Na začiatku si musíme povedať, že sú zdroje poznania našej minulosti, ktoré prežili a môže sa k nim dostať v podstate každý, kto má skutočný záujem. Stačí prekonať duchovnú lenivosť a ľahostajnosť a začať samostatne pracovať na svojom Duchovnom vývoji. Nikto okrem nás samých nás totiž nemôže ani zachrániť, ani zničiť. Ide len a len o nás.
Jedným z týchto zdrojov je aj Velesova kniha. Je to jeden z našich posvätných Spisov, Svätý Spis Slovanov a Árijcov, súčasť našich Véd. Bola vyzeraná na brezových doštičkách volchvom Jagajlo Ganom v 9. storočí n. l. Je to storočie, o ktorom môžeme povedať, že predstavuje koniec Večera a začiatok nástupu Temnoty, Noci Svaroga. V tom storočí začali u nás tvari systematicky vytvárať svoju piatu kolónu – kresťanov – ktorá však aj tak potrebovala ešte nejaké storočie na to, aby definitívne zničila Dŕžavu našich Predkov. Bol to predvečer jatiek a likvidácie zdrojov poznania, predvečer, ktorý však bol predpovedaný védickými textami. A táto predzvesť znamenala, že sa nedalo spoľahnúť na to, že potomkom ostane nejaký písomný odkaz našich Predkov. Križiaci snorili všade a zhabané knihy pálili spolu s ich majiteľmi, pričom samozrejme nezabúdali odovzdávať z každej po kópii do Vatikánskej knižnice.
Velesova kniha je akýmsi súhrnom poznania, ktorý zahŕňa viaceré prastaré zdroje. Teraz vidíme, že naši Predkovia mali pravdu – kresťania zničili naozaj všetko a neľútostne. No Velesova kniha je tu. Opisuje minulosť Slovanov a mnohých iných národov Eurázie od dávnych čias, t.j. zameriava sa na obdobie od začiatku 1. tisícročia pred n. l. do 9. storočia n. l. Otvára pred nami Duchovný Svet našich Predkov. Obsahuje skúsenosti mnohých tisícročí duchovného vývoja, bojov, víťazstiev a porážok mnohých národov, ktoré obývali Euráziu.
Védická literatúra našich Predkov bola bohatá a rôznorodá. Mnoho z nej sa dochovalo – napriek úpornej snahe kresťanov – do našich dní. No nie všetkému sme venovali dostatočnú pozornosť a úctu. Príkladom je práve Velesova kniha.
Ak neberieme do úvahy Slovansko-Árijské Védy, ktoré boli sprístupnené Žrecmi-Ochrancami až začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, tak najznámejšou zbierkou slovanských runových kníh bola knižnica, ktorú priviezli z Francúzska do Ruska začiatkom 19. storočia. Pred napoleonskými vojnami sa po mnoho storočí uchovávali tieto slovanské rukopisy v kráľovskom archíve opátstva Sanlis pri Paríži a patrili do knižnice kráľovnej Francúzska Anny Jaroslavny, dcéry kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Do Ruska sa dostali po Francúzskej revolúcii a spočiatku boli uložené v Ruskej Národnej Bibliotéke, ktorú vytvorili ruskí imperátori a veľmoži Stroganovci. V tých časoch sa táto Bibliotéka nazývala „Depo Manuskriptov“.
Začiatkom 19. storočia sa tieto knihy široko skúmali, pričom neveľká časť slovanských Rún bola vtedy aj publikovaná a uvedená v katalógoch, a to ako zahraničných, tak aj domácich. Neskôr – z obáv pred stratou – boli všetky rukopisy premiestnené do Múzea A. I. Sulakadzeva. Po jeho smrti sa dostali do Ermitáže a súkromných zbierok rady ruských veľmožov, kde sa kopírovali a skúmali. Dnes ich považujeme za stratené alebo ukryté.
Tieto slovanské runické manuskripty boli zaznamenané v katalógoch archeografa Múzea A. I. Sulakadzeva, ktoré sú dnes umiestnené v Ruskej štátnej knižnici (zb. V. M. Undolského N° 871) a v Knižnici Archeografickej komisie Akadémie Vied pod názvom „Knigorek, t.j. katalóg starých kníh, ako písaných, tak aj tlačených, spomedzi ktorých podľa podania mnohé boli prekliate na konciloch a iné v kópiách spálené, hoci sa aj tej istej histórie týkali; veľká časť týchto písaná na pergamene, iné na kožiach, na bukových doštičkách, brezovej kôre, na plátne hrubom, napustených zmesou a iných“.
