Ak budete hľadať informácie o subjekte Samo a jeho ríša dostanete sa viac-menej k rovnakým výsledkom. Samo ako osoba a kniežatstvo, ktoré riadil sa nepodarilo úplne vymazať z dejín. Nuž použila sa ďalšia úspešná praktika – „poopravili“ sa údaje a Sama aspoň vymenili za cudzinca. Je to rovnaká šablóna – ak už musíme Slovanom uznať nejakú národnú identitu tak ich aspoň prehlásime za „nesvojprávnych“, t.j. ak niečo niekedy nejaký slovanský národ dosiahol, tak jedine pod vládou cudzincov. A je to. Ibaže cudzia, ale čo je horšie, Slovanom nepriateľská ideológia.
Nuž postupujme vedecky. Predpokladajme – použime toto slovo – že my Slovania máme úplne inú minulosť ako nám vnucujú cudzinci. Už sme písali o vysokopostavenom cirkevnom hodnostárovi menom Mauro Orbini z talianskeho mesta Pesara, ktorý r. 1601 vydal Historiografiu národa Slovanského. Bez ohľadu na dobre myslené pokusy učiniť ho Slovanom je z textu knihy jasné, že to bol kresťan a teda nie Slovan a už vôbec nebol radosťou zbláznený z vojenských víťazstiev Slovanov. Bol to však čestný človek, ktorý napriek snahe cirkvi zahladiť stopy po spoločnom pôvode bielej rasy vydal úplne iné svedectvo. Už v predslove knihy uviedol, že ako dôkaz nezaujatosti pripája zoznam historikov z ktorých diel čerpal. Už ani nie je prekvapením, že tam nie je ani jeden dnes oficiálne zaškatuľkovaný historik. Keďže r. 1601 ich bol dlhý zoznam a dnes ich nepoznáme ani po mene núka sa nám jediné vysvetlenie – cirkev ich systematicky zničila. Naozaj systematicky. A boli medzi nimi aj naši, t.j. z nášho územia. Napr. v ruskom preklade knihy z r. 1722 (vydanej za Petra I.) je hneď na prvej strane zoznamu historických zdrojov (str. 6 textu knihy) uvedený Augustín Moravský – očividne náš rodák. Cirkev spálila knihy a zo skutočných dejín sa stala prepísaná ale už „oficiálna“ história. Dokonca ani dnes nie je možné knihu len tak prečítať. Dá sa síce o nej dozvedieť, ale stránky textov knihy nie sú len tak prístupné. Ale prístupné sú, lebo ostal k dispozícii preklad Orbiniho knihy v starej ruštine z r. 1722. A práve v ňom si môžeme dnes čítať a porovnávať.
V škole sa o nijakom Orbinim a spoločnom pôvode Slovanov a Árijcov naše deti neučia – nuž asi to nebude pravda; napriek tomu, naďalej predpokladajme.
Vráťme sa k hlavnému predmetu, Samovi a jeho ríši. Orbiniho opis slávnych činov našich predkov – Slovanov – začína opismi vojenských potýčok s vojskami Alexandra Macedónskeho. Tento sa nakoniec rozhodol presmerovať smer svojho hlavného útoku mimo slovanských oblastí – po prvých vojenských zrážkach s ozbrojenou mocou našich Predkov mu bolo jasné, že môže vyhrať bitku ale vojnu neodvratne prehrá. Ďalej sa dozvieme, že naši Predkovia zrazili na kolená pyšný Rím a nakoniec ho zničili – to nijaký iný národ nedokázal. Ale o týchto detailoch neskôr. Pozrime sa na „Franka“ Sama ako o ňom hovorí Mauro Orbini ešte v r. 1601:
Na strane 19 sa môžeme dozvedieť zaujímavé informácie ohľadom Hunov. R. 591, v siedmom roku svojej vlády cisár Mavriki (starosloviensky prepis) zdvihol zbrane proti Hunom, ktorí od čias Atilu, ktorý bol nazývaný Bič boží, žili v Panónii z oboch strán Dunaja. S vojskom poslal svojho syna aj tesťa a úlohou armády bola likvidácia Hunov. Pod cisárskym tlakom už začali Huni uvažovať o odchode, ale nakoniec pozvali na pomoc svojich príbuzných Slovanov, spojili sa s nimi a vyrazili proti Grékom. Týmto spôsobili také problémy, že sa neodvážili zaútočiť na nich na bojovom poli. Na ďalší rok Slovania zaútočili na Byzantské cisárstvo a spôsobili tam veľké škody. R. 594 poslal Mavriki proti ním ďalšie veľké vojsko, ktoré však bolo zničené, potom posilnené vojsko tiež prišlo do bojovej zrážky so Slovanmi a porazilo ich. Slovania po štyroch rokoch vytvorili zväz s Hunmi a Avarmi, znova zaútočili na územie Byzantskej ríše a prehnali sa jej územím ríše ako nikdy predtým, došli aj do provincií. Hoci ich cisársky generál Prix porazil, pokračovali v nájazdoch a útočili tak často, že cisár bol prinútený sa nakoniec z Ilýrie stiahnuť. Slovania ju obsadili a premenovali na Slavóniu (už sme na strane 20). Jedna časť Slovanov obsadila miesta bližšie k moru, druhá časť prešla až do vyšnej Panónie.
