Na tejto dobovej fotografii vidíme olomoucké vyslanstvo k cisárovi z marca 1849. Časť podkladov na tento článok – ako aj horeuvedenú fotografiu – sme prevzali z vynikajúco spracovaného dokumentu STV z roku 1998. Ide o epizódu z dokumentárneho seriálu Trezor, ktorý STV zostavila na základe materiálov Matice Slovenskej.
My sa budeme zaoberať konkrétnou časťou toho seriálu, ktorá je venovaná Dr. Andrejovi Radlinskému. Na dobovej fotografii ho vidíme sedieť hneď vedľa Ľ. Štúra a J. M. Hurbana (s prekríženými rukami na prsiach):
Prečo sme v súvislosti s panujúcou slovenománoiu vybrali práve príbeh kazateľa Andreja Radlinského? Nuž, dokumentárny seriál Trezor sprístupňuje na obrazovke materiály, ktoré sú uložené v archívoch (trezoroch) Matice slovenskej. Je to teda dostatočne reprezentatívny dokumentačný materiál.
Kazateľ Andrej (Ondrej) Radlinský je pre nás zaujímavý preto, lebo bol svojho času jedným z dvoch redaktorov Slovenských Novín, ktoré vydávala cisárska koruna. Možno ich nazývať aj „Bachove“ Slovenské noviny, keďže vychádzali pod dohľadom normalizačného ministra vnútra Rakúskej monarchie, Alexandra Bacha.
Ak sa pozrieme do materiálov na Wikipedii, tak zistíme, že Slovenské noviny boli poloúradné, neskôr úradné noviny viedenskej vlády pre Slovákov v rokoch 1849-1861. Vychádzali v období, ktoré je známe ako „Bachov absolutizmus“, a to 2-krát týždenne vo Viedni.
Za vznikom týchto novín – ktoré vychádzali od leta 1849 – stál slovenský vládny dôverník Ján Kollár, o ktorom sme sa už zmienili, a ktorého meno by mal poznať každý školák.
Andrej Radlinský bol jedným z dvoch redaktorov:
A práve na príklade Andreja Radlinského si môžeme názorne ukázať, odkiaľ sa vzala dnešná slovenománia.
My už vieme, že „sloven“ je slovo z angličtiny, teda z pohľadu metafyziky ide o anglický egregor. Ako a prečo vznikali egregory si povieme inokedy.
Ale aby sme neopakovali tie isté argumenty – lebo zavedenie výrazu „Sloven“ nemá žiadne opodstatnenie z pohľadu našej Kultúry, t.j. vychádza najmä z neznalosti či úmyselného ignorovania pravidiel Staroslovienskej Bukvice – tak nahliadnime do anglicko-českého slovníka. Preto anglicko-českého, pretože takéto slovníky z čias Československa možno nájsť v domácnostiach dosť a vystihujú pravú podstatu tejto lexémy:
Tu je jasne vidno, kde projekt „slovenománie“ vznikol – tam, kde je zaregistrovaná aj SR, s.r.o. Ale veď je to v poriadku, jazyk zeme, kde je zaregistrovaná naša „eseročka“ je použitý aj na „firemných kartičkách“ tejto firmy, t.j. na našich „občianskych preukazoch“.
Tu len podotknime, že za „strašného“ socializmu nikto z nás nemal v občianskych preukazoch ruský text. Ak dnes máme na kartičkách angličtinu ukazuje to, komu kartičky patria.
Takže každý slovenomaniak patrí pod špecifikáciu vyjadrenú anglickým slovom „sloven“, čo je aj v slovenčine (hoci ide o český slovník) každému Slovákovi ľahko zrozumiteľné: „COURA“.
Takže sa nedivme, keď sa takto k nám Anglosasi aj chovajú.
Zámena Sloviena za „couru“ nenastala náhodou, ale tak či onak pochádza z 19. storočia. Toto storočie je storočím našej krutej likvidácie – o čom píšeme v cykle o páde Tartarie.