Knihám dával A. I. Sulakadzev názvy väčšinou podľa „Indexu zakázaných kníh“ Cypriána a Zosimu, ale aj podľa toho, čo sa sám pokúšal v nich dočítať. Zároveň ich aj približne sám datoval. Celkovo ich bolo okolo tristo. Medzi najznámejšie patria tie, o ktorých A. I. Sulakadzev napísal:
Velesova kniha, spomedzi „kníh neuznávaných, ktoré sa nedovoľuje ani čítať, ani držať v domoch“… podľa poznámok Sulakadzeva pojednáva aj o Morave. My už vieme, že je tu opis aj našich území.
Jarilina kniha, alebo „Zlaté rozorávanie o siedmych cároch, ktorí pod horou Alatyr vedľa seba sedeli“…
„Biela Krynica“ a do nej patriace „Piesne Zlatojara“ a „Tryzny Bojana“…
„Kniha Koľadu“ a do nej patriaca „Véda Kitovrasa“, v katalógu „Knihy, nazývané heretické“… text podľa Sukaladzeva pochádza z 5. storočia a je v slovienčine.
V 19. storočí po prvom opublikovaní SLOVA O PLUKU IGOROVOM boli vykonané aj prvé pokusy o zverejnenie týchto starých, runických manuskriptov. Menovite G. R. Deržavný r. 1812 vydal prvé runické texty v novodobom Rusku v časopise „Чтения в Беседе любителей русского языка“, č. 6. Neskôr časopis premenovali na „Собеседник любителей русского слова“, pričom za cára Alexandra III. bolo dokončené nové vydanie diela „Bojanova hymna“, ktoré vydal akademik J. K. Grot. Spomeňme aj to, že za cára Alexandra II. boli vydané aj VÉDY SLOVANOV, svätý text slovanských Véd, ktorý sa zachoval v Bulharsku. V Rusku vyšla táto kniha znovu r. 2002.
No kde sa potom podeli všetky tieto knihy, ktoré sa „nedopatrením“ vrátili do Ruska vďaka napoleonským vojnám? Hoci Velesovu Knihu, Jarilinu Knihu a Bielu Krynicu si dnes môžete v Rusku zohnať – pričom tlačou vyšli aj už spomenuté Védy Slovanov – zdrojové runické texty sa kamsi „podeli“. No ani tieto knihy sa na verejnosť dostať nemali. Ale roku 1919, počas chaosu Občianskej vojny v Rusku, sa na Ukrajine šťastnou zhodou okolností našli doštičky Velesovej knihy. Následne boli tajne prevezené do Belgicka, kde ich skopíroval ruský emigrant, spisovateľ a historik J. P. Miroľubový. Publikovať tieto texty tlačou začali v USA v 50-tych rokoch minulého storočia. No samotné doštičky sa zase „záhadne“ stratili, pričom dnes vieme, že sa ocitli v Tajnom Archíve Vatikánu a sú – samozrejme – nedostupné. Špinavú prácu – skrátka krádež – vykonali cez Katolícku univerzitu v Louvain (L’Université catholique de Louvain – UCL ; latinsky Universitas catholica Lovaniensis), najstaršiu a najznámejšiu univerzitu v Belgicku. Potom už bolo ľahké znovu rozšíriť fámu o falzifikátoch, aj keď my už vo veci kresťanských inštitúcií nemáme žiadne ilúzie. Otázkou ostáva iba to, čo za „Slovania“ veria všetkému, čo nám potom naservírujú tvari aj za cenu toho, že šliapu po odkaze vlastných Predkov. No my sa pozrime na udalosti našej minulosti aj z týchto zdrojov a aj napriek tomu, že ich – ako ostatne aj Slovansko-Árijské Védy – považujú tiežslovania za falzifikáty. Démon Slovanstva stále funguje…
Všetko sa začalo na priestoroch dnešnej Sibíri. Po vojne sa pred cca 12 000 rokmi znovu obrodila slovansko-árijská žrecovská spoločnosť, ktorá pred asi 9 000 rokmi zaujala celé územie Sibíri a Uralu. Proces zjednocovania bol prostý a ľahký, keďže oproti si išli navzájom etnicky príbuzné slovansko-árijské národy. Toto potvrdzujú aj dnešní archeológovia, ktorí určili, že v tých časoch na Sibíri vzájomne jestvovali dve kultúry. Kultúra Andronovská, s centrom na Južnom Urale a Afanasievská, s centrom v Minusinskej kotline. Andronovská kultúra bola vytvorená Svätorusmi a Afanasievská Ch´Árijcami. V predpotopnom období vzájomné miešanie Da´Árijcov, Ch´Árijcov, Svätorusov a Rassénov prebiehalo bežne, no po globálnej katastrofe bolo pozastavené. Na východe sa oddelili Da´Árijci a na Západe sa vydelili enklávy Rassénov, vrátane Antov. Po opätovnom zjednotení sa Ch´Árijcov a Svätorusov sa toto miešanie znova urýchlilo. V čase, keď nastal etnický rozkol to už znova bol etnicky jeden národ, ktorý nazývame Slovanmi a Árijcami.
