V rámci medzinárodného projektu SLOVANSKÝ SVET sme navštívili ostrov RUJAN a mesto ARKONA, ktorá leží – presnejšie ležala – na jeho najsevernejšom cípe. Hoci mnohí sa snažia „rozšifrovať“ čo môže názov ARKONA znamenať, väčšinou sa pohybujú v oblasti ilúzií či nevedomosti – hoci Staroslovienska Bukvica nám ponúka veľmi priamočiare vysvetlenie. Pravda – ako hovoria Tibeťania – je tak blízko, až ju nevidno. Ale – ako zvyčajne – o Slovanoch bez Staroslovienskej Bukvice ale zato s cudzími zdrojmi. Už nás to nemôže prekvapiť.
Slovo ARKONA pozostáva z dvoch koreňov: „AR“ a „KON“. Ide teda o usporiadané územie, ktoré sa riadilo podľa Konov. Čo môže výstižnejšie potvrdiť, že aj tu žila naša Kultúra?
Ale keď už o Arkone, tak si najskôr v krátkosti povedzme niečo o jej posledných dňoch. Málokto z nás – Západných Slovanov – si dnes uvedomuje, aký silný odkaz našich Predkov toto miesto predstavuje.
Arkona padla pod mnohonásobnou presilou až r. 1168, kedy už celá Európa bola pod drvivou nadvládou kresťanskej temnoty. Nám zabili posledné knieža r. 991, do nejakých 7-8 rokov nastúpil na trón tzv. Svätý Štefan. V tom čase sa rýchlo chopil drancovania aj poľský kráľ Boleslav Chrabrý (992-1025), ktorý zabral v podstate celé dnešné Slovensko až po Ostrihom. Či už tu naozaj boli Maďari alebo neboli, v každom prípade bol tohto územia vybitý späť do Poľska vojenskou operáciou. Ale už predtým sa hodne podpísal – odvtedy sa datuje „priateľstvo“ Rusov a Poliakov – na vyvraždení troch štvrtín obyvateľstva Kyjevskej Rusi a očividne oveľa viac u nás – spolu s nemeckými rádmi a byzantskou armádou. Toto je a vždy bola skutočná tvár pomoci Kresťanov a Grékov našim národom – rozdeľ a podrob si, najlepšie ak ich (nás) prežije čo najmenej a môžu tu priviesť kolonistov.
Vo všetkých týchto bojoch o likvidáciu Slovanov – Starej Viery – si ešte viac ako 150 rokov uhájila samostatnosť dŕžava meno Rus – Chronica Slavorum kresťanského mnícha Helmonda von Bosau uvádza skomolený tvar „Ruci“, „Rucia“. Pomiešanie Staroslovienskej Bukvice a latinky je bežným javom pologramotných kresťanov. Autor kroniky lokalizuje Slavjanov na pobrežie Baltického mora. Centrom tejto dŕžavy bolo mesto Chue, ktoré sa predtým volalo Ostrograd a Chunigard. Miesto pôvodne obsadili Huni. V tom čase už v Európe jedinými Slovanskými pohanmi boli Prusi. Na brehoch Odry ešte žili Veneti, pričom v ústi tejto rieky kedysi stálo pohanské mesto Jumneta. Na Západe ešte Slovania žili medzi riekami Labe a Odra. Helmond ešte menuje slovanské mestá Meklenburg – mesto Bodričov – a Retru.
Okrem toho sa na územie dnešného Slovenska a Čiech začali sťahovať rôzne „duchovné“ Rády – Františkáni a Dominikáni predovšetkým, ale aj členovia rytierskych Rádov Teutónov a Templárov. Templári – ako to dokázal niečo neskôr francúzsky kráľ Filip Pekný – prinášali ľudské obete. Sú to skrátka satanisti. Možno treba povedať, že napríklad názov Rádu Dominikánov pochádza od slov Domini Canis – t.j. Psi Pána, ktorí poslušne hryzú a kmásajú na povel ako svorka psov tam, kde dostanú na to poverenie. Postupne začali aj zamieňať slovanský jazyk nemeckým.
