Už sme si povedali o pochode polovice Rodov Ramových stúpencov na juh do Dravídie, takže nám ostáva si ešte povedať niečo o osude druhej polovice Rodov, ktoré sa vybrali na sever. V tom čase, ako Rama so svojimi ľuďmi začal pochod na juh sa druhá časť Slovanov a Árijcov na čele so žrecom Ilmerom vybrala smerom na západ, do Škandinávie. Svedectvo o tejto ceste je aj vo Velesovej knihe:
„I boli kniežatá Slovien a jeho brat Skýt. I vtedy sa dozvedeli oni o hádke veľkej na východe a povedali: ideme do zeme Ilmerskej!“
Tento citát hovorí o tom, že dávno pred pochodom kniežat Sloviena a Skýta tým istým smerom pred nimi odišli Slovania a Árijci so starcom Ilmerom. Na počesť starého žreca Ilmera boli zeme od Ra-rieky – dnešnej Volgy – po Odru nazvané Ilmerskou zemou. Velesova kniha hovorí o Ra rieke, čo je starý názov rieky Volga. Tento názov určite netreba našim čitateľom prekladať. Ostatne, ani Volga nie je cudzí názov, skladá sa z koreňových slov Vôl a Ga. My už vieme, že ani kravy ani voly sa za starých čias nezabíjali na rezne, ale slúžili ako pomocníci ľudí. Vôl bol hlavným prostriedkom na dopravu nákladov a Ga je cesta. Teda názov Volga hovorí o tom, že rieka slúžila ako hlavná dopravná tepna v tejto časti sveta. Samozrejme, že kresťanom pohanský názov RA nevyhovoval a názvu Volga dodnes neporozumeli. V najnovších učebniciach ruského jazyka sa malé deti v Rusku učia o tom, že názov „Volga“ ostal ako pamiatka po národoch, ktoré obývali Rusko pred Rusmi, a preto sa mu v ruštine nedá rozumieť…?
Pozornosť si zasluhuje oslovenie starca Ilmera, ktorého výslovne texty menujú starcom a nie kniežaťom. To znamená, že Ilmer bol žrecom, ktorý viedol druhých sto Rodov z dvesto Rodového národa na západ, pričom prvú skupinu viedol Rama na juh.
Značnú časť púte museli prekonávať po Ra-rieke na severozápad, pričom putovali proti prúdu. Potom prešli na pochod krajinou, pričom museli prekonávať husté lesy a močiare. Došli k jazeru, pri ktorom Ilmer postavil svoj skýt. My už vieme, že slovo „skýt“ znamená osadu, v ktorej spolu žijú Slovania aj Árijci a kde je postavený chrám Svetlým Bohom. Tento ťažký pochod natoľko nahlodal sily starca Ilmera, že sa rozhodol postaviť skýt svojho Rodu na brehu jazera, ku ktorému došli. Na jeho pamiatku dostalo toto jazero meno Ilmerské, pričom kraj vôkol neho sa tiež začal nazývať Ilmerský. Časom sa z názvu jazera vytratil ostrý zvuk „r“ a namiesto neho sa objavil mäkký zvuk „n“. Jazero sa teda volá Ilmenské dodnes. Dovtedy sa jazero volalo Moisk na počesť volchva Moiska, ktorý spolu so Skandom Irijským prišiel na západ približne 20 000 rokov pred nimi.
Príchod Slovanov a Árijcov k jazeru ešte neznamenal koniec pochodu, pretože vytýčeným cieľom bola Škandinávia, o ktorej žreci na čele s Ilmerom dobre vedeli. Ukázalo sa však, že starý Ilmer ďalej ísť nedokáže a spolu s ním už nevládali ísť ani mnohí ďalší rodoviči (členovia Rodov). Dlhší oddych bol nevyhnutný, keďže predchádzajúca cesta bola mimoriadne náročná. No mládež, oduševnená kniežaťom Odinom, nástojila na pokračovaní pochodu. Starší mládež nechceli pustiť, pretože sa nie bezdôvodne obávali, že dlhý pochod bez žrecov môže postihnúť neúspech.