Dôkaz toho, že zámena Jať (IE) za „E“ nestojí na reálnych faktoch, ale práve na ideologickej mánii potvrdzujú aj kresťanské, katolícke texty.
Slovenská Národná Knižnica vydala v roku 2013 knižne PROGLAS, t.j. dielo napísané Konštantínom Filozofom (Cyrilom). Kniha prináša pôvodný text Proglasu tak, ako ho pôvodne napísal Cyril (nazývaný aj Filozof). Misia Cyrila a Metoda prebiehala na našom území (tzv. veľkej Morave) v rokoch 863/864-885.
V knihe poľahky nájdeme dôraz, že „Ѣ“ sa číta: „IE“:
Takže si to porovnajme. Sloven vznikol v 19. storočí, Slovien tu bol už v 9. storočí. Teda – a to je cirkevné dedičstvo – o Slovienoch sa písalo už pred 12 (dvanástimi) storočiami. Teda ešte raz – z čoho – okrem nenávistnej ideológie – vychádza slovenomaniacka rétorika?
Nuž teda, dokončme pôvodnú myšlienku a prípad Dr. Andreja Radlinského. Tento pôvodne považoval za spisovný jazyk bernolákovčinu. Potom, v roku 1847, sa v Čachticiach dohodli na štúrovskej stredoslovenčine, ktorú od leta 1849 presadil aj v Slovenských Novinách.
On sám vydáva v tejto verzii spisovného jazyka aj katolícky časopis:
Podľa záberov z archívu Matice slovenskej je jasné, ako sa ešte vtedy písali Slovieni.
Ale čoskoro dostal kuriérom dekrét od ministra vnútra, samotného Alexandra Bacha, ktorým ho oficiálne preložil do Budapešti.
Radlinský však znovu presadil zmenu jazyka v Slovenských novinách – tentoraz „staroslovienčinu“. V skutočnosti však za „staroslovienčinu“ vtedy považovali „staroslověnčinu“, t.j. upravenú češtinu. Tento variant spisovného jazyka sa podarilo presadiť Kollárovej skupine vládnych dôverníkov. No a Radlinský si úprimne myslel, že čeština zachráni Slovákov pred maďarizáciou.
Po ceste z Viedne do Budapešti Radlinský prešiel mnoho dedín košického dištriktu a čítal tam v kázniach zo svojej knihy, ktorú napísal v staroslověnčine. Tu je dôležité si všimnúť, že hoci išlo o upravenú češtinu, zvuk „IE“ ostal zachovaný, hoci aj v „českej“ verzii – ako „Ě“.
A v roku 1851 vydáva knihu „Poklady kazatelského řečníctva“:
Situácia sa však postupne menila a väčšina národa si jednoducho na češtinu nikdy nezvykla. A tak Dr. Ondrej Radlinský, pop Ostrihomského Arcibiskupstva, nakoniec v roku 1852 znovu prehovoril po slovensky.
Zachoval sa aj list Chrásteka Radlinskému, v ktorom možno čítať: „Slovenčina je naša, je život náš. Po celej trenčianskej a nitrianskej všetci tak myslia, ale všetci“. V liste ďalej uvádza jeden príklad: „Keď sa jednu istú starú dievku Verím v Boha sa modliacu, Ukrižován, umřel a pohřben jest, spytovali, či rozumie tomu, čo to je „pohřben jest“, odpovedala, že „hrb dostal“.
A tak sa v októbri 1852 v Bratislave definitívne dohodli na opravenej štúrovskej slovenčine. V tom istom roku už aj Radlinský v nej vydáva svoj nový zväzok kázní.
Ale táto spisovná verzia už kdesi stratila „ie“. Pretože „ie“ predtým prepísali na „ě“, o ktorom sa potom dohodli, že v slovenčine nebude, tak vec vyriešili tak, že jednoducho odstránili mäkčeň. A na „i“ v dvojhláske „ie“ akosi „zabudli“.
Nuž tak, prešlo to celé nakoniec veľmi jednoducho. Zo Slovienčiny sa takto stala Slovenčina. Následne – samozrejme – zo Slovienov zase Sloveni. Tu niekde začala slovenománia.
