V dnešnej časti sa pozrieme na spôsob fyzickej likvidácie Tartarie – a zopakujeme si aj okolnosti, ktoré to umožnili –, teda presnejšie Tartarií aj našej Rusi Slovienov, teda v princípe sústavy Rusí, ktoré existovali v Európe. Za Uralom nikdy žiadna Rus neexistovala, tá neexistovala ani v dnešnom ruskom Novgorode – ale tieto veci sú nám už známe.
Teda v Európe bola Rus, za Uralom Tartaria. Slovienorusi žili v Rusi, Árijci v Tartarii. To však neznamená, že išlo o principiálne geneticky rozdielne národy. Išlo skôr o geografické špecifiká. Treba nám vedieť, že axiomatická predstava o „Rusi“ výlučne ako o krajine a obyvateľoch Stredného Podnepria s centrom v ukrajinskom Kyjeve – ktorá je podávaná v PVL – bola za posledné storočie principiálne otrasená. Ide o to, že v rozličných oblastiach Strednej a Východnej Európy bolo na základe starých dokumentov a opisných textov z 10.-11. storočia ustanovených viacero takýchto miestopisných názvov. Ale aj tak nemožno povedať, žeby išlo o úplnú novinku. Ide o „Rusi“ kedysi existujúce a zmieňované v dobových dokumentoch v Severnom Nemecku, Frízii, u nás v Podunajsku, Transylvánii a Podkarpatskej oblasti (Podkarpatská Rus bola oficiálne časťou prvej Československej republiky), na pobreží Čierneho aj Azovského mora, na už zmienenom Dnepri a aj v Kaspickej oblasti. O všetkých týchto existujú zmienky z dokumentov 10.-11. storočia. Nedajme sa oklamať ani dogmatikou okolo tzv. „Veľkej Moravy“, pretože takto sme sa my nikdy sami nenazývali. Dôkazom sú dodnes existujúce pozostatky miestopisných názvov, z ktorých niektoré sme uviedli v minulej časti. Tieto Rusi boli známe už v 20. storočí, keď sa začala vo veľkom riešiť otázka Variagov. A hoci všetky potrebné komponenty vyriešenia záhady „Rusi“, ktoré boli zistené následkom zozbierania a analýzy toho najrozmanitejšieho historického, lingvistického a aj archeologického materiálu už boli v rukách výskumníkov, tak uznať pod touto lexémou všeobecne rozšírenú etnickú organizačnú jednotku Slovienorusov v Európe – principiálne zhodnú so známou sociálnou organizačnou štruktúrou Vikingov v Severnej Európe – oni akosi nemohli. Najskôr preto, lebo to robili „oni“, nie my. Takže spali sme dosť dlho. Ale medveď sa vždy zo zimného spánku nakoniec preberie. Teda ak to je medveď.
Ako potvrdzujú existenciu takejto sociálnej organizácie dobové písomné zdroje? Zmienku o takomto sociume – máme na mysli štruktúry samostatných družín, kde na čele každej stojí „archont“ (knieža), pričom nad kniežatami stojí „veľké knieža“ alebo „kagan“ – a ktoré sa nazýva „Rus“ možno nájsť v známom fragmente Bertínskych análov z roku 839 n.l., ale aj v 9. hlave diela De Administrando Imperio. Je to latinský preklad grécky písaného diela, ktorého autor je byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenitus (905-959), teda z 10. storočia. Pretože spomína vo svojom diele aj Sviatoslava Igorieviča (knieža Sviatoslav), tak dielo muselo byť napísané v 40-tych rokoch 10. storočia.
V súvislosti s týmto dielom ešte dodajme, že od neho u nás odvodili etnonym „Veľká Morava“. A tu sa vynára ďalšia veľká otázka. Oficiálne tvrdia, že „Veľká Morava“ zanikla bitkou pri Bratislave r. 907. Ale ako potom o nej ako o existujúcej môže písať Porfyrogenitus, ktorý sa iba narodil v roku 905?