Spor mladých a starých vyriešil sám Ilmer, ktorý dal povolenie kniežaťu Odinovi zobrať mladých a silných družinníkov a pokračovať v pochode s cieľom prieskumu cesty do Škandinávie. Starší s Ilmerom a deťmi ostali na mieste a Odin sa s mladými a silnými družinníkmi vydal ďalej. Už prvé víťazstvá prišli jemu a jeho druhom ľahko, čo dalo vojsku doslovne krídla. Nakoniec sa prieskumná výprava zmenila na víťazoslávny pochod, ktorý sa zakončil úspešným dobytím celej Škandinávie, čo sa odohralo pred 5 000 rokmi.
Práve táto úspešná výprava zrodila v Rusku dodnes známe príslovie: V poli aj Odin vojakom. Znamená to, že Odin bol schopný úspešne postupovať aj bez žrecov-prorokov. To však samozrejme neznamená, že čo i len o kúsok odstúpil od Starej Viery. Práve naopak, pevne sa jej po celý život držal. No vysokou kvalitou viery v seba a svoje schopnosti dokázal „naočkovať“ aj mladých Slovanov a Árijcov, ktorí už obývali Škandináviu. Vedľajším účinkom jeho vysokých kvalít sa preniesol akýsi duch dobrodružnosti a obľuba ďalekých výprav, ktoré sa odvtedy stali charakteristickou črtou Škandinávcov.
Táto mimoriadne úspešná výprava spôsobila značný psychologický zdvih vo vedomí tých Slovanov a Árijcov, ktorí patrili do vojska Odina. Odteraz sa úspech akejkoľvek výpravy prestal spájať s poznaním žrecov, ale už iba s osobnými kvalitami a úspechmi kniežaťa alebo vojvodcu. Nie je preto nijakou náhodou, že knieža Odin bol zbožstvený svojimi rovesníkmi a nasledovateľmi spomedzi potomkov Škandinávcov. Toto sa odzrkadlilo aj v Kruhu Zemskom (Ságe o Inglingoch), ktorý napísal Snorri Sturluson, najslávnejší Islanďan pred viac ako 830 rokmi. Slovania a Árijci veľmi rýchlo asimilovali Škandinávcov, následkom čoho sa objavilo obnovené, škandinávsko-slovansko-árijské etnikum, ktorého charakteristickou črtou mentality sa stalo trvalé úsilie o ďaleké výpravy a dobývanie.
Psychologický zdvih bol taký veľký, že zrodil doslovne úplne nového človeka, ktorý si prestal vážiť žrecov a začal sa spoliehať iba sám na seba. Toto je zrod európskeho individualizmu. Preto sa tí Slovania a Árijci, ktorí osídlili územie od jazera Ilmen až po Odru – naši Predkovia – a po iba niekoľkých generáciách obnovení škandinávski Árijci už pred cca 5 000 rokmi začali veľmi odlišovať. Následne škandinávski Slovania a Árijci dobili Európu, čo už v nasledujúce najbližšie roky – ktorých nebolo z pohľadu vývoja národa veľa – len prehĺbilo rozdiely v mentalite znovuvytvoreného národa Keltov. Následných 5 000 rokov nabral európsky individualizmus také obrátky, že dnes už nijako nepripomína pôvodnú mentalitu Slovanov. Hlavný rozdiel je v tom, že dnešní Slovania – dnes najmä Rusi, Bielorusi a Ukrajinci – si po svojich Predkoch Slovanov a Árijcov uchovali potrebu duchovno mravných poradcov, čo boli v minulosti žreci. To však v žiadnom prípade neznamená, že potrebujeme kresťanských popov. Jednoducho názor skúsenej, autoritatívnej osoby, znalej v tej či onej oblasti, je z nášho pohľadu veľmi dôležitý. Pre moderného Európana to je jednoducho nezmysel, pretože jeho zaujíma iba jeho záležitosť a prospech. Preto na všetko ostatné zameriava svoju pozornosť len do tej miery, do akej mu to pasuje do vlastných záujmov. Pre Slovana je ideológia riadiacim princípom jeho konania, ale pre Európana je nanajvýš ak podporným prvkom jeho cieľovej činnosti.
