Pred viac ako 2 500 rokmi napísal čínsky mudrc San-Cu dodnes široko používanú knihu UMENIE VOJNY. Na tomto prístupe je postavených množstvo bojových stratégií už po stáročia. Jedna zo zásad z knihy znie:
„Najvyššie umenie vojny spočíva v tom, aby bol nepriateľ pokorený bez boja, dokonca bez zašpinenia meča krvou“.
Dnes – tak ako nikdy predtým – majú USA doslovne na dosah dosiahnutie tohto cieľa. Majú novú, tajnú zbraň a novú stratégiu dosiahnutia svetového panstva. Ide o tzv. „sieťové vojny“, čo je najnovšia zbraň Pentagonu, ktorá umožňuje dosiahnuť víťazstvo bez použitia ozbrojených síl, a teda bez rizika odvetného úderu.
Tajné dohody a špeciálne operácie, ovládnutie informačného priestoru a zmena spoločenského vedomia, ideologické diverzie a vymývanie mozgov, podrývačská propaganda a „rôznofarebné“ revolúcie – toto všetko nie je ani náhodou kompletný arzenál Sieťových vojen, najnebezpečnejšej zbrane 21. storočia, ktorá je kompletne nasadená proti všetkým slovanským krajinám (aj keď nielen nám) vrátane Ruska. Musíme si uvedomiť, že hlavným cieľom Pentagonu, hlavnou prekážkou na ceste budovania amerického Impéria Zla vždy bolo a zostáva Rusko. Hoci si mnohí myslia, že ide iba o „tých Rusov“… ide o posledné dejstvo na ceste likvidácie bielej Rasy. Ako to celé dopadne závisí od nás, všetkých Slovanov, hoci Rusko bude niesť najťažšiu časť. Platí iba jedno; poslušní zomrú… a už to ani nebude dlho trvať.
Keďže podľa Véd je najväčším zlom neznalosť a nevedomosť, tak nebude od veci, ak si priblížme podstatu a fungovanie tejto zbrane aj na príkladoch. Poznanie nepriateľa – najmä, ak už pod účinkami jeho zbrane zomierame – je polovičným úspechom pri vstupe do poslednej fázy…
Dnes USA buduje svetové Impérium, a už to dokonca ani neskrýva. Najväčšou prekážkou dosiahnutia tohto cieľa – ako je všeobecne známe – je Rusko. Rusko je však ešte chránené jadrovým štítom, takže rozmýšľať o jadrovom konflikte s Ruskom nemá zmysel. Musia teda použiť „jemnejšie“, t.j. zákerné metódy, lebo v priamom boji ruským zbraniam v ruských rukách ešte nikto neodolal.
Napriek mediálnej rétorike o demokracii a všeľudských hodnotách a o Rusku ako o „priateľovi“ USA je jasné, že Rusko bude ideálnym priateľom USA iba vtedy, keď prestane existovať. Niet sa teda čo diviť, že Rusko je jednou z krajín, proti ktorej sa vedie Sieťová vojna v plnom rozsahu. A pokiaľ nebude všetkým kompetentným – vrátane Ruska a najmä v ňom samotnom – jasná podstata tohto javu, pokiaľ nebudú nasadené adekvátne protiopatrenia, je hrozba veľmi silná. Efektívne technológie odporu musia byť adekvátne nasadené, lebo ide o situáciu, kde sú jadrové zbrane bezmocné. Jednoducho v podmienkach sieťovej vojny sú rakety a tanky iba hromada drahého šrotu.
Ideálnymi podmienkami na vedenie sieťových operácií sú podmienky krízy alebo vojny. Súčasná finančná kríza – bez ohľadu na to, že udrela na všetky hlavné ekonomiky sveta – je tak či onak americkou krízou. Čo však o nej vieme? Len to, čo o nej napíšu americké média, čo až následne preberajú európske médiá. Rovnako dodnes nič nevieme o „teroristickom útoku“ z 11. septembra 2001. Presnejšie vieme len to, čo nám povedali médiá… Ale následkom neho vstúpila americká armáda do Iraku, nachádza sa v Afganistane, v republikách Strednej Ázie, ktoré však vždy ležali v zóne strategických záujmov Ruska – veď sú to jeho susedia – a nijako to nevyzerá, žeby sa Američania chystali odtiaľ odísť. Presne naopak, začínajú sa posúvať na Kaukaz, pripravujú si nástupný priestor pre útok na Irán – a toto všetko len na základe udalostí z 11. septembra 2001… dobre si všímajte signály – už ide o vojnu!
To, že USA buduje Impérium je najucelenejšie a presvedčivo opísané v knihe EMPIRE od autorov Antonio Negri a Michael Hardt. Antonio Negri je taliansky žurnalista, Michael Hardt je americký politológ. Táto ich spoločná kniha bola publikovaná r. 2000 a rýchlo sa stala veľmi predávanou, čo bolo značné prekvapenie, pretože ide skôr o akademickú, odbornú prácu.