Po spojení boli obnovené mnohé mestá, vrátane Asgardu. No v tom čase vykonával funkciu hlavného mesta Arkaim, ktorého pozostatky sa nachádzajú na Južnom Urale, v Čeľabinskej oblasti. Žreci Slovanov postavili toto mesto a odtiaľto riadili celú Dŕžavu a spoločnosť. Teda na Južnom Urale bolo hlavné mesto Dŕžavy, ktorú voláme Rassénia.
Približne pred 8 000 rokmi sa začal rozpadať jednotný vodný systém, ktorý dopravoval z Baltického mora teplé, Golfské prúdy do Obského ústia. Vďaka tomuto bola klíma v Rassénii príjemná a teplá asi ako v dnešnej Európe. No keď sa začal rozpadať jednotný vodný systém, tak vody Golfského prúdu prestali najskôr dochádzať do Obského ústia, ale následne aj do Bieleho mora z juhu. Do Karského mora sa dostali ľadovce a zablokovali Obské ústie.
Toto ochladenie začalo ovplyvňovať celú Rasséniu. Potup chladu bol taký silný, že pred asi 5 500 rokmi sa už počasie podstate zhoršilo aj v Južnej Rassénii. To zároveň znamenalo, že skončila možnosť zaoberať sa mnohými druhmi poľnohospodárskej činnosti. Skončila možnosť sadovníctva a pestovania zeleniny. Čo to bolo možné robiť už iba na juhu a len v lete.
Polia v severných oblastiach spustli a začali zarastať lesmi. Tu už bolo možné sa zaoberať len lovom, rybačkou a sčasti pasením dobytka. Na juhu sa vytvorila stepná zóna, ktorá bola na pastiersky život vhodná. A tak sa stalo, že Slovania a Árijci v týchto oblastiach začali prechádzať na konzumáciu mäsa a zanechávali rastlinnú potravu. Týmto sa stalo ťažšie dodržiavať Rodové Ustoje a Pravidlá, uchované a znovu obnovené slovansko-árijskými žrecmi.
Prechod k pastierstvu prebiehal od 6. do 4. tisícročia pred n. l. Toto obdobie však už vyžadovalo odstúpenie od ustanovených Pravidiel. No žreci – aj keď nie bezdôvodne – sa tomu protivili. Indické Védy o týchto udalostiach hovoria tak, že Parašurama, 6. avatar (príchod) Višnu, stelesneného Božieho hnevu, 21 krát za sebou zničil všetku organizáciu Kšatriov za ťažké urážky, ktoré oni spôsobili svätoslúžiteľom – Brahmanom. Nespokojnosť žrecov sa prejavovala nepriateľstvom voči nim.
Za týchto okolností sa spoločnosť aj krajina rozdelila na dva nepriateľské tábory. Žreci Arkaimu na čele s Ramom a ich stúpenci sa nachádzali na Južnom Urale v značne prijateľnejších klimatických podmienkach. Toto im umožňovalo zastávať dogmatické pozície, a teda nepovoľovali porušovať stanovené odveké Pravidlá, najmä používanie mäsa zvierat na jedlo. Ale žreci Východnej Rassénie chápali nevyhnutnosť prijatia zmien, ktoré boli vynútené zmenami klimatických podmienok, a preto dokazovali nevyhnutnosť úpravy Rodových Ustojov a Pravidiel. Navyše, väčšina Slovanov a Árijcov už tieto pravidla prestala držiavať tak či onak.
Vtedy sa Rama rozhodol vykonať represívne opatrenia. Trestanie tých, ktorí sa vzpierali rozhnevali väčšinu Slovanov a Árijcov Rassénie. Nespokojenci utekali d lesov a vytvárali oddiely na boj s neústupnými žrecmi a ich stúpencami. Následne prepuklo všeobecné povstanie vo Východnej Rassénii proti Ramovi a jeho stúpencom. Toto povstanie Slovanov a Árijcov viedol knieža Kimak. Pred cca 5 200 rokmi sa tieto dva nepriateľské tábory zrazili na poli Kurukšetra, čo je pravdepodobne v dnešnej Kurganskej oblasti Ruskej Federácie. Prebehla grandiózna bitka, ktorá je farbisto opísaná v epických dielach Indie, aj keď sú tu popridávané aj iné vojny a udalosti, keďže pole menom Kurukšetra je aj v Indii. No tam prebehla iná obrovská, nemenej grandiózna bitka oveľa skôr, ešte v predpotopnom období.