Netrvalo dlho a úspech škandinávskej výpravy sa negatívne prejavil na vzťahoch Škandinávcov so žrecmi, ktorí ostali pri jazere Ilmen. Po nie dlhom oddychu pri tomto jazere tu ostal iba Rod starca Ilmera a všetci ostatní sa znovu pohli na západ a do Škandinávie. Ale tí, ktorí sa vybrali smerom do Škandinávie sa tu rýchlo stretli s nevraživosťou až nepriateľstvom potomkov svojich príbuzných, ktorí sa už nechceli podriaďovať žrecom, pretože už mali svojho Boha – Odina. Aby predišli bratovražednej vojne, rozhodli sa radšej tí, ktorí mali poznanie o spoločných Predkoch postupovať viac na juh. Tu narazili na ostrov, ktorí osídlili a nazvali Rujan. Neskôr na ňom postavili mesto Arkona, pričom už v tomto názve poznať príbuznosť s Arkaimom. Arkona sa so svojim Svätilišťom Sventovíta postupne premenila na centrum žrecov, do ktorého smerovalo na slávenie Starých Bohov množstvo Slovanov a Árijcov, ktorí obývali oblasti dnes známe ako Bielorusko, Litva, Pobaltie, Slovensko, Čechy, Morava, Poľsko a vôbec zeme až po Odru. V tom čase sa Škandinávske more nazývalo Áriovým morom.
V dobyvačnej politike kniežaťa Odina pokračoval knieža Kelt, ktorého objektom sa stala Európa. Strednú a južnú časť Európy v tom čase obývali rassénske a semitské kmene, ako aj utečenci z Antlanie (Atlantídy). Takíto obyvatelia neboli schopní vážne vzdorovať družinám kniežaťa Kelta. Následkom toho sa približne pred 4 800 rokmi značná časť Strednej a Južnej Európy ocitla v rukách Kelta. Na báze Rodov škandinávskych Slovanov a Árijcov a aj rassénskych a semitských kmeňov sa vytvorilo množstvo rodových kniežatstiev. Podobný proces vtedy prebiehal aj v Dravídii.
Moc v týchto kniežatstvách patrila málopočetným Škandinávcom, pod vládou ktorých sa ocitli aj Semiti. Vytárali sa nové národy. Tento národ si na pamiatku činov kniežaťa Kelta dal názov Kelti – jav úplne normálny v našej kultúre. Práve v tomto období sa začalo s výstavbou množstva rodových hradov a zámkov, ktoré nasledujúce tisícročia pokryli celú Európu. V takýchto prípadoch sa žiaľ stáva, že medzi dobyvateľmi a podmanenými začne proces miešania krvi a dôjde k asimilácii. Pretože neexistovala nijaká skutočná bariéra na báze žrecovského patriotizmu a poznania, ba vlastne žreci medzi vládnucou triedou vôbec neboli, tak proces asimilácie nabral rýchle obrátky. Následkom toho len za 200 rokov prebehla úplná asimilácia málopočetných dobyvateľov pokorenými Semitmi. Asimilácia došla až tak ďaleko, že dobyvatelia – škandinávski Slovania a Árijci – úplne stratili svoj Svetonázor a symboliku a prevzali Svetonázor a symboliku Semitov.
Takýto semitskou asimiláciou novovytvorení Kelti sa už zásadne líšili od pôvodných Slovanov a Árijcov ako mentalitou, tak aj ponímaním Sveta. Preto sa niet čo diviť, že keď o 600 rokov nato prišli do Európy Slovania a Árijci pod velením kniežaťa Venda, Kelti už tvrdo odporovali. Odvtedy sa už vždy snažili zbaviť nadvlády Slovanov a Árijcov.
