Každému vnímavému človeku je jasné, že na Zemi žijú okrem ľudí – a samozrejme neľudí – aj zvieratá. Sú také, ktoré sú na Zemi pôvodné, ale aj také, ktoré boli na ňu prinesené v dávnej minulosti. Známou vlastnosťou mysliacich bytostí je, že vidia vo všetkom určitú – aj keď nie vždy na povrchu viditeľnú – spojitosť, ktorú môžeme vyjadriť ako neprerušovanú reťaz príčin a dôsledkov. Potom sú ale medzi nami oveľa jednoduchšie bytosti, ktoré nehľadajú súvislosti stavby Sveta, pretože jednoducho si myslia, že oni s tým nič nemajú, že ich sa také „taľafatky“ netýkajú. Pravda je ale aj to, že ako v biologických človečích telách sú aj neľudia, tak aj v biologických telách zvierat sú tiež bytosti Temného Astrálu.
Ak Svet okolo nás nesie pečať kauzálnosti, tak je našou úlohou hľadať súvislosti, pretože nič okolo nás tu nie je náhodou. A tu – či chceme alebo nie – sa tak či onak dostaneme k zvieratám. V prvom rade – ak patríme do Svetlého Sveta – nám by malo byť jasné, že ako živé bytosti aj oni majú svoje úlohy v nekonečnej ceste evolučného vývoja. Našou úlohou je s nimi spolupracovať tak, aby sme mali z toho vzájomný prospech. Zabíjanie zvierat je odoberanie im ich práva na slobodu výberu, čo vytvára tým, ktorí tak konajú karmické „účty“. Teraz to síce nevidno, ale informácií máme o tom dosť. Stačí spomenúť Tibetskú knihu mŕtvych. A najmä nezabudnime na to, že žijeme v dobe nástupu nových, Vysokých energií.
Môže sa stať, že niekomu vyhovuje jedno, inému zase druhé zviera. Niekto má vzťah ku psom, iný zase k mačkám. Môžeme si o jedných či druhých myslieť čokoľvek, ale nemáme právo – nemýľme si to s mocou – im ubližovať. Ale to nemáme ani v prípade dobytka či prasiat…
Náš Štít Čísloboha je rozdelený na 16 Čertogov, z ktorých každý má svojho vládcu – Vyšného Svetlého Boha Pravi. Ak už sme spomenuli slovo vládca, tak si pripomeňme, že u našich Predkov nemalo význam ovládať mocou iných, ale vládnuť Poznaním. Väčší vládca bol ten, kto viac vedel. Ostane aj slovo „bohatstvo“ – vnútri je koreň „BOH“ – neznamenalo nahromadené materiálne blaho, ale schopnosť zjednotiť sa s Bohom či Bohmi. S vyššími bytosťami sa dá komunikovať aj cez materiálne bohatstvo, ale to na druhej strane je boh, ktorého zvykneme inak nazývať Diablom.
Každému Čertogu vládne jeden vyšný Boh Pravi, ale zároveň tam nájdeme aj strom a zviera. Je to informácia pre nás, že ten druh energie, ktorý v Galaxii predstavuje konkrétny Vyšný Boh, je v rastlinnej ríši predstavený konkrétnym stromom a vo zvieracej zase konkrétnym zvieraťom. Naši Predkovia v žiadnom prípade nezabíjali tieto zvieratá ani nerúbali tieto stromy, pretože sú považované za poslov konkrétnych Vyšných Bohov. Napríklad Vlk je poslom boha Velesa, Medveď zase Svaroga a podobne. Takto nám je daná možnosť – spoznaním podstaty chovania sa zvierat či stromov – spoznať podstatu Prírody a Vyšších Svetov. Ak poznáte takých tiežlovanov, ktorí sa síce hlásia k Slovanom, ale bez problémov dohola rúbu lesy či strieľajú vlkov alebo medveďov tak vedzte, že tieto bytosti nemajú s energiou Slovanov absolútne nič spoločné. A už vôbec nezáleží na to, ako „múdro“ opakujú naučené frázy vyčítané možno neraz aj z našej stránky.
