MAURO ORBINI: HISTORIOGRAFIA
PÔVOD NÁZVU, SLÁVY A ROZŠÍRENIA NÁRODA SLOVANSKÉHO (1601)
Táto kniha bola pôvodne vydaná v talianskom jazyku r. 1601. Jej preklad uvidel svetlo sveta v ruskom jazyku r. 1722 a od tých čias čakala na svoj čas. Je to jednoducho zázrak, že sa dožila našich dní, že nezhorela na vatrách katolíckej cirkvi, a že máme dnes možnosť ju čítať! Je doslovne senzáciou, pretože svedčí o reálnych udalostiach: o tom, že zo slávneho slovanského národa pochádzali najsilnejšie národy; o tom, akým krajinám, kráľovstvám a provinciám slovanský národ v Európe, Ázii a Afrike vládol; o tom, s kým bojoval. Hovorí o tom, že v západnej Európe sa používala staroslovienska hlaholika, o Slovanoch Gótoch, o Amazonkách (ženách Kozákov) a oveľa viac. Táto kniha, keďže bola napísaná za použitia západoeurópskych materiálov je preto osobitne cenná. Už v tie časy zaujala postoj, ktorý bol v rozpore s oficiálnym postojom katolíckej cirkvi, hoci ju napísal hlavný opát Raguzský, t.j. človek, ktorý zaujímal vysoké cirkevné postavenie.
Bohužiaľ, dnes to je historická kniha, akých sa zachovalo veľmi málo. Hoci sa na ňu ako na zdroj mnohí odvolávajú, nikto ju až do našich dní nemohol prečítať a už vôbec ju porovnať s inými historickými zdrojmi. Nuž teda zaradujme sa aj za našich Predkov a uctime si ich!
Je veľkou radosťou, že takáto zriedkavá kniha sa uchovala do dnešných dní. Teraz už vieme, že podobné knihy sa v západnej Európe úmyselne ničili, rovnako ako aj v cárskom Rusku za panovania Romanovcov. Zoznam zakázaných kníh začala zostavovať katolícka cirkev vo Vatikáne r. 1559. Knihy, ktoré sa dostali do tohto zoznamu boli po celej Európe v polovici 16. storočia zničené. V Rusku sa mnohé knihy ničili v 17. storočí.
Táto kniha, ako píše sám archimandit Raguzský (hlavný opát) Mauro Orbini, bola zostavená z mnohých iných historických kníh a napísaná v taliančine.
Na titulnom liste knihy sa dá prečítať, že Orbini bol archimanditom Raguzským, t.j. zaujímal vysoký cirkevný post v meste Raguza. Mesto Raguza dodnes jestvuje na Sicílii v dnešnom Taliansku. Je potrebné dodať, že Raguza sa volalo aj balkánske mesto Dubrovník. Ale pretože kniha bola napísaná v taliančine a aj sám Orbini v texte uvádza, že použil historické zdroje z talianskych knižníc možno predpokladať, že najpravdepodobnejšie bol archimanditom v talianskej Raguze.
Teda kniha bola zostavená z mnohých historických kníh a vydaná r. 1601 v taliančine, r. 1722 bola preložená do ruského jazyka a vydaná v Rusku za panovania Petra I. Od tých čias ju nikto nanovo nevydal. Pretože v Rusku bola kniha vydaná na priamy príkaz Petra I., očividne na neho hlboko zapôsobila, a preto aj zázrakom v Rusku prežila do dnešných dní. Hoci sa dnes považuje za výnimočnú senzáciu, v tie časy takou ani zďaleka nebola, nakoľko očividne existovalo množstvo starších historických zdrojov.
O čom vlastne táto kniha je? Citujme Orbiniho:
„Slovanský národ ozbrojený svojimi zbraňami dobre že neovládol všetky národy vo Vesmíre: ovládol Áziu i Afriku, bil sa s Egypťanmi aj s Alexandrom Veľkým, pokoril si Grécko, Macedónsko, Ilýrsku krajinu; ovládol Moravu, krajinu Šlenskú, Českú, Poľskú aj s pobrežím Baltského mora, prešiel Itáliou, kde mnoho ráz bojoval proti Rimanom.
Niekedy bol porazený, inokedy bijúc sa v boji veľkým smrteľným krviprelievaním odpovedal Rimanom; neraz bijúc sa v boji rovným bol.