Slovanská Germánia pod vedením kniežaťa Nikolta (1090-1160) existovala ešte do roku 1160, kedy bol zabitý pri pevnosti Verle knieža Nikolt. Bol to posledný vodca nezávislých Slovanov, Obodritov a predok vojvodcov z Meklenburgu. Jeho pamätná socha je vo veľkej výške umiestnená už viac ako 150 rokov na čelnej fasáde zámku Schweriner Schloss:
Celé obdobie od 1131-1160 – teda nejakých 30 rokov – Nikolt vzdoroval čoraz silnejšiemu tlaku križiakov. Prvú križiacku výpravu – ktoré posielal „mierumilovný“ pápež – zlikvidoval do posledného vojaka a r. 1147 ešte dokázal odraziť aj druhú križiacku výpravu proti Slavjanom Venetom. Tejto križiackej výpravy sa zo strany Vatikánu zúčastnili nielen križiaci Dáni, ale už aj zradcovia, slovanskí križiaci, teda poľské a moravské vojská. Roku 1160 viedol saský vojvodca Henrich Lev, spolu s dánskym kráľom Waldemarom I. ďalšiu križiacku výpravu proti Slavjanom Obodritom. Nikoltovi sa so svojou družinou podarilo ukryť v nedobytnej pevnosti Verle. Sasi však – ako zvyčajne, za pomoci kresťanských zradcov – ich dokázali zraziť na kolená. Nikolt zomrel na bojovom poli vo veku 70 rokov – akých to máme dnes „tvrdých chlapov“, ktorí zvládajú akurát tak bojovať na sociálnych sieťach… Ako budú vyzerať v takomto veku?
Sasi odrúbali Nikoltovi hlavu a nosili ju niekoľko mesiacov po slovanských zemiach ako názornú demonštráciu „kresťanskej lásky“. Po smrti Nikolta ešte jeho synovia Pribislav I. a Vratislav dobili pevnosť nazad, ale r. 1163 bola pevnosť znovu dobitá a do zajatia padol aj jeho syn Vratislav, ktorého – z čisto kresťanskej lásky – mučili a popravili. A tak r. 1167 Pribislav I. prijal kresťanstvo, dostal právo na vládu na území Meklenburgu, ale ako vazal Sasov.
Ľudský potenciál celej Európy sa teraz chystal na Arkonu – kresťania si nemohli dovoliť nechať za chrbtom posledné slobodné pohanské mesto a už vôbec nie pohanský chrám. Pohanská Rus so zbraňou v ruke bojovala za svoju Vieru, padla so cťou a odišla na Východ – knieža Riurik prišiel práve z Arkony.
Silný ostrov a pohanský chrám bol v 12. storočí stále hrozbou pre kresťanský projekt. Práve preto boli na jeho zničenie vrhnuté všetky sily kresťanského impéria.
V júni 1168 sa vylodilo na niekoľkých miestach ostrova Rujan naraz invázne vojsko dánskeho kráľa Waldemara I. v sile 17 000 vojakov. Vo vojsku boli aj ich spojenci Sasi. Posádka mesta Arkona pozostáva iba z 300 vojakov – aj keď to boli všetko elitní bojovníci, z ktorých každý stál za desiatky kresťanských hrdlorezov. V meste mali aj svoje rodiny – ženy aj deti. V meste nebol žiadny vodný zdroj, zásob nebolo veľa.
Na výzvu ku bezpodmienečnej kapitulácii nikto nereagoval. V zmysle prastarého proroctva, boli križiacke armády, ktoré nepriedušne obkolesili chrám na súši aj na vode vojskom otrokov oživenej mŕtvoly, čo bolo pre vysoko Duchovných ľudí absolútne neprijateľné. Preto bolo pre obrancov oveľa prijateľnejšie padnúť v boji ako sa vzdať sluhom oživenej mŕtvoly.
Prvým, mohutným úderom – ako pôvodne predpokladali križiaci – sa pevnosť dobiť nepodarilo. K pevnosti pritiahli dobývacie stroje, katapulty a samostrely, ktoré začali dňom aj nocou zasypávať Arkonu strelami, kameňmi aj ohňom. Z hradieb zase na odvetu strieľali lukostrelci – a to veľmi presne. Pod ich strelami hynuli vojaci aj kone. Pri obliehaní zomreli tisícky Teutónov a ich spojencov.
Sluhovia mŕtvoly však neprestávali a padlých hneď nahradzovali noví a noví, ktorí liezli na hradby ako kobylky dňom aj nocou. Za chrbtami križiakov stáli dvaja muži – dánsky kráľ Waldemar I. a katolícky biskup Absalon.
