Za starých čias naši Predkovia hovorievali: „Postav Chrám, vychovaj deti, zasaď sad“. V našej Kultúre sa novonarodené dieťa do jedného roka neukazovalo nikomu okrem najbližšej rodiny a žrecov. Dnes nám to je poväčšine jedno, nechávame deti dokonca poväčšine očkovať rôznymi chemikáliami a ešte sa tvárime ako veľa sme pre ne vykonali.
Severoamerickí indiáni hovorievali, že deti dneška sú bojovníci národa zajtrajška. Ak sa my dnes pozrieme na deti vyrastajúce v našej krajine je jasné, že o našu budúcnosť sa musíme naozaj obávať.
Ak príde reč na existenčné otázky, tak väčšina našincov iba bezmocne zopakuje naverklíkovanú frázu: „aj tak nič sa s tým všetkým nedá robiť, aj tak si urobia čo chcú…“ A tak rodičia aj naďalej zanedbávajú výchovu vlastných detí, veď aj tak sa „nič nedá robiť“. Mnohí ľudia si ešte pamätajú fenomén menom Bruce Lee. Okrem toho, že zásadným spôsobom spropagoval bojové umenia na filmovom plátne, je aj zakladateľom bojového štýlu, ktorý sa dodnes nazýva Jeet Kune Do. Hoci po revolúcii sa ako huby po daždi rozmnožili rôzni „odborníci“ na všakovaké bojové umenia – vrátane Jeet Kune Do – jedno musíme mať na zreteli. Je to čo do metodiky jeden z najefektívnejších bojových systémov dnes komerčne prístupných – samozrejme, že závisí od toho, kto ho učí – a navyše, kto mal možnosť sa ním naozaj podrobne zaoberať rýchlo zistí, že jeho ponímanie boja je v značnej miere totožné so zásadami tradičného slovanského ponímania boja. No čo si chceme pripomenúť, je citát Buce Leeho:
Či si myslíš, že to dokážeš, alebo si myslíš, že to nedokážeš, máš pravdu.
No a k tomuto citátu sa v plnej miere hlásime aj my.
Ak sa v súvislosti s krvavými udalosťami na Ukrajine pozrieme na pravdepodobnosť, ako by asi „bojovala“ za svojich rodičov, starých rodičov, bratov, sestry, starých, slabých či maličkých, skrátka za náš národ naša dnešná mládež… očividne sme sa ocitli na prepadlisku dejín a stávame sa pomaly ale iste minulosťou.
Dnes v triedach základných škôl iba niečo okolo štvrtiny žiakov nemá nejaké potvrdenie, že nemôže chodiť na telesnú výchovu, lebo má to či ono, skrátka je choré. Ak sa pozrieme do minulosti, tak nikdy nebol v spoločnosti taký vysoký podiel invalidov. Kedy sa vlastne objavovali invalidi? Vždy v súvislosti s vojnami. Ak dnes máme tak veľa všakovako postihnutých ľudí, tak nám z toho vyplýva iba to, že jednoducho sme vo vojne, ktorá zabíja, pričom národ si to zatiaľ ani nevšimol. Ak takto dobre pospí ešte chvíľku, tak zomrie spiaci a tu ostanú už iba Cigáni. No a s tými si udatní Američania už poradia, nemôžu predsa nikoho nechať len tak žiť na území, kde sú hojné zdroje americkej pitnej vody, ktorá sa už stáva globálne strategickým tovarom. Pomaly, nebadane, ale neodvratne.