Odmyslime si ich ľavičiarske postoje a v zmysle zdravomyslia sa pozrime na základné fakty opísané v ich knihe. Najskôr si však v rámci pokrytia zdrojových informácií spomeňme aj ďalšieho autora, ktorým je Francúz Allain de Benoist. Vo Wikipédii sa dozvieme, že akademik a filozof Benoist je zakladateľom smeru Nouvelle Droite a hlavou francúzskeho „think tanku“ GRECE. Je kritikom liberalizmu, voľného trhu a egalitarizmu, na čo má určite dostatok dôvodov.
Možno povedať, že ich spoločnou črtou je tvrdenie, že globalizácii, ktorá vytvára bázu pre budovanie amerického impéria, najskôr predchádzal proces atomizácie, t.j. odrezania človeka od jeho koreňov, od existujúcich vzťahov, lebo tieto vylučujú podľahnutie človeka „systému“ či „impériu“ tak, ako ho ponímajú Negri a Hardt. Potom nastupuje proces „masofikácie“, ktorý mení už prekonaných, oddelených individualistov na bezduchú masu, ktorá sa už ľahko riadi zo strany „systému“. Teda americké impérium sa opiera práve na riadenie indivídua, na sociálny atóm, ktorý predstavuje – v termínoch Allaina de Benoista – „zdroj výroby a spotreby“.
Ak by sme pokračovali ľavičiarskou rétorikou, tak Negri a Hardt poukazujú na to, že namiesto marxistickej „disciplíny“, ktorá porazila kapitál sa nasadzuje „kontrola“. Ak by sme citovali zakladateľa európskych „Nových pravičiarov“ Benoista, k čomu sa pripájajú aj Negri a Hardt, tak „V planetárnom rozmere sa posilňuje spoločenstvo dozoru, t.j. vytvára sa celá séria metód a technológií, ktoré umožňujú nasadzovať sledovanie chovania sa ľudí, overovať si, či sa ľudia odkláňajú od noriem“. Pod kontrolou Benoist zahŕňa kontrolu nad stretávaním sa, ktorá začína odpočúvaním telefónov a končí zavedením systému video sledovania, ako aj používanie rôznych elektronických metód sledovania, ktoré umožňujú určiť kde sa človek nachádza, čím sa zaoberá, aké má názory, koníčky a pod. A tu Benoist – v súlade s takými autormi, ako už neraz spomínaný Dr. Coleman – uvádza akýsi „paradox“: „Práve z technologického pohľadu najrozvinutejšie spoločnosti dnes používajú celý arzenál prostriedkov na to, aby špiónovali svojich spoluobčanov v takom rozsahu, aký nebol používaný nijakým totalitárnym režimom v minulosti“…!
Namiesto tradičného výrazu „vláda“, už Negri a Hardt nastoľujú názov „planetárne siete“. Práve „sieť“ je dnes bázou, na ktorej budujú americké impérium. Impérium sa rozprestiera tam, kde leží sieť. Ale podľa autorov „impérium“ už nemá nič spoločné s klasickým „imperializmom“. Klasický imperializmus operuje prvkami ako metropola a kolónia, alebo centrum a periféria. Či už kolónia, alebo periféria, ide vždy o to, čoho sa fyzicky zmocnila metropola alebo centrum, t.j. kde fyzicky vkročila noha impéria. Ale v postmodernom zmysle slova je impérium to, čo do seba pojalo ľubovoľnú zónu, ktorá sa dostala pod kontrolu impéria, čo sa nemusí prejaviť vyložene fyzickou prítomnosťou. V tejto zóne sa stačí pripojiť k sieti a zvyšok už dokončí mediálna prítomnosť.
Impérium je decentralizované, nemá jedinú metropolu. Tento faktor bol predpripravený pri štruktúrovaní „siete“, ktorá predstavuje základ postmoderného impéria. Tam, kde existuje sieť impéria, tam už aj existuje uzol siete, t.j. jej lokálne centrum. Množstvo centier, ktoré sú vytvorené podľa univerzálnej svetonázorovej šablóny, ale čo do štruktúry rôznych, predznamenajú to, že impérium je už zavedené a planetárne univerzálne.
Názov „impérium“ ako označenie používania reálneho vnímania dnešného sveta nanovo vznikol vo svetovej politológii 21. storočia začiatkom r. 2002, keď ho americká tlač začala široko používať práve v tom poňatí, akú USA hrá v novom storočí a globálne. Teoreticky sa odrazili od nimi založeného smeru, v ktorom sa bývalé ZSSR opisovalo ako „impérium zla“, čo v dnešnom ponímaní znamená, že USA sú „impériom dobra“. Táto doktrína však bola založená už T. Jeffersonom. Od počiatku založenia USA ich „otcovia zakladatelia“ tvrdili, že na druhej strane Atlantiku zakladajú „impérium s otvorenými, rozširujúcimi sa hranicami, v ktorom sa vláda bude zostavovať podľa sieťového princípu. Táto imperátorská myšlienka prežila pomocou jej zavedenia do americkej Konštitúcie a dnes sa prejavila v už planetárnom rozsahu v plne realizovanej forme“. Jeffersom použil výraz „rozširujúceho sa impéria“ (extensive empire). Nosnou silou tohto rozširovania sa stala viera zakladateľov USA v univerzálnosť ich systému hodnôt. Od samého konštituovania USA ich „otcovia“ tvorili ako experiment na vytvorenie ideálnej (európskej) spoločnosti, ale tvorených z čistého listu a nezaťažených tradičným obyvateľstvom Európy, ktoré – podľa názoru „otcov tvorcov“ – brzdí dynamický a progresívny rozvoj, t.j. civilizačnú expanziu. Prvý raz sa reálne prejavila táto univerzálna expanzia na prípade násilného odobratia Kalifornie a Nového Mexika Mexiku. Práve v tomto okamihu začali Američania otvorene hovoriť o „Manifest Destiny“, t.j. o zjavnom predurčení, ktoré spočíva v „prinášaní univerzálnych hodnôt slobody a progresu divým národom“.
