ALEJA MIGOV

26. októbra 2013 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), PRAVDA DNES, VOJENSKÉ ZÁLEŽITOSTI

Hoci tento článok by sa mohol zdať mnohým našim čitateľom akosi „od veci“, nie je to celkom tak. Dlhodobo sme bombardovaní výmyslami o tom, že sme zaostalé opice, že môžeme byť radi, ak nám Západ niečo čo i len tak, z milosti, podhodí. A ak už niečo dokážeme, tak jedine pod ich vedením, alebo nanajvýš ak ich kopírovaním. No pravda je úplne iná.

Všetko, čo my, Slovania dokážeme si musíme dobre uvedomovať, lebo nič sa nedeje iba tak, bez príčiny. V USA skúmali, ktorý národ má najviac zaevidovaných principiálnych vynálezov, ktoré zásadným spôsobom pohli svet vo vývoji vpred. Keď sa ukázalo, že vyše 60% z nich urobili Rusi ako národ, tak radšej túto štatistiku – rovnako ako výskum reakcií mozgu na slová v rozličných jazykoch, ktoré vykonal americký Institute of Brain – radšej nezverejnili. My si len doplňme, že zvyšné vynálezy vykonali „ostatní“ Rusi, t.j. bieli ľudia žijúci v ostatných krajinách sveta.

Aby nás držali pod kontrolou, tak nás dlhodobo „kŕmia“ rôznymi lžami a polopravdami, ktoré sú opakované tak často, že sme im už uverili aj my sami. V predvečer globálnych zmien sveta – ktorých také udalosti ako prebiehajú v Sýrii sú iba súčasťou predohry – si musíme dobre uvedomiť, kto vlastne sme a aké sú naše skutočné možnosti. V tejto súvislosti sa pozrime na jeden z mýtov, ktorý nám sústavne podhadzujú západné média, a síce na mýtus o neotrasiteľnej prevahe západného, presnejšie amerického letectva. Začnime s fotografiou amerických letcov, ktorú si urobili svojho času vo vojne v Kórei. Či americkí piloti na fotografii vojnu prežili alebo nie, nevieme. Ale – pre nich – hrozivé varovanie „Aleja Migov“ bola roky ťažkou nočnou morou. Túto im spôsobili oveľa pokročilejšie ruské Migy 15, ktoré prekazili plány Američanov na nastolenie demokracie v Severnej Kórei… žeby známa rétorika? Máte pravdu, používa sa dodnes. No nielen rétorika, ale aj násilné metódy. Migy – a nielen tie – boli a sú úspechom umu a zručnosti Slovanov, teda aj nás a to bez ohľadu na to, že väčšina obyvateľov našej krajiny už ani nevie, čo to znamená byť Slovanom a o Rusoch hovorí ako o „nich“.

Takže, načrime do minulosti vojenského letectva, presnejšie vojenských stíhačiek reaktívnej éry. Prvá sovietska stíhačka so šípovitým krídlom sa začala vyrábať r. 1948 a už o dva roky sa zúčastnila skutočných vzdušných bojov vo vojne v Severnej Kórei. Tu proti nemu stáli americké lietadlá, stíhačka F86 a najznámejší bombardér Druhej svetovej vojny, lietajúca pevnosť B29. Práve tieto lietadlá zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, zrovnali so zemou Tokio, kobercovými náletmi pustošili Nemecko. Všade tam beztrestne rozsievali smrť. No a r. 1950 prišla na radu Severná Kórea, kde však narazili na dovtedy neznámeho protivníka – nezvyčajne dobre manévrovateľnú, pohyblivú stíhačku, ktorá sa s nimi poľahky vysporiadala a straty Američanov začali neočakávane narastať. Tieto neznáme stíhačky lietali s výsostnými znakmi Severnej Kórei, ale odposluch rádiovej komunikácie nenechával Američanov na pochybách – stroje riadili väčšinou ruskí piloti.

38. rovnobežka sa stala hranicou dvoch Kóreí, ale americkí piloti jej dali špecifický názov: Aleja Migov. Vojna v Kórei vošla do dejín ako posledná vojna, kde obe strany používali vo vzduchu taktiku vzdušného boja, t.j. na kórejskom nebi bojovali piloti jeden proti druhému, pričom sa mohli spoliehať výlučne na svoje vlastné letecké majstrovstvo a možnosti svojho stroja. Neskôr nová taktika vzdušného boja a systémy bojového navádzania na cieľ prakticky odstránili vzdušné súboje pilota proti pilotovi. Ciele sa začali zasahovať na veľké vzdialenosti a piloti vidia zakončenie akcie iba na obrazovke svojho radaru. No v kórejskej vojne síce piloti už nevideli svojmu protivníkovi do tváre, ale palubné čísla protivníkov poznali detailne.