No nemôžeme povedať, že vôbec žiadna časť našej mládeže nemá záujem so sebou niečo robiť. Ale vplyvom chýbajúcej výchovy v telesnej kultúre, braneckým aktivitám a základnej vojenskej službe už ani nevedia, ako by to urobili. Ak aj idú cvičiť nejaké bojové umenie, tak aj v najťažšom bojovom nasadení zastavia a idú sa venovať svojmu pitnému režimu. Predstavte si, že v skutočnej bojovej situácii si dajú pauzu, otvoria minerálku, zjedia zopár orieškov a čokolády, skontrolujú novinky na facebooku a podobné veci. No hneď potom budú pokračovať… Ale mnohí za správnu prípravu považujú iba „tvrdé boje“ na svojom notebooku, mobile či tablete. Ostatne aj slovanská Kultúra ich zaujíma najviac v tých „chrámoch“, do ktorých sa vstupuje vyplnením mena a hesla a stlačením klávesnice enter… do skutočného lesa, t.j. do Prírody nemôžu ísť, lebo by ich mohol uštipnúť nejaký chrobák či prekvapiť v noci nejaká búrka. Ale vo virtuálnom svete majú inak kondičku super…
Našim cieľom nie je sa vysmievať, ide nám skôr o nastavenie zrkadla tým, ktorí by aj chceli, ale akosi nevedia odlíšiť čo je realita a čo ilúzia. Bohužiaľ, v značnej miere ich takto do života „vychystali“ už ich rodičia. Túto úvodnú „exkurziu“ ukončíme jednoduchým príkladom z našej minulosti. Namiesto toho, aby sme boli hrdí na našich Predkov, ktorí sa dokázali chopiť zbrane a ísť bojovať proti fašistom sa začínajú šíriť klérofašistické revanše. V sobotu, 30.8.2014 bol v denníku SME uverejnený naozaj výstižný vtip, za ktorým je skutočne pravdivá myšlienka:
A toto je jeden zo spôsobov, ako sa to robí. Vytvorí sa informačný zdroj s vlastnou agendou a cieľmi, ale tieto sa vsúvajú do programu iba pomaly, nebadane. Najskôr aj viac ako 90% informácií je naozaj progresívnych, čo pritiahne množstvo publika. No po získaní popularity sa pomaly a nebadane presadzuje to, čo považujú administrátori takéhoto informačného zdroja za dôležité. No a publikum sa už vezie… pričom nebude mať čas na hľadanie iných zdrojov informácií.
Rodičia majú naozaj veľmi zodpovednú úlohu. Ak nevychovajú svoje vlastné dieťa v našej Kultúre, tak to určite urobia iní, ale už podľa svojho. My vieme na čo sú zamerané ich vírusové psychoprogramy.
Keď teda na Zemi začne rásť maličké semienko, keď začína vypúšťať prvé mladučké lístočky, tak je pre neho veľmi dôležité, koľko slnečných lúčikov ono dostane, ako často bude polievané, ako bude ochránené pred hrozbami a koľko lásky mu dajú. Maličké dieťatko, ktoré sa len tak-tak že postavilo na vlastné maličké nožičky, sa v tom ohromnom a neznámom svete ešte nedokáže samo orientovať. Pre neho sú tie slnečné lúčiky rodičovská láska, starostlivosť a podpora. A práve vtedy, presne ako maličké semienko, v ktorom je však už od počiatku všetko uložené, začne dieťatko rásť a vyvíjať sa.
Malé dieťatko je osobnosť, je unikátne a neopakovateľné. Rovnako ako v sade nenájdeme dve presne rovnaké rastlinky, tak aj naše dieťatko je hodnotné práve tým, že je také, aké je. Bolo by naozaj veľmi čudné žiadať od fialky, aby sa stala ružou len preto, lebo sa nám ruža zdá krajšia. Fialka by sa síce zo samej lásky k vám aj snažila podriadiť vašim požiadavkám, ale proti podstate Prírody sa ísť nedá. Nakoniec, trpko sklamaná neúspešnými pokusmi by zvädla namiesto toho, aby rozkvitla v celej svojej kráse a rozdávala vôkol svoju prekrásnu vôňu.
Akú podporu teda môžeme poskytnúť dieťatku? To, čo opíšeme v tomto článku zahŕňa štádiá vývoja od narodenia do troch rokov, ale samotné frázy, ktoré sú aktuálne v ranom štádiu nestrácajú svoj význam ani neskôr. Môžeme ich dieťatku hovoriť priamo, alebo vyjadrovať akýmkoľvek iným spôsobom, hlavné je, aby ono cítilo, že veci sa majú skutočne tak, ako mu ich rodičia podávajú. Netreba vari ani hovoriť, že slová rodičov musia ladiť s ich činmi, so spôsobom chovania sa. Do toho zapadá tón hlasu, výraz tváre, očí či telesná póza.
Nemožno jedno hovoriť a robiť druhé vyžadovať. Ak dieťatku povieme, že biť deti len tak nie je správne, ale my sami ho môžeme udrieť, tak ono si väčšinou z toho uloží, že deti či ľudí biť len tak je možné, veď tá najväčšia autorita – rodič – to robí.
