V mesiaci jún 2018 sme spoločne navštívili ostrov Rujanu. Na 24. týždeň tohto roku pripadlo smutné výročie dobytia Arkony dánskymi križiackymi hordami a zavedenie „povinného“ kresťanstva na zvyšok Slovanov v Západnej Európe. O konkrétnom dátume pádu Arkony je málo dostupných informácií, v našich, slovanských zdrojoch sa uvádza prevažne dátum 16.6.1168.
Ako nám oznámil Dr. Fred Ruchhöft – archeológ a jeden z najväčších odborníkov na Arkonu vôbec – k pádu Arkony došlo 14.6.1168.
Doktor Ruchhöft nám – treba povedať, že pre nás neočakávane – podal veľa zaujímavých informácií. Hovoríme o takom druhu informácií, ktoré „nemusia“ ani naši odborníci/archeológovia. Veď zatiaľ čo naši, domáci historici pretláčajú cudzie, importované náhľady na minulosť Slovanov – teda našich Predkov – a hovoria o našich Predkoch ako „o nich“, t.j. v tretej osobe množného čísla, Nemci bez problémov materiálne svedectvá skúmajú a dokumentujú tak, ako ich nachádzajú. Nuž, ku komu sa hlásia slovenskí historici si ani nie je potrebné nejako extra domýšľať… a my ich ešte aj financujeme.
Podrobnejšie si o týchto informáciách povieme v ďalšom pokračovaní, dnes si radšej spoločne pospomíname na túto našu výpravu.
Nie náhodou hovoríme o výprave, pretože išlo naozaj o veľký čin. Radi by sme poďakovali všetkým účastníkom tejto výpravy, ale ozajstné potešenie spôsobili našim Predkom, ktorí padli v ruke zvierajúci meče. Veď to boli naši ľudia – Slovieni, bez ohľadu na to, čo hovoria historici. Veď dobre vieme, koho chlieb jedia.
Je pekné, že o Arkone natočilo dokumentárne filmy niekoľko ruských štábov – asi najznámejší je od dnes už „odstráneného“ Zadornova – ale toľko ľudí od nás naraz tam neprišlo ešte nikdy. A ide o to, že najmä Slovienov, nie Rusov. Lebo to sú naše dejiny, to je naša minulosť. Ako Slovania ju – samozrejme – zdieľame spolu s Rusmi. Veď naše národy pochádzajú od dvoch rodných bratov.
Už Zadornov vo filme ukázal viacero slovanských názvov osád, ktoré ako mená osád dožili dodnes. Ale práve na tieto názvy by sme sa mali lepšie pozrieť my. Napríklad po odbočení z hlavnej diaľnice už smerom na mesto Stralsund – z ktorého ide most na Rujanu – uvidíte odbočku na GRONOV (Hof Gronow). Už sme spomenuli, že ešte Marcus Aurelius vo svojej knihe MEDITÁCIE – za Československa vyšla pod názvom HOVORY K SEBE SAMÉMU – spomína rieku GRON. Ako uvádza historik Cassius Dio, práve v povodí rieky Hron skoro nadobro skončil cisár aj jeho légie. Zachránili ho mágovia v jeho armáde, ktorí dokázali navodiť takú silnú búrku, že Kvádi sa naľakali a ustúpili. Dnes by sme tento názov – po skoro dvetisíc rokoch – prečítali ako HRONOV. Hoci Hronov – rodisko Aloisa Jiráska – je dnes v Českej republike, Jiráskovo svedectvo o Husitoch nám tiež stále má veľa čo povedať. Určite vám odporúčame prečítať aspoň knihu PROTI VŠEM. Najmä preto, aby sme nepodľahli naivite o „mierumilovnom“ šírení kresťanstva Vatikánom v našich zemiach…
Či chceme alebo nie, toponym GRONOV či HRONOV je sotva vysvetliteľný bez nadväznosti na rieku HRON, či pred stáročiami ešte pod pôvodným názvom GRON. Takže priamu väzbu – čo nie je prekvapenie, keďže sme všetci boli v Dŕžave Maličká Rus – nemožno nevidieť.
