SVETOPONÍMANIE A SVETONÁZOR
Písať o minulosti Slovienov je dnes dosť „nemódne“. Musíme sa priznať, že nám naozaj nie je jasné, akým spôsobom nadobudlo takú veľkú „obľubu“ degeneratívne (a v podstate urážlivé) označenie „Sloven“. Okrem tých, ktorí dobre vedia prečo to urobili a zaviedli, je tu aj skupina tých, ktorým je to proste jedno, považujú to za akýsi moderný „upgrade“ – niečo v podobe „novej apky“. Ako vidno, myslieť v hĺbke súvislostí sa dnes proste nenosí. A ovečky v Matrici to nakoniec ani nepotrebujú. Logika je pravdepodobne „ostroumne“ priamočiara. Veď dnes žijeme na Slovensku, a teda občan Slovenska je Sloven, a je to výsledok evolúcie (pokroku).
Túto logiku čo do významu uznávame – veď celoplošná degradácia je v našej krajine viditeľná na každom kroku.
Nanucujú nám to ako sebaidentifikáciu – ale je to obyčajná čierna mágia. Kon Stavby Sveta hlása: „Čo prehlásim to aj som.“ Nechceme prejsť do vulgarizmov, ale tento výraz v stredovekej angličtine znamenal významovo to, čo v dnešnej „mother fucker“. Ospravedlňujeme sa, ale je to tak.
Považovať civilizáciu s jej demokraciou a štátom za to najlepšie, čo evolúcia priniesla, je vecou názoru. Vnucovať svoj názor iným je porušovanie Konu, takže rešpektujeme takýchto ľudí. Majú právo na existenciu aj na svoj názor. V podstate je úplne jedno, ako nás volajú – veď aj my voláme Nemcov Nemci a oni sami seba Deutsch. My Slovieni sme boli, sme, a aj budeme vždy Slovienmi. Aj nám dali Nebesia také isté právo. Ale máme aj právo vedieť o čo z pohľadu našej Kultúry ide.
Avšak to, že dnešok nie je výsledkom žiadnej evolúcie (v zmysle postupného zlepšovania) nie je iba náš názor. Michael Cremo – autor celosvetového bestselleru Zakázaná archeológia – má principiálne ten istý:
Knihu si možno objednať na stránke Amazonu, ale bola preložená aj do ruštiny. Na prezentácii jej prekladu bol v Moskve prítomný aj samotný Michael Cremo.
Kniha je väčšieho formátu a našim zámerom nie je prinášať jej obsah. Ale o principiálnej pointe si krátko povedať môžeme. V praxi existujú dva základné pohľady na svet. Védické Svetoponímanie stojí na myšlienke, že Stvoriteľ je dokonalý a stvoril Svet na svoj Obraz – teda dokonalý. Dokonalý znamená, že nie je potrebné nič meniť (netreba žiaden vývoj druhov), všetko je presne tak, ako má byť. Preto vývoj z védického pohľadu znamená postupné prevteľovanie (vývoj) Ducha z jednoduchšieho tela do dokonalejšieho. Je to presne tak, ako po ojazdení starého auta ho vymeníme za nové. Sadáme do stále novších a dokonalejších áut, ale stále sme to my. Preto nie je potrebný žiadny vývoj druhov – tie sú pre potrebu každej vyučovacej hodiny (inkarnácie) presne také, aké majú byť. Logické súvislosti v stavbe rôznych druhov tiel – od najjednoduchších zvierat až po najdokonalejšie a nakoniec človeka – síce existujú, ale nie sú výsledkom evolučného vývoja (a už vôbec nie náhodného výberu), ale jednou a tou istou funkčnou logikou jedného a toho istého Autora – Jediného Stvoriteľa.
Svetonázor a jeho Darwinova teória priniesla úplne opačný pohľad – všetok vývoj (Duch neexistuje) je zabezpečený náhodnými kombináciami, ktoré nakoniec priniesli to, čo vidíme okolo seba. Vývoj teda prebieha na úrovni tela, o Ducha im vôbec nejde.