Cenou množstva obetí sa útočníkom nakoniec podarilo podpáliť hlavnú, dubovú bránu. Zahasiť oheň sa z vnútra nijako nepodarilo – nebolo ani voľnej vody. Ťažká dubová brána horela dlho, ale neúprosne. Keď sa nepriatelia prebili dovnútra cez zvyšky dubovej brány, čakalo ich však ďalšie prekvapenie. Dnu našli ďalšiu obrannú líniu, z ktorej na nich znovu zaútočili lukostrelci. Začalo sa nové krviprelievanie. Po zdolaní aj tejto prekážky, sa nepriateľ ťažko prebíjal krok po kroku k centrálnemu chrámu Arkony. Na uliciach Svätého mesta bojovali aj ženy a mládež. Nikto sa nehodil k ich nohám s prosbou o milosť. Nikto sa nevzdal. Všetci obrancovia padli ako jeden – so zbraňou v ruke.
Arkona padla, naplnilo sa prastaré proroctvo. Posledný védický chrám na Severe Európy prestal existovať. Stalo sa tak 16. júla 1168. Slovanský Svet stratil Duchovné centrum. Viac prekážok pre biblický projekt nebolo.
Potom však došlo k záhadnej, mýtickej udalosti, ktorú dodnes nedokážu vedci vysvetliť. Bolo to niečo na neuverenie, ako keby z fantastických filmov – ale nikto niečo také nečakal v realite. Ako dosvedčujú stredoveké kroniky – časť mysu Arkona – tam, kde stál prastarý chrám – sa prepadla do mora.
Na tento jav neexistuje žiadne dosť presvedčivé vysvetlenie. Kriedové skaly sú krehké – to vieme. Možno že aj časť mysu bola vytvorená v dobe ľadovej – aj to vieme – ale prečo sa chrám prepadol do mora do dvoch týždňov po jeho dobití kresťanmi? Prečo nie skôr alebo neskôr?
Chrám bol okamžite po páde mesta najskôr vydrancovaný – vzali aj bieleho koňa Sventovíta, pobrali aj chrámové poklady. Vziať však mohli iba tie poklady, ktoré boli priamo uložené v chráme. Ohromné bohatstvá však boli ukryté v zemi – žreci dobre vedeli, že príde takáto udalosť. Poklady sa zhromažďovali tisícročia a boli dobre ukryté. Waldemar I. našiel veľmi málo a nebol nijako spokojný so svojim krvavým lupom.
Tento prepad chrámu do mora priamo súvisel so snahou v maximálnej miere poškvrniť chrám – aby sa ukázala moc triumfujúceho kresťanstva. Aby to urobili čo „najodbornejšie“, tak poslali po špeciálne vyškoleného biskupa (satanistu/ exorcistu) do Vatikánu. Chrám sa zrútil do mora presne vtedy, keď vatikánsky satanista biskup už prichádzal k Arkone na svojej ceste z Ríma.
Toto bola veľká výzva Silám Temnoty. Chrám nechcel byť poškvrnený. Ponoril sa do vĺn mora, čo nepochopili dodnes ani kresťania, ani satanisti. Iba my chápeme, prečo k tomu došlo.
Na Arkone môžete vidieť tvár posledného védického volchva, ktorý riadil celý čas obranu Arkony a padol spolu so všetkými:
Autor projektu SLOVANSKÝ SVET Miloš Zverina pod ukazovateľom k Arkone. Všimnite si lokalitu – Karl-Marx-Platz. Oba názvy majú čosi spoločné. Oba nostalgicky svedčia o časoch, keď sa obyčajným ľuďom žilo oveľa ľahšie a čestnejšie, hoci medzi oboma epochami leží priepasť stáročí:
Projekt sme realizovali spolu s motorkárskym klubom Noční Vlci z Ruska. Na snímke dole skupina motorkárov tzv. Západnej vetvy – pretože celý projekt vrcholil v Nitre, v ktorej a všetky skupiny v stanovený čas stretli – sadí na ostrove Arkona lipu. Skupinu tvoria členovia klubu z Nemecka – Nemci alebo Rusi narodení už v Nemecku, Nitrančania a naše združenie:
Na snímke dole je zachytených niekoľko členov tej istej skupiny a majiteľ hotela v oblasti, kde dodnes ešte žijú Lužickí Srbi. V parku tohto hotela sme zasadili druhú lipu:
Jeho hotel je rekonštruovaná stará budova. Nad starým vstupom dodnes jasne vidno dve Perúnove hviezdy:
Na ďalšom snímku časť členov našej skupiny – Nemci, Rusi a Slováci – pred evanjelickým chrámom v meste Bautzen – dnes centrom Lužicko-Srbskej menšiny:
Slovanskú symboliku – Hviezdy Perúna – nájdeme aj vnútri kostola na laviciach:
Ďalšia zastávka so spoločným programom – už spolu so zájazdom z Ruska a Bieloruska – na Slovanskom ostrove v Prahe, kde sa pripojili už aj českí motocyklisti. Na tomto ostrove sa odohral Prvý všeslovanský zjazd, ktorý organizovali ešte Štúrovci:
Pri tejto príležitosti sme my aj Noční Vlci položili vence pod pamätnú tabuľu Ľudovíta Štúra. Bohužiaľ, budova bola z nejakého dôvodu obohnaná lešením:
Na rozlúčku pred cestou do Nitry sa všetci účastníci odfotili pred pamätníkom Boženy Němcovej:
A teraz niečo z nášho, slovanského programu. Na prístupovej ceste k Arkone môžete dodnes vidieť domčeky s tradične slovanskou architektúrou – v Rusku ich nájdete na dedinách dodnes:
Ak by sa vám zdalo, že tento znak má aj jedna nemecká banka – podobnosť nie je náhodná.