V súvislosti so Slovѣnmi – našimi PrѢdkami – stojí pred nami úloha vysvetliť nejednu fámu, aké rozširujú slovenomani, teutonomani a podobní maniaci o nás. Hlavný mýtus sa týka toho, že sme sa na naše územie prisťahovali niekedy okolo 6. storočia n.l. – čo nie je potvrdené žiadnym skutočným zdrojom – okrem úmyselne odkloneného prekladu.
Možno povedať, že starí, antickí autori potvrdzujú pravý opak. Pravda, táto téma je rozsiahla, a preto ju nemôžeme v príslušnej plnosti vysvetliť niekoľkými vetami a na tomto mieste. Budeme jej preto v budúcnosti venovať oveľa viac priestoru, ale teraz aspoň niečo telegraficky.
Spomeňme iba to, že o obyvateľoch nášho územia písali starí Gréci, Rimania aj Nemci. Gréci nás označovali ako Rheti/Rhetoi, Rimania Venetiae, Nemci Winden, Wenden, nekôr Sklaven. Prečo takto?
Výraz „SlovѢn“ – ako vieme my, SlovѢni – pozostáva z dvoch koreňov: Slovo + vѢny, t.j. žily. V našej vlastnej tradícii ide o tých Rusov (Rusov, Slovienov a Rusínov Povesť Vremennych Liet považuje za identických), ktorí dbajú o čistotu svojej krvi, t.j. dodržiavajú Kony Rita. Sú to teda tí, ktorým – dá sa to povedať aj takto – Múdrosť PrѢdkov (Slovo) koluje v žilách.
Môžeme predpokladať, že slovo je základnou jednotkou lexiky, t.j. slovnej zásoby každého jazyka. Najstarším slovom, ktorým antickí autori (v tomto prípade Gréci) označujú naše územie aj obyvateľov je Réti“ (Rhetoi, Rhaetoi). Slovo je jednoznačne gréckeho pôvodu, na čo poukazuje špecifické spojenie h po r, čo je typické pre grécky jazyk.
Ak vieme, že slovo je pôvodom grécke, tak môžeme nájsť jeho pôvodný význam. Skrátime odvodzovanie a uveďme, že Gréci písali lexému Rheti pomocou„η“: „Ρητοι“. Je známe, že Rimania v gréckych slovách toto „η“ vyjadrovali svojim „e“, napríklad ήδική – ethice, μαθηματικη – mathematice a podobne. Na základe tohto pravidla latinského jazyka rímski autori prekladali „Ρητοι“ dôsledne ako „Rheti“. Takto písali Strabón aj Dio Cassius. Je to dôsledný preklad podľa pravidiel latinčiny, pričom grécke slovo „Ραίτος“, t.j. „Rhaetos“ neexistuje.
Teraz sa môžeme pozrieť na slová toho istého koreňa ako „Ρητοι“: „ρητόν“ – reč, vyjadrenie, SLOVO; „ρητορεία“ (latinsky rhetoria) – reč, SLOVO; oratio – sloviesnosť; „ρητορέυω“ – byť sloviesníkom (staroslovienske výrazy, dnes odstránené jazykovedným ústavom), sloviesníčiť; „ρητήρ“ alebo „ρήτωρ“ (rhetor) – sloviesník, orátor, rétor; „ρητορικός“ (rhetoricus) – sloviesnícky, patriacik sloviesnosti; „ρητορική“ (rhetorica) – rétorika, náuka o slovách; „ρητος“ (rhetus) – vyslovený, slovný, sloviesný, teda SLOVNEC, SLOVIEN. V množnom čísle – „ρητοι“.
Teda Réti sú vo významovom preklade Slovieni. U nás je koreňom jednotka lexiky, t.j. „slovo“, Gréci to ekvivalentne pochopili ako hovorenie, rétorika, ktorá – samozrejme – je náukou o používaní slov v hovorovom prejave. Takýto jav je medzi jazykmi úplne bežný: my máme napríklad „skratku“ a Česi „nablížku“. Nemôžeme predsa nikoho viniť, že má pre svoju mentalitu zodpovedajúce vyjadrenie. Podstata je zachovaná.
