Slovné spojenie „politický režim“ vyvoláva všakovaké asociácie – veď máme s tým svoje skúsenosti. Ak sa naň pozrieme zo zorného uhla BL-reportérov, tak dostaneme špecifikácie štýlu „krvavý“, „protinárodný“, „diktátorský“ a podobne. Kategória „režim“ je však sama osebe úplne neutrálna. Veď výraz často používame v spojeniach ako „pracovný režim“, „životný režim“, „liečebný režim“ a podobne. Kategória sa teda rozvíja v následnom, súvzťažnom významovom priestore.
„Politický režim“ je principiálne súhrn lídra, jeho tímu, ich ideológie a politických praktík. Pochopiteľne, že tento pojem je v kontexte vlády spojený s plánovaním štátneho riadenia a výsledkami vývoja štátu.
Dnes – najmä BL-reportéri – používajú spojenie „politický režim“ na politické zriadenie v Rusku. Treba jasne oddeliť Rusko ako krajinu – ktorej národ je nám čo do dejinného pôvodu najbližšie zo všetkých – a Ruska ako štátu, ktorý je iba jedným z odtieňov kresťanskej rabskej politiky kontroly cirkevných zvierat. Všetky štáty sú si čo do podstaty podobné ako vajce vajcu.
Bohužiaľ – ako sme už spomenuli v minulom článku – posledné prezidentské voľby v Rusku ukázali pravú podstatu režimu pod vládou prezidenta Putina. Situácia obyvateľstva sa z roka na rok zhoršuje, ale kroky hlavy štátu túto situáciu nijako reálne neriešia. No a oficiálna propaganda je niečo úplne iné.
Hra na dobrého a zlého policajta nemôže trvať naveky – najmä ak neprináša žiadne zlepšenie položenia obyvateľstva. A Putin situáciu veru nijakovsky nezlepšil. Bohužiaľ.
Po štvrtýkrát bola zostavená vláda z tých istých oligarchov – ako keby Putin doteraz o nich „nevedel“. Už sa však nedá tvrdiť, že „nevedel“ – štvrtýkrát opakovaná chyba hovorí o systémovom probléme – a imidž je už nanič. Nevedieť o miliardových oligarchoch-zlodejoch na čelných pozíciách riadenia štátu už nie je ospravedlniteľné. A pre človeka, ktorého predchádzajúca kariéra bola spojená s jednou z najšpičkovejších spravodajských služieb sveta už absolútne nieto ospravedlnia štýlu „nevedel som“. Teda nie po štvrtý raz…
Zaujímavé bude pozorovať, ako sa z toho dostanú „všeodborníci“, teda pochlebovači rabína Piakina. Putin je pre nich stálicou totálnej správnosti… Kto sa vyhlasuje za „poradcu Putina“, ten samozrejme nesie aj spoluzodpovednosť za jeho akcie, a teda je priamo spoluzodpovedný za výsledok. No a obľúbenosť Putina dosiahla po oznámenej dôchodkovej reforme 8% (osem percent). Číslo sa samozrejme ešte nejakým spôsobom časom zvýši, ale ďaleko nadpolovičné hodnoty sú definitívne minulosťou.
Ale tu prichádza ešte viac nepríjemných správ. Oligarchovia vo vládnucich kruhoch Ruska odovzdali Izraelu (predali – veď obchod je základ „prirodzenej“ existencie v dnešnom svete) rozpoznávacie kódy systémov protivzdušnej obrany rady S-300. Čo to znamená? Ruské zbraňové systémy protivzdušnej obrany sú naozaj špičkou vo svete – pokiaľ niekto nepredá ich tajomstvo. V dnešnom svete veľkých rýchlostí nemožno vizuálne kontrolovať komu patrí povedzme prilietajúca stíhačka či raketa. Také niečo bolo možné ešte v Druhej svetovej vojne. Preto nastúpila výpočtová technika veľkých rýchlostí. Každý lietajúci objekt sa „hlási“ systému rozpoznávacím kódom, podľa ktorého ho systém zaradí medzi „svoj“ alebo „cudzí“. Ak nepriateľ získal (t.j. kúpil od oligarchov z kruhov ruskej vlády) rozpoznávacie kódy znamená to, že napríklad izraelské lietadlo priletí k systému S-300, ktorý ho bude považovať (podľa vysielaného kódu) za „vlastné“ a potom v bezpečnej blízkosti vypáli raketu a protilietadlový systém zničí. Celý technologický náskok ruských konštruktérov a výrobcov takto zviedli na NULU. To sú „vlastenci“, ktorí dnes riadia ruský štát, resp. štáty celkovo. Bohužiaľ, tento jav je všeobecný a platí aj u nás. Veď všetky svetové vlády – sú predsa v štátoch – sa zmenili na privatizérov štátnej moci, za zneužitie ktorej sa nikomu nezodpovedajú, ba sú dokonca (tieto vlády) zaregistrované v medzinárodnom „obchodnom registri“ ako s.r.o.-čky. Len zopakujeme, že tento scenár opísal už pred dvadsiatimi rokmi John Coleman.