Tu musíme dôrazne upozorniť na fakt, že dnešné ruské sebaoznačenie Rusa v ruskom jazyku v tvare „русскый“ v pôvodnom význame určovalo objekt prináležiaci k Rusi, od ktorej nadobúdal dôvod svojej existencie. K tejto kategórii sa vzťahujú termíny ako spojenec, flotila, vojsko, zem a pod. Až postupom času nadobudol samostatný význam vo funkcii zmiešanej sociálnej skupiny, pričom následne vytlačil z používania pôvodnú lexému „Rusín“, ktorá od prvopočiatku určovala výlučnú príslušnosť k Rusi ako jej predstaviteľa. Možno sa to zdá nepodstatné, ale tento fakt znovu a dôrazne podčiarkujeme. Rus, Slovien alebo Rusín sú prvopočiatočné lexémy zavedené v PVL, „ruský“ je už iba prídavné meno. Toto je dôležité rozlíšiť preto, lebo zo starých textov vyplýva rozdiel medzi „Rusmi“ a „ruskými“. Ide o to, že druhý výraz je používaný na označovanie všakovakých lúpežných bánd, ktoré okrem iného za peniaze napádali a pustošili aj slovanské osady a ženy a deti predávali v Konštantínopole na trhu do rabstva. Tieto skupiny – očividne pozostávajúce z členov geneticky podobných na Rusov – boli platené najčastejšie Grékmi (Byzanciou), pričom sa stávalo, že z času na čas neboli spokojní s výškou finančnej odmeny od Grékov a organizovali z tohto dôvodu aj vojenské výpravy proti Konštantínopolu. Tieto „vzbury kvôli malej výplate“ však nemožno zamieňať za vojenské výpravy Rusi – našich Prҍdkov – proti Byzancii.
Ale práve tento chaos tu zatiaľ panuje.
Miešanie týchto dvoch oblastí je účelové, pretože im umožňuje vytvárať zvrátený Obraz o našej minulosti, o našich Prѣdkoch. Preto nám ho programovo zasúvajú do myslí. Napríklad už v roku 2019 prenikla na verejnosť správa, že slovenskí filmári natáčajú na Ukrajine hraný seriál o Slovanoch. Predbiehať je ešte skoro, ale podľa dostupných informácií ide o vtiahnutie nás do ich Obrazov, kde naši Predkovia sú zobrazovaní podľa už ošúchanej schémy: špinaví primitívi s dlhými vlasmi a vrkočmi, bradatí, v koženom alebo aj ľanovom vyšívanom oblečení, k čomu pridali krvavé, ba až ľudské obety, skákanie a orgie okolo ohňov, nekontrolovaný alkoholizmus či drogy a podobné „odborné“ podania. Najskôr pôjde o slovenskú obdobu RPC projektu Kolovrat.
Ak by to bolo inak, tak nás milo prekvapia. Tu len dodajme, že sledovanie takýchto filmov je dobrovoľné odsúhlasovanie ich obsahu (prijímanie ich ponuky) a dobrovoľné preberanie nízkych energií na seba. My sme takí nikdy neboli. Ale ak bioroboti nevedia oddeliť rúška od reality tak toto už nerozlíšia určite.
Dezinformačný Moloch bude – kým bude existovať civilizácia – stáť proti nám. Nič nového pod Slnkom.
