Sergij Radonežský je našincom poväčšine neznámy. V našich končinách ho spomínala Vanga vo svojom proroctve. Reč je o tom, v ktorom spomína, že vidí Európu v roku 2016 pustú. Výnimkou bude Rus, ktorá sa stane centrom duchovnej obnovy ľudstva, pričom na nej vznikne taká cirkev ako za čias Sergija Radonežského.
Mauro Orbini vo svojom diele nikde výslovne nespomína Slovákov, ale z textu je jasné, že pod Rusou má na mysli aj naše územie. V talianskom origináli sa nezaoberá Veľkou Rusou, aj keď v ruskom preklade z r. 1722 je kapitola venovaná Moskovskej Rusi. Vydanie z r. 1722 je skrátené. Niektoré kapitoly boli vynechané a ďalšie zase pridané. Má význam ich teda posudzovať samostatne.
Ak použijeme aj letopisca Nestora – „jazyk sloviensky a ruský jedno jest“ – tak nemáme problém sa zorientovať. V minulosti nám zmenili samonázov nášho národa. Týmto sme vypadli zo spoločného poľa udalostí, odpojili sa od činov našich Predkov a urobili z nás úplne nový národ – ako malé dieťa. Do tohto nového národa však patria iba tí, ktorí sa považujú za Slovenov alebo Slovákov. Slovieni tu sú už tisícročia. Nechajme teda deti hrať sa a poďme ďalej, my sa nechceme odpájať od Dedičstva našich Predkov. Zatiaľ nám stačí vedieť, že pod kategóriu „Rus“ – aj keď v našom prípade Maličkú – patrí aj územie Slovienov na Západe, súčasťou ktorého je aj naše územie.
Zo Sergija Radonežského – podobne ako aj z Alexandra Nevského – urobili kresťania to, čím nikdy neboli – kresťanov. Aby lož bola ešte viac zamotaná, tak tzv. „pravoslávnych“ kresťanov. Ale tento prístup je nám už dobre známy. Rovnako urobili z Riurika (Rároha) Normana, či zo Sloviena Sama cudzinca Franka.
Tzv. „Pravoslávna“ cirkev kresťanská nemá v texte, na ktorý sa odvoláva – Bibliu – absolútne žiadnu väzbu. Slovo PRAVOSLÁVNY sa v Biblii nikdy nevyskytovalo z jednoduchého dôvodu. Je vytvorené spojením PRAV + SLÁVIŤ. Pravoslávny je teda ten, kto slávi Prav, t.j. Bohov a Predkov – samozrejme vlastných. Tu nie je na mieste otázka, koho predkovia sú lepší či vyvolenejší. Je to to isté, ako keby sme sa pýtali: „Koho otec je lepší?“ Samozrejme, každému ten jeho. No a kto slávi VLASTNÝCH BOHOV A PREDKOV je zároveň – v zmysle Velesovej knihy – SLAVJAN.
Snažia sa nám podhadzovať vysvetlenie, že „pravoslávny“ sa má prekladať ako „ortodoxný“ – čo aj vo svojich materiáloch robia. Ale to v žiadnom prípade nie je preklad – teda iba ak by sme chceli použiť to, čo Američania nazývajú „wishful thinking“, t.j. ako my hovoríme „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“. Ortodoxný znamená „pravoverný“. Ortodoxní kresťania reálne existujú, pravoslávni kresťania nie, pretože jednoducho nemôžu. Je to však technika čiernej mágie – použiť dve protikladné frekvencie v názve. Tieto sa navzájom vyrušia a text je potom z hľadiska kontaktu so psychoprogramom v podvedomí „neškodný“.
Na pochopenie podstaty sa musíme pozrieť do minulosti – nie histórie. V roku 1054 došlo k rozkolu medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Príčinou bolo, že pápež na seba prevzal „neomylnosť“, hoci aj „len“ vo veciach viery a mravov. Za vieru a mravy sa v temnom, kresťanskom stredoveku dalo považovať všetko. Východní kresťania sa odvolávali na opis známej udalosti v evanjeliu podľa Jána, v ktorom Kristus v chráme umýva nohy svojim učeníkom. Opis hovorí o tom – a tu majú Východní kresťania pravdu – že pred Bohom sme si všetci rovní. Nemôže teda žiaden človek – hoci aj pápež – byť neomylný, lebo taký je iba a výlučne Boh.