Nakoniec si pokoril Rímsku Ríšu, ovládol mnohé jej provincie, zničil Rím, učiniac cisárov rímskych svojimi daňovými poplatníkmi, čo na celom svete nijaký iný národ nedokázal.
Ovládol Franciu, Angliu a ustanovil panovanie v Hispánii; ovládol najlepšie provincie Európy; a z neho, vždy slávneho národa v minulých časoch pochádzali najsilnejšie národy; t.j. Slovania, Vandali, Burgunďania, Góti, Ostrogóti, Rusi ale Rasi, Vizigóti, Gepidovia, Getialanci, Uverli alebo Gruly, Skirri, Girri, Melanďania, Baštarni, Peuki, Dákovia, Švédi, Normani, Tengovia alebo Fíni, Ukrovia alebo Unkranovia, Markomani, Kvádi, Frakovia, Alleri boli blízko Venetov alebo Genetov, ktorí obývali pobrežie Baltského mora a rozdelili sa na mnohé druhy; t.j. Pomorania, Uvilci, Ruľania, Uvarnavovia, Obotritovia, Polabania, Uvagirovia, Lingonovia, Redatovia alebo Riadutovia, Circipannovia, Kizinovia: Heruli alebo Helueldovia, Levbuzovia, Uvilinovia, Storedandovia a Bricani s mnohými inými, ktorí všetci boli národ Slovanov“.
Týmto textom začína Orbini svoju knihu. Je to hlavný uzáver jeho historického bádania. Orbini v ďalšom objasňuje svoje uzávery. Píše, že národ Slovanov ovládal: Áziu, Afriku a Európu. V detailoch to boli: Francia, Anglia, Hispánia, Itália, Grécko, Balkán – Macedónsko a Ilýrska krajina, pobrežie Baltského mora a vôbec najlepšie európske provincie.
Okrem toho zo Slovanov pochádzajú mnohé európske národy, ktoré, ako sa oficiálne prijíma dnes, nemajú so Slovanmi nič spoločné. Medzi nimi: Burgunďania, t.j. obyvatelia Burgundska – krajiny, ktorá bola pripojená k Francúzsku v 15. storočí, Švédi, Fíni, Góti, Východní Góti a Západní Góti (u Orbiniho Vizigóti), Góti-Alani, Dákovia, Normani, Frakovia alebo Trákovia, t.j. jednoducho Turci, Venédi, Pomorania (obyvatelia Pomoria, t.j. Nemci a Poliaci), Britanci alebo Bretónci (u Orbiniho Bricani), Avari.
V podstate všetky tvrdenia Orbini podkladá aj druhými zdrojmi, napríklad staroškandinávskymi geografickými traktátmi. V zásade to Orbini v úvode okomentoval takto: „JEDNI BOJOVALI A DRUHÍ PÍSALI HISTÓRIU.“
Orbini svedčí: „Niet údivu, že sláva národa Slovanského, teraz už nie taká zrejmá, bola preslávená po Vesmíre. Ak by tento národ mal aj dostatok ľudí učených a sčítaných, tak ako bol dominantný vojensky a vynikajúci zbraňami; to by žiadny iný národ vo Vesmíre nebol podobný národu Slovanov. A to iné národy, ktoré nedosiahli jeho úroveň, teraz samých seba oslavujú, no skrz nič iné len preto, že predtým mali v národe vzdelaných ľudí.“
Letopisec v historických kronikách zachytával svoj národno-subjektívny pohľad na udalosti a usiloval sa predstaviť svoj národ v tom najlepšom svete. Bitky, ktoré vyhrávala jeho strana, hoci neboli vojensky dôležité, opisuje živo. Iné boje, hoci oveľa vážnejšie a rozhodujúce, ale ktoré jeho národ prehral, opisoval veľmi skúpo alebo sa opisu úplne vyhol. Tento postoj je však charakteristický pre staré kroniky, ktoré nepísali Slovania. Tak sme sa síce dostali do nášho veku, ale stará história, ktorú učia deti v školách, sa v podstatnej miere opiera o pohľad neslovanských, či dokonca Slovanom nepriateľských, cudzích národov.
Čas vzniku Orbiniho knihy je druhá polovica 16. storočia a publikovaná bola r. 1601. Je to epocha dobre známeho Tridenského Koncilu v Taliansku, keď katolícka cirkev vytvorila a kanonizovala svoju chronológiu a koncepciu svetovej histórie.