V tejto bitke tábor Ramu utrpel porážku, a teda boli donútení ustúpiť na dnešnú Ruskú rovinu a do Dravídie, ktorá vtedy zahŕňala nielen dnešnú Indiu, ale aj Pakistan, Afganistan a časť Iránu. Je samozrejmé, že nechceli priamo vyprávať pravdu o svojej porážke, a preto v epických dielach svedectvá o nej zašifrovali. No zašifrovali aj mnohé ďalšie poznatky a udalosti. Toto je dôležité vedieť, pretože dnes je nemálo tých, ktorí prijímajú Indické Védy ako absolútnu Pravdu v najvyššej inštancii a totálne odsudzujú Slovansko-Árijské Védy, resp. slovanské Védy ako také vôbec.
Tá časť obyvateľstva Rassénie, ktorá vyhrala a ostala doma vybudovala novú spoločnosť, ktorá bola charakterizovaná už väčšou slobodou mravov v bežnom živote, ale v celosti uchovali svoj slovansko-árijský Svetonázor a Ponímanie Sveta. Takže čo do podania je ich odkaz neskreslený, čo vidno napríklad aj v zachovaných Svarogových Zápovediach ohľadom konzumácie zvieracieho mäsa ako potravy.
Tieto udalosti sa odohrali ku koncu vplyvu žiarení Čertoga Finista na Midgard-Zem, čo je obdobie, kedy už začal prelom smerom k vláde Temnoty (zatemnenie zdroja Svetla galaktickou hmotou). Ale tak ako dnes, hoci sme už prekročili hranicu konca Noci Svaroga ešte nenastala kompletná zmena smerom k vláde Svedomia a Svetlej energie na Midgard-Zemi, hoci podmienky pre túto zmenu sa umocňujú každým dňom, tak ani vtedy ešte vonkajšie atribúty života spoločenstva Slovanov a Árijcov neboli zmenené. Vtedy ešte v podstate nezačala Kali-Juga, pretože podľa indického výkladu Kali-Juga znamená „plné zatemnenie“, ktoré vtedy ešte u našich Predkov nenastalo.
Objavenie sa Izraelitov na Midgard-Zemi bolo následkom príletu cudzozemcov z Pekelného Sveta, ktoré sa odohralo približne pred 5 800 rokmi, ak vedieme odhad – pre jednoduchšie prepočty – k roku 2000 n. l. Pristáli v oblasti Dravídie a vytvorili tam akési laboratórium na vyprodukovanie takého nového druhu ľudí, ktorý by bol schopný efektívne odporovať bielym ľuďom. Ako materiál na experimenty použili dvojpohlavnú bytosť zvanú „endrogin“. Experimentátori rozdelili túto bytosť na dve časti. Mužská časť bola „umŕtvená“, t.j. v maximálnej miere potlačená a ženská časť bola skrížená s mužmi čiernej a sivej rasy. Tieto experimenty vyprodukovali rozličné výsledky, následkom čoho sa objavili noví ľudia čierneho a sivého druhu. Požiadavky experimentátorov uspokojil variant skríženia s mužmi sivého typu. A tak sa objavili Adam a Eva, ktorí sa stali PRARODIČMI IZRAELITOV. My už vieme, že v sumerčine „adama“ znamená „pôda“, pričom v tomto prípade poslúžil ako živná pôda muž sivého typu. Pri reprodukcii a zavedení tohto nového druhu ľudí sivého typu sa využila schopnosť endrogina vyprodukovať osoby s identickými vlastnosťami. Na základe tejto vlastnosti si noví ľudia osvojili túto schopnosť a ich vlastnosti sa začali odovzdávať po materinskej línii. Práve preto si Židia dodnes vedú svoje rodové následníctvo po materinskej línii.
Po ukončení experimentov a dosiahnutí kladného výsledku sa cudzozemci infiltrovali do prostredia sivých ľudí. Siví ľudia tu totiž už existovali z predpotopného obdobia, preto treba brať do úvahy aj tento faktor a rozlišovať, že nie všetci siví sú rovnakí. Táto infiltrácia bola prezentovaná ako vyhnanie týchto ľudí z Raja za pokus o ochutnanie jablka zo Stromu Poznania. V úvode judskej knihy Kabbala je spomienka na Učenie Svetla, ktoré bolo známe experimentátorom z Pekelného Sveta. A práve tento pokus Adama a Evy o „nahryznutie“ jablka poznania nezapadal do starostlivo pripravených plánov ich dizajnérov. Výslovne tu nejde o stvorenie, ale „vyformovanie“, „urobenie“. Je to onen biblický „Druhý príbeh tvorenia“, ktorý už – na rozdiel od prvého príbehu na začiatku knihy Genesis – nebol dielom Stvoriteľa, ale Hospodina, t.j. Pána (otrokov či sluhov).