Teda jedna teória poníma Vývoj ako zdokonaľovanie Ducha, druhá ako zdokonaľovanie Tela.
Treba však dodať, že dnešné vedecké poznatky už neumožňujú ani profesionálnym vedcom zastávať Darwinovu teóriu – hoci ju dodnes v školách učia naše deti. V časoch Darwina totiž nebolo známe, aký zložitý komplex je v skutočnosti bunka. Jeden z Darwinových postulátov hovorí, že bunka vznikla niekedy pred cca 4-4,5 miliardami rokov náhodnou kombináciou – výberom. Moderná veda však určila metódami matematickej pravdepodobnosti a štatistiky pravdepodobnosť vzniku bunky samej od seba. Preložiac do populárneho jazyka to vyzerá asi tak, že ak by na vrakovisku vplyvom poveternostných podmienok (napr. vietor, dážď, mráz, slnko, sneh…) samovoľne (náhodne) vznikol novučký Boeing 777, tak to je ešte zanedbateľne málo oproti pravdepodobnosti náhodného, samovoľného vzniku bunky.
Druhým postulátom Darwinovej teórie je stále chýbajúci „spojovací článok“. Ani tento zatiaľ nikto nenašiel – je to výmysel.
Tu nemožno vynechať, že kniha „Mŕtva voda“ (KOB) hovorí o „riadenej“ evolúcii. Má na mysli taký vývoj druhov, že postupne, logicky (nie náhodne) sa telá z nižších druhov vyvíjajú do tiel vyšších druhov. Z védického pohľadu by to znamenalo, že jeden a ten istý Duch by sa postupne – z tela jedného druhu do tela nového, vyššieho druhu – prevteľoval zaradom, vrátane času potrebného na vývoj tela nového druhu. Ako dlho by trvala takáto evolúcia si je ťažko čo i len predstaviť, ale jasné je jedno – KOB šíri zásadne protivédickú doktrínu. KOB v dnešnej podobe je zásadne antivédický – a to aj z pohľadu indických Véd. Ostatne, niet sa tu čomu diviť. Piakin je Žid – informáciu máme potvrdenú priamo z jeho okolia v Novosibirsku. Tu, ďaleko od Novosibirska možno ukryť aj natárať kadečo.
Z populárneho pohľadu si etnonym „Slovien“ môžeme pripomenúť aj z detského, kresleného seriálu zo socialistických čias – Miazgovci. Tento seriál je síce maďarský, ale aj tak dobre vidíme, že za socializmu u nás nebolo pochýb o Slovienoch a staroslovienčine:
Ale pokračujme v našej téme. Etnonym „Slovien“ sa nachádza v dôveryhodných – pre dnešnú vedu – textoch. Okrem Proglasu a informáciách o príchode Cyrila a Metoda medzi Slovienov (do Nitry) sú dôveryhodné tie, ktoré historická veda považuje za oporné pre rekonštrukciu a výklad udalostí prvých storočí ruskej histórie. Áno, píšeme „ruskej“, pretože etnonym „Rus“ sa v „Povesti Vremennych Liet“ (PVL) od Nestora spomína rovnako často ako Slovien. Možno dokonca povedať, že etnonymy „Slovien“ a „Rus“ sú v PVL najstabilnejšie etnonymy vôbec.
Ak dnes povieme „Rus“, tak 99% čitateľov si automaticky vybaví „Rusko“. Ale odpoveď na otázku „odkiaľ pochádza zem ruská“ nie je až taká jednoduchá. Prečo to je tak si postupne, po krokoch vyjasníme.
Táto naša analýza je postavená na historickou vedou uznávaných zdrojoch: PVL a Histórii z pera dvorného historika byzantského cisára – súčasníka udalostí bojov s „Kyjevskou Rusou“ – Leva Diakona. „Kyjevská Rus“ sme dali do úvodzoviek nie náhodou – ani jedno z diel o „Kyjevskej Rusi“ priamo nehovorí. Je to niečo podobné, ako sme sa my sami nikdy nenazývali „Veľká Morava“.