Prejdime teda priamo k našej téme. Keď už sme spomenuli civilizáciu, pozrime sa na Obrazy, ktoré toto slovo tvoria. Tentoraz opustíme stanovisko tvorcu seriálu Hry Bohov (veď čo môže vyjsť z hlavy toho, kto spáva so svojim kolegom?) a posuňme sa do časopriestoru Rána Svaroga. Jeden z koreňov výrazu je „vili“. V skutočnosti ide o výraz, ktorý sa v dnešnej ruštine píše v jednotnom čísle ako „вилла“ a u nás „víla“. Tieto bytosti možno nájsť v mytológii všetkých slovanských národov, ale nie všade majú rovnakú charakteristiku. Pre viac detailov odkazujeme čitateľov na štúdiu od autorky M. M. Valenciovej z Moskvy. Vo vydaní periodika „Славяноведение“ Ruskej Akadémie Vied č. 2 z roku 2003 je na str. 79 uverejnený článok menovanej autorky pod názvom „Словацко-южнославянские паралели: 1. вилла“. Článok podrobne analyzuje výskyt tohto javu aj v rozličných častiach Slovenska. Treba poznamenať, že víly sa u nás niekde považujú za kladné, inde za záporné bytosti. A práve východoslovenské podania sa najviac zhodujú so sibírskymi, kde víly sú považované za služobníčky Temných Síl.
Nebudeme zachádzať ďaleko, ale dnes už vieme, že naši Predkovia termínom „víla“ označovali šesťčakrovú judskú ženu – Chiméru – ktoré mali medzi Slovanmi nahradiť naše, sedem-osemčakrové slovanské ženy, ktoré tradične nazývame „Devy“. V podstate likvidácia „čarodejníc“ bola celoplošná likvidácia Diev, aby ich miesto mohli zaujať Víly. A v tomto projekte dosiahli ohromné úspechy. Treba dodať, že ide o kľúčový komponent Biblického projektu.
Principiálne človeka môže porodiť len Deva, Víla – hoci spravidla vyzerá veľmi príťažlivo a najmä exceluje v posteli – už porodí iba zmeska. A tam definitívne skončil Rod takéhoto muža.
Veľa našich mužov podľahlo týmto zvodom, čoho výsledok je dnešná drastická prevaha zmeskov vo všetkých slovanských národoch, pretože Devy boli systematicky nahradzované Vílami. A – samozrejme – zavládla všeobecná nevedomosť.
Ak sa vrátime k zostaveniu celkového Obrazu výrazu „civilizácia“, tak by sme to mohli interpretovať asi takto (uvažujeme Obrazy Staroslovienskej Bukvice Rána Svaroga): ci(energia)-vily(víly)-za(umiestnenie)-ci(a)(energia). Teda pôvodná energia transformovaná cez víly je za transformáciou (vílami) už inou energiou. Takto ci-víly-zácia nahradila Kultúru. Ešte pre zrozumiteľnosť doplňme, že používanie i/y v dnešnom jazyku vplyvom manipulácií jazykovedného ústavu už nezodpovedá prvopočiatočným výrazom v staroslovienčine, a teda nie je v určovaní koreňov zostavujúcich staré, prvobytné slová smerodajné .
Víly sú jedným z nástrojov, ktorým sa do našej spoločnosti postupne implementovali zmeskovia, ktorí v značnej miere nahradili Slovienorusov. Ale zmeskovia sú vzhľadovo veľmi ťažko odlíšiteľní od človekov, čo postupne premenili na to, že prenikali stále ďalej a ďalej do riadiacich štruktúr Tartarie aj Rusi. Dôrazné varovanie pred zmeskami sme dostali aj na mieste Sily Velestur. Nežime v ilúziách, že ide iba o vzdialenú minulosť.
Zmesok je riadený egregorom, pretože Rodový kanál vytvára iba Živatma. Takto postupne vznikala silnejšia a silnejšia Piata kolóna.