Nasledovalo teda vyhnanie Adama a Evy z Raja (laboratória). Práve preto sú nazývaní vyhnanými z Raja ľuďmi – IZ-RA(J)a-eliti – čo je však ako korene slova lepšie dnes viditeľné v autentickejšej ruštine (изгнанными из рая людьми, alebo teda израильтянами). Po vyhnaní z raja/laboratória sa začalo rozširovanie týchto nových ľudí medzi existujúcimi ľuďmi sivého druhu. Po dobití Južnej Dravídie Slovanmi a Árijcami – ktorých žrecom bol tento experiment známy – boli cudzozemci vynútení presunúť svoju výskumnú základňu z Dravídie do Afriky.
Oficiálna historická veda dáva objavenie sa Árijcov v Indii niekde medzi 12.-11. storočie pred n. l., t.j. hovorí o minulosti spred nejakých 3 200-3 100 rokov. Tento odhad vykonali na základe vykopávok „kultúry sivej rastlinnej keramiky“, ktorú našli v Pandžábe, Chariane, na pohoriach Gangy a Džamny, v rade oblastí Gango-Džaminského dvojriečia, ako aj v Radžastane. Väčšinu osídlení tejto kultúry datujú oficiálni historici do obdobia 800-500 pred n. l., t.j. spred 2 800-2 500 rokov. Toto obdobie – podľa ich názoru – zodpovedá aj času zostavenia Rigvedy. No tento prístup hovorí iba o osídlení oblasti dnešného územia Indie, pričom očividne nemajú ani poňatia o starej Dravídii, ktorej rozloha značne prevyšovala dnešnú Indiu, a ktorej hranice prechádzali po hrebeni Hindukúšu. Preto bude z nášho pohľadu lepšie hovoriť o Južnej a Severnej Dravídii. K Južnej Dravídii patria územia dnešnej Indie a Pakistanu, k Severnej zase oblasti súčasného Afganistanu a severovýchodného Iránu. Musíme brať do úvahy aj to, že žiadna kultúra sa nedokáže vytvoriť cez noc, t.j. v rovnakom čase. Preto to 12. storočie pred n. l., o ktorom hovorí oficiálna veda, je len obdobím, kedy Árijci definitívne pokorili Južnú Dravídiu a ich spoločnosť vstúpila do obdobia rozkvetu novej kultúry. Z toho zároveň vyplýva, že Slovania a Árijci prišli do Južnej Dravídie minimálne v 13. storočí pred n. l., t.j. pred 3 800 rokmi.
Toto obdobie zároveň súhlasí s časom rýchleho úpadku Dravídskej civilizácie, ktorú oficiálna veda nesprávne nazýva civilizáciou Harappy a Mohendžo-Daro. Samozrejme, že do Severnej Dravídie – dnešného Afganistanu – prišli Slovania a Árijci oveľa skôr. Ak berieme do úvahy, že pred 5 200 rokmi prebiehala hranica medzi Rasséniou a Dravídiou chrbtom horského pásma Hindukúš, tak je jasné, že Severná Dravídia bola podmanená približne pred 4 800 rokmi a Južná Dravídia iba pred 3 800 rokmi.
Rama a jeho stúpenci sa po porážke na poli Kurukšetra rozhodli opustiť Rasséniu a usadiť sa v iných regiónoch Ázie (Asie). No žreci neboli jednotní v tom, kde ísť. Rama nástojil na tom, aby odišli na juh, ale zároveň žrec menom Ilmer nástojil na tom, že treba odísť na západ. Nezmieriteľnosť týchto dvoch názorov viedla k ďalšiemu rozkolu, tentoraz už medzi stúpencami Ramu. Jedna polovica stúpencov podporila Ramu a druhá polovica žreca Ilmera. Takto sto Rodov (Koreňov) odišlo s Ramom do Indie, pričom druhá polovica – tiež sto Rodov – odišla do Škandinávie. Po ich odchode osídlili Južný Ural tí Slovania a Árijci, ktorí prišli z Východu. Neskôr sa na pamiatku kniežaťa Kimaka začali volať Kimačanmi, z čoho sa oveľa neskôr stali Kimri, ktorých oficiálna veda nazýva Kimmerijci. Ako to býva v takýchto prípadoch, tak tí, ktorí odchádzajú nešetria nič z toho, čo sami predtým vytvorili. A takto teda pri odchode zničili niektoré mestá a aj mnohé kultové objekty.