Udalosti aj osoby opisované v PVL (Riurik, Oleg, Igor, Sviatoslav…) aj u Leva Diakona však skutočne jestvovali – nikdy však nežili v žiadnej „Kyjevskej Rusi“ dnešného významu. Žili v inej Dŕžave.
Trochu predbehneme logiku nášho článku a zdôraznime, že dnešná ruština nie je staroslovienčina – ako ňou nie je ani dnešná spisovná slovenčina. Ale jeden aj druhý jazyk obsahuje ešte nezanedbateľnú časť staroslovienčiny, čo sa napríklad Jazykovedný ústav Ľ. Štúra v Bratislave úporne snaží znižovať (rozdeľ a panuj). Chybu robia preto aj tí prekladatelia, ktorí prekladajú staré texty z dnešnej ruštiny a nie pôvodnej staroslovienčiny. Veď nie náhodou boľševik Lunačarský zmenil zvyšok Staroslovienskej Bukvice na socialistickú Azbuku (v r. 1918).
Ako príklad použime vetu z ruského prekladu PVL – opis roku 6370 (862):
„Те варяги назывались русью, как другие называются шведы, а иные норманны и англы, а ешё инные готландцы, – вот так и эти“.
Pri klasickom preklade z ruštiny tu uvidíme niečo v podobe: „Tí Variagovia sa nazývali Rusou, ako sa iní nazývajú Švédi a iní Normani a Angličania…“. Ale všimnime si, že na konci vety je ešte jedno zdôraznenie: „– hľa tak aj títo“. Pôvodný text zdôrazňuje, že všetky slová vo vete sú názvy národov – ale do ruského prekladu sa dostal číry súčasný rusizmus: „русью“. V pôvodnom texte použitý výraz (použijeme našu ortografiu) „Русь“ zamenili – automaticky – za „Русью“. Zdalo by sa, že o nič nejde, ale rozdiel – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – je diametrálny. V staroslovienčine je „ь“ neprízvučné „e“, nie iba mäkký znak Lunačarského v dnešnej ruštine. Neprízvučné znamená to isté čo v dnešnej slovenčine – pri skloňovaní vypadáva. Napríklad „peň“, od „pňa““. Stále to však je „e“. V staroslovienčine je teda napísaný nie názov krajiny „Rus“, ale názov národa „Ruse“. Veď autor PVL dvakrát v texte vety zdôrazňuje, že ide o presne ten istý slovný druh ako v ostatných vymenovaných názvoch – teda vymenováva mená národov, nie mená krajín.
Niektorí prekladatelia dnes nadobudli presvedčenie, že ak poznajú jazyk, tak vedia všetko. Ale ako vidno, opak je pravdou. Okrem znalosti jazyka je potrebné poznať aj dejinné súvislosti a najmä našu Kultúru. Inak sa výsledok stáva presným prekladom nepresne pochopených pojmov. Dnes to však je populárny „šport“. Mnohí namiesto vnútornej podstaty prezentujú povrchný vzhľad.
Musíme túto skutočnosť brať do úvahy a predpokladať, že zámena mena národa za meno krajiny je častým javom, podobne meno krajiny „Rus“ je dnes často nahradzované menom „Rusko“. U Rusov sa tak deje na podvedomej úrovni, a toto treba mať na pamäti. Spravidla nejde o snahu úmyselne zavádzať – je to skôr výsledkom civilizačného „rozdeľ a panuj“. Nech je príčina akákoľvek, ako existujúci jav to musíme brať do úvahy.
Na Rus (dnes stotožňovanú s „Ruskom“) existuje nejedno proroctvo aj od známych a uznávaných zdrojov, ktoré sa neraz objavujú aj v ruských médiách. My vieme, že „Rus“ a „Rusko“ sú čo do lokalizácie dve úplne rozdielne územia, a preto budeme v ďalšom tieto dva výrazy rozlišovať. Nie je to proti ruskému národu, je to o Istine a pôvode Rusi ako krajiny. Vykročme teda vpred.
