Hoci by sa mohlo zdať, že ide o „hororovú“ záležitosť, je to v skutočnosti naša klasika. Ide o podarené spracovanie rozprávky od Pavla Dobšinského, ktoré uverejnil vo svojej zbierke ešte v roku 1865 K. J. Erben. Túto a ďalšie rozprávky – celú jeho knihu – sme znovu vydali pod názvom SLOVIENSKE ROZPRÁVKY A POVESTI v pôvodných nárečiach:
Dnes už pravdepodobne každému z našich čitateľov je jasné, o čom písali naši klasici v minulosti, keď sa naozaj písať pravda nemohla. No odkaz prežil a dnes ho už vieme čítať!
Prečo sa v toľkých rozprávkach – pôvodných, v minimálnej miere spracovaných – tak často objavuje téma zlej macochy? Kde sa podeli – v týchto dobových príbehoch – ľúbiace mamky?
Dnes už vieme, dnes sa už k nám prinavrátilo naše prastaré Znanie. Už môžeme odhadnúť hrôzu, ktorú nám spôsobili v minulosti víly, keď organizovali hromadnú likvidáciu Diev. Ale časy sa zmenili, UŽ VIEME!
A ak raz vieme, tak ďalším chybám minulosti sa vyhneme!
A aby sme zdôraznili aktuálnu nôtu, pripájame aj dva – skutočne Obrazovo hodnotné – literárne pomníky z pera Janka Kráľa.
Nedajme sa viac klamať, zmena je predo dvermi. A ako zvyčajne, príde „nečakane“. Ale my už vieme, že to bude „postupne a naraz“… A týmto termínom sa odvolávame na nami už zverejnený a odporúčaný záznam rozhovoru poradcu ruského ministra obrany Iľjického.
SLOVO
Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Povedala vrana vrane,
že nás šklbať neprestane;
sľubov, rečí krásnych dosti –
veríme len skutočnosti.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Nehľaďme na škodu, na zisk;
tam sa spojme, kde je nátisk;
ako reťaz držme spolu –
zradca, kto vystúpi z kolu.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Choďme mierne, pevne, vážne;
kde treba, vystúpme rázne,
nech vlasť našu váhu skúsi;
čo chceme, to stať sa musí!
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní —
všetci sme rovnakí páni.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
S krivdami von! tie netajme,
práva si národné hájme;
nebojme sa žiadnej moci,
inakšie sme len otroci.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Jarmili nás dosiaľ všade,
verili sme podlej zrade,
v nevoli nám srdce skleslo:
sloboda je naše heslo!
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
DUMA BRATISLAVSKÁ
Ten prešporský zámok pekný murovaný –
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“
Zrekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
„A čože vy, páni, čože máte s nami?“
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
„Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,
len my v našich Tatrách ak’ tie Tatry stojme.
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia – veď padneme vedno!“
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Prešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňom zo zeme:
„Akože my potom, siroty, budeme!“
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany,
keď bránami išli prešporskí kompani.
„Ej, páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali,
keď ste nám jediné potešenie vzali!
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,
ako ste sa za nás v kostole modlili!
Málo nás je, málo, ale nič je preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Keď nôťa, nech nôťa – bodaj vynôtili,
by tí páni zedli, čo si navarili;
by tí páni znali, dobre pamätali,
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!“
Ten prešporský zámok pekný murovaný –
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Hľadí aj pán Mátal, čo ten Dunaj hatal –
a ten letí skokmi ak’ pred tisíc rokmi.
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
„Zahatajte, páni, keď máte nádeju!“
15.11.2024