Opis pokračuje opisom mnohých bojov našich Predkov, ktoré v žiadnom prípade neboli bezvýznamné a beznádejné, presne naopak.
Preskočme niekoľko strán a na str. 25 sú opísané deje, ktoré vysvetľujú ďalšie udalosti okolo Avarov – tiež Slovanov – na našom území, pretože tieto udalosti nás posunú priamo k Samovi. R. 593 kráľ Longobardov Agilulto (budeme používať slovienske názvy tak, ako sú uvedené v knihe) obľahol mesto Padvu, ale nemohol ho dobiť. Pozval teda na pomoc Slovanov Karantinov, s pomocou ktorých mesto poľahky zdolal. Potom za pomoci tých istých Slovanov potiahol na Rím, ktorý dobil. Po desiatich rokoch ten istý kráľ Longobardov znovu vyhlásil vojnu Rímu, pretože mu zajali dcéru. Vyviedol svoje vojská z Milána a požiadal o pomoc avarskémo vládcu Uchagana, ktorý mu poslal na pomoc slovanské vojsko. S týmto vojskom dobil r. 603 za 21 dní Kremonu a zrovnal ju so zemou. Po návrate z výpravy Slovania zničili mesto Gildibertu, ktoré patrilo franskému kráľovi. Ten poslal na nich silné vojsko pod velením Tessalona, bonevského princa. Po krátkodobom úspechu Slovania aj tak vstúpili do Bavorska, kde začali plieniť. Zničili vojsko Gariovalda, Tessalonovho syna, ktorí vytiahol proti nim a ovládli Istriu, ktorú už aj predtým spustošili – ešte za cisára Teodózia.
R. 617 sa situácia na našom území vyvinula tak, že prítomnosť avarských, hoci slovanských vojsk bola neželateľná a už ju naši Predkovia neboli ochotní znášať. Tu sa dostávame na str. 26 a k prvej informácii o Samovi. Ako uvádza Orbini, Slovania povstali a premohli Avarov. „V tom čase si vybrali jedného zo svojich, Sama, za náčelníka a kráľa za preukázanú chrabrosť v boji. V tomto postavení vydržal 36 rokov a vyznačoval sa preveľkým umom, mocou a chrabrosťou, ktorými vyhral všetky vojny, vrátane tých proti Avarom“.