Je to síce divné, ale všetci známi proroci venovali proroctvám o Rusi celé kapitoly svojich proroctiev. Otázkou je, prečo práve Rus nedala pokoja veľkým umom dejín. Je to určite preto, lebo jej prináleží osobitá rola v dejinách – a aj nadchádzajúcej obnove Sveta.
Medzi žiariace prorocké hviezdy určite patrí známa Vanga (1911-1996). Ak vymeníme slovo „Rusko“ (z „populárnej verzie“) za slovo „Rus“ (neskôr vysvetlíme prečo), tak dostaneme nasledovné:
„Nikto nedokáže zastaviť Rus, ktorej je súdené nielen prežiť, ale stať sa aj vládkyňou Sveta.“
Aj Nostradamus (1503-1566) bol presvedčený, že v 21. storočí je Rusi súdené sa stať centrom svetového pokroku.
Jeho súčasník Paracelsus (1493-1541) – filozof, alchymista, fyzik, okultista, astrológ, ezoterik renesancie – napísal:
„V tom kraji Hyperborea, o ktorom nikto nepomýšľal ako o krajine, kde môže dôjsť k niečomu význačnému, zažiari veľký kríž a uvidia ho všetci obyvatelia Sveta.“
Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim
Hoci ide o rôzne detaily a rôznych prorokov, všade vystupuje jeden spoločný menovateľ: Rus sa stane centrom znovuzrodenia nového Sveta. Prežije smutné časy a prejde strašnými skúškami, ale nakoniec zvíťazí.
Oproti štandardným výkladom, že ide o dnešné Rusko, tu vystupuje jeden veľmi dôležitý detail: o „novej“ Rusi nikto ani nepomýšľal, žeby tam (podľa Paracelsa) mohlo dôjsť k niečomu významnému. Okrem iného je to krajina, z ktorej „zažiari veľký kríž“.
Vynecháme všetky dnešné ruské popularizačné, kresťanské RPC vysvetlenia že ide o kresťanský kríž a krajinu popov a pozrime sa na našu krajinu. Určite by o nás nikto nepredpokladal – a veru ani nepredpokladá – žeby sme mohli niečo významného vo Svete znamenať. A kríž je v našom znaku už od nepamäti – ale je to kríž Mary, sestry Perúna, nie kríž kresťanský. Ak by to bolo proroctvo o dnešnom Rusku, tak aké môže byť prekvapenie, že by sa malo stať najsilnejšou krajinou Sveta, o ktorej by dnes nikto ani nič také nepredpokladal? Už dnes ho niekto miluje a niekto nenávidí, ale rozhodne nemožno povedať, žeby nehralo dôležitú – a hlavne nie „neviditeľnú“ – rolu vo svetovej mocenskej Hre.
O dnešné Rusko teda rozhodne nejde.
Ďalšou zaujímavosťou je, že okultný ezoterik a filozof nazval tú istú krajinu aj Hyperboreou. A tu niekde musíme začať.
Vo Francúzsku vyšla r. 1962 zaujímavá kniha „Symboles de la Science Sacrée“ (Symboly svätej vedy) od autora menom René Jean-Marie-Joseph Guénon. Autor nebol žiadnym ľahkomysleným fantastom, a preto je jeho výklad hodný pozornosti. Už stáročia rôzni vedci, bádatelia či zasvätenci hľadajú miesto, kde vzniklo poznanie Sveta. V starých textoch sa centrum pôvodu Sveta nazýva „Svätý Pól“, „Centrum Sveta“, „Svätá Zem“ a podobne. Podľa tvrdenia Guénona „je to Najvyššia Oblasť“, čo zodpovedá významu samskritského slova „Paradeša“. Trochu severnejšie žijúci Chaldejci upravili výraz na „Pardes“, pričom obyvatelia Západu zmenili výraz na „Paradis“ (v angličtine aj francúzštine „Paradise“), čo však všetko v skutočnosti znamená „Zemský raj“.
Francúz René Guéron čerpal z prastarých textov, indické a egyptské nevynímajúc. V skutočnosti celý svoj život zasvätil takýmto štúdiám.
