Podnet k napísaniu tohto článku bol naozaj neočakávaný. Nedávno prebehol ďalší náš kurz Staroslovienskej Bukvice – čo nie je už nič nezvyčajne nové. Ale na tomto kurze sme mali možnosť – vďaka láskavosti jedného z čitateľov našej stránky a zároveň účastníka kurzu – nahliadnuť do starej knihy z čias Rakúsko-Uhorska.
Každému je známa oficiálna verzia pôvodu nášho písomníctva – písomného systému Slovienov. Táto štátom (t.j. kresťanskou cirkvou) hlásaná doktrína tvrdí, že prvé písmo ako také sa k nám dostalo vďaka solúnskym bratom Cyrilovi a Metodovi.
Teraz nebudeme polemizovať s touto fantazmagóriou, ale vychádzajme z faktu, že minimálne od 9. storočia je (bola) v našej zemi používaná Staroslovienska Bukvica. Dnes však používame latinku, a teda celá vec okolo akejsi slovanskej písomnosti je pre dnešný svet aj tak „nezaujímavá“. Teda aspoň by chceli aby bola.
V spojitosti s touto problematikou však v histórii akosi nenachádzame žiaden spoľahlivý údaj o tom, KEDY nám zamenili Starosloviensku Bukvicu Latinkou. Jednoducho tu dnes je latinka a hotovo – v minulosti nebola a ešte viac hotovo…
V poslednej dobe sa už Slovieni prebúdzajú, pričom súčasťou tohto procesu je neraz aj konkrétny záujem o vlastný pôvod, teda o genealógiu vlastných Rodov. Človekovia prichádzajú do matrík a snažia sa vypátrať záznamy o vlastných Predkoch. Veď dnes nám demokracia podsúva iba cudzie vzory – vrátane nám už notoricky známych byzantských agentov Cyrila a Metoda. Celkovo nás navádzajú do situácie, že veď načo spoznávať vlastné Rodokmene..?
Ale ak sa prebijete aj cez tento firewall, spravidla skončíte kdesi v neurčite. Väčšinou na rozhraní 18. a 19. storočia vám oznámia, že viac údajov nie je k dispozícii. A tak voľky-nevoľky s pátraním po vlastných Predkoch končíme.
Dnes sa však dozvedáme veľmi zaujímavú novinku – problém „neexistencie“ záznamov za 18. storočie môže spočívať v niečom úplne inom, ako by sme očakávali. Môžeme už odôvodnene predpokladať, že k informáciám sa nemôžeme dostať z dvoch dôvodov: jednak starším záznamom nerozumejú, a jednak nie je politicko-kresťansko-jezuitsky želateľné, aby sme spoznali pravdu.
Jozef II., syn Márie Terézie je známy ako reformátor. Zaviedol veľa reforiem, pričom jedna z nich je nám už dobre známa – to on skonfiškoval cirkevné majetky, nie „zlí komunisti“. V skutočnosti aj tak len naprával to, čo dobabrala jeho matka. To však nebránilo porevolučným rozkrádačom národného majetku „vrátiť“ zákonom kresťanskej cirkvi to, čo im „vzali komunisti“. Je to podvod storočia, ktorý stále čaká na čas svojej nápravy. Cirkev dostala od skorumpovaných štátnych úradníkov to, čo jej nepatrilo. A komu to ukradli? Predsa nám, národu!
Z tohto dôvodu je zrejmé, prečo tohto cisára história (písaná Jezuitmi) nemá v láske. Nič nového pod slnkom.
Len na chvíľku odbočme – prečo cirkev v minulosti vôbec spravovala nejaké majetky? Šľachtické rody – ktorým pôvodne v štáte nehnuteľnosti patrili – nemali veľmi „čas“ sa zaoberať akousi nudnou správou rodových majetkov. Oveľa zaujímavejšia bola organizácia plesov, hostín, poľovačiek, súbojov, vojen a pod. A tu im bola ponúknutá „pomoc“. Prišli k nim popi a ponúkli im, že oni nech sa zaoberajú svojimi dôležitými záležitosťami, a že banálnu a nudnú správu ich rozsiahlych majetkov im bude vykonávať cirkev. Zoberú si síce za to niečo, ale väčšinu aj tak odovzdajú im. Šľachtici jeden za druhým súhlasili a už sa mohli v plnej miere zaoberať svojimi zábavami.