Je naozaj dôležité, aby všetko, čo dieťatku hovoríme išlo z čistého srdca. Vieme, že podvedomie dieťatka to vie bezpečne určiť. Nuž, tu sú príklady zásad, ktoré by sme mali dieťatku hovoriť:
SME RADI, ŽE ŽIJEŠ
Ak dieťa je neprestajne karhané, kritizované, tak často predpokladá, že jeho existenciu nemáme v láske. Hoci to vedome nechápe, lebo to prebieha podvedome, ale v budúcnosti sa to môže odraziť deštruktívne voči jeho vlastnej osobnosti.
PATRÍŠ TOMUTO SVETU
Ty, ja, my, všetci sme súčasťou tohto Sveta, v ktorom je všetko vzájomne previazané. Môžeme veriť tomuto Svetu, spoľahnúť sa na neho. Svet ťa ľúbi a postará sa o teba.
TVOJE POTREBY SÚ PRE NÁS DÔLEŽITÉ
A keďže sú dôležité, tak sa nie iba staráme, aby dieťatko bolo nakŕmené a zdravé, ale mu venujeme aj láskavú pozornosť, chválime ho, hráme sa s ním, organizujeme si s ním spoločný program a podobné veci. Samozrejme, že všetko v súlade s jeho vekom.
SME RADI, ŽE TY SI PRÁVE TY
Pre dieťa – hoci v skutočnosti pre každého človeka – je veľmi dôležité vedieť, že prijímame práve jeho, ľúbime ho a budeme ho ľúbiť, nech by bolo akékoľvek: zababrané, bijúce sa, vystrašené, uplakané. A že sme radi, že dieťatko je práve také, aké je a nesnažíme sa ho meniť.
MÔŽEŠ RÁSŤ VO SVOJOM TEMPE
Rodičia sa často znepokojujú, ak ich dieťatko zaostáva vo vývoji za svojimi vrstovníkmi, ale je nevyhnutné prijať, že každý má svoje tempo vývoja a netreba porovnávať dieťatko s druhými deťmi. Lepšie je porovnávať jeho osobné úspechy, radovať sa každému maličkému úspechu dieťatka. Veď napríklad ešte včera samo nedosiahlo na svoju hračku, no dnes sa mu to už podarilo.
MÔŽEŠ SKÚŠAŤ VŠETKY SVOJE CITY
Akýkoľvek cit, ktorý u dieťatka vznikol má na svoj vznik dôvod. Potláčanie citov privádza iba k tomu, že časť energie, ktorá mohla byť nasmerovaná na vývoj organizmu sa smeruje na to, aby sa zabránilo citu vystúpiť na povrch. A negatívne emócie, ak neboli hneď prejavené, sa hromadia, až pokiaľ v staršom veku neprebijú na povrch už ako problémy. Detské nespravodlivosti ostávajú s nami na celý život. Ak rodičia prijímajú dieťatko iba dovtedy, kým je plné radosti a v dobrej nálade, tak aj samotnému dieťaťu bude ťažko prijať svoje negatívne emócie. Ale oni iba vtedy, keď sú prijaté, odchádzajú. Za neprijímanie môžeme považovať frázy typu „muži neplačú“, „hnevať sa nie je správne“, „prestaň sa urážať“. Dieťatko pocíti, že jeho emócie boli prijaté, ak jeho rodičia proste pomenujú tie city, ktoré ono prežíva, čím mu pomôžu si ich uvedomovať. Napríklad „teraz ti je smutno a plačeš“, „veľmi si sa rozhneval“, „urazil si sa, lebo som ti nekúpila medvedíka“
ĽÚBIME ŤA A RADI SA O TEBA STARÁME
Opačný uzáver môže dieťa urobiť, ak jeho mama je sústavne unavená, keď mu hovorí, že sa jej nechce hovoriť, že od toho všetkého je unavená – „a tu ešte navyše neposlušné dieťa“.
TY MÔŽEŠ SKÚMAŤ A EXPERIMENTOVAŤ A MY ŤA BUDEME PODPOROVAŤ A OCHRAŇOVAŤ
Dieťatko iba začína poznávať svet a od toho, do akej miery je podporovaná jeho snaha o poznávanie, pokusy sa čosi dozvedieť svojou vlastnou skúsenosťou závisí, aké zodpovedajúce vlastnosti budú v ňom v budúcnosti sformované. A starostliví rodičia, ktorí mu dávajú dostatok priestoru, ho budú ochraňovať od nebezpečenstiev, ktoré by mohli ohroziť jeho život a zdravie.