Raz sa stalo, že franskí kupci, ktorí sa vracali z nového Ríma (asi Byzancie) boli orabovaní Samovými vojakmi. Následkom toho vyslal franský kráľ Dagobert posla, Sicharia, ktorý sa mal dožadovať súdu a nápravy. Ten prišiel na Samov dvor, ale nijako sa nemohol k Samovi dostať na audienciu (na prvý pohľad je vidieť, že moc Frankov z pohľadu našich Predkov vôbec nebola taká, že by sa pred nimi triasli od strachu – ako to podsúvajú dnešné podania). Sicharius sa nakoniec musel preobliecť do slovanského kroja a až tak sa mu podarilo dostať pred Sama. Keď už sa pred neho dostal a mohol hovoriť, podal mu celý odkaz svojho pána, franského kráľa. K tomu v rozohnení doplnil, že Samo by mal mať veľkú úctu voči Frankom, keďže on i jeho ľudia by mali podliehať kráľovi franskému. V zápale rozhovoru Samo povedal, že on a jeho národ by si mohli ctiť franský národ keby sa Dagobert a jeho ľudia rozhodli pre priateľstvo so Slovanmi. Sicharius však povedal, že „otroci Kristovi“ (pôvodný názov kresťanov na samých seba; dnes je zakamuflovaný vo forme, že Kristus je Pán – ale tam kde je Pán je na druhej strane aj tak otrok, teda podstata ostala) nie sú ochotní mať zväzky alebo akékoľvek priateľstvá so psami. Samo odvetil, že naozaj hovoria ako otroci hoci Kristovi a my Slovania sme pre nich psi, ale protivia sa aj jeho vôli a sú nečestní, za čo ich pes spravodlivo pohryzie. Ako to dopovedal, okamžite ho dal vyhnať a viac s ním neprehovoril. Dagobert s veľkým vojskom pritiahol bojovať so Slovanmi, ale Slovania franské vojsko porazili a ešte aj mnohých z nich zajali. Po tomto vynikajúcom víťazstve vytiahli na pomoc bratským Slovanom, ktorí boli sužovaní obliehaním Frankami v meste Vogastro. Zaútočili na obliehajúcich a títo zdesení ušli. Slovania ako korisť získali aj ich tábor so šiatrami. Odtiaľ vytiahli do Turingie a do ďalších miest susednej Francie, ktoré dobývali a plienili. Vládcom v týchto zemiach bol Dervino. Tento však videl, že Slovania boli v bojoch s Frankami vždy víťazi, a preto zradil Frankov a stal sa spojencom Slovanov. Po nejakom čase Slovania prestali plieniť kráľovstvo Frankov a r. 650 obrátili svoje zbrane proti Itálii, kde spôsobili obrovské škody. Premohol ich Grimoald, následkom čoho na nejaký čas odtiahli domov. Keď však Dagobert začal vojnu proti Amorovi, následníkovi Kubakora, v kráľovstve Slovanov na Dunaji, teda Samovom kráľovstve povstali proti Frankom a vydrancovali ich krajinu. Vtedy Dagobert vybral najsilnejších vojakov svojho kráľovstva a opevnil sa u Sasov, ktorým odpustil dane, ktoré platili Frankom od čias Klotaria, prvého franského kráľa. Potom zaútočil na Slovanov. Nasledujúci rok, ktorý bol desiatym rokom panovania Dagoberta, Slovania vstúpili do Turingie a vydrancovali celú krajinu. Dagobert bol prinútený postaviť svojho syna Sigiberta proti Slovanom, ktorí neprestajne drancovali Franskú ríšu. Nakoniec Dagobert postavil 3 vojská pechoty, spolu 50 000 vojakov. Jedno vojsko poslal proti Samovi. Tento však franské vojsko porazil už v auguste napriek početnej prevahe Frankov.
Pozrime sa na udalosti opísané na str. 35. Tu sú uvedené veľmi dôležité informácie, ktoré dnešná „historická veda“ podáva úplne pozmenene.
Naši Predkovia „v r. 891 znova porazili a zničili vojská Arnolda, franského cisára na hraniciach Bokoarie (kraj Bójov – Čechy?) a vstúpili na územie Franskej ríše. Zachvátili územie, ktoré sa podľa rieky Moravy nazýva Moravia, dnes Morava a odtiaľ vyhnali zvyšky Markomanov a tak si tam upevnili miesto pre svoje žitie. Časom tak rozšírili svoje územie, že Kniežatstvo Slovanov Moravanov pokrývalo dnešnú maďarskú zem, Bohémiu a Rusko. Mali množstvo vojakov z Pazinakami, dnes nazývaní Tatári. Táto ríša vydržala do r. 991, keď zomrel kráľ Sveudalo, ríšu ovládli Maďari, Poliaci a veľkú časť Česi. Moravania prijali vieru kresťanskú v časoch Svätopluka, kráľa Moravského, ktorý učinil svojim sídlom Vele Hrad a pokrstený bol so svojimi národmi rukami Cyrila Apoštola Filozofa bulharského, Rusov a Slovanov Dalmátskych a Moravských. Tento Cyril rodom bol Grék, naradil sa v Tessalonikách, teraz volanom Saloniky;“
O Konštantínovi dokončime citát len preto, lebo sa vo vete uvádzajú miestopisné názvy, ktoré určite každý pozná: „Naučil najskôr kresťanskú vieru Bulharov, Srbov; aj Sviatopluka kráľa Dalmátskeho, a po nich Sviatopluga kráľa Moravského, s celým jeho národom, ktorý sa rozprestieral medzi riekami Vislou, Dunajom a Váhom.“
Ako vidíme, vojensky poraziť našich Predkov kým stáli pevne na pozíciách našej starej Viery sa jednoducho nedalo. Nastúpila teda ďalšia fáza našej plánovanej likvidácie – ideologický boj. Postupne násilím, za pomoci zrady vlastných slovanských kniežat – teda zradou zvnútra – z nás urobili kresťanov. Kresťan však nie je Slovan, Viera je vymenená za náboženstvo vychádzajúce z cudzej – judaistickej tradície. A preto sa nedivme, že cudzí Boh (pre cudzincov jediný – ich) uprednostňuje záujmy cudzincov, t.j. svojich vlastných na úkor nenávidených cudzincov a postupne vyhladzuje bielu rasu. Je to iba logický výsledok ideologického boja. Následkom tejto ideológie nepriatelia Slovanov a Árijcov vstúpili do fázy „rozdeľ a podrob si“, a ako bojaschopný subjekt sme prestali existovať.