Slovania a Árijci na čele s Ramom sa pustili smerom na juh a približne pred 4 800 rokmi ovládli Severnú Dravídiu. Potom sa ich pochod zameral na Južnú Dravídiu, pričom tomuto pochodu velili prevažne žreci. Viedli svojich stúpencov do krajiny, kde sú blahodarné podmienky pre život ľudí v podstate po celý rok.
Pravda je aj to, že tomuto postupu sa tvrdo postavili Dravídi a Nagovia, čo sa neskôr odrazilo v heroických eposoch neskoršej Indie. V tom období značnú úlohu zohrávali vojenskí vodcovia, ktorí velili vojsku. Prvých vrcholným vodcom, ktorý dosiahol značné úspechy bol Indra. Preto práve na jeho počesť bola Južná Dravídia nazvaná Indiou, pričom on sám bol Indmi zbožstvený a zaujal miesto Perúna, ktorý naďalej ostal Božstvom pre Slovanom a Árijcov aj v Rassénii.
Po vstupe do Južnej Dravídie – dnešnej Indie – Slovania a Árijci postupovali pomaly, pretože tu narazili na štátnu organizáciu Dravídov a Nagov. Táto štátna organizácia bola „ociachovaná“ oficiálnou vedou ako civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro, hoci v skutočnosti išlo o štát Dravídov. Oficiálnymi vedcami spomínané civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro paria k Predchádzajúcemu Ľudstvu, teda do obdobia spred potopy. Dravídsky štát viedli žreci čiernej mágie. Títo žreci, ktorí dosiahli absolútnu moc v krajine viedli kult klaňaniu sa krvavej bohyni Kali-Ma (Čierna Matka), ktorá vyžadovala prinášanie ľudských obetí. Tento štát čiernych mágov – ktorých čierne „pracovné“ oblečenie nie náhodou prevzali kresťanskí popi – vznikol približne pred 8 000 rokmi a svoj maximálny rozvoj dosiahol pred cca 7 000 rokmi, v podstate súčasne so žrecovskými vládami Čiernomoria, Egypta a Ameriky. No jestvoval zásadný rozdiel medzi vládami Slovansko-Árijských žrecov a žrecov čiernej mágie. Slovansko-árijskí žreci stavali svoju vládu na využití poznatkov, pričom čierni mágovia na strachu. Klaňanie sa bohyni Kali a ľudské obete boli najslabším článkom v štátnej organizácii žrecov čiernej mágie. Slovania a Árijci po príchode do Južnej Dravídie zničili prax prinášania ľudským obetí, čo im v značnej miere pomohlo zvíťaziť v tomto krutom boji (niečo podobné sa neskôr odohralo aj v Číne). Úplná kolonizácia dnešnej Indie bola taká zložitá, že trvala okolo 1 500 rokov. Spôsob kolonizácie bol podstatnou mierou ovplyvnení tým, že celé hnutie Slovanov a Árijcov viedli žreci. Toto sa bohužiaľ nestalo v Škandinávii.
Žrecovský patriotizmus zabezpečoval bariéru odlúčenosti a umožňoval uchovanie prísnej izolácie Slovanov a Árijcov od miestnych národov, čo umožnilo uchovať kultúrnu a etnickú osobitosť. No nebola to žiadna náhoda. Žreci mali veľký záujem na tom, aby vláda Slovanov a Árijcov v Dravídii bola dlhá, stabilná a pevná.
Čierni mágovia však dosiahli časom určité úspechy a došlo aj k premiešaniu Slovanov a Árijcov s miestnym obyvateľstvom. No žrecom sa nakoniec podarilo vytvoriť nové etnikum – Indov – ktoré sa oddelilo od čiernych ľudí a priblížilo sa k bielym ľuďom, čo zabezpečilo vládu Slovanov a Árijcov v Indii na dlhé roky. Všetko sa v takomto krátkom článku vypovedať nedá, no ako príklad si povedzme o zmenách, ktoré boli vsunuté do učenia o kastách a energetických centrách človeka. V indickom diele Rigveda sa hovorí, že delenie spoločnosti na kasty je večné. V učení o energetických centrách boli odobrané dve vyššie duchovné centrá, preto sa vo všetkých indických zdrojoch hovorí o siedmych čakrách. Aj brahmanom bol odovzdaný starý jazyk Slovanov a Árijcov, ktorý sa dnes populárne nazýva Sanskrit.
Toto etnické spoločenstvo sa vytvorilo nie iba vďaka uplatňovaniu dominancie Slovanov a Árijcov v organizácii spoločenského života a vojenskej sile. Najdôležitejší bol vplyv mohutného védického systému ponímania Stavby Sveta. Toto dokazujú aj hymny Rigvedy, ktoré boli zostavené v 12. storočí pred n. l., t.j. pred približne 3 200 rokmi. Za základ bolo použité poznanie, ktoré priniesli so sebou do Južnej Dravídie žreci Slovanom a Árijcov.