USA principiálne nemôžu upustiť od rozširovania svojej kontroly, keďže ich predstava o „otvorených hraniciach“ a „univerzálnosti“ ich vlastných hodnôt je základom celého systému. Toto je princíp prístupu „impéria“ k zvyšku sveta naformulovaný ideou univerzálnosti. Keďže ich hodnoty sú univerzálne, tak na všetok ostatný, t.j. neamerický svet nazerá impérium ako na pusté miesto. Ak niečo nie je americké znamená to, že nie je žiadne, t.j. podlieha integrácii do jedinej štruktúry sieťovej vlády. Túto ideu prvý naformuloval W. Wilson. Dôležité je, že planetárna sieť si nestavia pred sebou úlohu priamej koloniálnej vojenskej anexie, pretože tu by nastal problém odporu a odvety. V skutočnosti všetko prebieha nenápadnejšie – jednoducho sa rozličné zóny zapájajú do všeobecného systému jadrovej bezpečnosti, do systému voľného trhu a bezprekážkovej cirkulácie informácií. Impérium nebojuje s tými, ktorí mu odporujú, nepotláčajú odpor, ak „porazený“ dobrovoľne prijíma imperátorský systém hodnôt.
Úplne iný prístup však má impérium k tým, ktorí americké „univerzálne“ hodnoty neprijímajú. S nimi impérium nakladá ako s Indiánmi, t.j. „starostlivo ignoruje“ ich osobitosti a odlišnosti. Svet sa jednoducho stáva globálnou Amerikou.
Existujú však aj výnimky. Jednou z nich je obdobie vlády Busha mladšieho, ktorý vrhol Ameriku na osem rokov do obdobia „klasického imperializmu“. Po teroristickom útoku v septembri 2001 vyzval všetky ostatné národy, aby sa pokorili Amerike. Tie, ktoré tak neučinili sa Bush pokúsil prinútiť násilím. Ako to skončilo vieme, avšak takýto neoimperialistický prístup nie je pre USA typický, a preto nový prezident Obama vrátil všetko do pôvodných koľají, k „jemnému“ pripájaniu sa do amerického impéria podľa sieťového modelu.
Sieťové, alebo ako ich dnes volajú „sieťovo centrické“ vojny predstavujú najnovšiu technológiu obsadzovania teritórií, odtrhnutia sa priestoru v ich prospech, prevedením ho pod svoju kontrolu, čoho častým prejavom je zmena politického režimu v cieľových krajinách. Špecialitou sieťovej operácie je to, že sa realizuje bez použitia zvyčajných zbraní. A toto je aj hlavný cieľ sieťových vojen z dielne Pentagonu, t.j. zväčšovať priestor pod kontrolou bez zavlečenia sa otvorenej, t.j. „horúcej“ vojny s odporujúcim protivníkom, hoci ani toto nie je vylúčené.
Detaily tejto technológie sa nešírili otvorene, ale informácie o nej boli k dispozícii iba v špecializovaných komunitách. Ale aj tak je táto technológia tajnou iba do určitého stupňa, ako ostatne všetko v Amerike. Američania sú veľmi otvorení ľudia, ktorí vychádzajú z toho, že za hranicami americkej odbornej komunity – a o to skôr za hranicami USA – žijú iba temné národy. Ak teda človek nepatrí k nejakej elitárskej skupine, tak nie je schopný ani pochopiť podstatu opísanej stratégie. A ak aj niekto niečo pochopí, tak to predstavuje len akýsi „marginálny problém“. Zvyšok „neintelektuálneho“ obyvateľstva planéty sa topí v prúdoch informačného odpadu, t.j. nič neznamenajúcej informácie, z ktorej nie je schopné vyčleniť nič dôležité. Práve preto americkí stratégovia opisujú svoje práce s typickou americkou otvorenosťou v množstve odborných kníh, článkov, na špecializovaných stránkach a v iných zdrojoch, pričom správne predpokladajú, že ak to aj niekto prečíta, tak iba úzky kruh zasvätených špecialistov. Práve preto Zbigniew Brzezinski kľudne vydáva svoje práce, hoci v nich otvorene opisuje stratégiu rozbíjania postsovietskeho priestoru, za čím príde na rad Rusko, čo sa už aj dnes realizuje. Len s údivom môžeme konštatovať, že všetko, čo sa s nami odohrávalo začiatkom tretieho tisícročia Z. Brzezinski opísal r. 1997. Aj to, čo sa dnes odohráva pred našimi očami opísal v deväťdesiatych rokoch.