Tu môžeme použiť citát zo Sloviensko-Árijských Véd:
Potom ako skončili vojny, zvyšky preživších ožiarili ciránom…, a ľudia prišli o Vedomie a Vôľu, a tak na príkaz cudzozemských nepriateľov ťažili pre nich bohatstvá z hĺbok Zeme. Keď už na tých Zemiach bohatstiev vôbec neostalo, vtedy všetkých ľudí nepriatelia zničili a vyviezli všetko, čo na Zemiach vyťažili… A z ktorých Zemí Cudzozemcov vyhnali, tam odoslali Faš-ničiteľ…
Kniha Múdrosti Perúna [7:135]
Tí, ktorí praktizujete meditačné techniky podľa metodiky vedmy Nadeždy možno máte skúsenosť, že ste sami seba uvideli v špeciálnych kombinézach a zvláštnych okuliaroch-prilbách. Dnes už vieme, že v minulosti sme boli napadnutí Cudzozemcami a bojovali sme proti ním. Boj sme nakoniec vyhrali a to tak, že Cudzozemcom sme zničili aj všetky ich lietajúce stroje. Takto už nikdy nemohli opustiť našu Zem a preto sa ich zvyšky ukryli v zemských hlbinách. Teda tie zvláštne bytosti z podzemia – o ktorých sa sem tam mihne informácia v médiách – sú pozostatky porazených Cudzozemcov.
Vieme však aj to, že títo Cudzozemci aktívne spolupracujú napríklad s Číňanmi pri tvorbe programov proti človekom.
Už táto informácia – ktorú si môžu človekovia overiť nezávislým Rodovým kanálom – hovorí o tom, že v minulosti sme neboli primitívi tancujúci v alkoholickom či drogovom opojení okolo ohňov v orgiách a prinášajúci krvavé obety.
Napriek tomu sme prehrali a upadli do priepasti nevedomosti. Ako?
Žreci Rusi aj Tartarie dlho úspešne strážili tajomstvá okolo jadrových zbraní. Po viacerých vojnách v minulosti na Zemi ostalo veľa utajených skladísk s nepoužitými zbraňami z minulých vojen na Zemi. Ale kombináciou vnútornej zrady, otupenej ostražitosti a dôverčivosti Najvyšších Žrecov – a v neposlednej rade aj objektívnym nástupom Kali-jugy, t.j. Noci Svaroga – sa postupne do najvyšších funkcií dostávali zmeskovia. Oni jednali globálne a podľa starostlivo pripraveného plánu. Roky zhromažďovali informácie, prostriedky, potom lokality – najčastejšie šlo o staré chrámy a jaskyne nielen v Indii – aj návody, ako s týmto druhom zbraní zaobchádzať. Veď napríklad opisy jadrových vojen v dávnej minulosti nájdeme aj v indickom epose Mahabharata.
A potom začali svoju globálnu operáciu proti nám, človekom. Moc Tartarie aj Rusi bola taká ohromná, že za normálnych okolností a použitím iba konvenčných zbraní nemali ani najmenšiu šancu uspieť. Ale – a toto je dôležité – naši Žreci úmyselne a dlhodobo blokovali kompletne celý prístup k technológiám jadrových zbraní. Dnes však už poznáme základné body ich globálnej, tajnej operácie. V určitých miestach Zeme vyprovokovali násilné konflikty, na ktorých potlačenie musela Tartaria použiť vojenskú silu, t.j. armádu. Tejto armáde sa nikto na svete nevyrovnal, ale bola to armáda vyzbrojená konvenčnými zbraňami. A tak bolo niekoľko našich armád postupne vlákaných na také miesta konfliktov, kde už Temní vopred pripravili jadrové nálože. Keď naše armády ovládli tieto priestory, tak znenazdajky aktivizovali jadrové nálože – a výsledok bol devastujúci. Neskôr pristúpili aj k delám, ktoré boli schopné na väčšie vzdialenosti vystreľovať jadrovú muníciu. Jedno takéto je dodnes vystavené v Moskve a známe ako delo-cár. Oficiálne sa uvádza, že nikdy nebolo použité, ale nikto nevykonal analýzu materiálu delovej hlavne.