Dodnes sa zachovalo iba málo fotografií z tejto vojny na strane jej ruských účastníkov, pretože piloti mali prísne zakázané sa fotiť, no naproti tomu americkí piloti pózovali kde sa len dalo. Všade vyjadrovali presvedčenie, že problém pre nich neprijateľného socialistického systému v Kórei je možné vyriešiť pomocou bômb.

Kórejská vojna bola špecifická aj tým, že tento ozbrojený konflikt sa stal stredobodom záujmu troch veľmocí – ZSSR, Číny a USA. To, že vo vojne bojovali sovietske letecké esá nebolo pre Američanov tajomstvom, ale v Rusku boli tieto informácie utajované celých 50 rokov, pretože presne na toto obdobie sa piloti podpismi zaväzovali nič neprezradiť.

Čo to však vlastne primälo ZSSR bojovať proti nedávnym spojencom, a to ešte na území iného štátu? Aby sme to lepšie pochopili, musíme sa vrátiť o veľa rokov nazad. Cisárske Japonsko r. 1905 úplne obsadilo a okupovalo Kórejský polostrov. Táto krutá a ponižujúca okupácia trvala 40 rokov a skončila sa až koncom Druhej svetovej vojny. Japonská krutosť nepoznala hraníc ani zľutovania. Dobové fotografie svedčia o nesmiernej krutosti ešte aj po toľkých rokoch:

Kórea bola oslobodená r. 1945 Sovietskou a Americkou armádou. ZSSR kontroloval Sever krajiny a USA Juh, čo sa dialo na základe podpísanej dohody, ktorá vymedzovala zóny okupácií, pričom hranicou sa stala práve 38. rovnobežka. Takto r. 1948 vznikli dve samostatné kórejské vlády, pričom na Juhu sa dostal k moci bývalý profesor Washingtonskej univerzity Lisenman a na Severe Kim Ir Sen, bývalý partizánsky veliteľ a predtým dôstojník Sovietskej armády, ktorý svoju prvú oficiálnu vládnu návštevu r. 1949 nasmeroval práve do Moskvy. Tu podpísal so Stalinom dohodu o ekonomickej a kultúrnej spolupráci medzi oboma krajinami, no súčasťou dohody bola aj tajná doložka o vojensko-technickej pomoci pre kórejskú armádu. Kórejský vodca reálne predvídal, že protiklady Severu a Juhu sa skončia otvorenou vojnou, ale armáda Severnej Kórei bola veľmi slabo vyzbrojená a v podstate to boli iba včerajšie partizánske oddiely. No na druhej strane to bola sila, ktorá bola schopná ubrániť svoje pozície na Ďalekom východe. Do Severnej Kórei boli vyslaní sovietski vojenskí špecialisti a začali sa aj dodávky moderných tankov, diel, automatov. No predovšetkým bola potrebná reaktívna stíhačka, keďže potenciál vrtuľových stíhačiek sa vyčerpal v polovici 40-tych rokov skoro úplne. Svetové letectvo už vstúpilo do novej, reaktívnej éry.

Projekt reaktívneho lietadla sa začal v ZSSR ešte pred vojnou r. 1941 a viedli ho konštruktéri Alexander Berezňak a Alexej Bisaj, ktorí aj postavili prvý funkčný sovietsky reaktívny stíhač – B1. Dosahoval rýchlosť 800 km/hod, mal dolet 15 minút a výzbroj 2x 20 mm palubné delo ŠVAK. Bolo to drevené lietadlo vybavené reaktívnym motorom na kvapalný pohon. Prvý raz vzlietol 15. mája 1941 a pilotoval ho Gregorij Bachčevadžej. Tento deň je preto možné právom považovať za deň zrodu sovietskeho reaktívneho letectva.

Postup fašistov si však čoskoro vynútil evakuáciu za Ural, kde skúšky naďalej pokračovali. Lety boli mimoriadne nebezpečné najmä preto, lebo neboli žiadne skúsenosti v tejto oblasti. Preto ani nie je prekvapením, že v marci 1943 sa pri jednom zo skúšobných letov odohrala katastrofa, čo na čas prerušilo testy.