Usadlosť dobre vidno aj na Google Maps:
Hoci GRONOV poväčšine obyvateľom Slovenska dnes veľa nenapovie, názov DEVÍN by mal zazvučať v ušiach každému. Nuž a hľa – nájdeme ho aj na pobreží oproti ostrovu RUJANA dodnes:
Dokonca sa tak nazýva chránené územie – zrejme ide o Národný park. Súdiac podľa skúseností z Rujany, Nemci v Národných parkoch BARBARSKY NERÚBU LESY dohola ako u nás firmy ministra Žigu a kresťanské cirkvi… A tieto ich – ostatne – majú odkiaľ, keď ešte v desiatom storočí u nás nevlastnili nič?
Pre lepšiu orientáciu si priblížme aj vzdialenosť Gronova a Devínu:
Vzhľadom na výnimočnosť udalosti sme sa rozhodli vykonať Obrad prastarého Pravslávenia priamo v oblasti Arkony. Naša voľba nakoniec padla na malý kostolík neďaleko od mysu. Kresťanské kostoly boli demonštratívne vystavané z kameňov, ktoré boli pôvodne použité na našich chrámoch či iných budovách. Hlavný chrám síce nakoniec nedostali – prepadol sa celý do mora – ale zopár budov im do rúk padlo, veď sa stali pánmi celého ostrova.
Kamene budovy – hoci dnes kresťanského chrámu – pôvodne opracovali ešte naši Predkovia. Zhromaždili sme sa teda do kruhu na lúčke vedľa budovy. Oheň nebolo možné naklásť, pretože – vzhľadom na veľké sucho – bolo kladenie ohňa zakázané na území celého ostrova, tak sme prinesené obety vyliali a vysypali na zem. Boli to vody z viacerých vodných zdrojov našej zeme – voda z Hronu aj prameňov Turca – aj obilie a chlieb upečený v našej zemi. Symbolicky aj obradovo sme sa teda – po 850 rokoch – naše zeme znovu prepojili.
Dôležité znamenia sme však dostali počas priebehu Obradu Pravslávenia. Vykonávali sme Pravslávenie z Knihy SLAVIANSTVO (strana 236). Je to také isté Pravslávenie, ako sa vykonáva aj v Rusku a na Sibíri, aké sa vykonávalo po stáročia v našich chrámoch. Ak možno hovoriť iba o stáročiach…
Asi po desiatich minútach sa vôkol nás začal prekrásny spev vtáčikov. Ale aby to nebolo len tak, jeden škovránok priletel priamo nad naše hlavy, sadol na konár stromu pod ktorým sme boli zhromaždení a prekrásne nám radostne trilkoval niekoľko minút. V našej Kultúre považujeme vtákov za poslov Pravi, pozemské zvieratá za poslov Javi (nezabúdajme, že je Svetlá aj Temná) a vodné tvory za poslov Navi (aj tá je Svetlá aj Temná).
Po skončení obradu sme na stene kostola uvideli jasne reliéfne vyformovanú Perúnicu. Či sa vytvorila počas obradu, alebo nám ju vedomie do Obradu blokovalo nie je až také dôležité. Obrady a Rituály (Ríty) slúžia práve na pripájanie sa zúčastnených na vysoké frekvencie.
Máme naozaj veľkú radosť z toho, že toľko našich sa rozhodlo navštíviť Arkonu v takýto pamätný deň. Pred nami tu síce už bolo niekoľko štábov z Ruska, aby natočili dokumentárne filmy, ale takáto veľká výprava Slovienov tu určite ešte nebola. Nie náhodou sme budili záujem aj domorodcov – ktorí ostatne tiež organizovali svoju oslavu tohto výročia.
Dôležité je si uvedomiť, že toto územie bolo súčasťou našej Dŕžavy, t.j. Dŕžavy Slovienov. Rusi sú síce náš bratský národ, ale ich Kultúrna oblasť je predsa len východnejšie. Kto si bude ctiť a pripomínať svojich Predkov ak nie ich potomkovia?
Niektorí možno namietnu, že predsa Duchovne stúpať má každý sám – s čím aj súhlasíme. Ale žiaden individuálny výdobytok NENAHRADÍ spoločné Obrady na Svätých miestach, kde dochádza na napájanie sa na egregory Predkov. To je o spoločnom Duchu, nie individuálnych úspechoch a „pokoja od všetkých“. Práve k tvrdému individualizmu – teda presnejšie egoizmu – vedie Civilizácia. A najbližšie okrúhle výročie bude o 50 rokov…
Nehľadiac na známy fakt, že na pripojenie sa na egregor Dŕžavy je potrebné spojenie kritického množstva účastníkov.
K niektorým konkrétnym detailom našej výpravy sa ešte vrátime.
25.6.2018