Pozrime sa na podstatu sporu o jedení mäsa. Z týchto udalostí by sa zdanlivo mali radovať tí, ktorí sú presvedčení, že človek je dravec a jednoducho musí jesť mäso zvierat, že to jednoducho inak nejde. O tejto problematike sme už písali dosť, a preto iba krátko zhrnieme fakty. Hoci vo Védach sa píše, že život človeka je cennejší ako život zvieraťa – teda v stave krajnej núdze môžeme jesť aj mäso zvierat – kto je dnes na Slovensku v stave krajnej núdze? Kto si nevie nájsť pre nás prirodzenú stravu, t.j. najmä plody rastlín či napríklad cestoviny? Odpoveď je úplne jednoduchá. No musíme sa na to pozrieť aj z druhej strany. Keď pred niekoľkými tisícročiami zmenil svoj tok teplý, Golfský prúd, tak počasie na Sibíri sa zmenilo zásadným spôsobom. Ak my máme v podstate mierne zimy, a pritom v lete si môžeme vypestovať dostatok potravy, tak napríklad zelenina nám v našich podmienkach pri vhodnom uskladnení vydrží ešte dlho do zimy. No v podmienkach, aké sú na dnešnej Sibíri to je úplne inak. Hoci aj keď v lete môžete zažiť teploty aj nad +40°C, tak v zime bežne a dlhodobo zažijete teploty pod -50°C. Takýto mráz už zničí naozaj všetko. Uskladnená zelenina sa doslovne rozpadne. Nehovoriac o tom, že v severných oblastiach nájdete len sneh a ľad – nič tu ani nevypestujete. Takýto stav už jednoducho ohrozuje samotné prežitie človeka. Len na okraj, jedným z dôvodov, prečo napríklad ruská armáda nemôže nakupovať americké vrtuľníky je práve v špecifických podmienkach, ktoré môžete v Rusku zažiť. Každá technika, ktorú používa ruská armáda je vystavená takým extrémnym podmienkam, ktoré americká technika nie je schopná vydržať. Ten istý vrtuľník môže byť jeden deň nasadený na južnej hranici – napríklad v Čečensku – no na druhý deň už v oblasti severnej Sibíri. Preto napríklad hoci pakistanská armáda je kompletne vybavená americkou technikou, táto napríklad v Himalájach nefunguje. Preto pohraničná stráž Pakistanu – veľkého kamoša Američanov – musí na postoch v horách Himalájí používať ruské Kaľašnikovy a zásobovať sa vrtuľníkmi ruskej výroby. Tento problém nemá indická armáda, ktorá je zásadne vyzbrojená zbraňami ruského pôvodu. Aj preto aj zatiaľ všetky vojny – ktorí Pakistan a India medzi sebou doteraz mali – vyhrala vždy India.
Problém v konzumácii mäsa je oveľa hlbší, ako by si niektorí chceli pripustiť. Máme „hrdinov“, ktorí tvrdia, že človek je dravec a jednoducho napríklad kravy a prasatá majú smolu, lebo nie sú dravce. My už vieme, že je to samo osebe blud. Nie sme bylinožravce – pretože nemáme zložitú sústavu žalúdkov, akú majú napríklad kravy. No nie sme ani mäsožravce, lebo nemáme iba hrubé črevo – ako napríklad pes – a nemáme ani taký chrup, aby sme mohli napadnúť a roztrhať zubami – samozrejme, bez zbraní – zvieratá. My sme druh, ktorý možno odborne nazvať plodožravce, či plodojedi. Čo je naša prirodzená potrava, čomu nasvedčuje aj tenké a slepé črevo. A tí hrdinovia, ktorí si myslia, že máme právo týrať zvieratá na bitúnkoch a ešte dokonca – ZVERSKY – ich za živa začať porciovať, by mali vedieť, že aké také prirodzené právo na takéto mäso by mali, ak by si zvera chytili, zabili a pripravili sami. No na to väčšinou nemajú. Nechávajú preto robiť za seba nájomné zvery v ľudskom tele – bitúnkových mäsiarov – a ešte si myslia, že sú bez zodpovednosti za to, čo tieto skutočné zvery robia s úbohými, prirodzenými zvieratami. My už vieme, že karma je neúprosná, že to, že oni „nikoho nezabili“, ale iba mierumilovne, za krvavé peniaze „demokraticky nakupujú v obchode“, neznamená, že nebudú za svoju spoluúčasť na týchto zverstvách raz platiť.