NA POZNÁVANIE SVETA MÔŽEŠ POUŽÍVAŤ VŠETKY SVOJE ZMYSLY
Svet je taký zaujímavý a dieťatko sa nemôže naň vynadívať. Potrebuje ho ovoňať, olízať, chytiť i ochutnať. Čím viac orgánov zmyslov je zainteresovaných, tým lepšie si dieťatko niečo zapamätá a tým rovnomernejšie sa vyvíjajú všetky funkcie jeho organizmu. Na palcoch rúk a nôh je množstvo bodov, ktorých aktivizácia spôsobuje vývoj mozgu a zlepšuje prácu organizmu. Ak dieťatku rodičia zabránia „manuálnej pracovať“, niektoré funkcie sa mu nikdy v živote neaktivujú.
MÔŽEŠ ROBIŤ ČOKOĽVEK TAK DLHO, AKO LEN POTREBUJEŠ
Ak si má maličké dieťa osvojiť nový druh činnosti, potrebuje zvyčajne oveľa viac času než majú rodičia trpezlivosti. Ale ak naozaj chceme, aby sa dieťatko naučilo a aby sa v ňom upevnil pocit víťazstva, tak je v našom záujme, aby sa mu dostalo toľko času, koľko potrebuje.
MÔŽEŠ SA ZAUJÍMAŤ O VŠETKO
Akákoľvek otázka – ktorú dieťatko zadá – má právo byť zadaná. Určite sa netreba ukláňať od problematiky a dávať mu hotové odpovede. Aby sa aktivizovalo myslenie dieťaťa, je vhodné sa ho spočiatku spýtať: a čo si myslíš ty? Nech by sa vám otázka zdala akokoľvek hlúpa, zvláštna, nevhodná – keď už ju raz dieťa zadalo znamená to, že má na to dôvod. Je dobre si vyjasniť, čo presne má dieťa na mysli, prečo sa pýta. Ak aj nepoznáte odpoveď, tak mu povedzte, že neviete, ale že to môžete preň zistiť a určite mu o tom povedať neskôr. Negatívna reakcia na otázku či zamlčiavanie vyvolá u dieťaťa presvedčenie, že táto téma je nevhodná a že je to to, o čom sa nedá s rodičmi hovoriť.
PÁČI SA NÁM, AKO SA SNAŽÍŠ, RASTIEŠ A UČÍŠ SA
To, že sa to rodičom páči môže dieťa uvidieť z prívetivého výrazu ich tvárí či dobrej nálady. Poznáme prípad jednej pani, ktorá keď bola malé dievčatko sa snažila pomáhať babke v kuchyni. No sústavne dostávala odpovede typu: „Netreba, si ešte maličká, až vyrastieš tak sa narobíš dosť“. A postupne stratila úplne všetok záujem. Keď už je dospelá, tak je jej jednoduchšie nakúpiť v obchode, než si niečo doma sama pripraviť. A jej príbuzní sa iba čudujú: „Ako to, že táto dievčina sa nestala domácou hospodárkou?“
MÁME ŤA RADI KEĎ NIEČO ROBÍŠ, AJ KEĎ SI V POKOJI
Ako často rodičia, ustatí po robote hovoria hrajúcemu sa dieťaťu: neruš, tichšie, prečo tak hlasno, ukľudni sa. Ale ak sa na to otvorenie pozrieme, tak ide iba o snahu si ho podriadiť, urobiť tak, aby im bolo pohodlnejšie. A potom pri dospievaní dumajú: prečo je len to naše dieťa také pasívne. Pretože je veľmi dôležité nepotláčať energiu dieťaťa, ale skôr ju nasmerovať na niečo konštruktívne. Napríklad mu navrhnúť, aby z kociek postavilo garáž, pripravilo bábikám obed, ale mu pomôcť v tom čo sa mu nedarí urobiť.
SME RADI, ŽE ZAČÍNAŠ SÁM ROZMÝŠĽAŤ
Ak chceme, aby nám vyrástol tvorivý a samostatne mysliaci človek, tak je veľmi dôležité sa ho pýtať na názor, spolu s ním rozoberať otázky, ktoré sú preň zaujímavé, stimulovať vývoj jeho obrazotvornosti.