Vývojové práce však pokračovali a konštrukčná kancelária A. Mikojana a M. Gureviča (odtiaľ skratka MIG) zakončila práce nad novým reaktívnym stíhačom s názvom MIG 9, ktorý bol hotový r. 1946. Lietadlo úspešne prešlo všetkými skúškami a mohlo ísť do sériovej výroby. Jeho parametre boli: rýchlosť 911 km/h, dolet 800 km, výzbroj 1x kanón kalibru 37 mm a 2x kanóny kalibru 23 mm.

Nezávisle od nich v tom istom roku ukončil novú verziu svojho reaktívneho lietadla aj A. Jakovlev, ktorá vychádzala z jeho staršieho stíhača JAK 3, pričom nové lietadlo dostalo názov JAK 15. Lietadlo nebolo také dobré ako MIG 9, no Jakovlev bol poradcom Stalina pre stíhacie letectvo, a preto JAK 15 postúpil do vzdušných síl ZSSR. Jeho parametre: rýchlosť 805 km/hod, dolet 720 km, výzbroj 2x 23 mm kanóny.

Sovietski konštruktéri však už vtedy pochopili, že pre vysoké rýchlosti je potrebné zmeniť konfiguráciu krídel, pretože priame krídla ako koncepcia už zastarali. Začali hľadať správny uhol pre šípovité krídla. Tu boli zase prví Mikojan a Gurevič, ktorých MIG 8 ešte v r. 1945 úspešne vzlietol s novou koncepciou krídel, hoci to nebolo reaktívne lietadlo. Zároveň už prebiehali intenzívne testy v aerodynamických tuneloch. Úspech sa dostavil rýchlo a ukázalo sa, že šípovité krídla sú veľmi efektívne.

Prvým reaktívnym lietadlom so šípovitými krídlami bol úspešný LA 15 konštruktéra Lavočkina, ale prvým sériovo vyrábaných sovietskym lietadlom sa nestalo. Prakticky v tom istom čase pracovali Mikojan a Gurevič na podobnom stroji, no konštruktérom chýbal dostatočne výkonný reaktívny motor. A v tomto okamihu osud MIGu úspešne zmenila náhoda.

Mikojan v tom čase navštívil továreň na výrobu reaktívnych motorov Rolls Royce vo Veľkej Británii a žartom navrhol majiteľovi firmy, aby si zahrali partiu biliardu. Mikojan navrhol, že ak vyhrá on, tak Angličania podpíšu kontrakt na dodávku motorov d ZSSR, ale ak prehrá, tak z kontraktu nebude nikdy nič. Mikojan vyhral.

Kontrakt podpísali, ale Angličania odmietli dodať technológiu výroby lopatiek turbíny, ktoré musia vydržať teplotu viac ako 1 000°C. Sovietskym vedcom sa však podarilo tento problém vyriešiť samostatne.

30. decembra 1947 vzlietol na svoj prvý let MIG 15. Skúšobný pilot Ivan Ivaščenko bol úplne unesený možnosťami stíhačky. Parametre MIGU 15 boli: rýchlosť 1 076 km/hod, dostup 15 500 m, dolet 2 520 km. Výzbroj 1x 37 mm kanón a 2x 23 mm kanóny. Lietadlo malo hermeticky uzavretú kabínu, katapultové kreslo a už sa blížilo ku zvukovej bariére. Vykazovalo ohromujúce vlastnosti, napríklad originálna konštrukcia lafety umožňovala jednému človeku prezbrojiť lietadlo aj v najnepriaznivejších poľných podmienkach. Bolo jednoduché a neobyčajne perspektívne. Piloti, ktorí predtým nikdy nelietali na reaktívnych strojoch si ho osvojovali len za niekoľko dní.

Na lietadlo sa dali upínať aj doplnkové palivové nádrže a už bolo odskúšané aj tankovanie počas letu, čo bol revolučný pokrok v konštrukcii lietadiel. Sériová výroba MIG 15 sa začala v ZSSR r. 1948.

38. rovnobežka sa v tom čase už stala miestom ostrých pohraničných konfliktov a situácia sa vyhrocovala každým dňom. Prezident Juhu Lisenman už začal otvorene hovoriť o pripravenosti jeho armády riešiť problém nepokorného Severu na bojovom poli za pomoci USA.