A hľa, existuje nejaké miesto (toponym), ktoré sa takto nazýva? Existuje – a to u nás:
Vrch Paradajs je druhým najvyšším vrchom Štiavnických vrchov – hneď po Sitne.
Teda začnime pracovať s hypotézou, že tak často v starých textoch spomínaná Hyperborea nie je na Severnom Póle, ale že v skutočnosti ide o našu krajinu. Našu iba v obraznom zmysle, pretože Rus Slovienov – ako už vieme podľa toho, pokiaľ sa rozprestrela spod Mariánskej Hory oslobodená Vôľa Slovienov – bola v skutočnosti omnoho väčšia. Okrem našej krajiny v minulosti obsahovala aj Moravu, Čechy, Poľsko, Východné Nemecko, časť Francúzska, Švajčiarsko, Severné Taliansko, Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Macedónsko, Albánsko, Bulharsko. Rumunsko, Moldavsko, Maďarsko, časť Ukrajiny, časť Bieloruska. Vtedy to však nebola Európa, ale Veneja. Mali sme priame hranice s Rímskou, a neskôr aj s Byzantskou ríšou. Postupne nám – najmä vnútorným rozkladom, platenou zradou, rozsievaním vnútorného nesváru – uberali územie za územím, až ostalo iba nepatrné torzo niekdajšej veľkej Dŕžavy – Slovensko. A aby ostal pod totálnou kontrolou aj žalostný zvyšok kedysi veľkého národa Slovienov, tak nám ešte zaviedli do podvedomia (Astrálneho priestoru) zodpovedajúci psychoprogram predajných prostitútok pod názvom „Sloven“. Túto Matricu sa im však už nepodarí úspešne implementovať. Slovieni sa už prebudili a vracajú sa. Do svojho.
O tom, že aj Česi mali ešte nie tak dávno toto poznanie tiež nás informuje aj dvojdielny český román z roku 1928 od R. R. Hofmeistera „V Kolébce Praslovanstva“:
Román má svoju zápletku, ale my vyberieme iba jeden moment. Začiatkom prvého dielu sa Čech vracia z ciest po slovanských zemiach, ale nijako nie je nadšený. Po ceste sa rozpráva s iným pocestným. Časť tohto rozhovoru si vyberieme, pretože je v ňom nejedna dôležitá informácia o tom, ako vyzerala situácia vzájomných vzťahov medzi slovanskými národmi, keď už nám nepriateľ prikladal nôž na krk:
„… Pro loviště ryb v jezerech… pro tisíc malicherností se nenávidí a škorpí, místo aby se spojili, aby si zvolili silného vůdce, který by vládl nade všemi a vodil je proti nepřátelům…
A tak nás přepadají se všech stran, loupí, vraždí a odvádějí do otroctví – a my to trpíme, jako by nebylo žádné pomoci! A vskutku jí není!
Hleď, právě se vracím od Dřevljanů, od Uličů, od Dragovičů, od Lachů a Sěverjanů, od Vjatičů a Krivičů, od Dulěbů a Poljanů a Radmičů, všecky jsem obešel, všechny navštívil, až na hranice země Čudů a Bolgarů a mnohých jiných cizích národů sem se s nasazením svého života odvážil, nikoho jsem nevynechal ze všech těch rodů, čeledí a kmenů, ke kterým mne poslal můj moudrý otec Sulověn, který to všechno vidí a těžce se rmoutí nad tím, jak slepě se řítíme do záhuby – všem jsem mluvil do duší, varoval, smiřoval a přesvědčoval – a ani jediného spojence jsem nenašel!
Věříš tomu, Uglo?
Je to hrozné, je to k zoufání – ani jediného, ani jediného!