Tartaria mala dve hlavné armády, z ktorých sa po odchode už nevrátil ani jeden muž. V mestách a osadách ostali iba ženy, deti a starci. V tomto bode použili cudzozemcami dodanú technológiu, ktorú Sloviensko-Árijské Védy opisujú ako „ožiarenie ciránom“. V iných zdrojoch sa však uvádza názov „Cyrán“, ktorého sa budeme držať. Je to taká bojová látka, po ktorej človek stráca dlhodobú pamäť, teda inými slovami rozpoznáva tých, ktorí sú okolo neho ale zabudne na tých, ktorých nevidí. Táto látka sa aplikovala ako plyn, ale vzniká aj pri procese, keď sú určité horniny vystavené extrémne vysokej teplote. Napríklad malá jadrová nálož na vhodnom mieste vyprodukuje Cyrán, ktorý sa vplyvom poveternostných podmienok môže šíriť ako druh hmly a po prechode osadou obyvateľstvo stratí dlhodobú pamäť. Teda v dedinách sa jedného dňa „prebrali“ a – nevediac prečo – nemali pri sebe dospelých mužov, synov, teda tých, ktorí odišli s vojskom a už sa nikdy nevrátili. V tomto momente do hry vstúpili krvilační križiaci regrutovaní z tej najpodlejšej spodiny spoločnosti. Tento moment možno vidieť v príbehu pokresťančovania pobaltských Slovanov, ktorý šiel v televízii ako film Prsteň kráľov.
V tejto situácii nastala nevyhnutnosť sa zvyškom obyvateľstva – už bez dlhodobej pamäte – fyzicky brániť, aby sme predišli úplnej likvidácii. A to už sú oné známe príbehy pokresťančovania Slovanov. Ale stopy po tomto krutom vyhladzovaní našich Predkov možno nájsť aj dnes.
Jedným z takýchto príbehov je ostrov Rujana a pevnosť Arkona. Pri návšteve tohto miesta si môžete všimnúť veľké množstvo takýchto zvláštnych kameňov, ktoré ležia na pobreží pod samotným mysom. Keď sme sa na tomto mieste zúčastnili spoločného seminára vedmy Nadeždy, tak nás na pôvod týchto kameňov upozornil jeden náš priateľ z Prahy. Dlhšie žil na Severoamerickom kontinente a navštívil rôzne miesta. Podstata spočíva v tom, že takéto horniny v prírode neexistujú, ale presne takýto druh kameňov možno nájsť na miestach v USA, kde dochádzalo k testovaniu jadrových zbraní. Sú teda dôkazom toho, že boli vystavené účinkom pôsobenia extrémnej vysokej teploty, aká vzniká len pri jadrovom výbuchu.
Na ruských stránkach môžete už nájsť množstvo materiálov, ktoré potvrdzujú jadrovú vojnu v minulosti. Výbuchy jadrových zbraní zanechali po sebe v podstate ideálne kruhové krátery, ktoré inak takto v prírode nie sú vysvetliteľné. Samozrejme, že pod faktom existencie takýchto – dnes najčastejšie – jazier, vedci „dopracovali“ teóriu, ako vznikli.
Na Severnej pologuli ich nájdete v podstate všade. Môžete použiť aj dnes dostupné mapovacie programy na internete.
Aj na našom území môžete nájsť množstvo takýchto pozostatkov a svedectiev o strašnom pustošení v minulosti. Týmito zbraňami – zrejme v štýle Arkony – likvidovali naše opevnené body aj s posádkami, pretože inak by neboli schopní nás poraziť. Môžete nachádzať napríklad takéto pozostatky starých stavieb – ale tu musíme upozorniť, že máme do činenia s vysoko organizovanou Kultúrou našich Prҍdkov a technológiami, ktoré dnes nepoznáme. Preto to „vedci“ biblického projektu rad zaradom kategorizujú ako „prirodzené výtvory prírody“:
Posledná fotografia je z Rujany, pričom je možné, že takto rozložené kamene sú už výsledkom tvorby archeologického skanzenu. Dôležité však je, že v Prírode takéto kamene samé od seba nevznikajú – nesú stopy opracovania, ako aj všetky kamene na predchádzajúcich fotografiách.