MÔŽEŠ SA NAHNEVAŤ, ALE NEDOVOLÍM TI RANIŤ SEBA A DRUHÝCH
Dieťatko ešte nedokáže kontrolovať svoje city. Keď sa nahnevá, tak prvý impulz je udrieť toho, kto to spôsobil či štuchnúť na odvetu. Ale aj keď mu neodoprieme právo sa nahnevať, môžeme mu ukázať iné, prijateľnejšie spôsoby vyjadrenia hnevu. V jednej rodine dieťa prekvapilo babku slovami: „Teraz sa na teba hnevám, preto radšej ku mne nechoď. V kuchyni sa ukľudním a potom prídem.“ Možno napríklad aj zaviesť doma napríklad vankúšik-hneváčik, do ktorého môže dieťa biť, keď sa na niekoho nahnevá, aby sa zlosť vybila na povrch.
MÔŽEŠ MI HOVORIŤ „NIE“ A SKÚMAŤ HRANICE TOĽKO, KOĽKO POTREBUJEŠ
Poznáme prípady dospelých, ktorí nevedia niečo odoprieť či poskytnúť pomoc, aj keď to v skutočnosti nechcú. Ako následok zakusujú vnútornú zlosť či vinu, ale nevedia si s tým poradiť. Obávajú sa povedať „nie“ v strachu, že by stratili náklonnosť či lásku druhého. Preto je potrebné dať dieťaťu možnosť hovoriť „nie“ a uznať jeho právo nechcieť niečo urobiť: „Rozumiem, že teraz sa nechceš prechádzať, ale musím ísť kúpiť chlieb, aby sme mali čo jesť. Ako to urobíme?“
MÔŽEŠ SA UČIŤ MYSLIEŤ ZA SEBA A JA BUDEM MYSLIEŤ ZA SEBA
Jedz kašu, obleč sa teplejšie – toto často mama hovorieva tónom, ktorý nestrpí odpor. A potom sa človek v dospelosti prejedá alebo nedojedá, pretože nedokáže počuť, rozpoznať signály vlastného organizmu. Veď predtým mama riešila za neho či je hladný a koľko zjesť je dosť. Neraz sa stáva, že mame je vonku chladno, ale dieťa je tak naobliekané, že mu je horúco. „Horúco“ je signál, ktorý dostáva od tela, „chladno“ je signál, ktorý mu dáva mama. Čo má počúvať? A tak keď vyrastie, tak sa pýta svojho muža či ženy: „Čo si mám dnes obliecť?“
MÔŽEŠ ROZMÝŠĽAŤ AJ CÍTIŤ ZÁROVEŇ
Stáva sa aj dospelým, že sú roztržití – v hlave sa im žerie mnoho myšlienok a nie je jasno, čo urobiť. A čo malé dieťa? V takej situácii pomôže obrátenie sa k svojim vnútorným pocitom s otázkou: „Čo sa to so mnou deje? Čo teraz cítim?“ a vtedy riešenie prichádza samo.
DOKÁŽEŠ ZISTIŤ ČO POTREBUJEŠ A POPROSIŤ O TO
Často nám nedochádza čo dieťa potrebuje, preto je dôležité mu hovoriť, že nás môže požiadať o to, čo potrebuje.
MÔŽEŠ SA ODO MŇA ODDELIŤ, ALE VŽDY ŤA BUDEM ĽÚBIŤ
Tri roky je vek, v ktorom sa dieťa začína snažiť o samostatnosť a často počujeme „ja sám“. Snaha o vyskúšanie svojich síl a konať samostatne je oddelenie sa od mamy, ktoré však je pre harmonický vývoj dieťaťa nevyhnutné. Úlohou rodičov je dať mu pocítiť, že uznávajú jeho právo na samostatnosť a že veria, že sa mu všetko podarí.
Tieto zásady môžu byť efektívne aj tak, že na ich základe zostavíte rozprávku pre dieťatko. V rozprávke možno vytvoriť situáciu, v ktorej sa ocitá hlavný hrdina – teda to, čo je aktuálne pre dieťa – a potom ako z nej vyšiel. Potrebná zásada môže byť správa, ktorú dá hlavnému hrdinovi jeho pomocník, napr. mudrc a podobne, alebo to môže byť uzáver, ktorý hrdina vykoná na konci. Takáto podpora pomôže dieťaťu prekonávať prekážky, s ktorými sa na svojej púti bude stretávať, pričom tieto zásady mu dajú silu prekonávať všetky ich zložitosti. Pomôžu dieťaťu sa stať pevnou osobnosťou, základom, na ktorom sa bude stavať dom ďalšieho života dieťaťa. Dajte mu túto podporu, učte ho príkladom, dávajte mu podobenstvá, darujte mu všetko z celého srdca, veľmi ju od vás potrebuje… veď vychovávate Bohov.