Do kategórie „predajných artiklov“ oligarchickej elity patria aj ďalšie rozpoznávacie kódy – napríklad nového a technologicky absolútne špičkového lietadla piatej generácie SU-57. Pri predaných rozpoznávacích kódoch sa zmení na „cvičný cieľ“ pre ktorékoľvek izraelské či americké lietadlo. Je to tragické, ale je to tak.
Samozrejme, že ani staroverecká elita stáročia ukrytá v hĺbkach vojenských štruktúr Ruska nespí. Ako uvádza John Coleman, spôsobuje bolenie hlavy všetkých zradcom ruského národa a slavianstva v Rusku po stáročia. Sformovala sa po vyvraždení Riurikovcov na cárskom tróne (Ivana IV. Búrkového, jeho syna aj Borisa Godunova). Všetkých odstránila kresťanská cirkev. Tu si však treba povedať niekoľko detailov, aby sme to všetko lepšie pochopili. Ešte za vlády Riurikovcov bolo v Rusku praktizované Dvojvierie. Do pravoslávnych chrámov chodili aj kresťania. Bolo to však pôvodné, t.j. „iné“ kresťanstvo, ako ho poznáme dnes. Preto Vatikán tvrdo pracoval na jeho odstránení a nahradení „správnou“ verziou. O čo vlastne šlo?
Dnešný Ježiš Kristus nie je skutočná, ale egregoriálna entita. Existovali aj Ježiš, aj Kristus, ale to boli úplne iné entity. Pre jednoduchosť však budeme pokračovať v používaní mena, na ktoré sú ľudia zvyknutí.
Pôvodné kresťanstvo – u Slovanov – bolo kresťanstvo BEZ STARÉHO ZÁKONA. Ten totiž do Novej Zvesti nepatrí. Novú Zvesť opisovalo pôvodne dvanásť evanjelií od apoštolov a aj jedno od Ježiša. Apoštol znamená „žiak učiteľa“, teda spomedzi týchto sa zachovali iba DVE evanjeliá. Ján a Matúš boli učeníkmi učiteľa (t.j. apoštoli), ale Marek a Lukáš boli učeníkmi Pavla, ktorý už sám nikdy Ježiša nestretol.
V evanjeliu podľa Jána Ježiš nazýva ZÁKONNÍKOV a FARIZEJOV „deťmi diabla, ktorý bol vrahom ľudí od počiatku“. Kto to sú – v dnešnom jazyku – „zákonníci a farizeji“? Dnes ich voláme TEOLÓGOVIA. Reč je o ľuďoch vyškolených v Tóre (Päť kníh Mojžišových) a Tanachu (Prorokoch). Teda v podstate základných knihách Starého Zákona. Teológovia predstavujú elitu, ktorá premenila ľudí na cirkevné zvieratá – rabov božích. Ich podstata je presne tá istá, ako za čias Ježiša – akurát vtedy sa volali inak. Náboženstvo je samo osebe iba projekcia ISTINY STVORITEĽA do daného času, priestoru a podmienok. Bez teológov je teda pre tých, ktorým taká výška ponímania stačí v podstate v poriadku.
Ešte predposledný cár Nikolaj I. keď zistil, že popi dali v Rusku preložiť a vytlačiť Starý Zákon – ho nariadil zhabať a celý náklad spáliť v petrohradskej tehelni – za účasti štátneho dozoru.