Technológia „farebných“ revolúcií je konkrétnym prípadom odrody sieťových operácií, ktoré sa nazývajú aj Operácie bázových efektov, ktoré tiež nie sú tajomstvom a boli opísané J. Sharpom ešte koncom osemdesiatych rokov. Pomocou tejto technológie bola rozbitá Juhoslávia aj Československo, ale v polovici prvej dekády tretieho tisícročia sme na vlastné oči videli, ako bola použitá priamo na postsovietskom priestore vo forme oranžovej revolúcie v Ukrajine.
Táto technológia bola vyvinutá Úradom reformovania sekretára obrany ozbrojených síl USA pod vedením viceadmirála Arthura Sebrovski a patrí do kategórie vojen šiesteho pokolenia. Umožňuje prevzatie moci v krajinách a podriadiť ich svojej kontrole tak, aby sa nepriateľ dozvedel o svojej porážke až potom, ako bola zrealizovaná. Silové činnosti sa realizujú v tom prípade, keď zdroj odporu je nesystémový, t.j. nedá sa odstrániť sieťovým spôsobom, pričom zároveň je marginálny, fragmentovaný a nevýznamný. Napríklad rôzne neveľké teroristické skupiny náhodným spôsobom rozhodené na značnom území a nemajúce spoločnú stratégiu a koordináciu operácií medzi sebou. Aj pri takýchto podmienkach sa silová fáza používa iba v krajnom prípade, keď je rozhodujúci časový faktor a je nevyhnutné urýchliť dokončenie operácie.
Ak hovoríme o sieťových vojnách ako o odlišných spôsoboch vedenia vojny, tak si môžeme ujasniť tri fázy civilizačného vývoja ľudskej spoločnosti: agrárnu, industriálnu a postindustriálnu. Im zároveň zodpovedajú tri sociálne formáty: protomoderný, moderný a postmoderný. Súčasná spoločnosť sa čoraz viac postmodernizuje zodpovedajúco technológiám postmoderna, t.j. industriálne technológie sa realizovali pri vedení vojen obyčajných vojen, kde dominovali armády, vojenská technika, počet vojakov a súvisiace veci. Postindustrializácia súčasného sveta a postindustriálne technológie dávajú dôraz na informáciu, ale tu je kľúčovým momentom, kľúčovou funkciou oblasť jej odovzdávania a prostredím šírenia tejto informácie je sieť. Sieť je už javom postmoderna.
Všetko toto musíme vedieť, aby sme pochopili ako zastareli industriálne prístupy vedenia obyčajných vojen a následne na to, aby sme si vedeli adekvátne predstaviť aká je rola vyložene industriálneho systému – napr. zbraní jadrového odstrašovania – na ktorých stála bezpečnosť dvojpolárneho jaltského mieru epochy moderna. Bez uvedomenia si podstaty novej teórie vojny môžeme jednoducho zabudnúť na pojem našej bezpečnosti, ako aj na možnosť zachovania národnej suverenity.
Zatiaľ je na príklade mnohých udalostí jasné, že USA nepôjde za nijakých okolností do jadrového konfliktu dovtedy, dokiaľ bude Rusko mať hoci aj len nominálny jadrový potenciál a pokiaľ je aspoň hypoteticky schopné zasadiť jadrový úder. To ale neznamená, že už nebolo predmetom vedenia inej vojny zo strany USA.
USA je vlasťou sieťových stratégií čo však neznamená, že USA má monopol na všetky sieťové stratégie, ale – ako je známe – idey patria tým, ktorí im rozumejú. To, akým spôsobom bude svet vzdorovať americkému impériu – a vzdorovať je nevyhnutné, hoci aj len za účelom prežitia – závisí od toho, nakoľko správne pochopíme podstatu sieťových technológií, ktoré sú používané proti nám a do akej miery ich budeme schopní nasadiť my.
V tejto súvislosti sa pozrime na nedávnu vojnu v Osetsku. Je to veľmi názorný a poučný prípad.
Na jednom z ruských televíznych kanálov vystupoval šéfredaktor moskovskej pobočky novín Financial Times, Američan Charles Clover, ktorý v súvislosti s podstatou sieťového prístupu povedal: „Sieťové technológie sú bez „hlavy“, bez riaditeľa. Nie je to hierarchická, ale horizontálna, decentralizovaná štruktúra. Informačný priestor nie je hierarchický systém. Áno, ja vám poskytujem noviny, ale nikto mi nekáže, aké názory mám v našich článkoch podávať“. Toto vyjadrenie veľmi presne vystihuje sieťovú atmosféru. Sieťar, t.j. účastník siete, ktorý sa do nej zapojil sám rozhoduje a sám sa orientuje v tom, ako má reagovať na tú či onú udalosť, lebo on už je vopred sformovaný takým spôsobom, že jeho rozhodnutie bude súhlasiť so všeobecným nastavením siete. Práve preto je šéfredaktor moskovskej pobočky britských Financial Times Američan, ktorý absolvoval špecializovanú prípravu a vzdelanie (dekanom Clovera bol známy Paul Wolfowitz) a nie Rus, Srb, ba dokonca ani nie Brit. Je to významný moment sieťového prístupu – realita je sformovaná a naprogramovaná vopred.