Odvtedy sa v teológii používajú termíny dynamické a statické rozdiely medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Západná cirkev sa od oddelenia formovala pomerne nezávisle od Východnej podľa encyklík – skrátka riadenia – pápežov, Východná cirkev si zachovával pôvodný stav. Preto ju možno aj považovať za najautentickejšiu kresťanskú cirkev dnes na svete. Teda ide o to, že ako keby sa dynamické charakteristiky vývojom menili, statické ostávajú ako keby tie isté…
Vo Východnej cirkvi došlo ku krátkodobému „poľudšteniu“, t.j. k niečomu takému, čo by sme mohli nazvať „kresťanstvo s ľudskou tvárou“. Práve tento smer rozvíjal medzi Slovanov Sergij Radonežský. Neprežil však dlho.
Dnes Ruská pravoslávna cirkev s obľubou označuje Moskvu za „Tretí Rím“. Dôvod je prostý. Prvý Rím je každému známy, bola to najskôr lúpežná republika a neskôr impérium, ktoré prinieslo obrovské utrpenie množstvu národov, z ktorých niektoré zničil úplne. Prvý Rím padol pod ostrým meča našich Predkov, pretože takýto stav nebolo možné ďalej tolerovať.
Druhý Rím bol Konštantínopol, Byzancion, Slovanmi nazývaný aj Carihrad, dnešný Istanbul. Rovnako ako prvý spôsoboval utrpenie mnohým národom, pričom – presne ako Prvý – široko implementoval zákernú taktiku diplomacie ľsťou a klamom. Táto ich systémová zákernosť stála mnoho životov našich Predkov. Dnes sa oba Rímy podávajú pozitívne – veď aj vidno, kto dnes vládne. V Druhom Ríme vládli Gréci. Pre nás je dôležitý grécky cisár Michal III., ktorý vyslal začiatkom druhej polovice deviateho storočia na naše územie Cyrila a Metoda. Cisár Michal III. je v mnohých dobových dokumentoch opačovaný prívlastkom „OŽRAN“. Akosi nás to neznepokojuje, ale Ivana IV. radi nazývame „Hrozný“, hoci ide iba o prívlastok odvodený od sova „GROZA“, t.j., búrka. Je to ukážka nevedomosti podobne, ako preklad „Красная Площадь“ cez primitívnu angličtinu „Red Square“ na „Červené námestie“. Na Olympiáde v Soči sa pretekalo v lokalite „Красная Поляна“, ktorú začali – nie hneď – reportéri správne nazývať Krásna Poľana. „Šľachetný“ grécky cisár Michal III. mal ešte aj ďalšie „záľuby“ – oženil sa s veliteľom svojich stajní. Keďže „vrana k vrane sadá“, tak aj takých ľudí ako on sám k nám poslal. Tu iba okrajovo spomeňme vyjadrenie moskovského patriarchu Kirilla na adresu Slovanov, ktorí boli iba „divochmi“, ktorí hovorili „nezrozumiteľným jazykom“, a teda mali veľké šťastie, že sa ich ujali osvietení muži Cyril a Metod… našim čitateľom určite netreba viac vysvetľovať.
Druhý Rím padol tiež pod ostrým meča – roku 1453 ho dobili vojská sultána Mohameda II.
Pretože vo Vesmíre platí všeobecný princíp vzájomnej sympatie – vo význame zodpovedajúcich previazaností vlastností a dejov – tak aj Tretí Tím čaká rovnaký koniec. Kresťanská cirkev už načinila toľko zverstiev, že vyčerpala právo ďalej exitovať. Preto na ňu prichádza Armageddon. Kto sa dobrovoľne pripojí k nejakému egregoru, toho môže aj postihnúť zodpovedajúci osud.