Orbini bol členom hierarchie katolíckej cirkvi. No napriek tomu jeho kniha je v protiklade s oficiálnou pozíciou katolíckej cirkvi. Znamená to, že v katolíckej cirkvi ani vtedy zďaleka nie všetci súhlasili s oficiálnymi postojmi. Orbinimu bolo jasné, že postoj k jeho dielu bude skôr zamietavý, a preto priamo v knihe uvádza: „A ak niekto z iných národov bude chcieť túto pravdu z nenávisti prekrútiť, odvolávam sa na svedectvo historikov, ktorých zoznam prikladám. Títo mnohými svojimi dielami o tomto všetkom svedčia.“ A tu prichádzame k dôležitému bodu. Pri preklade knihy do ruštiny v 18. storočí prekladatelia
očividne upravili zoznam. Zoznam historikov a ich diel, t.j. prvotných zdrojov historických údajov, ktoré Orbini priložil v abecednom poradí v ruskom preklade z nejakého dôvodu končí na písmene M, a to v strede strany, dokonca za čiarkou. Zvyšok zoznamu nenávratne zmizol. Za čiarkou, akoby sa nič nestalo, Orbiniho text plynule pokračuje. Zoznam je však zaujímavý aj niečím iným. Všetky mená, z ktorých pozostáva, sú dnes neznáme. Kde zmizli všetky tieto knihy? Orbini ich ešte koncom 16. storočia použil, pretože boli k dispozícii vo „veľkej knižnici najsvetlejšieho kniežaťa Dubrinu Pezarského“, ktorá sa nachádzala v „samom centre Talianska“. Žeby všetky zhoreli počas požiaru? Orbini spomína mená aj dvoch zjavne ruských historikov: Jeremeja Rusina a Ivana Veľkého Gótskeho. Dnes už o ani jednom z nich nič
nevieme! Čo je zaujímavé, Orbini sa neodvoláva na žiadneho z dnes uznávaných historikov, akým je napríklad letopisec Nestor a jeho „Povesť Vremennych let“. Hoci zoznam historikov v preklade končí na M, nikde v texte knihy sa také diele nespomína ani raz. Už pri letmom pohľade na začiatok zoznamu historikov (obrázok) je viditeľná poznámka na začiatku, že v p
odstate ide o historikov, ktorých rímska cirkev neuznáva, aj keď v podstate nie kvôli opisu histórie, ale z dôvodu neuctievania cirkvi samotnej. Nuž čo sa s nimi stalo? Odpoveď je každému jasná.
Zaujímavá je aj tá časť knihy, kde sa hovorí o používaní bukvice v Západnej Európe: „a aj samé Princezné Norické používali slovanské bukvy v národných písomnostiach, ako to je aj vidno v chráme sv. Štefana vo Viedni“.
Pri výpočte hraníc slovanského panstva Orbini medzi inými informuje, že ruskou provinciou je aj Jugaria alebo Jugra, t.j. Maďarsko. Orbini dodáva, že to je vlasť Hunov. Opisuje ako Rusi, pod vedením Atilu „si pokorili najkrajšie európske krajiny“. Sigizmund Herberstain písal o tom istom.
Orbini spomína aj antické vojenské pochody Slovanov: „V tom čase, keď Pompeius Veľký bojoval proti Mitridatovi, kráľovi Pontskému, Rusi (Orbini objasňuje že Moskovčania) pod velením svojho vládcu Tasovaza alebo Tazia porazili Pontského kráľa ako spojenci Rímskej Ríše…“
V knihe je aj veľmi zaujímavá informácia o Amazonkách, „slávnych vojačkách slovanských“. Dnes sa Amazonky považujú za akési zahmlené hrdinky starých mýtov. Niektoré stredoveké zdroje priamo hovoria, že meno Amazonky sa používalo na Kozáčky, t.j. ženy Kozákov, alebo inými slovami ženy Gótov.
Kniha Maura Orbiniho rozhodne obsahuje množstvo dôležitých a zaujímavých informácií. Z nášho pohľadu len potvrdzuje tvrdenie Slovansko-Árijských Véd o jednotnom pôvode bielej rasy. Ešte nie tak dávno o tom v Západnej Európe svedčilo aj množstvo kníh…