Ako dôkaz tejto tézy sa nám stačí pozrieť na epizódu, o ktorej hovoril Clover v tom istom programe. Po gruzínskom útoku na Južné Osetsko 8. augusta 2008 vtedajší americký prezident, Bush mladší vystúpil v televízii a povedal, že americké lietadlá odlietajú s humanitárnym nákladom do Gruzínska na základe pozvania gruzínskej vlády. Zároveň povedal, že dôvodom je útok ruských vojsk na Tbilisi. Tu Clover zdôraznil: „Ak ste pozorne sledovali tento prenos… on nepovedal, že majú presnú informáciu. Povedal, že máme správy (reports), že ruské tanky idú priamo na Tbilisi. Povedal, že boli televízne prenosy CNN na túto tému“. Teda vidíme, že rozhodnutie o podpore gruzínskej vlády, o vyslaní vojenských lietadiel a vojenských plavidiel do Čierneho mora vykonal americký prezident na základe záberov CNN. Teda ako povedal Clover: Zásadným momentom o vojne v Gruzínsku bolo to, čo vysielalo CNN“. Tu vidno, akú veľmi dôležitú úlohu zohrali médiá. A preto „network“ je skutočne postmodernistický fenomén.
Toto všetko by bolo absurdné, kedy to nebol reálny, uskutočnený fakt. Ak sa nad tým zamyslíme vidíme, že médiá sa v súčasnej informačnej spoločnosti stávajú absolútnou autoritou pre väčšinu ľudí, pre atomizáciu más. Tu vidno jasný rozdiel medzi vytváraním vlastného názoru a zdaromyslím. Atomizovaná spoločnosť je už neschopná konať na základe zdravomyslia. Na čo sa však mal odvolať Bush, ak mal byť presvedčivý? Na abstraktné spravodajské informácie? Na tajné informácie, ktoré nikto nevidel, t.j. možno ani neexistovali? Na základe čoho rozhodol o podpore Gruzínska? Asi by už nebolo k veci zopakovať to, čo povedal v spojitosti s Irakom: „Boh mi povedal: udri na Irak“!? Teda logicky sa najpresvedčivejším momentom pre Busha stali zábery CNN, ale nie iba CNN, ale aj BBC a mnohé ďalšie západné informačné agentúry, ktoré sa stali rozhodujúce v súčasnej informačnej spoločnosti. Pre tých z vás, ktorí na vlastné oči sledovali hru týchto agentúr, si spomeňme ako to bolo. Od začiatku gruzínskej ofenzívy vysielala priamy prenos priebehu vojenských operácií jedine ruská stanica VESTI. Po celých 24 hodín sledovali zábery za zábermi, na ktorých boli gruzínske útočné formácie, hovorili gruzínski generáli o „zavedení ústavného poriadku“, ukazovali vojakov, ktorí nehovorili po rusky, mali v rukách americké, belgické a nemecké samopaly, na autách gruzínske poznávacie značky. Počas prvých 24 hodín ANI JEDNA západná agentúra neukázala žiadne zábery z gruzínskeho útoku. Potom však nastal rýchly zvrat. Ako keby (čo nemusíme ani zdôrazniť) na povel začali všetky západné spravodajské kanály – na čele s CNN – ukazovať prevzaté zábery z ruskej stanice VESTI ibaže s tým, že všetky komentáre podávali informáciu, že to ruská armáda útočí na malé Gruzínsko… Pretože dnes máme na jednom satelite ruské aj západné spravodajstvá, nebol žiadny problém pre tých, ktorí vedia anglicky aj rusky vidieť celú túto temnú hru na vlastné oči… a žeby to Američania nevedeli? Veď sa stačí pozrieť do vlastných archívnych záznamov.
Jednako tu rezonuje otázka: a čo je v skutočnosti prvopočiatočné – správy CNN a následné rozhodnutie vychádzajúce zo záberov CNN, alebo opačne, najskôr bolo rozhodnutie a potom spravodajstvo CNN, na základe ktorého ako keby bolo prijaté rozhodnutie?
Skutočný postup bol takýto: najskôr objednávka spravodajstva, potom odkaz na vysielanie CNN, čo už bolo dôvodom na to, aby mohlo byť prijaté „nevyhnutné“ rozhodnutie a otvorila sa cesta vojenským lodiam, letectvu a politickej a finančnej podpore. Dobre si to zapamätajte, podobný prístup bude čoskoro použitý zas…
Anglický výraz „report“ – ktorý použil Clover – prekladáme ako „doklad“ či „oznámenie“, a práve tu je ukrytý principiálny rozdiel. Jedna vec je, keď generáli, ktorí nesú osobnú zodpovednosť za informáciu pripravujú doklad pre prezidenta, za ktorý ručia hlavou. Úplne iná vec je, keď absolútne nezodpovedný fragment sieťového spoločenstva podáva informáciu, ktorá začína cirkulovať po „sieti“ a stáva sa príčinou na vykonanie rozhodnutia – ale absolútne bez zodpovednosti, no absolútne reálne čo do svojich následkov. Je takáto nezodpovednosť náhodná? Veď podobné rozhodnutia sa môžu stať (a aj sa stanú) dôvodom globálneho vojenského konfliktu, v ktorom budú hynúť milióny ľudí. Čo na tom zmení fakt, že západné médiá následne priznali „svoj omyl“ v tomto konkrétnom konflikte? Akt gruzínskej agresie a jej americkej podpory už bol dokonaný.