Rímsky pápež sa už aspoň verejne pred svetom ospravedlnil za zverstvá, ktoré v minulosti napáchala kresťanská cirkev – stačí spomenúť smutne preslávenú Inkvizíciu. RPC sa tvári, že takéto niečo oni na Rusi nikdy nerobili…
O RPC, t.j. tzv. Pravoslávnych kresťanoch si povieme viac nižšie, ale zatiaľ iba spomeňme, že presne rovnako ako Západná Inkvizícia fungovala aj Východná cirkev. Ostatne v časoch likvidácie našich Predkov na našom území bola kresťanská cirkev – vtedy nazývaná „grécke náboženstvo“ – ešte nerozdelená. Represie spojené s Nikonovou reformou – okolo r. 1666 – sú do detailov totožné s praxou Inkvizície. Formálne začala tak, že Nikon – Grék – vydal príkaz prepísať vo všetkých kresťanských bohoslužobných knihách výraz „pravoverná cirkev kresťanská“ na „pravoslávna cirkev kresťanská“. Pravoverní kresťania – teda ortodoxní kresťania – reagovali presne tak ako ich predkovia pred 600 rokmi. Odmietli sa podriadiť novodobému politickému diktátu. Vzápätí boli vyhlásení za „rozkoľníkov“ a začala sa ich fyzická likvidácia. Cárske vojská vchádzali do dedín, ktoré si chceli zachovať pravú kresťanskú vieru, nahnali všetkých obyvateľov do miestnych kostolov – vrátane žien a detí – a kostol aj s ľuďmi zapálili. Potom rozšírili oficiálnu verziu, že títo kresťania sa pálili sami. Zaujímavé je, že nikdy predtým a ani nikdy potom sa pravoverní kresťania takto nechovali. Iba a výučne v čase, keď cár prevádzal – násilne – náboženskú reformu. Okrem iného je samovražda podľa kresťanského učenia hriech, takže o dobrovoľnom pálení sa celých dedín vrátane žien a detí nemôže byť ani reči.
Reformu „upiekol“ Nikon, Grék, teda pre nás cudzinec. Ostatne už aj jeho meno je význačné – Nik On je pre nás, teda cudzozemec.
Druhým cieľom bolo definitívne ukončiť Dvojvierie a zlikvidovať aj Pravoslávnu cirkev Starovercov, ktorá má veľkú a slávnu minulosť. Zároveň sledovali cieľ preniesť všetky – aj vojenské – zásluhy dlhých dejín skutočnej Pravoslávnej cirkvi na seba. Pretože naše zvyky nikdy neboli mŕtvych pochovávať – my pálime buď na vatrách alebo na lodiach – tak aby naši Predkovia nemohli pri pálení v chrámoch „odísť do svojho besovského“ Virija – Starovercov narážali – samozrejme zaživa – na koly. Vedľa mnohých dedín vznikli tzv. „kolonády“, t.j. veľké polia, na ktorých stáli koly s ponarážaným obyvateľmi – ako prejav skutočnej kresťanskej lásky východného obradu. V chode tejto reformy fyzicky zlikvidovali cca 2 milióny obyvateľov. V tomto čase prišlo aj na naše územie množstvo rodín Starovercov aj Staroobradníkov – ktoré nikdy nežili v nepriateľstve – aby sa tu usadili a unikli represiám Romanovcov. Usadili sa v mnohých dedinách, dnes vieme o Važci, Vernári, Telgárte a podobne. V niektorých starých kronikách sú informácie o „príchode Starovercov“, ale dnes ich mylne pokladajú za kresťanov, akože priamych pokračovateľov importu Cyrila a Metoda. Je to však iba nevedomosť.
Pozrime sa teda na cirkev Sergija Radonežského, o ktorom nám prorokovala aj Vanga.
Kresťanstvo bolo od počiatku iba systémom ovládania väčšiny menšinou, čo sa dodnes nezmenilo. Popi – skratka pochádzajúca od PrachOtcovPredavší – vytvárajú dojem, že žiadne prenasledovanie našich Predkov nikdy neexistovalo. K nim sa dnes pridávajú aj tí, ktorých naši Predkovia volali POPOVIČI, t.j. prisluhovatelia popov za výhody osobného prospechu. Takýchto nezaujíma minulosť.