Pozrime sa na zvieratá, ktoré sú aj dnešnou spoločnosťou málo chápané. Ono konzumná spoločnosť si celkovo myslí, že kto nevie rátať peniaze ten ani nežije – a teda nečudo, že Prírodu odsúdili na smrť. Otázkou však je, kto bude nakoniec naozaj ten, kto ostane medzi živými…
Schopnosti mačiek sú záhadné a dodnes klasickou vedou neobjasniteľné. V ich prítomnosti neraz prestávajú fungovať aj moderné, vysoko presné a citlivé prístroje. Klaniame sa im aj sa ich bojíme, iní ich zase kruto týrajú alebo im aspoň ubližujú. Ale dnes sa už nedá poprieť, že vplývajú na naše vedomie a rozum. Dodnes nie je oficiálnej vede jasné odkiaľ mačky prišli, t.j. odkiaľ pochádzajú.
Ruská novinárka Natália Michajlova z Moskvy sa jedného dňa rozhodla presťahovať do iného bytu. Dostala veľmi lukratívnu ponuku bývať v samom srdci Moskvy – na Náberežnej ulici v dome s výhľadom na Kremeľ. Ani nerozmýšľala a do domu s výhľadom na Kremeľ sa nasťahovala aj so svojou mačkou.
Ale už prvú noc sa so zvyčajne spokojným zvieraťom čosi dialo. Chovalo sa tak, ako keby v izbe okrem nich bol ešte aj niekto iný. Behala z rohu do rohu, bola nervózna, neustále sa obracala ku dverám a vytrvalo pozerala do jedného bodu. Majiteľka predpokladala, že ide o reakciu na presťahovanie sa a prvú noc v cudzom prostredí, takže to ráno pustila z hlavy. Druhú noc sa však všetko opakovalo. Divné bolo však aj to, že už aj Natálie sa zmocnil akýsi hlboký, nevysvetliteľný smútok. Na druhý deň teda zavolala prenajímateľovi bytu a dozvedela sa o tragickej udalosti, ktorá postihla rodinu, ktorá tam kedysi žila.
Otca tej rodiny jednu noc zobrali a odviezli v čiernom aute do gulagu. Majiteľ mal vtedy 5 rokov. Pred odchodom mu ešte otec stihol povedať jednu vetu: „Neplač synček, ja sa o niekoľko mesiacov vrátim presne o tejto hodine“.
Maličký Sergej každý večer sedel a čakal na svojho ocka, ale vždy o polnoci pochopil, že dnes už nepríde. Čakal takto 10 rokov. Prestal čakať až vtedy, keď bol prípad jeho otca odtajnený a rodina sa dozvedela, že otec bol zastrelený za „antisovietsku činnosť“ 27.11.1949.
Mačka po 60 rokoch pocítila v byte neupokojenú Dušu nevinne zabitého otca a znovu prežila tragédiu malého chlapca, ktorý stratil otca.
Dnes už niektorí vedci predpokladajú, že mačky sú spojením medzi našim svetom a oblasťou, o ktorej sa môžeme iba čo to domnievať. Môže to znamenať, že tu s nami sú iba ich fyzické telá, pričom to mentálne majú v úplne inej dimenzii.
Pôvod mačiek na našej Zemi je pre vedcov dodnes záhadou. Zvláštne je to, že medzi zvieratami, ktoré človek poznal a pritúlil a ktoré mu v podstate dodnes slúžia sa mačky nespomínali veľmi dlho. Už sa pásli stáda dobytka, už nás strážili a chránili psy, už jazdili bojové vozy a jazdci, kohúty dávno budili ľudí po ránach svojim kikiríkaním, ale v európskych domácnostiach nebolo počuť mačacie mňaukanie.
Aristoteles opísal zvieratá nielen z Grécka a Európy, ale aj z iných kontinentov. Medzi nimi boli veľmi zriedkavé, ale o mačkách nič nevedel. Plínius preštudoval viac ako 1 000 kníh najrôznejších autorov ešte predtým, ako napísal svoju Históriu, ale mačky nespomína ani raz.
Ale na brehoch Nílu v Egypte už vtedy mačky žili minimálne 2 000 rokov. Nielenže tu žili, oni tu dokonca v určitom slova zmysle vládli. Hérodotos a neskôr Diodor píšu, že Egypťania fanaticky milovali mačky, pričom ich smrť bola tragédiou pre celú rodinu. Za zabitie mačky – ako píše Diodor – napríklad tlupa zabila Rimana.