Okrem iného práve takéto miesta sú vždy Miestami Sily…
Na jednom mieste na Slovensku sme našli celé takéto hradisko, po ktorom oficiálne neexistuje ani zmienka. Tí, ktorí vedia čítať energie z takýchto miest podávajú zvyčajne strašné informácie. Pred posledným rozhodujúcim útokom križiakov boli tu za hradbami iba ženy, deti a starci. Je strašné si čo i len predstaviť, ako s nimi naložili. A práve preto potrebovali bojaschopných mužov povraždiť zákerným spôsobom vopred.
Potvrdenie možno nájsť aj iným spôsobom. Napríklad tí z nás, ktorí ešte slúžili za socializmu v armáde prechádzali v rámci tejto služby aj školeniami pre prípad vojnových udalostí, vrátane reagovania na jadrovú vojnu. Ak si dobre všimnete materiály, ktoré opisujú následky globálneho jadrového konfliktu, tak narazíte na jeden zaujímavý fakt – jadrová zima. Na školeniach sme sa dozvedeli, že ak dôjde ku globálnemu nasadeniu jadrových zbraní, tak Zem ako následok postihne jadrová zima. V skutočnosti sme tomu poväčšine nevenovali pozornosť, veď, za prvé: Ako je možné, že po zbraniach generujúcich extrémne vysoké teploty (okrem iných účinkov) by malo dôjsť k zime? Za druhé, odkiaľ to môžu vedieť, veď nie je známe, žeby sa takéto testy – máme na mysli globálny dopad jadrových výbuchov – boli vykonávali. Veď to ani nie je možné bez reálnej jadrovej vojny.
A v tomto to vlastne celé väzí – odkiaľ to vedeli? Odpoveď bude zrejmá, stačí si dať dohromady niekoľko prostých faktov. Prečo dnes dochádza ku globálnemu otepľovaniu? Žeby akýsi fiktívny „skleníkový efekt“? A odpoveď je až zarážajúco prostá. Pred cca 150-180 rokmi došlo na severnej pologuli k hromadnému nasadeniu jadrových zbraní, následkom čoho celá severná pologuľa upadla do jadrovej zimy. To otepľovanie, ktoré dnes okolo seba vidíme nie je nič iné, iba postupný ústup tejto zimy a návrat do prirodzenej klímy.
Nič viac a nič menej.
Ako vyzeralo dočisťovanie zvyškov obyvateľstva – našich Prҍdkov – po nasadení Cyránu si môžeme priblížiť aj na základe opisu v Starom Zákone – ktorý sa vzťahuje na naše územie. Ale ešte predtým si pripomeňme, že informáciu o Cyráne nám podali – v diele Cyráno z Bergegnacu. Samozrejme, že nie je náhoda, že príbeh pochádza z Gaskonska, čo hoci je dnes Juhozápadné Francúzsko, ale je súčasťou územia Baskov – takto ich nazývajú vo Francúzsku. Tento (nenápadný) národ hrá kľúčovú úlohu aj keď „neviditeľne“. Veď aj zakladateľ Jezuitov bol tiež Bask…
Už poznáme knihu rabína Benjamina z Tudely (mesto v krajine Baskov), ktorý označil územie medzi dnešnou Prahou a Kyjevom ako Rus, pričom národ tu žijúci Židia označovali ako Kanáncov a náš jazyk ako kanánsky. Môžete si pripomenúť, čo pri obsadzovaní „zeme zaľúbenej“ robili – svedectvá v Starom Zákone sú jednoznačné a strašné. Opisujú však – podľa ich vlastných zdrojov – naše územie a našich Prҍdkov.