Okrem krutosti, ktorú pre svoju lenivosť a ľahostajnosť nechávame páchať na zvieratách a Prírode celkovo by sme mali vedieť, že práve z kráv pochádza väčšina tých, ktorí sa po absolvovaní vývoja v ríši zvierat narodili v ríši ľudskej. Iste, bytosť, ktorá ešte „včera“ bola zvieraťom nemá vysokú inteligenciu, preto jej je jedno, či je, alebo neje mäso. No staršie Duše už vedia, že to nie je v poriadku. Ak by sa totiž v minulosti iní ľudia chovali k nám tak, ako my dnes k zvieratám, tak by sme tu teraz neboli. Princíp evolúcie Ducha hovorí o tom, že každá bytosť musí v tele, v ktorom sa narodila prežiť plnohodnotný život a zažiť prirodzenú smrť. Hoci v prípade života v prirodzených podmienkach môže zažiť aj smrť od dravca, tento zabíja výlučne pre nevyhnutnosť prežiť, čo ani zďaleka neplatí pre dnešného človeka. Takto tie zvieratá, ktoré sú surovo zabité mäsiarmi sa musia rodiť znovu a znovu ľudské mäsožravce im zastavujú prirodzenú evolúciu, no zastavujú ju aj sebe, hoci to nevedia.
V školách nás učili, že väčšina nášho mozgu nie je nami využívaná, že to, čo vedome využívame je asi 3 až 5% z celkovej kpacity. No treba vedieť aj to, že hoci po 21. 12. 2012 sa začína využívaná časť mozgu postupne viac a viac zvyšovať, nebude to tak u každého, ako ani tých len 3% nepracovalo v minulom Veku Bohyne Mary pre každého. V prvom rade sa nič nebude meniť u tvarov a biorobotov, ale nemusí sa ani u ľudí Rasy, pretože dnes existuje množstvo faktorov, ktoré prácu stále mozgu blokujú. Každý vie o drogách, a preto to nemusíme extra rozoberať. No okrem „jasných“ drog najviac ovplyvňujú otváranie sa mozgových kapacít alkohol, cigarety a konzumácia mäsa. Tieto faktory zásadne ovplyvňujú naše „nafázovanie sa“ na rytmy Vesmíru.
Treba vedieť aj to, že je rozdiel zabiť a zabiť zviera a vyťať strom a vyťať strom. Keď naši Predkovia v minulosti museli zabiť zvera, tak najskôr s ním „uzavreli“ dohodu, t.j. muselo byť zabité rýchlo a bezbolestne, ale zároveň tak, aby sa ukončila jeho evolúcia v ríši zvierat a nasledovalo jeho ďalšie narodenie sa už v ľudskej ríši. Toto je aj tak ich následný evolučne a nevyhnutný krok, takže zvieratá sú na takúto dohodu prístupné. Ďalšou oblasťou je dnešné drancovanie lesov. Keď naši Predkovia potrebovali postaviť dom či chrám, tak odišli do lesa k najstaršiemu stromu a predniesli mu svoju žiadosť. Keď sa po nejakých 2 týždňoch vrátili do lesa, tak onen najstarší strom a všetky ďalšie stromy, ktoré boli ochotné sa dostať takto do kontaktu s ľuďmi a urýchliť aj svoju evolúciu boli vyschnuté. A iba tieto suché stromy naši Predkovia rúbali. Žeby to robili dnes aj služobníci popov v našich lesoch..?
No a nakoniec si pripomeňme, že naši žreci nie náhodou viedli národ do Indie. Podľa prastarých predpovedí a samotnej podstate striedania sa Dní a Nocí Svaroga vedeli, čo sa bude diať. Bolo preto nevyhnutné „exportovať“ časť poznania Véd tam, kde malo šancu prežiť do dnešných dní. Tento „export“ zahŕňa nielen Indiu, ale aj Tibet. Hoci v prípade indických Véd sú mnohé informácie zašifrované a celkovo indická kultúra veci trochu „posunula“ do inej roviny – no podstata sa uchovala – tak v prípade toho, čo dnes nazývame budhizmom v Tibete sa táto časť učenia dochovala v nezmenenej podobe. Budhizmus je svojou podstatou učenie o premiestňovaní Vedomia, t.j. o schopnosti prechádzať – najmä v rámci vlastnej bytosti – z jedného tela do druhého. No existujú aj „upravené“ vetvy budhizmu, no dnes je všetko tvarmi upravené, lebo ak niečo nemohli zničiť, tak aspoň „vyrobili“ viacero verzií. A práve preto je pre nás zdravomyslie pre pochopenie Dedičstva Predkov nenahraditeľné. Nezabúdajme, vo Vesmíre je všetko v pohybe a evolučnom vývoji. Zastavenie sa znamená smrť. No a duchovná lenivosť a ľahostajnosť je zastavenie vlastnej evolúcie – čo sa vo Veku Velesa nebude tolerovať.