Roku 1920 bola v Egypte nájdené jaskyňa s uloženými telesnými pozostatkami. Vedecký svet čakal ďalšiu senzáciu – minimálne niečo štýlu Tutanchamóna. Našli tam však niečo zvláštne. Na prvý pohľad sa zdalo, že jaskyňa je naplnená múmiami množstva detí, z ktorých každé bolo uložené v samostatnom kamennom sarkofágu. Až následný výskum ukázal, že ide o múmie mačiek.
Po narušení posmrtného pokoja mačiek sa v tábore archeológov začali diať zvláštne veci. Každú noc nemohli spať pre silné mňaučanie, mnohí členovia výpravy ráno vstávali so škrabancami na rukách. Nikto však cez deň neuvidel ani jedinú živú mačku. Svedok z tejto výpravy – Julia Collins – neskôr napísala, že sa dostali do kontaktu s javom, ktorý je za hranicou ľudského chápania. Nachádzali sa na území pod kontrolou bohyne Bast, teda bohyne mačiek.
V 20. storočí sa vedci začali viac zaoberať schopnosťami mačiek a psov a dostali sa nakoniec do slepej ulice. Pozorované schopnosti týchto zvierat sa nedali nijako vysvetliť. Mačky majú mimozmyslové vnímanie, ľudovo nazývané „tretie oko“. Joseph Van Crain v 30-tych rokoch 20. storočia založil na Kalifornskej Univerzite DUKE prvé laboratórium na svete, ktoré sa zaoberalo parapsychológiou. Spolu s K. Zennerom vypracovali unikátny systém testov. Vedci experimentálne zaznamenali vzdialené pôsobenie mačky operátora na živé objekty aj prístroje. Okrem iného bolo zistené, že výsledky pôsobenia nezávisia od vzdialenosti – testy vykázali toto pôsobenie na vzdialenosti od 0,5 m do 4 000 km. Počas experimentov bolo dokázané, že mačky majú paranormálne schopnosti – predvídali a ovládali telepatiu.
Neskôr nositeľ Nobelovej ceny, Holanďan N. Bergen a R. Morris objavili u mačiek schopnosti používať psychokinézu – presun predmetov nie fyzickým spôsobom – a jasnovidectvo, t.j. získavanie špecifickej informácie cez nejaký neoduševnelý predmet (v civilizačnom ponímaní).
Moskovský hudobník V. Vodojemov raz vpustil k sebe domov kocúra bezdomovca. Ani sa nenazdal a prišelec začal v jeho dome riadiť, pričom on sám sa nijako nemienil ničomu podriaďovať. Aby mal pohodlný pohyb, tak mu majiteľ domu dokonca vymyslel a zostrojil mechanizmus, ktorý kocúrovi umožňoval vychádzať z domu cez okno kedy chcel.
Jeho priatelia tomu spočiatku nevenovali pozornosť, ale spozorneli, keď sa rozišiel s dievčaťom, ktoré sa kocúrovi nepáčilo. Ale to nebolo všetko, muzikant si jedného dňa uvedomil, že kocúr riadi aj jeho myšlienky. Bežne sa mu stávalo, že čosi robil a zrazu dostal neústupčivú myšlienku, že treba nakŕmiť kocúra, hoci ten v tom čase ani nebol doma. Naplnil teda jeho misku a on hneď prišiel a začal jesť.
Neraz dostal z ničoho nič myšlienku, že treba otvoriť dvere. Otvoril ich a za nimi stál kocúr. Jedného dňa pocítil, že kocúr je v nebezpečenstve. Vyšiel z domu ho hľadať a našiel ho vonku skrvaveného – buď sa pobil s inými kocúrmi, alebo niekto naň nahuckal psa – nevedno. Bol však tak doriadený, že ho okamžite vzal a odviezol k veterinárovi. V poslednej chvíli ho zachránil.
Najskôr mu to celé pripadalo divné, ale postupne si na situáciu zvykol. Jedného dňa si však uvedomil, že jeho život sa od okamihu príchodu kocúra začal meniť k lepšiemu. V dome sa objavilo akési teplo, stalo sa útulne, ba jedného dňa zistil, že má talent na prácu PC animátora. Táto profesia je málo zvládnutá a dobre platená. Začalo sa mu v živote naozaj dariť.