O vojne v Osetsku vám odporúčame si pozrieť tento dokument.
Keď západné médiá mali informácie ako z gruzínskej tak aj z ruskej strany, tak Charles Clover a jeho kolegovia realizovali svoju interpretáciu faktov. Áno – a tu je čaro tejto technológie – nikto im nehovoril, čo a ako majú písať. Klasická sieťová štruktúra, v ktorej neexistuje žiadna hierarchia zodpovednosti a riadenia, nič iné ani nepredpokladá. Ale existuje ideologický filter, ktorý organizuje bunky do takejto štruktúry. V sieťových vojnách je vyjadrený výrazom „zámer veliteľa“. Znamená to, že veliteľ nedáva žiadny rozkaz. Veliteľ realizuje taký svoj vlastný názor na konkrétnu udalosť, ktorý vychádza z chovania sa uzlov siete, ktoré začínajú konať presne takým spôsobom ako konajú a nie inak. Oni si už samostatne domýšľajú technológiu realizácie toho, čo bolo povedané „veliteľom“, t.j. čo si vyložili zo správ svojej centrály, ktorá formuluje udalosť aktuálneho dňa. Sieť samotná rozpoznáva „zámer“ a v súlade s ním koná.
V skutočnosti existuje určitá vzájomnosť medzi vopred objednanou reportážou u CNN a vopred pripraveným vystúpením Busha v súlade s touto reportážou. Ak by však veľa predstaviteľov médií o tomto vedelo vopred, tak by sa situácia vyvinula inak a účinok by nepôsobil tak prirodzene. Spontánnosť bola tiež naprogramovaná.
Zákernosť sieťovej vojny je v tom, že účastníci sa dostávajú k faktom udalostí, ale ich kontext, tzv. „sieťový kód“ už je sformovaný takým spôsobom, že konečný výsledok sa dá predpokladať. Následne možno priznať, že áno, že to bol omyl – ako napríklad s chemickými zbraňami v Iraku – ale konkrétne udalosti už boli zrealizované, americké vojenské lode už sú v Čiernom mori a americké zbrane v Gruzínsku. Načo je reálne priznanie si „omylu“ médiami, keď potrebná, faktická činnosť už bola kompletne zrealizovaná? Médiá súdiť nemožno… Sieťová vojna je veľmi efektívny prostriedok, za ktorým nasledujú reálne geopolitické zmeny. A čo bude potom – to už nikoho nezaujíma.
Sieťový princíp nepredpokladá priame vydanie rozkazu. Ak by každému šéfredaktorovi každého západného média zazvonil telefón, tak skôr alebo neskôr by niektorí z nich vypovedali niečo takéto: „Volali mi z Washingtonu a povedali napíš to a to…“ a to by už bol veľký problém. Teda naozaj nikto nikoho vopred nepresviedčal, ale každý vedel, ako bude reagovať. V tomto je zmysel siete – je vytvorená z takých štruktúr, z takých ľudí a z takých uzlov, ktorých reakcia je predpovedateľná, lebo bola sformulovaná západným svetonázorovým kódom. Pri organizovanej autonómnosti niet priamej väzby s centrálou, ktorá vykonáva rozhodnutia. Teda ani neexistoval nijaký priamy rozkaz pre Saakašviliho z Washingtonu, že má napadnúť Južné Osetsko. Bola to spontánne konanie Saakašviliho, žiadny priamy rozkaz od Busha nedostal. Akcia však patrí do stratégie USA na Kaukaze, ale nikto nič nedokáže, že akcia bola odobrená Washingtonom tak či onak. Na následky však boli okamžite pripravení: reči boli napísané, reakcie pripravené, konanie médií, západných expertov a politológov, ako aj samotné chovanie sa americkej vlády boli vopred predpokladané. Práve preto je sieťová vojna také efektívna – nedáva možnosť nájsť a ukázať zodpovedných, ustanoviť priamu väzbu medzi zdrojom, ktorý rozhodol o prijatí riešenia a jeho realizátorom. Napriek tomu dáva obrovské možnosti pre konanie, dáva možnosť zrealizovať niečo a potom neniesť za to zodpovednosť. Je to skutočne efektívna stratégia.
Sieťová vojna sa nikdy nevedie napriamo. Zákazník nikdy nemá priame spojenie s vykonávateľom. Dokonca ak by sme sa aj snažili nájsť linku skrz množstvo sprostredkovateľov medzi zákazníkom a vykonávateľom, aj tak priamu linku nenájdeme a nenájdeme ani žiadnu nepriamu. Ak by sme našli priamu či nepriamu väzbu v nejakej udalosti, tak to určite nie je sieťová, ale klasická operácia epochy moderna, v ktorej je spojenie medzi zákazníkom a vykonávateľom v podstate zistiteľné. Súčasný informačný kontext je taký, že v USA je možné predpovedať čokoľvek, počínajúc „oranžovou“ revolúciou v Ukrajine a nekončiac ničivou cunami v juhovýchodnej Ázii. A ak aj by všetky faktory potvrdzovali predpovedanú verziu, tak sa vám – v lepšom prípade – vysmejú do tváre, alebo vás odporučia k psychiatrovi. Nebudete mať nijaký priamy dôkaz.