Podarilo sa nám – „náhodou“ – nájsť do kameňa vyryté zobrazenie, ktoré môže pochádzať z pôvodného chrámu. Na časti nájdených obrazcov jasne vidno – ako predpokladáme – stredový chrám a štyri ochranné valy. Križiaci sa teda prebíjali nie cez dva, ale štyri valy. Vlny na spodnej časti symbolizujú, z ktorej strany bolo more:
Na mieste prepadu celého chrámu do vody sme v rámci pietnej pamiatky hodili do mora symbolický veniec s trikolórou – na večnú pamiatku hrdinov, ktorí padli pri obrane Arkony:
Pri ceste smerom na východný ostrov možno dodnes vidieť časť lesa, ktorá je na rozdiel od ostatného tvorená mohylami – masovými hrobmi – zrejme v nich ležia tisícky križiakov, ktorí padli pri dobývaní Arkony. Najjednoduchšie – v zmysle kresťanskej lásky – ich bolo nahádzať do vykopaných jám a nahádzať na nich zem. Treba povedať, že na tomto mieste sa doteraz nekonal žiaden archeologický výskum – je tu dokonca zakázané zotrvávať po zotmení:
V Prahe je vystané kolosálne dielo Alfonsa Muchu Slovanská Epopej. Odporúčame vám sa naň pozrieť. Pri vstupe do výstavnej haly na ľavej strane uvidíte prvé dielo – všetky obrazy sú maľované na lodných plachtách – s názvom Arkona:
V ľavom dolnom rohu ľahko rozoznáte typický slovanský symbol – nám už známe konské hlavy:
Nuž, čo viac povedať? Vari len toľko, že ako zvyčajne aj pri posudzovaní týchto informácií je potrebné zachovať zdravomyslie. V článku sme sa odvolávali napríklad Slovanskú kroniku od katolíckeho mnícha Helmonda von Bosau. Nedajte sa presvedčiť, že ide o 100% spoľahlivý materiál. Veď ho písal „politický pracovník“ našich úhlavných nepriateľov, ktorí sa posledné tisícročia zapodievajú iba našou likvidáciou. Máme na mysli najmä jeho opisy Svätilišťa Sventovíta. Na internete nájdete aj animáciu jeho opisu – ale nezabúdajme, zostavili ju cudzinci. Napriek tomu však klobúk dole pred Nemcami. V Nemecku je zrekonštruovaných a verejnosti prístupných veľa slovanských skanzenov – a všade je čestne napísané, že ide o slovanské pamiatky – Arkonu nevynímajúc. Len naši kresťanskí politrukovia neustále omieľajú obohranú platňu o nemeckých či gréckych vzoroch. Reč ide iba o cudzincoch. Ale veľmi zaujímavým javom je aj ich interpretácia toho, čo považujú za 100% svedectvá. Napríklad Tacitus v diele Germánia uvádza, že čo do mravov národy žijúce na severe Európy – naši Predkovia – nedostihnuteľne prekonávali všetko, čo poznal v Ríme a odporúča ich ako vzor mravnosti. A dnes nám kadejakí tiežslovania chcú nahovoriť, že Sviatok Kupalu je od „kopulácia“ – keby čítali aspoň klasikov, na ktorých sa odvolávajú. Tacitus okrem iného spomína aj bieleho koňa, ale súvislosti sú určite iné, ako nám to dnes podsúvajú naši nepriatelia. Nuž pamätajme, do slovanského egregoru nám „nainštalovali“ kadejakých tiežlovanov.
