Téma tohto článku je dosť špecifická a trochu dlhšia, ale počas prípravy materiálov sa ukázalo, že treba čo-to pripomenúť aj z iného „rožku“.
Na úvodnom obrázku vidíme výrez detailu z mapy zverejnenej r. 1491 kardinálom Nicolasom Cuzom. Takto je publikovaná v knihe Ottov historický atlas SLOVENSKO z r. 2019 (5. aktualizované vydanie), str. 58.
V iných zdrojoch sa nám ju zatiaľ celú nájsť nepodarilo, resp. to, čo je možno nájsť je s ďaleko menším rozlíšením:
Na tejto mape vidno niekoľko zaujímavých údajov, čo naozaj stojí za to zdôrazniť. Topografická presnosť je – samozrejme – skôr iluzórna, ale všimnite si, že nad mestom Košice (Cassovia) sú zakreslené hory. Vzhľadom na známu topografiu našej krajiny je jasné, že reč môže byť jedine o horách, ktoré dnes – na našom území – voláme TATRA. Nad horami je uvedený názov – ktorý môžeme čítať jedine ako SARMATSKÉ HORY. Nuž tak – potvrdzuje to údaje z iných zdrojov, ktoré sme už neraz spomínali. Jeden z názvov, akým nazývali Našich Prҍdkov (= aj NÁS) je: SARMATI.
Na úvodnom obrázku sme uviedli aj pôvodnú verziu nášho Erbu. Z oficiálnych historických zdrojov možno zistiť, že „slovenskí povstalci“, bojujúci „proti Maďarom“ si zmenili pôvodný Erb tak, že zelenú farbu zamenili modrou. Nuž, heraldika nie je sranda, má svoje pravidlá a súvislosti. Zamenením zelenej farby za modrú nám odstránili z národného Erbu ŽIVEL VODY a zamenili ho za ŽIVEL VZDUCHU. Z principiálneho pohľadu je to pokus PRERUŠIŤ, alebo aspoň NARUŠIŤ našu schopnosť – ako Národa – MYSLIEŤ! Veľa či málo? Z nášho pohľadu ide o veľmi dôležitú skutočnosť. Kontakt Vody a Ohňa – vo vyváženom pomere – spôsobuje vznik pary, a teda vytvorenie živlu Vzduchu, pričom v tomto názve je uložený aj DUCH. Teda Duchovný Vývoj nahor je následkom správneho spôsobu myslenia. Odstránením Živlu Vody sa snažili odstrániť z nášho Národa schopnosť myslieť. Nuž a výsledky sú vôkol nás viditeľné na každom kilometri…
Ďalšou mystifikáciou – dezinformáciou – je premenovanie hôr. Nejde o tzv. TATRA-MATRA-FATRA, ale jednoducho a IBA o hory TATRA, t.j. o SARMATSKÉ HORY. Takto vyzerali pred poslednou jadrovou vojnou. Oproti 17. storočiu sú dnes nižšie o 2/3. Nuž a „presná“ práca s nepresnými údajmi nevedie nikam. Presnejšie – iba do slepej uličky. A o to im išlo. Veď hlavným ich cieľom bolo zablokovať čo i len zmienku o Sarmatských horách.
Pre tých, ktorí by nám hneď chceli niečím argumentovať iba opakujeme, že naša Kultúra je postavená na Informácii Druhého Druhu.
Ale pridajme ešte jeden zaujímavý dobový obrázok, ktorý je tiež uvedený v Ottovom slovníku. Na str. 102 je zobrazený Oravský hrad. V „dobových“, maďarských zdrojoch ho označujú ako „ARVA“. Ide o prepis do latinčiny, pretože pôvodná latinčina nepozná písmeno „U“, ale vždy používa iba „V“ (ktoré má aj číselnú hodnotu). Ľahko sa môžete presvedčiť, že v rímskych zdrojoch sa používajú výrazy ako „AVGVSTVS“, či aj „GAIVS IVLIVS CÆSAR“. Ako teda čítať názov na tomto obrázku?
Hoci sa to na povrchný pohľad zdá ako „ARUA“, je tam v skutočnosti napísané „ARIJA“. Nuž áno – teraz to zapadá. Od Uralu po Atlantik tu bola ÁRIJA, od Uralu po Tichý oceán bola TARTARIA. Alebo – podľa súčasného pravopisu – TARTARIA-ARIA..!