Ak by sme si v skratke nakreslili Obraz toho, čo sa na našom území odohralo v 9. a 10. storočí, bude to iba štandard gréckej metodiky. Najskôr k nám prišli byzantskí agenti s cieľom pripraviť na našom území predpoklady na prevzatie moci. Špionážna, podvratná práca proti silnému protivníkovi vždy zaberie dlhšie obdobie. Postupne tu rozkladali siete, až nakoniec mali pripravenú piatu kolónu. No ukázalo sa, že kombinácia príchodu Maďarov a masové pokresťančenie za podpory Západnej križiackej intervencie nedosiahli želaný úspech. Svätopluk mladší vyhnal z našej krajiny Metoda, ktorý na nás uvalil temnú, cirkevnú kliatbu. Vtedy ešte žilo veľa ľudí, ktorí mali jasnú myseľ a nedali sa oklamať tmárskym kresťanstvom. To vlastne začalo svoju existenciu ako hnutie organizujúce spodinu spoločnosti. V Ríme to boli najmä bezdomovci, gladiátori, zlodeji, skrátka nevzdelanci. Takých je ľahšie ovládnuť. Kresťanstvo aj hneď po prevzatí moci v Európe zničilo všetky knihy a zastavilo akékoľvek vyučovanie mládeže – veď to boli iba „diabolskí heretici“.
Zlatým klincom programu bola invázia nemeckých vojsk, ktoré mali utopiť v krvi všetok odpor. Ale bitka pri Bratislave r. 907 skončila ich zdrvujúcou porážkou, z ktorej sa dlho zviechali. Zároveň však na Východe začala dozrievať ešte väčšia spoločná hrozba pre Slovanov – Chazarská ríša. Nemecká hrozba na Západe bola na čas zažehnaná. Knieža Sviatoslav rozoslal poslov po všetkých Rodoch a naši Víťazi odišli na pomoc Kyjevčanom, ktorí predtým pomohli nám. Sviatoslav síce zlikvidoval Chazarov, ale dal sa zatiahnuť do dlhej vojny proti ďalším a ďalším nepriateľom, pričom bojoval aj proti Byzancii. Byzantská presila nedokázala zlomiť síce menšie, ale oveľa efektívnejšie vojsko Sviatoslava, preto Gréci prešli – ako zvyčajne – k zákernej diplomacii. Dohodli sa s ďalšími nepriateľmi proti Kyjevčanom a Sviatoslav nakoniec ľahol na bojovom poli aj s celým výkvetom Malej a Maličkej Rusi. Naši Predkovia nezvládli informačnú vojnu, ktorá skôr či neskôr vždy prejde do otvorenej. Tu sa naskytla Vatikánu dlho očakávaná šanca likvidácie Maličkej Rusi, resp. celej organizácie Západných Slovanov. Hlavný nápor zorganizovali na rok 988, kedy v Kyjevskej Rusi začal krvavý proces pokresťančovania knieža Vladimír, ktorému môžeme dať smelo prívlastok KRVAVÝ. U nás ešte nestihlo dorásť mladé pokolenie, a tak sme už neboli schopní odolať križiackym hordám. Po smrti posledného védického kniežaťa Svevlada r. 991 došlo k našej definitívnej likvidácii. Okolo r. 997 nastúpil na uhorský trón prvý uhorský kráľ – Štefan.
Naše územie je oproti bývalej Kyjevskej Rusi maličké, preto sa s ním popi vysporiadali rýchlo. O tom, že sme boli považovaní aj za Maličkú Tartariu svedčí dodnes skomolený názov Tatry. Keď sa nedal odstrániť, tak ho aspoň upravili. Ďalším zaujímavým názvom je Poprad – rieka aj mesto. Ide o názov vytvorený slovami POP + RÁD. Čo mohol „pop“ u nás rád robiť? Očividne iba krstiť. Krvi sa u nás nabažili neúrekom.
U nás sa často stretávame s toponymikou, ktorá je očividne prastará. Máme Maguru aj Maru, Pravná aj Víťaz, Rusi aj Ruskinovce, máme Vsi a aj Váh (Vag) či Gron (dnes Hron). Cisár Marcus Aurelius vo svojich Meditáciách spomína ešte rieku GRON, Hronom sa stal očividne až neskôr. Jedným z takýchto názvov je „Bielovodie“, „Biela voda“ a pod. Bielovodie je krajina, z ktorej rieky odtekajú do Bieleho mora, t.j. do Severného mora. Rieka Poprad sa vlieva do Dunajca, ktorý sa vlieva do Visly a nakoniec do Severného mora. Tradičný symbol našej krajiny – Tatry – je teda krajinou Bielovodia. Náhody neexistujú. Ostáva nám zistiť, ako sa pôvodne volala rieka aj osada, lebo my sme popov predtým nemali.