V texte sú uvedené informácie, ktoré by sa dnes mohli zdať bez iných poznatkov dosť nesúvislé – ale pokračujme vo vedeckom „predpokladajme že“. Z textu sme sa zatiaľ dozvedeli veľa nových faktov: Slovania a celkovo slovanské národy hrali podstatnú úlohu v minulosti Európy. Dokonca takú, že keď ich vyčiarkli z histórie tak táto sa úplne zmenila – ale práve o zmenu podstaty im išlo. Ďalej, Slováci sa v dávnej minulosti volali Rusi alebo Slovieni. V Nestorovom Letopise z r. 1116 sa hovorí, že „slovienský jazyk a ruský jedno je“. Ešte napr. poľské texty zo 16. storočia sú písané latinkou ale používané slová sú staroslovienske. Ak ruskú bukvu „e“ prepíšeme ako latinské „e“ nezodpovedná to celkom výslovnosti ani v dnešnej ruštine. Ruské „e“ sa totiž číta ako „ie“ alebo „je“. Teda „slovensky“ písaný azbukou sa číta „sloviensky“. Sme teda Slovieni a nie Slováci. V stredoveku nás cudzia šľachta donútila zmeniť meno nášho národa zo Slovieni na Slováci – premyslený ťah, pretože nijakí Slováci nemôžu byť zmienení v nijakých starých textoch pretože jednoducho taký názov pre národ neexistoval. No „pozabudli“ na ďalšie dôsledky, ktoré prezrádzajú náš pôvodný názov. Ak sme Slováci, tak náš jazyk by mal logicky byť slovácky a ženy by mali byť Slováčky. Prečo nám ostal jazyk slovenský a naše ženy sú Slovenky, dokonca rovnako ako aj Slovinci volajú svoje ženy?
A čo Tatári a Huni – aj z textu vyplýva, že sa jedná o Slovanov, t.j. ešte v r. 1601 to bolo každému jasné. Pôvod názvu Hunov a najmä Tatárov – údajne Mongolov – je jeden z najväčších podvodov dejín.
Uzavrime to veľmi dôležitým postrehom. Je naozaj náhoda, že od okamihu, kedy sme sa stali kresťanmi sme prestali byť schopní sa vojensky brániť? Nie je náhodou ideológia – teda lesť a klam – jedna z najsilnejších zbraní? Vôbec nezáleží na tom, že sa nazve kresťanstvo. Veď už Samo vytkol kresťanom, že sú naozajstní otroci – plnia vôľu svojho Pána a nedodržiavajú ani vlastné zákony. Jedno je isté, kde je Pán tam je otrok bez ohľadu na krásne pozlátko. Pán nepotrebuje, aby otrok rozmýšľal, on má iba vykonať svoju úlohu. Civilizácia urobila z človeka „pána prírody“ – a príroda je v stave ekologickej katastrofy; pasovala človeka za „pána tvorstva“ – a týranie ostatných bytostí a zvierat sa stalo bežnou vecou. Alebo tomu nerozumieme, a práve na kresťanského Pána neplatí že je otrokár? Pravdu raz s istotou zistia, ibaže po smrti už bude neskoro. V skutočnosti existujú pre výraz Nebo a Nebesia dve odlišné runy, a to už od samého začiatku osídlenia Midgard-Zeme. Výraz „Nebo“ je skratkou, ktorá v staroslovienčine znamená tam, kde „NEt BOga“ – teda miesto, kde niet Svetlého Boha. Na druhej strane „Nebesá“ znamená tam, kde „NEt BESA“, t.j. miesto prebývania našich Bohov a Predkov. Bes je zviera Temného Sveta inkarnované na Zemi.