Práve USA dnes vedie sieťové vojny, ale nikdy sa ich priamo nezúčastňuje. Ďalším príkladom je sieťová operácia USA proti Rusku v Čečensku. Aby sa mohla začať sieťová operácia, je potrebné najskôr vytvoriť „hraničné podmienky“, t.j. tie podmienky, pri ktorých strany, ktoré sa zúčastnia konfliktu sú sami osebe zainteresované v angažovaní sa v tejto situácii. V Čečensku boli zainteresovanou stranou Angličania, ktorí v nej kedysi vlastnili ropný priemysel a o ktorý pri znárodnení prišli. Angličania však predtým preinvestovali nemalé prostriedky. Dokonca na okraji Grozného dodnes existujú domy, ktoré si postavili ešte oni. Počas prvej čečenskej vojny práve oni realizovali jej financovanie, pretože sa chceli dostať k tomu, čo tam mali predtým. Do projektu boli zapojení konkrétni britskí finančníci, dediči najstaršieho finančného impéria, ktoré kedysi investovali do ropného priemyslu na Kaukaze. Inak ich veľká geopolitika nijako nezaujímala.
Ďalšou zainteresovanou stranou konfliktu bola Saudská Arábia, ktorej záujem smeruje k šíreniu bahhabitskej islamskej myšlienky v Čečensku, kde po sovietskej dobe ostalo prázdne ideologické pole. Zúčastnená bola aj Východná Európa na čele s Poľskom, ktoré nenávidí Rusko prežívajúc staré imperiálne komplexy, a ktoré o. i. vytvorilo negatívne informačné pozadie okolo činnosti federálneho centra v Čečensku. A bolo tu ešte Turecko, ktoré chce mať vplyv na Azerbajdžan a malo záujem na dodávkach svojich zbraní do zóny konfliktu. Všetci títo účastníci čečenskej sieťovej operácie sa priamo zapojili do projektu bez akéhokoľvek priameho príkazu z USA. Angličania financovali, sledujúc svoje záujmy návratu ropných polí. Saudská Arábia dodala dostatok bojovníkov a vytvorila svoj bahhabistický informačný kanál. Poľsko, Pobaltské republiky a Východná Európa zabezpečili informačnú politiku, ktorá bola zameraná na diskreditáciu Ruska vo svete, vychádzajúc z vlastnej nenávisti proti Rusku. Cez Turecko a Azerbajdžan boli vytvorené kanály dodávky zbraní. Neexistovalo nijaké priame americké financovanie, ani nemožno predpokladať, že by v pozadí všetko financovali – to by bolo neúnosné. Sieťové operácie nepredpokladajú vysoké náklady, zainteresovaní sa financujú sami. USA na čečenskú vojny neminulo doslovne nič. Jednako táto prvá čečenská vojna dobre že nezničila Rusko. A zničenie Ruska, to je hlavný geopolitický cieľ USA. Američania jednoducho používajú absolútne rôznorodé, zdalo by sa, že nijako vzájomne nesúvisiace centrá sily vo svoj prospech.
Sieťové vojny nekopírujú nijaké geopolitické modely. V čase realizácie čečenskej sieťovej operácie USA pokračovali v realizácii geopolitickej stratégie obkľúčenia Eurázie, čo sa v geopolitike označuje ako „Stratégia Anakondy“. Čečensko sa nachádza v strede priesečníka ruského prístupu na juh a v pásme amerického kordónu, ktorý sa tiahne z Európy cez Kaukaz do Číny. Najkratšia cesta Ruska k teplým moriam je skrz Irán. Ale na ceste k tomuto prístupu leží malá, pomerne úzka kaukazská šija, ktorá prehradzuje cestu na juh v Azerbajdžane a Turecku. Cieľom USA je tento priestor rozšíriť, a tým úplne odrezať Rusko od Iránu, čím prerušia vertikálnu geopolitickú os Moskva – Teherán. Túto stratégiu realizujú USA práve prostredníctvom sieťovej operácie na Kaukaze, v centre ktorej sa nachádza Čečensko.
Z pohľadu védického kalendára je Leto 7520 charakterizované takou konšteláciou energií, ktoré neumožňujú úspešnú činnosť Temným silám. Teda do konca Leta 7520 sa v podstate niet čoho obávať. Situácia sa zmení nástupom Leta 7521, počas ktorého aj nastane fyzický prechod našej slnečnej sústavy do zóny kontrolovanej Svetlými silami. Ako vieme, zmena začne aktívne pôsobiť od Sviatku Premien Boha Koľadu, t.j. od 21. decembra 2012 vrátane. Ale je tu ešte jeden problém. Medzi koncom nášho Leta a koncom kresťanského roku nastane obdobie, v ktorom sa bude dariť Temným energiám. Presnejšie, ak sa „dobre“ pripravia a budú schopní počas tohto obdobia svojou činnosťou „úspešne“ zavŕšiť, tak môžu vniesť takú úroveň chaosu do začiatku nového Veku Vlka, že nemusíme byť schopní sa negatívnych následkov zbaviť po celé obdobie Dňa Svaroga, t.j. po 10 000 rokov. A naopak, ak by sa im to nepodarilo, tak obdobie energetickej situácie po začiatku nového kresťanského roku už neposkytuje možnosti trvalého úspechu ich operácie. Nuž je vysoko nepravdepodobné, že svet nebude zatiahnutý na jeseň r. 2012 do novej vojny – a už sú známe aj niektoré jej detaily.