Vráťme sa k roku 988 a Kyjevskej Rusi. Územie bolo oveľa väčšie, teda aj odpor pôvodného obyvateľstva bol dlhší, miestami nebol ani nikdy potlačený. Ak nahliadneme do prác ukrajinského historika menom A. Kur (Куренков, Александр Александрович) zistíme, že podáva informáciu o priebehu pokresťančovania. Podľa jeho údajov mala Kyjevská Rus r. 988 12 miliónov obyvateľov, po ukončení pokresťančovania ostalo nažive 3 milióny.
Občianska vojna sa viedla po celej Rusi a riadili ju byzantskí, t.j. grécki popi. Tak či onak bol to spoločný projekt riadený Vatikánom, lebo v 10. storočí bola ich cirkev jednotná. Rus zaplavili armády Svätej ríše rímskej – križiaci. Okrem Nemcov to boli už aj Poliaci, ktorí sa už stihli pokresťančiť a hľadali korisť na úkor Rusi. Na severe aktívne pokresťančovali Švédi – vtedy boli ešte katolíci. Novgorodci ich síce porážali, ale tak či onak kruto vyčíňali. V tom období nám násilne odobrali aj Fínsko – aby tam usadili dobrých kresťanov – Slovanov zlikvidovali. Samozrejme, že nemôžeme vynechať „štedrú“ podporu samotnej Byzancie – ich armáda bola na Rusi tiež. Bili a hrýzli z každej strany. Zo strany Kyjeva celú genocídu viedli „slávni“ Vladimírovi vojvodcovia Puťata a Dobran.
V dôležitom okamihu pochopil Jaroslav Múdry – Vladimírov syn – že vojna, ktorú vedie jeho otec proti svojmu národu je vojnou genocídy Slovanov na celom území Rusi. Zostavil vojsko v Novgorode a vyrazil proti Kyjevu, proti vlastnému otcovi. Vladimír mal však šťastie – príchodu armády Jaroslava Múdreho sa nedožil, zomrel skôr. Niektoré zdroje hovoria o tom, že Vladimír Krvavý – kresťanský svätý – zahynul násilnou smrťou. Možno ho odpratal niekto z jeho verných kresťanov – tí predsa často zrádzajú, urobili tak už Ježišovi. Ale možno išlo iba o jednoduchú snahu predísť ďalšej vojne, ktorá už bola predo dvermi vo forme prichádzajúceho vojska Jaroslava Múdreho.
Jaroslav Múdry znovu zjednotil Rus, resp. to, čo z nej ostalo. Práve on vydal svoju dcéru – Annu Jaroslavnu – za francúzskeho kráľa. Nie náhodou ju vyslal aj s veľkou knižnicou starých a neoceniteľných kníh ako venom. Bol to akt ochrany Starej múdrosti. Vieme, že knižnica sa dostala naspäť do Ruska až po stáročiach, v časoch napoleonských vojen. Medzi iným obsahovala aj Velesovu knihu. Tak či onak, znemožnil tak popom ju zlikvidovať.
Hlavnou zásluhou Jaroslava Múdreho je postupná a citlivá normalizácia pomerov v krajine, ukľudnenie horúcich ohnísk bratovražedných jatiek. Práve on dôsledne zaviedol Dvojvierie, t.j. kresťania aj védickí Rusi našli spoločnú reč a žili v spoločnej krajine bez nenávisti a nepriateľstva. Začal vytvárať akýsi konglomerát, t.j. symbiózu kresťanstva v tolerancii s védiznom. Veľmi umným spôsobom vytvoril niečo ako védické kresťanstvo. Toto dielo dokončil Sergij Radonežský.