Dnes je známe, že v prvej polovici 20. storočia sa začali robiť pokusy s mačkami a psami v súvislosti s konštrukciou psychotronných zbraní. Na základe výsledkov takýchto pokusov sa nakoniec prvé takéto zbrane aj začali konštruovať. Bez týchto prác by všetko bolo oveľa zložitejšie.
Málo známym faktom bolo, že mačky boli spoločníkmi nejedného vodcu ZSSR. Za všetkých môžeme použiť príklad L. I. Brežneva. Spočiatku to jeho okolie začalo považovať iba za čudáctvo – Brežnev sa pri jednej z návštev Indie stretol s tibetským dalajlámom, ktorý mu daroval čierneho tibetského kocúra. Tento darček nepotešil jeho ochranku, nový majiteľ si ho bral hneď so sebou do lietadla. Držal ho na rukách, hladkal a celú cestu si šepkal „môj osud, môj osud“. Keď dalajláma dával Brežnevovi kocúra, čosi mu ticho pošepol o nebezpeční číhajúcej smrti na jeho životnej ceste. Kocúra dalajláma predtým, ako ho odovzdal Beržnevovi podrobne o čomsi inštruoval.
Dostali jasné pokyny. Kocúra môže kŕmiť iba jeho pán, pretože to nie je obyčajný kocúr, ale taký, ktorý dokáže predvídať udalosti. Kocúrovou úlohou sa stalo ochraňovať generálneho sekretára pred možnými životnými problémami.
Brežnev mal hneď po návrate z Indie naplánované slávnostné stretnutie s kozmonautmi Jelisejevom, Šatalovom, Volganovom a Chromovom, ktorí sa práve vrátili z kozmického letu. Vládna delegácia naň čakala 40 minút, ale nakoniec im bolo oznámené, že generálny sekretár príde neskôr a na inom aute. Dozvedeli sa, že pána z domu nepustil Láma – tak ochranka nazvala tibetského kocúra. Ten sa mu hádzal pod nohy, skákal mu na ruky, pozeral mu do očí a žalostne mňaukal. Brežnev pochopil, že ho nechce pustiť na stretnutie a dostal zlú predtuchu.
O niekoľko minút prišla po extrémnej linke správa, že na autá s vládnou delegáciou sa strieľalo. Neznámy muž v uniforme milicionára pri bráne Kremľa spustil na delegáciu paľbu z automatickej zbrane. Miesto, na ktorom vždy sedával Brežnev zasiahlo 14 guliek… 21.1.1969 teda kocúr zachránil svojho pána prvý, ale zďaleka nie posledný raz.
Keď je zviera v blízkosti svojho pána a je medzi nimi vytvorená citová väzba, tak ich biopolia sa navzájom prelínajú a môžu vyvolať rôzne javy. Ak je mačka astrologicky spojená s majiteľom, tak dokáže predpovedať rôzne udalosti v jeho živote. Po viacerých nepopierateľných dôkazoch o schopnostiach kocúra Lámu sa prestalo jeho okolie pozerať na vec ako na nejaký starecký vrtoch. Aj ochranka pochopila, že ich životy v značnej miera závisia od predpovedí čierneho kocúra.
Raz sa stalo, že generálny sekretár musel odcestovať do Francúzska a Láma ostal doma. V určitom okamihu sa stal veľmi nepokojným. Keď Brežnev dostal túto informáciu, tak začal byť veľmi ostražitý a volal Andropovovi, ktorý bol v tom čase hlavou KGB. Andropov sa na chvíľu odmlčal a potom priznal, že vo Francúzsku na neho chystali atentát, ktorý sa však tajnej službe podarilo odvrátiť.
Roku 1982 odcestoval Brežnev do Taškentu bez Lámu. Počas exkurzie v leteckom závode bolo na drevenej konštrukcii okolo lietadla veľmi veľa ľudí. Konštrukcia nevydržala nápor, prelomila sa a zrútila sa aj s ľuďmi na vládnu delegáciu s Brežnevom. V tej dobe Láma v Moskve priam besnel. Nakoniec sa mu podarilo prehryznúť vodítko, vytrhol sa z rúk ochrankárov, veľkými skokmi zamieril k rušnej ceste a hodil sa pod kolesá najbližšieho auta. Čo prinútilo Lámu si vziať život?