V Sloviensko-Árijských Vҍdach sa pri opisoch nášho Všehomíru spomínajú Čertogy, Galaxie, ďalej sú Metagalaxie, Vesmíry, Metavesmíry atď., atď. Toto sú v podstate dnes pochopiteľné pojmy, ale spomínajú sa tam aj „Reálnosti“. Čo naši Prҍdkovia nazývali „Reálnosťou“? Nuž, pozrime sa na to. Veď to je naša Tradícia.
Zvykli sme si na predpoklad, že náš Svet je nekonečný, ale on je na našej úrovni predsa len nejako ohraničený. Teraz nemáme na mysli iba 12-rozmernú Hru. Pozrieme sa na dve hranice, teda na hornú a spodnú hranicu Reálnosti.
Horná hranica (každej) Reálnosti je rýchlosť Svetla. Tá – podľa našej kosmológie – nie je konečná, ale každé Slnko má svoju rýchlosť Svetla. Teda teraz hovoríme o našej Reálnosti, o našej časti Hry, o našej časti Vesmíru. Z pohľadu fyziky je známe, že žiaden objekt s kľudovou hmotnosťou nemôže (v danej Reálnosti) dosiahnuť, a už vôbec nie prevýšiť rýchlosť Svetla, a pritom ostať v danej Reálnosti. Kľudová hmotnosť objektu je hmotnosť, ktorú môže namerať pozorovateľ, ktorý sa voči objektu nachádza v kľude.
Horná hranica Reálnosti je v neustálom vzájomnom kontakte s našim svetom. Častica Svetla, ktorá dopadne na akýkoľvek objekt v okamihu dopadu v ňom „zamŕza“. Slnečné lúče dopadajúce na list rastlinky sa nakoniec premenia na akúsi substanciu, ktorá sa stáva potravou pre mnohé bytosti toho sveta. Na druhej strane, za určitých okolností sa akýkoľvek materiálny objekt môže spätne premeniť – anihilovať – na čistú Energiu, na kvantum Svetla. Premení sa na elektromagnetické vlnenie a stane sa opäť súčasťou Hornej hranice Reálnosti.
Každá častica pohybujúca sa rýchlosťou Svetla má iba jedinú charakteristiku: vlnovú dĺžku. Táto charakteristika je projekciou akéhokoľvek objektu Reálnosti na úrovni Hornej Hranice.
Všetky objekty našej Reálnosti sú teda „zrodené“ Energiou alebo Svetlom, ktorého forma existencie vykazuje stav kľudu. Jediný spôsob, ako sa to dá dosiahnuť je vytvoriť uzavreté štruktúry, teda energetické prstence, vnútri uzavretých dráh ktorých si môže Svetlo uchovať svoju rýchlosť. Pohybom po uzavretom prstenci rýchlosťou Svetla sa vytvára objekt, ktorý môže navonok vykazovať kľudovú hmotnosť. A takto vytvorené formy už nadobúdajú priestorové koordináty. Vytvorenie a uchovanie takýchto foriem aj je cieľom Hornej Hranice v našom svete.
Základným atribútom Hornej Hranice Reálnosti je ČAS. Pohyb po kruhovej dráhe vytvára PRIESTOR, dĺžka obehu častice po prstenci vytvára ČAS. Teda Priestor a Čas sú funkciami Svetla. Charakterizované sú elektromagnetickým vlnami. To zároveň znamená, že človek dokáže vnímať objekty v našej reálnosti svojimi piatimi zmyslami – teda na materiálnej úrovni elektromagnetického vlnenia.
Spodnou Hranicou Reálnosti je to, čo vedci nazývajú vákuum a my Tmavá Matéria. Ak by sme dokázali pomocou nejakej technológie ohraničiť priestor odstrániť z neho elektromagnetické vlnenie, tak ostane iba Tmavá Matéria (vákuum). Svet za hranicou elektromagnetických vĺn nie je pre nás dosiahnuteľný preto, lebo neobsahuje také charakteristiky, ktoré sme schopní vnímať našimi zmyslami.
Hoci vákuum sa zvyčajne charakterizuje ako prázdnota, v skutočnosti obsahuje maximálne skoncentrovanú, príčinnú matériu s nekonečným potenciálom ale bez formy. Je to Tma (nie Temnota!). Je to to, čoho vidíme ako prevažujúcu farbu pri pozorovaní nočnej oblohy. Má tmavomodrú farbu. Preto je aj tradičná zástava Tartarie tmavomodrá (Tmavá Matéria) so žltým krížom od kraja po kraj (symbolizuje Mliečnu dráhu, t.j. Perúnovu Púť). V stredovej časti – bielom kruhu – sa umiestňoval Erb konkrétnej provincie – napr. Erb Bielovodia.