Rok za rokom, generáciu za generáciou sa správou majetkov zaoberala cirkev – hoci aj správou cudzieho. Navonok to však už boli oni, ktorí spravovali majetok. A potom nastúpilo „veľké finále“. Šľachtické rody akosi – veď z ničoho nič – postupne chorľaveli a začali vymierať. Postupne, jeden za druhým mizli a mizli a cirkev bohatla a bohatla. Veď kto iný by sa mal starať o (bývalé) šľachtické majetky ak nie oni? A Mária Terézia im to ešte aj dala na papier…
Jozef II. (1741-1790) aj tak žil akosi podozrivo krátko. Po roku 1780 – po smrti matky, Márie Terézie – panoval samostatne v Rakúsko-Uhorsku do svojej smrti r. 1790. Bol Rakúšan, hovoril nemecky a vôbec on len „vymenil“ latinčinu za nemčinu – toľko hovorí Jezuitmi spísaná história.
A tu prichádza veľké prekvapenie – kniha opisujúca postup vymeriavania pozemkov na území jeho ríše. Teda presnejšie, kniha sama osebe nepredstavuje žiadne prekvapenie – ale hľa, v akom je jazyku:
Autor pod textom je Jozef II. Rakúsko-uhorský cisár. Všimnime si aj kto je uvedený pod cisárom Jozefom Druhým:
Môžeme to prepísať aj do nám známej verzie Staroslovienskej Bukvice (ktorú požívame na kurzoch):
V prvom riadku je uvedený gróf Karl Pálfy (s jedným „f“).
Úvodná stránka knihy – teda presnejšie asi opisu či zákona ako merať a dávať do poriadku pozemky – je uvedená na začiatku článku. Tu prikladáme čitateľnejší prepis (riadkovanie je zachované):
V texte je veľmi veľa zaujímavých detailov. Napríklad naše územie je označované ako „Mažarské“:
Ide aj o §1 (lebo tento údaj je aj v preambule):
V texte je priamo spomenuté „kráľovstvo mažarské“.
Ale nájdeme tu aj fonému „h“, teda bukvicu Herv – „ћ“:
V texte ho možno nájsť v slove na konci tretieho – začiatku štvrtého riadku:
Teda cisár Rakúsko-Uhorska nespomína žiadne „Uhorsko“, ba dokonca text nariadenia pre celú ríšu – národy sú vymenované v preambule – píše v Staroslovienskej Bukvici.
Čo také sa to odohralo, že tieto informácie sa „vyparili“ a dnes nám ukazujú iba podvrhnuté dokumenty, ktoré zmenili dejiny na históriu? Veď existencia tejto knihy znamená, že na našom území ešte v 18. storočí bola používaná staroslovienčina – a rozumeli jej všetky národy ríše.
Za zmienku stojí aj kvalifikovaný výber bukvíc. Nie náhodou je napísané „ЇѠСИФЪ“. Mágovia vedia, že na trón v materiálnom svete môže nastúpiť iba ten, kto má – skrz prístupy dané krvou – právo nosiť korunu v Jemnohmotnom Svete. Preto je správne v mene cisára použité na Nebesia siahajúce „Ѡ“, a v žiadnom prípade nie uzavretý zákon (bez kontaktu s Nebesami) v podobe bežného, uzavretého kruhu „O“.
Rovnako fonéma „J“ je správne uvedená ako „Ї“, pretože – ako vieme zo Staroslovienskej Bukvice – Obraz tejto bukvice je „Občina“. No a cisár vedie občiny, teda v širšom zmysle národy. Všetko je tak, ako má byť.
Čítanie tohto textu je naozaj veľmi zaujímavé, pretože obsahuje – aj po troch storočiach – prvky charakteristické pre náš jazyk, nie ruský. Rusom upravili Bukvicu ešte oveľa viac. Ale nakoniec oni jej zvyšky dodnes majú – a my máme úplne cudziu a od veci latinku.
Text rozhodne odporúčame všetkým aktívnym záujemcom o Starosloviensku Bukvicu. Veď ako môže niekto niečo kvalifikovane tvrdiť o Národe Slovienov, ak okolo nášho písomného systému „ani nešiel“?
Na dôvažok pre úplnosť spomeňme, že tá virtuálna realita, ktorú nám vytvorili Jezuiti zámenou dejín za históriu má za úlohu ukryť krvavé jatky spáchané na našich Predkoch. A očividne to nebolo tak dávno, ako by nám chceli nahovoriť… Dnes je ten čas, kedy sa ukryté stáva viditeľným.
11.06.2019