V tejto súvislosti sa môžeme pozrieť do dobových vyobrazení ich „veľkých činov“ (po likvidácii našich armád) tak, ako ich zachytili európski autori. Napríklad francúzska kniha:
Strašné výjavy doboví umelci zachytili v prostredí európskych miest. Tu nejde o ich „nevedomosť“ – ako sa snažia oficialisti vysvetliť – ide o zobrazenie krutej reality v európskych priestoroch (v už opísanej Russii):
Na poslednom obrázku – v knihe je ich viac, ale aj tieto hrôzy postačia – je zobrazený hlavný veľkňaz, ktorý vykonával obrady sprevádzajúce tieto čistky pôvodného obyvateľstva. Všimnite si kovovú platničku na prsiach veľkňaza (postava vľavo), ktorá pozostávala z 12 vzácnych kameňov a slúžila na koncentráciu psychickej energie pri vykonávaní magických obradov. Túto istú tabličku nájdene v druhom diele Bulgakovej Majstra a Margaréty vo filmovej podobe. Dôležité je to, že do polovice 20. storočia existoval na Svete iba jeden jediný zdroj opálov – opálové bane na Slovensku v blízkosti Prešova. Opál bol rovnako nevyhnutný na tejto tabličke, ale aj tak za staroveku všetok pochádzal IBA z nášho územia…
Hoci tu uvedené už umožňuje vytvorenie Obrazu, pridajme ešte jeden fakt, ktorý si málokto pripúšťa, resp. nevšíma. Podľa oficiálnych zdrojov kresťanstvo sme s „radosťou“ prijali niekedy v 9. storočí. Dovtedy sme boli védická Kultúra – čo priamo potvrdzuje aj text Konštantínovho Proglasu tým, že svoj príchod ku Slovienom umiestňuje do siedmeho tisícročia (podľa Védického kalendára máme aktuálne rok 7528, t.j. žijeme v ôsmom tisícročí). Védická Kultúra svojich mŕtvych spaľuje – ukladanie hniloby do zeme, ktorá je pokrytá krvou a potom Predkov je považované za znesvätenie. Znamená to, že približne od toho obdobia sme začali mŕtvych pochovávať – podľa kresťanskej obyčaje. Ale potom by sme mali nachádzať na našom území množstvo starých cintorínov, ktoré však NEEXISTUJÚ! Práve naopak, dopátrať sa možno maximálne kdesi na hranicu panovania Márie Terézie – teda cca po 200 rokov nazad. Ale určite si každý všimol, ako sa za posledných 30 rokov rozmohli naše cintoríny a ako už mestá a obce musia ich rozširovať a hľadať nové pozemky pod ne. Ale ako by to vyzeralo, ak by tento stav trval už 1 000 rokov?
Ďalším zaujímavým faktom je, že v podstate v každom kúte našej krajiny nachádzame pozostatky starých židovských cintorínov. Kde sa tu vzali? Ako to, že ich cintoríny nájsť možno a naše nie?
Jezuiti svoj projekt dôsledne dokončili. Jeho hlavné body boli asi takéto. Najskôr zákerne vylákali všetku bojovú silu Slovienorusov aj Árijcov na bojové polia, kde však už mali nachystané jadrové zbrane. Zvyšok obyvateľstva ožiarili Cyránom a v značnej miere pozabíjali formou križiackych výprav. Je úctyhodné, že naši Predkovia im aj za týchto okolností dokázali (ženy, deti a starci) tak odporovať, že porážka im prišla draho. Následne – po strate dlhodobej pamäte – rozdelili kedysi jeden spoločný jazyk na množstvo nárečí, t.j. na nové jazyky a pre každú nárečovú skupinu vytvorili egregory, do ktorých nás pozapájali. No a nakoniec spratali všetky knihy a nahradili ich knihami v nových jazykoch. Tu je veľmi výnimočný prípad nájdenej starej knihy písanej v Staroslovienskej Bukvici od cisára Jozefa II. Táto kniha akosi ušla Inkvizícii, veď podľa zavedenej verzie niečo také neexistuje. Okrem iného otvára aj otázku skutočnej národnosti Jozefa II.
Toto všetko však vyvrcholilo len pred niečo viac ako 150 rokmi.
Nuž milí čitatelia, začnime rozmýšľať ale samostatne, bez „odborných poradcov“. Ich rád sme už počuli neúrekom – a všetci vidíme, kam sme to dopracovali…
V téme budeme pokračovať.
24.04.2020