Ak zviera má rado svojho pána, tak preberá na seba časť psychického tlaku. Tým sa stáva akousi živou formou oberegu, t.j. ako keby akýmsi ochranným talizmanom. Keď sa na jemnohmotnej rovine začnú formovať negatívne situácie, tak zvieratá ich registrujú ako prvé. Sú citlivejšie a bližšie k prírodným procesom než ľudia.
Mačka napríklad z lásky k pánovi môže prevziať na seba nielen časť jeho „nákladu“, ale aj plne obetovať svoj život. V tibetskej tradícii sa predpokladá, že zviera sa nemôže plnohodnotne duchovne vyvinúť, to môže iba človek. Zviera duchovne stúpa iba vďaka svojmu pánovi a následkom lásky k nemu môže obetovať aj seba. Po smrti kocúra sa zdravie generálneho sekretára začalo rýchlo zhoršovať a v novembri toho istého roku Brežnev zomrel. Predpoveď dalajlámu sa naplnila úplne.
Ak sa na našej ceste znenazdajky objaví mačka – bez ohľadu na to, akej je farby – lepšie je zmeniť cestu. Objavenie sa takéhoto zvieraťa je zvyčajne varovný signál, ktorý je lepšie rešpektovať.
V jednej moskovskej reklamnej agentúre už roky robia každé ráno jeden rituál – kŕmia „firemného“ kocúra. Nikto z nich nepochybuje, že je veľmi dôležitý, ani sa nad ním nikto nesmeje. Všetci veľmi dobre vedia, prečo tak robia.
Firma pôvodne sídlila na Fomičovej ulici, kde 26.12.2008 pracovníci reklamnej agentúry oslavovali blížiaci sa nový rok. Zábava bola v plnom prúde, keď z ulice začal doliehať silný krik podobný detskému plaču. Vyšli von a vo vchode našli kocúra. Rozhodli sa vziať ho so sebou na oslavu a upokojiť ho.
Hoci mu ponúkali všetko možné, kocúr sa ničoho ani nedotkol, ba skryl sa pod stôl a pokračoval v kriku. Zábava sa skončila. Nálada upadla a všetci sa začali pomaličky rozchádzať domov. Večierok teda skončil. Kocúra vyniesli von a nechali pri podchode. Kým sa tam všetci zhromažďovali, kocúr stále sedel na mieste a nikde neodchádzal. Hneď ako všetci kolegovia vyšli do mrazivej noci v budove, kde ešte pred minútou boli vypukol silný požiar. Ako sa neskôr zistilo, vo vedľajšom úrade vybuchol plyn. Výbuch bol veľmi silný. Všetci mlčky pozreli na kocúra. Ten sedel v snehu a nesnažil sa nikde utiecť. Všetci kolegovia sa okamžite rozhodli, že ho musia zobrať so sebou. Bolo jasné, že ak by ich neprinútil odísť, určite by boli medzi nimi obete. Kocúr ich zachránil.
Keď sa presťahovali do novej budovy, vzali kocúra so sebou a odvtedy už ostal s nimi natrvalo. Okrem tejto udalosti neskôr zistili, že to neboli všetky schopnosti kocúra. Všetky obchodné rokovania v jeho prítomnosti prebiehali zásadne úspešne. Kocúr dostal meno Lucky – svoju prezývku si zaslúžil na 100%.
Dmitrij Smirnov sa vracal z dlhej cesty. Bol za volantom už veľmi dlho a ani nepostrehol, že začal postupne strácať kontrolu nad riadením. Bola už hlboká noc, zima a silný mráz. Zaspal za volantom. V poslednom okamihu pred tragédiou sa prebral iba vďaka tomu, že sa pred ním zjavil jeho kocúr a videl, ako mu skáče rovno do tváre. Videnie bolo veľmi silné a okamžite ho prebralo zo spánku. Dokázal zastaviť bezpečne auto a v šoku vystúpil z neho von. Ešte sa neprebral zo stresu a už mu v aute zazvonil mobil. Volala mu mama a oznámila, že jeho kocúr znenazdajky vyskočil z okna a zabil sa. Obaja pochopili, že to urobil naschvál, aby ho mohol v diaľke zachrániť – za cenu svojho života. Kocúra mu iba pred tromi mesiacmi daroval jeho brat, ktorý odchádzal navždy z Ruska. Ešte mu pritom aj vtipom povedal, že kocúr bude na brata dávať pozor. Kocúr vyrazil v najdôležitejšom okamihu, ale musel to urobiť tak, že sa rozlúčil so svojou telesnou schránkou.