Dnes je však Starý Zákon súčasťou kresťanských cirkví. Skutočne kresťanská cirkev je iba tá, ktorá pri bohoslužbách nepoužíva Starý Zákon. Inak je to cirkev satanistická – bez ohľadu na to, ako sa volá.
A keďže vieme, že už boli dohodou spečatené úsilia o vytvorenie jedinej cirkvi – písali sme o tom v minulom článku – tak nie je ťažko zistiť, kde sa „kresťanské cirkvi“ nachádzajú. Moskovský patriarcha dostal za tento „veľký čin zjednotenia“ ako odmenu 33. stupeň slobodomurárskeho vysvätenia.
Toľko oslavovaná Rímska ríša slúžila hlavne ako nástroj, ktorý mal zlikvidovať Tartariu. Dopadlo to však opačne – práve vojská Tartarie zničili Rím. Rím však ako taký predstavuje etalón podrobovania národov – najmä Slovanov. Ak to nešlo otvorenou agresiou, siahli k zákernejším praktikám – žiadna novinka. Všimnite si, že dnešné kráľovské rody nemajú „občianske priezviská“. Napríklad anglická kráľovská rodina je z „House of Windsor“. K žiadnemu priezvisku sa nikde nedopátrate. V našej Kultúre sa rovnako „priezvisko“ nepoužívalo – Ivan IV. Búrkový, Alexander Nevský a pod. Knieža Samo je dokonca spomínaný aj bez akéhokoľvek prívlastku. Ak by bol vtedy už kresťan Frank, tak by mal krstné meno aj priezvisko.
Aby bolo jasné, kto a s akou úlohou bol dosadený na trón ruských cárov, dostali aj meno, podľa ktorého ho zasvätení hneď rozpoznali: ROMA NOVA – t.j. nový Rím. Pre naivných „priezvisko“ Romanov(ci). Prvý Rím padol mečom Tartarie, Druhý (Konštantínopol) mečom Arabov, takže preto Tretí Rím. Čaká ho však – neodvratne – rovnaký osud ako dva predchádzajúce. Patriarcha RPC termín „Tretí Rím“ často používa – je to ich tradícia.
Pretože od začiatku vlády Nového Ríma (Romanovcov) nastalo prenasledovanie Starej Viery, vojenská elita sa ukryla hlboko v organizácii ruskej armády a prežila tam nielen Romanovcov, ale ja boľševikov a demokratov. Nie náhodou sa patriarcha RPC nedávno posťažoval, že v špeciálnych zložkách ruskej armády sa rozšírilo pohanstvo. On síce používa termín „jazyčníci“, ale my vieme, že pohania a jazyčníci nie je ani náhodou jedno a to isté. Znamená to jedno – čokoľvek plánuje oligarchická elita Ruska, armáda im nie je kompletne podriadená. Pre nás dobrá správa. Elita ruskej armády nezradí. Až príde na lámanie chleba...
Vráťme sa však k našim „kruhom“. Rusko však tak či onak nijako vylúčiť nemôžeme. Brat proste ostáva bratom.
Osobitnosti nášho politického režimu sú spojené s demokratickými, civilizačnými tradíciami. My – samozrejme – máme na mysli pravý význam týchto termínov. Je to špecifický, alebo skôr absolutistický vplyv osobnosti lídra aj jeho vplyv na obsah celého systému politického režimu. Súčasný politický režim preto môžeme charakterizovať ako vyhranený, vnútorne stabilizovaný, vo svojom špecifickom smere funkčný. Právom ho môžeme nazvať „ficoizmus“, presne tak, ako už máme za sebou „dzurindoizmus“ či „mečiarizmus“. Do tejto istej opisnej kategórie patrí napríklad aj toľko omieľaný „putinizmus“, ale málokto je presvedčený, že napríklad podsúvaný „kiskoizmus“ by bol alternatívnou k lepšiemu.