V tom čase sa nutne už začali tajné konzultácie Stalina a Mao Cetunga, pretože Čína nebola ochotná sa prizerať agresivite Juhu a USA. ZSSR začal veľkoplošnú prípravu severokórejskej armády, ktorá začala dostávať najmodernejšie sovietske zbrane. V tom čase na vojenských základniach USA v plnom prúde prebiehali skúšky reaktívneho stíhača F 86, ktorý prvý raz vzlietol v októbri 1947, čo bolo v podstate v tom istom čase ako MIG. Americká stíhačka mala identickú šípovitosť krídel – 35° – ako MIG, no jeho výzbroj bola chudobnejšia: 6 guľometov kalibru 12,7 mm. Parametre F 86 SABRE: rýchlosť 967 km/hod, dolet 1 700 km.

Stíhač vstúpil do sériovej výroby v máji 1948, teda skôr ako MIG 15 a Američania na ňom dosiahli prvé svetové rekordy v rýchlosti – 1 080 km/hod. Lietadlo postúpilo do výzbroje USA r. 1949. Američania ho považovali za neprekonateľný unikát svojej triedy a Ministerstvo obrany USA vkladalo do neho veľké nádeje. Práve vtedy prezident Thruman prijal novú doktrínu USA, t.j. že USA budú na ľubovoľnom mieste na Zemi, bez ohľadu na to, či ide o životne dôležité záujmy USA alebo nie, vždy stáť proti ZSSR. Naozaj mierumilovná krajina…

Severokórejský prezident vtedy vydal rozkaz na útok na juh. Útok bol taký rozhodný, že armáda Južnej Kórei bola za 2 mesiace zničená a Severná Kórea dostala pod kontrolu 95% celkového územia Kórei.

USA na svoj Deň nezávislosti vstúpili do vojny proti Severu, ale jediná americká divízia, ktorá bola vtedy umiestnená na území Kórei, bola po vyhlásení vojny Američanmi obkľúčená a zničená. Na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN bola Severná Kórea 15. septembra vyhlásená za medzinárodného agresora a v Ičchone došlo k vylodeniu silného výsadku o počte 50 000 vojakov aj s delostrelectvom a tankami, pričom výsadok z mora zaisťovalo 300 vojenských plavidiel USA. Útoku sa zúčastnilo 15 krajín NATO. Invázna armáda sa vklinila medzi postavenia vojsk Severnej Kórei a rozťala ich na dve časti. Polovica sa dostala do obkľúčenia a druhá v bojoch ustupovala k 38. rovnobežke.

Vo vzduchu kraľovalo americké letectvo a zásadným spôsobom podporovalo úspech pozemných vojenských operácií. Položenie armády Severu sa stalo hrozivým. Kim Ir Sen okamžite napísal listy Maovi aj Stalinovi, v ktorom ich informoval, že nepriateľské vojská sa priblížili k 38. rovnobežke. V okamihu ich prekročenia Severná Kórea bude už nevyhnutne potrebovať priamu vojenskú pomoc zo zahraničia. Pretože proti Severnej Kórei nastúpila mnohonárodná armáda, tak Kim Ir Sen tiež požiadal o zostavenie dobrovoľníckych síl z Číny a ostatných krajín socialistického bloku. Mao prehlásil, že účasť čínskych vojsk v takejto vojne značne pozdvihne autoritu Číny na medzinárodnej aréne a do Kórei vyslal bezprecedentný korpus 250 000 čínskych dobrovoľníkov. No čínske vojská nevyhnutne potrebovali podporu zo vzduchu, preto Mao požiadal o pomoc Stalina. Stalin reálne chápal vývoj situácie ako možnosť začiatku novej svetovej vojny, ale práve preto odsúhlasil podporu Maovi. USA sa totiž už do vojny priamo zapojili a ZSSR a Čína mali podpísanú dohodu o vzájomnej pomoci, a preto bol pripravený vystúpiť na strane Maa. Ak už mala nastať nová svetová vojna, tak podľa slov Stalina „radšej teraz, kým japonský militarizmus ešte nezodvihol hlavu a nemôže nastúpiť na strane USA“.

