživými ustanoveniami a sociálnymi pravidlami, ďaleko od svojej skutočnej podstaty. Nebude vedieť o svojich skutočných potrebách, veľmi si bude odcudzené. Takýto človek sa bude všetkého obávať, bude mu chýbať sebadôvera. Bude veľmi závisieť na názore iných ľudí. V hlave mu bude stále zvučať hlas: „Si nepodarený, nanič, nie si ničoho schopný, všetko robíš zle. Nikto ťa nikdy nebude mať rád, lebo nie si dosť dobrý. Nedokážeš sa ani vkusne obliecť. Máš škaredé telo, si škaredý…“
Takýto hlas počujeme v hlave neustále. No najhoršie je to, že sme nikdy nemali možnosť výberu, čomu máme veriť a akými máme byť. To je už náš vnútorný hlas, ktorým sme nasiakli so všetkými rodičovskými pravidlami, zákazmi, krikom a poníženiami. A tak sme zabudli, kto v skutočnosti sme.
Toto všetko sme napísali preto, aby sme takto nepostupovali s vlastnými deťmi. Máme dostup k tomu o čom sa našim rodičom ani nesnívalo – k múdrosti našich Predkov. Využime ju a vychovajme cnostné potomstvo. Nemáte totiž nič cennejšie.
Na koniec ešte jednu poznámku. Spomenuli sme, že ak matka odíde od dieťaťa do roboty po polroku, tak ho strašne raní. Mnohí sa určite hneď opýtajú – a čo otec? Nuž, nijaké dieťa našej Kultúry nemôže byť vychované iba jedným rodičom, ak má byť plnocenné. Potrebuje matkinu aj otcovu energiu. No dôležité je najmä to, aby otec mal so svojimi deťmi priamy kontakt, ktorý nemusí byť neustály, hoci to je vždy lepšie. Ale chýbajúca a necitlivá mama sa nedá nahradiť nikým a ničím.
A aby otcovia mali námet na skutočne našu, prastarú rozprávku pre deti pred spaním, prinášame jeden. V Rusku sú oblasti, kde dedkovia a babky dodnes deťom hovoria prastaré, Árijské rozprávky. Jednu z nich – „O Sadovníkoch Zeme a Nebeských Oráčoch“ si uvedieme aj my. Prinášame len jej Podstatu, každý ju môže deťom podať po svojom. No je staršia ako Midgard-Zem:
Na Nebeskom Iriji je cárstvo, kde žijú veľkí Božiči, ktorí sú prekrásnej postavy, nepoznajú žiadne choroby, ani smrť, ani žiaľ či zármutok. Majú oni veľmi radi takú jednu zábavu, pestujú oni ohromné sady, velikánske a čarokrásne. Zem, na ktorej žijeme, je jedným z takýchto sadov. Trudia sa oni mnohé veky, aby bol sad úplne dokonalý, a keď je všetko hotové, osídlia tento sad ľuďmi, pretože my sami sme na nich podobní. Ale to najmä tým, že sme schopní spoznávať krásu. Veď nemá zmysel sa trápiť tvorením, ak ho nikto neuvidí.
No nie všetci ľudia dokážu vidieť krásu a tak ničia veľký sad. A keď sa už začína podobať na pustinu, zostúpia na Zem Nebeskí Oráči a poorú celý sad tak, že neostane ani stopy. A potom znovu prídu Sadovníci a všetko sa začne od začiatku…