Ficoizmus, teda systém vládnutia na Slovensku za čias premiéra Fica – ako aj prechádzajúci dzurindoizmus, či predtým mečiarizmus – je aktuálny politický režim Slovenska, ktorý je založený (presne ako aj predchádzajúce režimy) na chuntovom štýle riadenia, systémovej korupcii, princípe parazitického štátu, liberalizme, čiastočnej suverenite, nevedeckej platforme a charakteristickej celkovej degradácii našej krajiny. Treba však zopakovať, že nejde o ohodnotenie emotívne, ale o formuláciu, ktorá vychádza z fenomenológie a je postavená na vedeckom modeli, ktorého opis spomenieme v ďalšom.
Aby sme sa mohli s väčším odstupom pozrieť na otázku spravodlivej vlády, použijeme materiály vypracované tímom vedeckých analytikov z centra Sulakšina v Rusku. Dodajme iba to, že sa jedná o centrum nezávislé na politickom režime. Začneme konkrétnym okruhom z ich materiálov: Historické zlyhania Ruska. Nie preto, lebo by sme mali z toho mať radosť, ale preto, aby sme pochopili súvislosti vývoja politických režimov celkovo. Mechanizmus totiž platí všeobecne.
Či už tak alebo onak, politický vývoj tiež podlieha určitým cyklom, ako aj personalizácii politického režimu. Za analyzované obdobie je možné stanoviť súvislosti spojené s menami cárov (raz krvavých, inokedy humanistov), ale aj generálnych sekretárov a prezidentov. Z týchto údajov je možné vystopovať konkrétne premeny v živote krajiny. Nástup každého nového lídra sa vyznačoval konkrétnymi pokusmi zmeniť podobu základných štátnych riadiacich paradigiem a rozhodnutí. To privádzalo k tomu, že koeficient životaschopnosti krajiny závisel od takého druhu zmien, pričom táto závislosť vykazovala vzlety aj pády.
Kategória „Koeficient životaschopnosti krajiny“ je charakteristika, ktorá integrálne opisuje životaschopnosť krajiny a je podrobne rozobraná vo vedeckých prácach spomenutého centra – ide o knihu „Štátna ekonomická politika Ruska. K vedomej a mravnej ekonomike.“; (redaktor S. S. Sulakšin, 5 dielov, rok 2008; 3 364 strán). Ďalšia kniha je „Národná idea Ruska“; (redaktor S. S. Sulakšin, rok 2012; 6 dielov).
Dôležité je najmä to, že niektoré pády – vrátane rozpadu krajiny – vyzerajú veľmi tragicky, ale práve oni formujú výzvu určiť tie faktory, ktoré privádzajú k takémuto tragickému koncu.
V roku 1917 došlo k rozpadu krajiny, v roku 1991 znovu. Podobné je aj zakrivenie na dejinnej krivke Koeficientu životaschopnosti krajiny, ktorá jestvuje v rámci súčasného politického režimu – putinizmu. To potvrdzuje nielen závislosť koeficientu životaschopnosti dnes, ale aj Index úspešnosti krajiny, ktorý je založený na štatistikách a opisoch stavu dnešného riadenia Ruska:
Podstata je v tom, že zakrivenie rozpadu krajiny, ktoré je určené predchádzajúcimi vlastnosťami politického režimu je v jednom prípade (rok 1917) sprevádzané obnovujúcim procesom, počas ktorého krajina nie iba obnovila svoju životaschopnosť, ale dokonca dosiahla historicky rekordné veličiny v roku 1985. Ale po charakteristickom zakrivení v roku 1991 k takémuto zvratu nedošlo, čo vyvoláva potrebu nového poľa analýzy.
Rovnakého druhu je aj zakrivenie v rokoch 2011-2012, čo je charakteristické pre typickú dynamiku stavu Ruska časov putinizmu, hoci čo do amplitúdy je menšie. Je to zakrivenie degradácie a rozpadu krajiny, čo prebieha v súčasnosti. A tu nastupuje pálčivá otázka: čo bude s krajinou? Nastúpi proces obnovy krajiny, t.j. dejinne opodstatnená úroveň pre Rusko? Alebo príde inerčná dejinná úroveň, či až prechod k úrovni prahu, ktorý je už dejinne experimentálne identifikovaný čo do amplitúdy ako prah rozpadu krajiny? Štatistické ukazovatele hovoria o trende, ktorý sa očividne javí ako trend degradácie.
Pokračovanie nabudúce
11.07.2018