Aj symboly, ktoré archeológovia nachádzajú po Keltoch plne potvrdzujú, že to boli Semiti. Keltský hlavný boh Kuhulin nosil na svojom odeve deväť ľudských lebiek. Hoci sa to niektorí snažia vysvetľovať ako atribúty Boha Perúna, Perún nikdy takéto atribúty nenosil. Pre Semitov je sakrálne číslo sedem, ktoré má u nich rovnakú dôležitosť ako číslo šesť. Preto v očiach Kuhulina žiari sedem drahokamov. Kuhulin jazdí na bojovom voze, ktorý Slovania a Árijci nepoužívali. V bojovom voze Kuhulina je deväť lebiek, pretože Kuhulin vždy bojoval proti Slovanom a Árijcom. A práve pre nás je číslo deväť posvätné.
Už ani netreba prízvukovať, že ten, kto neuznáva Velesovu knihu nemôže byť považovaný za Slovana, lebo práve pre nás je táto kniha dôležitá, pretože hovorí o našich Predkoch, o našich územiach. Kto počúva výmysly cudzincov, ten po nej – samozrejme – ani nesiahne. No čo by sme mohli pochopiť z príkladu Škandinávcov? Že oddelenie sa od Starej Viery – ktorú uchovávajú žreci – môže síce viesť ku krátkodobému úspechu, ale nakoniec príde prehra a smrť. Práve strata Poznania viedla k súčasnej nízkej úrovni poznania v Európe. Treba opakovať starú múdrosť, že ten, kto nepozná minulosť je odsúdený na jej opakovanie? Tu je vidno aj to, kam bude viesť dnešné mútenie slovanských vôd samozvanými novožrecmi, ktorí robia všetko možné preto, aby zatienili Svetlo našich Predkov vlastnými, alebo nezištne „darovanými“ cudzími výmyslami. Stará Viera alebo osobný prospech?
Velesova kniha hovorí aj o kniežati Slovienovi a jeho bratovi Skýtovi. My už vieme, že po slávnych kniežatách si dávali mená ich nasledovníci. Okrem Velesovej knihy sa podobné svedectvo dočítate aj v diele V. N. Tatiščeva, ktorý detailne skúmal okrem iného aj Joakimovský Letopis. Tento uvádza, že Slovien s bratom Skýtom na svojej ceste na západ vybojovali mnohé územia, o. i. okolie Čierneho mora a Dunaja. Po staršom bratovi Slovienovi sa nazvali Slovieni, pričom knieža Slovien založil veľký hrad, ktorý nazval Sloviensk. Dnes na jeho mieste stojí Novgorod. Treba ešte špekulovať, prečo sa voláme Sloviensko a kto tu v minulosti žil? Pôvod Skýtie je rovnako jasný. Jeden zo synov Skýta sa volal podľa Joakimovského Letopisu Vandal, podľa Velesovej knihy Vend. Bol tiež vynikajúcim vojvodom. Ak si uvedomíme, že rozdiel v mene robia iba samohlásky, ktoré sa za starých čias vynechávali, tak v podstate nejde o nijaký rozdiel. Prípony na konci slova sa pri výkladoch vynechávajú.