Na jeseň tohto roku – niektoré zdroje udávajú mesiac november – zaútočí Izrael jadrovým úderom na Irán. Irán sa samozrejme bude brániť a vykoná odvetný úder – začne sa vojna. Na strane Izraela do konfliktu vstúpi ďalším úderom Pakistan – verný spojenec USA. Vojnové udalosti spôsobia hromadný útek obyvateľstva cez Azerbajdžan na Kaukaz, kde koncentrácia takýchto (už pripravovaných) síl spustí novú kaukazskú vojnu, ktorej cieľom bude dosiahnutie odtrhnutia Kaukazu od Ruska. Už teraz sú po Rusku nachystané tajné skladiská zdraní, pričom na kalašnikovoch sú už aj zhotovené nápisy „Alah Akbar“. Teba povedať, že ak by Rusko „pustilo“ čo aj len jeden štát zo svojej zostavy, tak to by mohlo znamenať začiatok rozpadu Ruska ako štátu – a o to USA ide. Udalosti však môžu nadobudnúť aj širší rozmer. Vzhľadom na vojenské akcie Pakistanu vstúpi do vojny aj India a vojna sa rozšíri aj do Tadžikistanu, Kazachstanu a pravdepodobne aj ďalších krajín.
Zapojenie takýchto hráčov do otvoreného vojenského konfliktu nemôže nechať nikoho na pochybách, že dopad bude globálny. Začnú vznikať rôzne občianske vojny – dôvod sa vždy „nájde“ v každej krajine a nebude sa kde sťažovať. Poslušní zomrú – ale o to práve ide. A ako by také niečo mohlo vyzerať u nás? V r. 1995 evidoval Slovenský štatistický úrad cca 750 000 Cigánov žijúcich na Slovensku, pričom netreba zdôrazňovať, že išlo iba o tých, ktorí sa narodili v nemocniciach, a teda sa o nich vie. Dnes je ich už minimálne 1 milión – a kto im „zabezpečuje“ obživu? A kto chráni tých, ktorí tak robia? Nuž – ako hovorí slovenské príslovie – ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ide o prastaré príslovie majúce pôvod v zákone karmy. Ako sa takto my, obyvatelia Slovenska, staráme o našich blížnych, tak takú dostaneme aj odmenu. Ak by nastala v našej krajine následkom globálnych udalostí napríklad občianska vojna – kresťanom sa asi nič nemôže stať, veď ich „Ježiško“ ich ochráni pred všetkým zlým… žeby to bolo také jednoduché?
Asi každý pozná príbeh Inda M. Gándího, ktorý dokázal vymaniť Indiu spod koloniálnej nadvlády Británie. Málokto však vie, ako to vlastne dokázal. Gándi navštívil L. N. Tolstého v Rusku, odkiaľ prišiel s doktrínou „aktívneho nenásilia“, pretože boj s britskou armádou nemal v tom čase nádej na úspech. U Tolského bol v tom čase aj slovenský doktor D. Makovický. Musíme povedať, že o Tolstom sa šíri aj množstvo dezinformácií – takže bez použitia zdravomyslia ničomu neverte. Tolstoj mu neporadil „evanjeliové fackanie oboch líc“ – ako sa to často podáva, ale niečo úplne iné. Gándí totiž začal svoj organizovaný – aj keď neozbrojený – odpor voči Britom tým, že priviedol ľudí k rieke Ganga a povedal: „Prečo máme platiť britským vodárenským spoločnostiam za to, čo nám Príroda dáva zadarmo“? A nenásilný odpor spočíval v tom, že Indovia jednoducho PRESTALI čokoľvek kupovať od všetkých cudzincov, t.j. v prvom rade Britov. Teda jedného dňa už žiaden domorodec nekúpil anglický odev, lebo všetci začali nosiť svoj národný odev. Žiadny domorodec viac nekúpil anglický tovar, lebo si vystačili s domácim. Nijaký domorovec si viac neobjednal službu od anglickej firmy, lebo všetko, čo naozaj potrebovali si dokázali urobiť sami. Takto vyzerá použitie zdravomyslia – zo dňa na deň nikto Britom za nič neplatil, nič od nich nepotreboval, jednoducho sa Indovia začali chovať sebestačne, t.j. použili princíp Rodového zriadenia. Briti neodišli preto, lebo potláčať Indov by bolo „nedemokratické“, oni jednoducho nechceli svetu ukázať, ako sa „zo dňa na deň“ dá pomocou zdravomyslia zničiť parazitická kasta. Nikto ich už nepotreboval – nebolo viac na kom parazitovať.