Prečo Gréci nepreložili doslovne náš názov Slovieni a zaviedli si Ρητοι? Nuž minimálne preto, lebo písmená „s“ a „l“ sa v gréckych slovách nikdy nenachádzajú spolu. Okrem toho, grécki pisatelia neskorších storočí – počínajúc Prokopiom od r. 550 n.l. – začali zásadne používať svoje meno/označenie opisovaného národa, nie preklad pôvodného názvu. Napríklad my poznáme Nemcov, ale oni sebe sú Deutsch, pre Maďarov sme zase Tóti. Nič neobvyklé ani dnes.
Časť nášho pôvodného územia sa nazývala Venetia, v množ. č. Venetiæ. Musíme si uvedomiť, že výrazom Veneti nás označovali antickí – grécki a rímski – autori. Z pohľadu jedných aj druhých sme žili na severe, teda takto Rimania pôvodne označovali všetkých Slovienov.
Nemci nazývali Slovienov Winden, pobaltských zase Wenden, neskôr sa objavil aj výraz Sklaven. Možno vidieť, že antickí spisovatelia začali používať Venedus a Vindelicus až od čias podmanenia si Galie. Tam Rimania po prvý raz počuli od Nemcov slovo Winden, Wenden.
Vývoj pravopisu tohto etnonymu závisí od jazyka, do ktorého bol prebratý. Wende, Winde majú svoj pôvod v nemčine, nie sú etymologicky odvodené od latinského Venetiæ. Po tom, ako tento výraz prevzali Rimania, sa vývoj etnonymu rozdelil na dve formy. I. Caesar (de B. G. III., 8), aj Plínius (IV., 18) použili výraz Veneti, Tacitus zase Venedi. Baltické more nazvali Rimania Sinus Venedicus. Z novších autorov Iornand používal Venedi, Vinidæ.
A to všetko bez ohľadu na to, ako sme sami seba nazývali my. Možno vidieť, že grécki autori až od VI. storočia spomínali Rétov pod vlastným názvom, ale prečo potom nás nespomínali pod týmto menom predtým, v V., IV., či III. storočí? Takáto otázka ukazuje na vykonštruovanú podstatu manipulácie s názvami národov a časovou líniou vôbec. Vytvára dojem, že Slovieni obsadili Rétiu až v VI. storočí. Ak zase Gréci nespomínajú Sclavinis do VI. storočia, tak príčina je jedine v tom, že my Slovieni tam žijúci sme mali svoje názvy, ktoré boli uzákonené rímskou štátnou správou. Názov Slovieni bol vtedy zbytočný, pretože sme – z ich pohľadu – nosili názov Réti, teda išlo o jeden a ten istý národ. V časoch rímskych cisárov nemohli Gréci skúmať geografiu inak, ako bolo aktuálne platné v zmysle politického rozdelenia Rímskej ríše. Keď padol Rím, tak neodvratne zanikol aj rímsky názov. Attila odňal Rímu územie Slovienov, a tak nejakých 30 rokov potom už Prokopius a Jornand hovoria o de Sclavinis.
Národ tu žil nepretržite jeden a ten istý, akurát že nám naše dejiny vzali a nahradili ich históriou. V nej nám pomenili náš názov, čo vytvorilo dojem, že tu žili iné národy. Opak je pravdou, ale tomuto sa budeme obšírnejšie venovať inokedy.
Na dôvažok uveďme, že názov Réti používali v stredoveku – podľa dobových kroník – uhorskí králi pre označenie Rusínov.
Túto epizódu môžeme ukončiť citátom O. Radlinského z roku 1860:
„Národ bez národnosti je telo bez kostí. Hoden je potupy ľudí, kdo svoj národ nerád vidí.“
Tu – samozrejme – patria aj tí, ktorí neradi vidia Slovienov.
25.05.2020