V Západnej Európe po zavedení kresťanstva neboli mačky cirkvi po vôli – očividne veľa vidia. Ich paranormálne vlastnosti spôsobili, že boli vyhlásené za pekelné bytosti. Tisícky nevinných zvierat boli nahádzané do ohňov Inkvizície, neraz aj so svojimi majiteľmi. Prenasledovali ich po celej Európe, následkom čoho mačky v podstate vymizli z ulíc miest v Anglicku, Francúzsku, Španielsku aj Švajčiarsku. Ale prešlo iba niekoľko rokov od ich systematickej likvidácie a ich katov a prenasledovateľov postihol strašný osud. Stredovekú Európu zachvátila morová epidémia.
Križiaci, ktorí sa vracali zo svojich výprav si v batožine priniesli so sebou do Európy najnebezpečnejšieho prenášateľa moru – čiernu krysu.
Nič proti epidémii nepomáhalo, až ľudia si nakoniec spomenuli na mačky, ktoré v malom počte prežili v malých osadách na vidieku. V nádeji na záchranu ich začali voziť do miest, ale očití svedkovia zanechali zaujímavé svedectvá. Mačky ako keby sa všetky dohovorili – ani jedna nezačala loviť krysy. Vyzeralo to tak, že sa rozhodli dať ľuďom lekciu aby pochopili, aká je ich misia na Zemi dôležitá.
Z Véd vieme, že tie tvory, ktoré po narodení zasiahne tzv. „gravitačný úder“ nepochádzajú zo Zeme, ale boli na ňu v dávnych časoch privezené. Gravitačný úder spočíva v tom, že po narodení nie sú mláďatá schopné samostatnej existencie, ale musia sa o nich rodičia starať, kým nie sú dostatočne samostatné. Pôvodné bytosti pochádzajúce zo Zeme sa môžu bezprostredne po narodení postaviť na nohy a samostatne chodiť.
Mačky a psy – a ostatne aj človek – zo Zeme nepochádzajú. Boli tu našich dávnymi Predkami privezené, a to z určitého dôvodu. Nemáme teda právo sa k nim – ale ani k ďalším zvieratám – chovať surovo, týrať a zabíjať ich. Bohužiaľ tento jav je dnes v podstate štandardom. A ľuďmi sa určite nedajú nazvať tí, ktorí si zo zabíjania zvierat urobili pohodlné živobytie. Ak aj patria do našich Rodov, tak – vzhľadom sa dobu, v ktorej sa nachádzame – prežívajú svoju poslednú inkarnáciu.
Výsledky moderných výskumov už dokázali, že ľudia, ktorí majú doma mačku alebo psa sa obracajú k lekárom o pomoc 5x menej ako tí, ktorí nemajú žiadny vzťah k domácim zvieratám. Americký vedci zistili, že ľudia liečení po infarkte majúci doma zviera majú po roku oveľa lepší zdravotný stav – v zásade sú vyliečení – než tí, ktorí doma napríklad mačky nemajú. Americký lekár James Cerbeck dokázal, že tí, ktorí vlastnia domáce zviera majú nižší tlak a celkovo nižšiu frekvenciu pulzov srdca. V skutočnosti sotva možno povedať, že ľudia môžu mať radi Prírodu, ak nemajú v láske zvieratá.
Na záver vám odporúčame dve nádherné pesničky od ruskej speváčky Svetlany Kopylovej, ktoré boli napísané podľa skutočných udalostí. Prvá je o starom kocúrikovi, do ktorého každý na dvore sídliska iba kopal, ale nakoniec zomieral šťastný, že poslednýkrát mohol vydýchnuť v náručí dievčatka, v ktorom svojim osudom prebudil skutočný súcit a lásku. Druhá je o psíkovi fenke, ktorá celý život verne slúžila svojmu pánovi a robila preň všetko, čo mu videla na očiach. On sa jej rozhodol na starosť „odmeniť“ tak, že ju utopí v rieke – aká častá situácia dnes… Situácia sa však vyvinula tak, že loďka sa prevrátila a stará fenka už so slučkou na krku ho vytiahla z víru a zachránila život. Až to ho nakoniec Duchovne prebudilo. Lepšie však neskoro, ako NIKDY.
22.11.2016