Védizmus sa nedá nazývať kresťanstvom, pretože vo védickom ponímaní Sveta ľudia Boha poznajú a priamo s ním komunikujú – nepotrebujú popov-brokerov. To je vlastne hlavný rozdiel, ktorý je vyjadrený tým, že Védizmus sa často podáva ako úcta k Slnku. Princíp je v obraze. Na Slnko sa môžeme pozerať priamo – bez „filtrov“ – alebo skrz egregor – „filter“. Kresťanský egregor preto patrí do kategórie Lunárnych kultov – pracuje nie priamo so Svetlom, ale iba s jeho odrazom. Kresťanstvo šírilo oproti védizmu tupú, primitívnu vieru o Ježišovi ako synovi Božiemu, pričom každý Védič vie, že je dieťaťom Boha. Sme deti našich Bohov.
Sergij Radonežský vnikol do samotnej podstaty kresťanstva, pochopil ho úplne a bezo zbytku. Nasledoval doktrínu Jaroslava Múdreho a zjednotil Védizmus a Kresťanstvo. Použil kresťanskú „technológiu“, ale uchoval samotnú podstatu védického učenia. Znovu bolo zavedené – vo Védizme bežné – vyučovanie mládeže, ktoré kresťanstvo absolútne zastavilo, konzumácia alkoholu nebola viac preferovaná. Podstata je jednoduchá – ak kresťan dostane poznanie a začne rozmýšľať – už to nebude kresťan. Preto treba „služobníkov“ alebo „otrokov“ božích držať v nevedomosti a pod striktnou silovou kontrolou a strachom, čo je metodika popov. Môžeme konštatovať, že cirkev Sergija Radonežského bola cirkvou Védickou, cirkvou poznania a nie dogmatizmu. Toto aj je budúcnosť predpovedaná Vangou. Toto nemôžu popi priznať, preto z neho urobili kresťana – ktorým Sergij Radonežský nikdy nebol.
A ako rýchlo rozpoznať podstatu moci v krajine? Za Olega bola Rus jednotná, za Riurika tiež, za Sviatoslava rovnako. Rozdelenie a rozpad vniesol Vladimír zavedením kresťanstva. Dôvod nebol ten, ako opisuje dnešná história – akési lakomstvo za zemou u každého kniežaťa. Oddelili sa v prvom rade tie kniežatstvá, ktoré nechceli prijať importované náboženstvo – kresťanstvo. Vojna, ktorá sa rozpútala bola charakteru dovtedy Slovanom neznámeho – náboženská. Hľa kresťanstvo – rozdeľ a panuj. Tento rozpad definitívne zastavil knieža Vladimír Monomach.
Intrigy Grékov neprestávali, stav asimilácie kresťanstva a zachovanie védizmu nebol pre nich prijateľný. Už storočie pred pádom Konštantínopolu bolo jasné, že likvidácia gréckej moci Arabmi je iba otázkou času. Ako všetky krysy začali grécki popi postupne utekať z Konštantínopola a presídľovať sa na Rus – veď boli „jednej“ viery. Dlhodobá a starostlivá príprava a organizácia piatej kolóny a jej nasadenie je oblasť, v ktorej sa grécki popi vždy cítili ako ryby vo vode. Aj k nám prišli okolo roku 863, ale likvidáciu zrealizovali až r. 991.
Neskôr územie Rusi dočasne obsadilo vojsko zo Sibíri – historici ich volajú Mongoli. Niektorí radi poukazujú na fakt, že Batu chán (Batuňa, Baťa…) dal čoskoro po obsadení Kyjeva postaviť Pravoslávny chrám. Ako argument uvádzajú, že išlo o kresťanský chrám – čo je totálny nezmysel. Vojská Tartarie nelikvidovali preto neľudskú mašinériu kresťanských popov a vládcov, aby sami stavali kresťanské chrámy. „Mongoli“ stavali védické chrámy, teda skutočne Pravoslávne.
Orda – ktorá obsadila Kyjevskú Rus – bola efektívne organizovaná proti kresťanskej piatej kolóne. Nedocenili však pápežovu „flexibilitu“. Vatikán organizoval a dlhodobo výdatne všemožne podporoval postupný nástup islamizácie z juhu Ordy – na ktorý neboli vôbec pripravení. Nedopustili vírus kresťanstva, ale podľahli vírusu mohamedánstva.