Čínska dobrovoľnícka armáda prekročila 38. rovnobežku a bezodkladne vstúpila do bojov. Veliteľ inváznych vojsk NATO, generál McArthur, poslal americkému prezidentovi tajnú správu, kde ho požiadal o zahájenie jadrového útoku na ZSSR a Číny. Nositeľom atómových bômb sa mal stať už overený nosič B 29. Svet sa ocitol na okraji jadrovej vojny.

Parametre bombardéra B 29: rýchlosť 570 km/hod, dostup 9 700 m, dolet 6 550 km, výzbroj 12x 12,7 mm guľomety, náklad bômb: 9 070 kg. Rok výroby: 1943. V ZSSR bolo dobre známe, že dolet B 29 umožňuje dosiahnuť územie ZSSR. Preto bolo treba túto hrozbu nevyhnutne zastaviť čo najďalej od územia ZSSR, najlepšie priamo v Kórei. Čas na dlhé rozmýšľanie nebol.

V ZSSR zostavili leteckú divíziu špeciálneho určenia, v ktorej boli väčšinou najskúsenejší piloti, účastníci II. svetovej vojny. Mladí piloti boli pribratí len po dôkladnom absolvovaní školenia o materiálnej časti protivníka a zároveň museli vynikajúco lietať na MIGu. Letecká formácia USA mala v Kórei 1 200 lietadiel rôznych tried. Koľko tam bolo naozaj vyslaných MIGov nie je dodnes odtajnené. No jedno je isté. Objavenie sa neznámeho MIGu v Kórei spôsobili americkým pilotom ŠOK. Novopríchodzí nepriateľ sa okamžite etabloval a každý MIG zostreľoval po niekoľko amerických lietadiel. Do bojov sa zapojili aj severokórejskí piloti, no úroveň Kórejcov a Rusov bola neporovnateľná. Výsledná štatistika leteckého súboja MIG 15 a SABRE je 1:3 v počte zostrelených lietadiel. Teda žiadna dominancia amerického lietadla nad ruským sa nikdy NEKONALA. V podstate nastal úplný opak.

Ťažká letecká vojna sa rozpútala na jeseň r. 1951. Mimoriadne ťažké boje prebiehali pri moste cez rieku Jongzian. Na zničenie tohto bodu vyslalo americké velenie 48 bombardérov a 100 stíhačiek, čo bol bezprecedentne masívny letecký útok. Ešte počas letu k cieľu boli americké lietadlá napadnuté MIGmi, ktoré zostrelili 12 „Super fortress“, pričom samotní Američania hovoria o strate 27 lietadiel. Viac ako 100 letcov padlo do zajatia. Presné číslo padlých dodnes zamlčujú obe strany. 10. október 1951 vošiel do dejín ako Čierny utorok amerického letectva. Tri nasledujúce mesiace sa Američania ani neukázali na kórejskom nebi. No a Rusi v tomto boji NESTRATILI ANI JEDINÉ LIETADLO! Američanom sa nebo už nikdy nepodarilo ovládnuť, lebo tam sa pevne udomácnili MIGy a sovietski piloti.

Veľké straty prinútili Američanov zvýšiť počet Sabres, ale tento vo všetkých ukazovateľoch s MIGom prehrával, bol ťažší a pomalší ako MIG. Navyše, MIG mal pre nich neuveriteľnú palebnú silu. Kanóny MIGu nedávali Američanom spávať. Ako zvyčajne – u Anglosasov – pomohla im zrada. Vypísali veľkú odmenu za „prinesenie“ MIGu a jeden vojenský pilot Severnej Kórei lákadlu neodolal a pristál s MIGom na juhokórejskej leteckej základni. Američania mu vymenili výsostné znaky a sústredili sa na jeho detailnú analýzu.

Efektivita a jednoduchosť kanónov MIGu šokovala amerických špecialistov. Prevaha MIGu nad Sabre bola očividná. Aby posúdili letové vlastnosti MIGu, povolali do Kórei najlepšieho amerického pilota Chucka Yeagera. Tento pilot ako prvý na svete prekonal zvukovú bariéru r. 1947. No podľa jeho vlastných slov, za najvýznamnejšiu udalosť svojho života považoval svoj prvý let na MIGu. Vyhlásil, že on bude na ňom lietať rýchlejšie a vyššie ako Rusi. Výsledky porovnávacích skúšok boli pre Američanov málo potešujúce. MIG prekonal americký stíhač vo všetkých parametroch: rýchlosti štartu, manévrovateľnosti, maximálnej výške letu. Nemal vo svete obdobu.