Nie náhodou naša Tradícia hovorí, že so Svietivosťou sa rodíme a Svätosť nadobúdame našimi činmi. Svetlý Vesmír naozaj znamená, že je vytvorený Svetlom Slnka.
Všetko existujúce vnútri Reálnosti je postavené na energetických prstencoch majúcich kľudovú hmotnosť, v ktorých sa pohybujú častice rýchlosťou Svetla.
Každý proces, ktorý počas dňa konáme je konkrétny energetický prstenec. So svetom okolo komunikujeme na úrovni elektromagnetických vĺn, Tmavú Hmotu máme dosiahnuteľnú výlučne torznými poľami, t.j. MEDITÁCIOU.
Každý čin môže byť realizovaný iba v určitých časových hraniciach. Znamená to, že každý čin má vlastný životný cyklus, t.j. svoj vlastný „energetický prstenec“. Ak postupujeme v súlade s ním, tak okolitý svet sa mení na „prázdnotu“, čo znamená, že všetko sa odohráva samo osebe, automaticky a plynule. Nevyžaduje žiadne naše úsilie.
Ale ak nie sme v súlade s rytmami udalosti, tak vždy musíme vyvíjať úsilie navyše, no ak „nesúlad“ prekročí určitú hranicu, tak proces skončí bezvýchodiskovo.
Všetky úrovne Reálnosti sú zostavené z prstencov rôznych priemerov, pohybujúcich sa rozličnými smermi a rýchlosťami. Práve tieto prstence vytvárajú tkanivo času, bunky tohto tkaniva sú na každej úrovni Reálnosti.
Existuje špecifický bod, ktorý môžeme nazvať „Bodom určenia“. Každý prstenec je samostatným procesom, a teda má vlastný Bod určenia, neustále sa presúvajúci po obvode prstenca. V tomto bode je skoncentrovaná maximálna úroveň energie každého objektu.
V skutočnosti môžeme povedať, že každý bod je súčasne vo všetkých bodoch kruhovej dráhy, ale s rôznym stupňom hustoty, či inak povedané, s rôznou pravdepodobnosťou jeho lokalizácie práve v tomto bode.
Na tomto jednoduchom príklade vidno, že v skutočnosti sa nepohybujeme po kruhu, ale prebývame vo všetkých bodoch prstenca v rôznych stupňoch hustoty. Akýkoľvek vonkajší vplyv – iný kruh so špecifickými vlnovými charakteristikami – môže vstúpiť do vzájomného pôsobenia s nami nie v tom bode, v ktorom by sme sa teoreticky mali nachádzať. Vtedy proces nevyriešime (to sa dá iba vtedy, ak sa oba prstence stretnú svojimi bodmi určenia, napr. stretnutie sa v živote súdených si párov), a vtedy kontakt nastane v „bolestivých bodoch“.
Oba procesy sa stretli mimo svojich bodov určenia, a teda došlo k vzájomnému prieniku. Týmto došlo namiesto vyriešenia k vytvoreniu minulosti a budúcnosti (t.j. vznikol líniový Čas). Predstavte si, že vás čaká nejaká významná udalosť (bohaté dedičstvo, lukratívne zamestnanie, súdny proces…), skrátka niečo, čo zmení váš život. Hoci reálne k udalosti dôjde napríklad o pol roka či rok, vy už dnes začínate vzájomne pôsobiť s Reálnosťou z budúcnosti z toho bodu, ktorý zdanlivo voči udalosti neexistuje.
Jeden zo základných problémov dnešného človeka spočíva v tom, že nežije v reálnosti, ale 99% svojho času prebýva v minulosti alebo budúcnosti (v špekuláciách alebo ilúziách). Ale pretože okolitý svet spravidla bráni takýmto „putovaniam v čase“, tak taký človek ako keby „zmizol“ z tohto sveta. Namiesto jedného bodu kontaktu (ktorý sa má podľa misie skutočne odohrať) sa vytvoria dva, nachádzajúce sa v minulosti a budúcnosti.