Jedni mi věřili, druzí jsou neteční, ať se děje, co se děje, třetí nechtějí býti tam, kde jsou čtvrtí, poněvadž jich nenávidí, a jiní se zase škodolibě vzdalují, čekajíce, až jejich sousedí budou nepřítelem vyhubeni, že zaujmou jejich sídliště, a ještě jiní konečně raději seberou všechen svůj rodový či kmenový majetek a táhnou do širého světa, hledat si tam v neznámu nový domov, kdesi mezi cizími lidmi, než by se spojili se svým vlastním plemenem v jeden silný národ, který by si založil svůj pevný domov, jehož hranice by stále dle potřeby rozšiřoval a od nichž by každého vraha a lupiče hrdinsky odrazil.
Tak už odešli Ljutici, Obodrici, Srbové, Chorvati, Rataři a jiní a jiní – a všichni tito odešlí jako ti, co tu zůstali v Polěsí a kolem něho, ani nevědí, že jsou všichni jedinou velikou rodinou slověnskou, mluvící jedinou, stejnou řečí, jimž cizinci všem v celku říkají Venedové, nevědí, že jsou bratry a že se mají spojiti v jedno, jako se proti nim spojili Řekové v jediný národ…
Uglo, jaká to hanba před celým světem, že u nás každý křičí:
„Já jsem Krivič!“
„A já Dřevljan!“
„A já Poljan!“
„Já Milčan!“
„A já Ulič!“
Tak chce býti každý něco jiného, místo co má každý hrdě hlásati:
„Já jsem Slověnin! My všichni jsme Slověné jedné krve a jedné řeči!“
Nuž teda tak. Ešte aj Česi v roku 1928 vedeli, že všetci sme boli najskôr Slovieni, a až potom nejakí Česi, Poliaci, Srbi a podobne. Nuž teda správne naši historici vylúštili, že dnešný výraz „Slovan“ etymologicky pochádza z pôvodného výrazu „Slovien/Slωvѣn“. Všetci obyvatelia Rusi Slωvѣnov boli v prvom rade Slωvѣnmi, a až potom členmi svojich Rodov/Rodín. Hľa, neprešlo ešte ani 100 rokov a už tu sú odkiaľsi riadené „samostatné národy“ a akýsi servilní „Sloveni“.
Tvrdenie z tejto knihy – hoci aj románu – má význam jedine vtedy, ak sme všetci žili pôvodne v jednej Dŕžave – Rusi Slωvѣnov. Dnes používaný výraz „Slovan“ je iba upraveným výrazom „Slovien“, v češtine Slověn, pričom „Slωvѣn“ sa vzťahuje nie iba na územie dnešného Slov(i)enska, ale celej predchádzajúcej – a určite aj budúcej – Dŕžavy Rus Slωvѣnov.
Každá oddelená časť – nový národ – dostal svoju Matricu, svoje psychoprogramy v Astrále (Temnom, samozrejme, ale predsa len Astrále), ktoré dodnes vykonáva. Na Zemi sú však niektoré miesta, ktoré sa nedajú efektívne preprogramovať, pretože Astrál – Jemnohmotný Svet – tam má vlastnosti podobné krištáľovej guli. Všetky programy naň naložené sa po nej postupne skĺznu a nefungujú. Naša krajina má takýto J/S, preto tu museli jezuiti postupovať inak. Obyvateľov trebalo surovo vyrezať tak, aby hrôza vytvorila gavach, ktorý upcháva miesta Sily. Tieto prestanú vydávať Svetlú Energiu a dokonca začnú strach a hrôzu krvavých jatiek prenášať do ďalších miest Sily. Tieto sa jednak upchajú pre Svetlú Energiu, jednak budú „dodávať“ strach a hrôzu – teda pomáhať šíriť kresťanstvo. Preto na našom území bolo obrovské množstvo krvavo obetovaných malých detí a ich matiek – inak by šírenie kresťanstva u nás nebolo účinné. Takto vytvorili Egregor Kresťanstva, takto – a to treba zdôrazniť – vytvorili energeticko-informačnú bytosť menom „Panna Mária“. Z krvi obetovaných nemluvniat a ich matiek. A k tomuto Molochovi sa modlia katolíci dodnes.