Citáty z Velesovej knihy, Joakimovského Letopisu a Mazurínskeho Letopisu sú pre nás veľmi dôležité, pretože aj keby sme nemali iné zdroje, tak oni samotné umožňujú rekonštruovať našu minulosť. Táto minulosť vôbec nezodpovedá oficiálnej historickej vede, ale môžeme sledovať, ako sa táto zubami nechtami bráni Pravde. Už aj u nás bolo dokázané, že písmo, ktoré „vynašli“ fantómy kresťanstva Cyril a Metod existovalo na našom území minimálne 100 rokov pred Cyrilom a Metodom. Je to už raz tak, ak vykopané nálezy a fakty nezodpovedajú oficiálnej histórii – tým horšie pre fakty…
Naše územie sa za dávnych čias nazývalo Maličká Rus (viac ako iba Slovensko), Ukrajinu vtedy nazývala Malá Rus a dnešné Rusko v podstate ako aj dnes – Veľká Rus. Poznáme povesť o troch prútoch Svätopluka. Ak sa pozrieme medzi riadky Orbiniho knihy, mohli by sme vidieť iný pohľad, že Svätopluk mal pravdepodobne najviac prsty v pozvaní Cyrila a Metoda, pričom jeho syn, Svätopluk mladší – čo Orbini priamo opisuje – vyhnal Metoda. Môžeme teda odôvodnene predpokladať, že mladý Svätopluk ostal pri Védickej Viere Predkov a navyše aj viedol naše vojsko v bitke proti Bavorom r. 907 pri Bratislave. Tvari nepotrebujú, aby sme to vedeli, preto nám vyrobili demo verziu v Maďarmi. Biorobot ju vezme, Slovan už dnes dvihne hlavu spod jarma Pána. A takto tieto tri prúty budú najpravdepodobnejšie Obrazom toho, že len vtedy vyhráme, ak budeme všetci Slovania spolu ťahať za jeden povraz. Ide o spojenie Maličkej Rusi, Malej Rusi a Veľkej Rusi. Je náhoda, že aj Samo nazval svojho syna Rus? Prečo ho nenazval napríklad Američan či Angličan? To by sa určite viac hodilo našim biorobotom.
Aj vo Velesovej knihe je svedectvo o tom, že Rusi vedení Slovienom, Rusom a Skýtom začali pohyb na západ z Južného Uralu pred 4 430 rokmi. Pochod šiel rýchlo, už v r. 2409 pred n. l. dobyli Čiernomorie a povodie Dunaja. Pokorili aj zvyšky Anto-Ibérijskej civilizácie, ktorú dnes nazývame Tripolsko-Aratská kultúra v povodí Dnepra a Dunaja.
Prvá časť Rusov na čele so Slovienom a Rusom išla na sever a usadila sa pri jazere Ilmen a na juhovýchodnom pobreží Baltského mora. Títo sa na počesť kniežaťa Sloviena nazvali Slovieni. Krajina a Rodová federácia sa volala Sloviensko, ktorého hlavným mestom sa stal Sloviensk, neskôr nazvaný Veľký Novgrad.
Druhá časť Rusov pod vedením syna Skýta Vendom pokračovala v pohybe na západ a severozápad. Víťazoslávny pochod na západ zavŕšila ovládnutím v podstate celej Európy, t.j. od mora po more. Teda od mora na západe a Škandinávskeho mora po Jadranské. Práve v tomto čase sa Kelti ocitli pod nadvládou Rusov (nás). Tým, že sme došli k Jadranu boli Gréci-Achájci prinútení presmerovať svoj postup na juhovýchod. Táto časť Rusov sa na počesť svojho kniežaťa Venda začala nazývať Vendami alebo Venedmi a Rodová federácia dostala názov Veneja alebo Venedia. Neskôr, po rozšírení sa v Pomorí sa začali nazývať aj Pomorskí Rusi, t.j. Prusi. Škandinávske more sa premenovalo na Venédske.
Tretia časť Rusov na čele s vnukom Skýta menom Kolo ostala v Čiernomorí. Tu museli viesť vojny so semitskými nájazdníkmi z Kaukazu a Balkánu. No vďaka vynikajúcim vojvodcovským schopnostiam kniežaťa Kola a pomoci Rodov kniežaťa Rusa sa našim podarilo zlikvidovať svojich nepriateľov a upevniť svoje víťazstvo. Na počesť kniežaťa Kolo sa začali nazývať Skolotmi, pričom krajina a Rodová federácia sa podľa mien kniežat začala nazývať Ruskolaň, čo znamená „Krajina Rusa a Kolo“.
Pozreli sme sa na ďalšiu kapitolu našej minulosti. Čo si vyberieme, dejiny písanú našimi vlastnými Predkami, alebo semitskú históriu? Tu sa musí rozhodnúť každý sám, lebo raz bude aj sám skladať účty… No a my pamätajme na tri prúty, ktoré musia držať spolu. Inak nemáme šancu prežiť.