Naša forma aktuálneho bytia sa urezáva, jeho trvanie sa skracuje. Takýto mechanizmus nastupuje vždy, keď pri ponímaní reálnosti sa odďaľujeme od nadobúdania našej skúsenosti (tu a teraz) a koncentrujeme sa na (predpokladané budúce, ale ešte neexistujúce) výsledky našich činov.
Vedomý prechod životnými situáciami – so znalosťou cieľového bodu – vyzerá takto:
Je dôležité pochopiť, ako správne konať. Tu je užitočné si pomôcť Zenonovým podobenstvom a Achillovi a korytnačke.
Achilles ako symbol rýchlosti v šprinte musí dobehnúť korytnačku, symbol pomalosti. Achilles beží 10x rýchlejšie ako korytnačka, a preto jej dá 10 m náskok. Achilles prebehne oných 10 metrov, korytnačka prekoná 1 meter. Achilles prebehne onen meter, korytnačka prekoná decimeter. Achilles prekoná decimeter, korytnačka centimeter… končí to tak, že Achilles môže behať večne, ale nikdy nedobehne korytnačku. Je to paradox.
Zenon naviazal tento paradox nie na vlastnosti priestoru, ale na vlastnosti pohybu, čím definitívne zaviedol nasledovníkov do slepej uličky.
V skutočnosti ide o oveľa jednoduchšiu vec. Každá úroveň priestoru má vlastnú štruktúru. Pohyb mysle nemožno predbehnúť žiadnou fyzickou aktivitou.
Mnohí žijú v presvedčení, že dosiahnutie cieľa je nepretržitý proces, že každý krok, ktorý na tejto ceste urobia ich vedie ku konečnému cieľu. V skutočnosti úsilie väčšiny ľudí neprináša žiadne ovocie. Neustále sa snažia „urobiť aspoň niečo“, míňajú obrovské množstvo energie, ale nakoniec vždy ostanú stáť na mieste. Jednotlivec často nechápe prostý fakt, že môže ísť tu či tam, ale iba tým, že je tu či tam sa ešte nič nezavŕšilo.
Dosiahnutie každého cieľa vyžaduje konkrétne množstvo energie, ktorá sa spotrebuje za konkrétne množstvo času. Ale ak je jeho energetický potenciál nižší ako úroveň jeho cieľov, tak bude „bežať na mieste“ celý svoj život. To sa stane aj v tom prípade, ak sa snaží postupovať súčasne v niekoľkých smeroch, čím nie je schopný koncentrovať všetku nevyhnutnú energiu na konkrétne ciele.
„Veď som sa snažil, robil som aspoň niečo…“; nuž a hľa, toto je PODSTATA NEPOCHOPENIA PROBLÉMU. Ak sa ukáže, že vaše úsilie nie je dostatočné, tak všetko vaše strádanie s týmto úsilím spojené nestojí za NIČ. Za vaše úsilie nedostanete vôbec žiadne ocenenie a ostanete na tom istom bode ako predtým. TO SÚ PRAVIDLÁ HRY a často premrhaný život.
Kým nemáme jasne zadefinovaný cieľ (bod „B“), tak žiadne fyzické úsilie štýlu „robme aspoň niečo“ nie je nič iné, iba zlyhávanie v plnení vlastnej misie. A za to príde čas sa zodpovedať.
Životom môžeme ísť uvedomelou činnosťou, čo znamená prebývanie v tomto Časopriestore tu a teraz s vedomým zameraním sa na známy cieľový bod „B“. Vtedy dosahujeme ciele našej reinkarnácie – misie. No a druhá možnosť je ísť chaoticky, skúmať všetky energie (ktorých je nekonečný počet), čomu veľmi výstižne zodpovedá výrok Seneku:
KTO JE VŠADE, NIE JE NIKDE
Tento citát dnes mnohí „preložili“ so zachovaním 100% obsahu do súčasnej verzie takto:
ROBME ASPOŇ NIEČO
A v takýchto prípadoch to znamená, že Zenonov Achilles NIKDY nedobehne korytnačku, hoci bude bežať a bežať ako divý celý život. Fyzická – hoci aj horúčkovitá – aktivita NIKDY NENAHRADÍ aktivitu mysle. Sú to proste úplne nezávislé charakteristiky. Šťastie majú tí, ktorí to pochopili a cieľavedome sa smerujú k známemu cieľovému bodu vlastnej životnej misie. To preto, lebo dokázali zladiť fyzický a mentálny pohyb do jedného zladeného celku. Našli hudbu Života.
26.03.2024