V takomto stave vecí došlo k bitke na Kulikovom poli. V podstate proti sebe nastúpili Slovania – bojovníci Ordy – ako mohamedáni, proti Slovanom – bojovníkom Moskvy – ako kresťania. Na poli ostalo – vďaka doktríne rozdeľ a panuj – pol milióna mŕtvol Slovanov. V tejto súvislosti je zaujímavá informácia historika Tatiščeva ktorý píše, že vojsko Mamaja kráčalo do boja spievajúc Perúnovu hymnu – väčšinou to boli Valasi a Kazaci. Proti nim kráčali v šíkoch do bitky Moskovčania, ktorí spievali tiež hymnu Perúnovi. Za koho mal vlastne bojovať Perún? Za kresťanov alebo za mohamedánov? Nuž padli debili na oboch stranách. Tu veľmi dobre vidno, ako náboženstvo „blahodarne“ pôsobí na Slovanov. Stratili sme poznanie, stratili sme Múdrosť Predkov.
Stará Múdrosť sa uchováva v starých knihách. Prvú ťažkú ranu védickým knihám zasadili vojvodcovia Vladimíra – už spomínaní Puťata a Dobran. Na príkaz Vladimíra dali vyniesť na breh Dnepra v Kyjeve všetky knihy z chrámovej knižnice, postavili z nich pyramídu a všetky teatrálne spálili. Postupne začali likvidovať všetky – najskôr veľké – védické chrámy a páliť ich knižnice. Na rieke Soš bol veľký chrám Svaroga. Podľa našich záznamov sa podarilo knihy z tohto chrámu včas evakuovať, ba dokonca stihli odniesť a ukryť aj Kummir Svaroga. Knihy sú dodnes kdesi ukryté.
Po likvidácii kyjevskej knižnice ostala ešte ohromná knižnica Novgorodu a knižnica v Moskve. V Novgorode sa dlhodobo zhromažďovali všetky knižnice, ktoré boli postupne evakuované zo Západu v procese likvidácie západných Slovanov. Boli tam odnesené aj knihy z nášho územia, z Poľska, staré knihy Sasov aj Keltov. Ako posledná bola v Chráme Sofie v Novgorode uložená knižnica Arkony, ktorú sa podarilo celú zachrániť a previesť pred pádom mesta. Západní križiaci nemali čo páliť a donášať do Vatikánu, čo ich nemálo dráždilo. Práve preto dostal Teutónsky aj Livonský rád príkaz od pápeža v 13. storočí zlikvidovať Novgorod. Nevyšlo. Porazilo ich védické knieža Alexander Nevský. Bol volchvom a nikdy nezradil a nestal sa kresťanom.
Novgorod nebol náhodou tŕňom v oku popom a ich celej klike. Na jeho území sa dôsledne udržiavalo prastaré Kopné právo, bola to vlastne niečo ako efektívne fungujúca védická republika. Popi nemali pri rozhodovaní veľkú moc, rozhodne nemohli vydávať rozkazy volchvom a žrecom. Ich biskup bol iba jedným zo zástupcov ľudu.
Po likvidácii knižnice v Kyjeve ostali na Rusi už len dve veľké knižnice – v Novgorode a v Moskve. Moskovskú knižnicu dlho a trpezlivo budovali stúpenci Sergija Radonežského a volchvovia a žreci Starej Viery. Verili, že politika Moskvy bude vždy zameraná na uchovávanie dedičstva Predkov.
Vo vojnách medzi Ordou a Moskovitmi došlo r. 1381 k obsadeniu Moskvy. Situácia bola dobre koordinovaná Vatikánom – ordické vojsko sa v blízkosti Moskvy objavilo nečakane, knieža nemal dostatočne veľké vojsko na odrazenie útoku. Urýchlene preto opustil Moskvu a odišiel do Vladimíra a Suzdaľu organizovať armádu. Moskva mala všetky šance chvíľu odolať vojsku Ordy, pretože bola ohradená pevnými hradbami Kremľa. V Moskve však pôsobil biskup Kirill, ktorého v správny čas „presunuli“ (náhodou?) z Kyjeva. Tento biskup bez otáľania otvoril brány Kremľa ordickému vojsku, teda vojsku mohamedánov..? Vojaci nikomu nič neurobili – iba splnili objednávku Vatikánu. Spálili celú knižnicu a odtiahli. Ostal už teda iba Novgorod.