Ak sa pozrieme do polovice 19. storočia uvidíme zaujímavý obraz, ktorý si však už vieme vysvetliť. Slováci ako národ sa vyformovali – oproti iným „národom“ – hodne neskoro, až niekedy v polovici 19 storočia. Nečudo, J/S sa nepoddáva programom z Temného Astrálu. Obyvatelia na našom území dlho nemohli pochopiť, že namiesto Slωvѣnov sú akýsi Slováci. Tento jav okamžite jezuiti použili na vytvorenie predstavy o primitivizme Slovákov. A kresťania na našom území ho prevzali a kŕčovite udržiavajú pri živote dodnes.
Donedávna nebolo jasné, kedy na našom území odobrali Starosloviensku Bukvicu a zaviedli latinku. Ale nález knihy so zákonom cisára Jozefa II. z roku 1786 nám mnohé vyjasnil. Ešte v roku 1786 musel cisár vydávať zákony v staroslovienčine, pretože inak by mu obyvatelia nerozumeli. A ako to vlastne dosiahli?
Odpoveď nám pomohli nájsť naši priatelia z Maďarska. Skupina nadšencov nespokojná s oficiálnou verziou dejín – históriou – pátrala v starých maďarských archívoch a knižniciach a našla odpovede. Zhrnieme to asi takto. Pred cca 150-180 rokmi jezuiti vyvraždili aristokraciu v dnešnom Maďarsku a nahradili ju šľachtou z Chazarov. Títo okamžite „dočistili“ neželaných a začali likvidáciu aj v iných oblastiach kráľovstva. Bola to globálna akcia, ktorá bola veľmi dlho a starostlivo pripravovaná. Stiahli – do vatikánskej knižnice – všetky staré knihy v Bukvici a Runách a nahradili ich knihami latinskými, nemeckými, maďarskými a podobne. Urobili tak v celej Európe (a nielen nej), takže už o krátky čas tí, ktorí sa nechceli podriadiť nežili a iné, ako „oficiálne“ písomné pamiatky neostali. Samozrejme, že okamžite zaviedli aj nové jazyky, lebo ak rozdelia jazyk, tak rozdelia aj národ. A preto máme dnes slovenčinu, češtinu, maďarčinu, atď.
Môžeme odôvodnene predpokladať, že hnutie štúrovcov pravdepodobne pôvodne bojovalo o uchovanie staroslovienčiny – Staroslovienskej Bukvice. Ak sa to nepodarilo, tak aspoň zaviedli „slovenčinu“. Históriu však píšu víťazi, preto sa nemožno diviť, že „chvosty“ dorábajú promovaní historici, jazykovedci, a to aj v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra.
Celý „projekt“ by nemohol byť úspešný, ak by sa na ňom nepodieľala aj vnútorná zrada. Najskôr od nás – nevedomky – vymámili náš súhlas, a potom už len svoje temné dielo dokončili. Ak by porušili Kony Stavby Sveta, už by tu neboli. Museli sme teda na to dať svoj súhlas. Nevedomky, ale dali. Preto je potrebné preklínať – ničiť – tieto staré (naše) súhlasy a ustanovovať do JS naše, Svetlé programy zjednotenia a blahobytu Slovienov. Základná a najsilnejšia afirmácia je My Národ Jesm, ale aj My Slovieni Jesm! Pracujme bratia a sestry. Sme na našej zemi!
Hoci niektoré informácie sa môžu zdať prehnané, neskáčme hneď do rýchlych uzáverov. Veci nie sú až také jednoduché, ako učia v školách. V našej Kultúre sme deti nevychovávali, pretože to sú naši Predkovia, ktorí sa opäť inkarnovali, a to aj so svojim potenciálom z minulých životov. Úlohou rodičov ich bolo chrániť, kŕmiť, ale hlavne z nich – kým sa to nenaučia sami – odstraňovať negatív. To umožní ich Živatme vyplávať vysoko nahor a dokončiť svoju úlohu. Všetko ostatné už od narodenia vedia. Aby to prekazili, zaviedli povinné školské vzdelávanie – prepracovaný systém pripájania detí do Matrice.
Nespime! Teraz ide o všetko!
11.09.2019