Proti nemu vyslal vojsko moskovské knieža Ivan III. To už boli časy vysokej „koncentrácie“ Grékov na Rusi, lebo Carihrad dostal pod kontrolu Mohamed II. a tak grécki popi už zakladali v Moskve Tretí Rím. Ivan III. mal nie náhodou za manželku príbuznú byzantského cisára. Veď aj Sviatoslav mal „dobre“ vychovanú partnerku – šablóna ostáva dlhodobo tá istá.
Proti Novgorodu vytiahol r. 1472 s vojskom Dobryňa. V tejto vojne Novgorodci prvý raz vôbec prehrali – ale ani to sa nezaobišlo bez zradných kresťanov. Novgorod mal dostatočne silnú armádu aj vojenské skúsenosti na to, aby Moskovitov porazil – nebolo by to prvý raz. Mali aj možnosť sa dohodnúť na pomoci s Litovským kniežatstvom – susedom – ktoré mohlo poskytnúť ako spojenec aj svoju armádu. Neurobili tak, lebo nerátali s kresťanskou zradou. Poučenie pre potomkov.
Novgorodský biskup viedol v Novgorode promoskovskú kliku. Keď nastupovala do boja novgorodská armáda, tak biskup z ničoho nič odoprel dať požehnanie pred bojom kresťanom. Následkom odoprenia požehnania odmietla kresťanská časť armády nastúpiť do boja. Proti Moskovitom teda nastúpila iba tá časť vojska, ktorá ostala verná veliteľovi. Boli to stúpenci Starej Viery.
Napriek tejto situácii malo novgorodské vojsko aj tak veľkú šancu boj vyhrať, ale odohrala sa ďalšia dobre pripravená zrada už na bojovom poli. Novgorodská ťažká jazda rozdrvila prvé línie Moskovitov a pokračovala rozhodne vpred. No tu sa skadesi objavil za ich chrbtom akýsi záhadný pluk, ktorý na nich udrel… biskup už dal požehnanie. Vznikla panika, ktorú využili Moskoviti a bitku vyhrali. Na bojovom poli ostal ležať výkvet novgorodského vojska – 12 000 elitných vojakov. Nuž hľa – informačná vojna v skutočnej podobe.
Moskovské vojská previezli z chrámu Sofie v Novgorode všetky knihy do Moskvy a uložili ich v knižnici. Tu nás môže tešiť aspoň to, že Ivan IV. – keď videl akým smerom sa vyvíjajú udalosti – dal celú knižnicu vyviezť a ukryť. Dodnes nie je známe, kde sa tieto knihy nachádzajú – ale nastupuje čas, že sa dožijeme ich prinavrátenia. V žiadnom prípade to však nemôže nastať za stavu popokracie v dnešnom Rusku. Spomeňme ešte to, že Ivan IV. robil dôrazné organizačné kroky po celej ríši na znovuzrodenie cirkvi Sergija Radonežského. Nestihol.
Treba ešte určite spomenúť spálenie moskovskej knižnice Napoleonom, ktorý sa absolútne nelogicky vybral do Moskvy, hoci cár sídlil od čias Petra I. v Petrohrade. To len aby sme neprepadali naivite my. Takí ľudia nekonajú nič z nevedomosti.
Dejiny Rusi boli vždy aj dejinami našimi. Novgorod bol „hlavným mestom“ Slovienov, ktorí sa usadili aj našom území – naši Predkovia. Už neraz nás zradou a ľsťou porazili, ale stále sme tu. Ak však ani teraz nepochopíme o čo ide, budúca generácia už naozaj všetko zabudne. Je to naša zodpovednosť – pamätať vlastných Predkov. Tretí Rím je iba tretí v poradí na likvidáciu – ale my veríme, že Sergij Radonežský svoju cirkev obnoví. Legenda hovorí, že on sám za života sľúbil, že sa v potrebný čas vráti. Možno už je medzi nami. Napriek tomu zmenu robíme my, dnes žijúci potomkovia. Inak je zbytočné spievať hymnu Perúnovi.