Práve Yeager odporučil americkým pilotom NEVSTUPOVAŤ do vzdušných bojov s MIGmi. Američania síce rozhodli o početnom navýšení Sabres, ale v tejto fáze vojny už americké bombardéry vôbec nevzlietali.

Druhá vlna amerických neúspechov proti MIGom už prinútila americké velenie akceptovať fakt, že proti MIGom nebudú úspešní už nikdy. Vojna sa začala schyľovať ku koncu.

Aleja MIGov prežila pád Berlínskeho múru a existuje dodnes. Stíhačka MIG 15 prinútila vládu USA si uvedomiť, že pomocou letectva na územie ZSSR jadrové bomby nedostanú.

Americká „dominancia“, presnejšie dominancia amerických metód ani zďaleka neskončila. Ďalším medzníkom bola vojna vo Vietname, kde MIG 21 opäť deklasoval Američanov. Vo Vietname však už bojovali nie ruskí, ale vietnamskí piloti. Celkový výsledok zostrelených vietnamských a amerických lietadiel ostal ten istý – na jeden zostrelený MIG pripadajú 3 americké lietadlá.

Ďalším medzníkom vo vývoji bol MIG 25. Američania ponúkli MILIÓN amerických dolárov tomu ruskému pilotovi, ktorý s MIG 25 pristane na americkej základni. Znova jeden zradca neodolal a pristál na vojenskej základni v Japonsku. Ruskí konštruktéri potom už mohli len z diaľky sledovať, ako sa drak F 15 začal nápadne podobať na drak MIG 25. MIG 25 musel byť tým pádom nahradený novším modelom. Tento oveľa lepší následník prišiel v podobe MIG 31.

27. marca 1999 vzlietol z vojenskej základne Avian v USA super neviditeľný stíhač F 117 STEALTH. Jeho výzbroj mu umožňuje ako neviditeľnému zasadzovať devastujúce údery vysoko presnými zbraňami na vzdialenosť stoviek kilometrov.

Ešte nikomu sa dovtedy nepodarilo vo vzdušnom boji zostreliť toto lietadlo. No ako hrom z jasného neba zazvučal jeho pilotovi varovný signál o útoku vedenom na neho – super amerického hrdinu. To posledné, čo katapultujúci sa pilot videl bola dravá silueta srbského MIG 29.

Hneď po skončení vojny v Juhoslávii požiadala americká armáda o obrovské zdroje na vývoj nového lietadla pre americkú armádu. Pred Senátom musel vrchný veliteľ amerického letectva priznať, že na základe letových charakteristík moderné americké stíhačky značne zaostávajú za MIG 29 a nijaká elektronika nedokáže vykompenzovať tento nedostatok v skutočnom boji. Takto vznikol F 22 Raptor. Ruská stíhačka lieta tak – podľa slov amerického veliteľa – ako keby pre ňu neplatili zákony gravitácie.

Rok 1965 bol význačný tým, že do otvoreného kozmického priestoru vstúpil prvý človek – Alexej Leonov. No svetové média začali ukazovať úplne iné zábery – americké, „hrdinské“, bombardovanie Vietnamu. Aj kvôli krutosti Američanov v tejto vojne – ktorá stála Vietnamcov 3 milióny mŕtvych, pričom samozrejme, toľko vojakov vietnamská armáda nikdy nemala – padlo v ZSSR pomerne rýchlo rozhodnutie o poskytnutí vojensko-technickej pomoci Severnému Vietnamu.

V apríli r. 1966 boli do služby vietnamskej armády nasadené prvé MIGy 21. Proti ním stáli americké stíhačky Phantom 2. Tieto lietadlá už predstavovali koncepciu leteckého boja vo forme jednorazového leteckého útoku. Blízky boj považovali Američania za prežitok minulosti.

Phantom mal dokonalejší radar a rakety, MIG bol zase ľahší a pohyblivejší, čo sa nakoniec ukázalo ako rozhodujúca vlastnosť. Od mája do decembra 1966 zostrelili vietnamskí piloti 47 amerických lietadiel, no Američania iba 12 vietnamských. 27. novembra 1969 získala KGB informáciu, že v USA rozhodli o dodaní nových lietadiel – F 15 a F 16, ktoré mali zvýšené manévrovateľné možnosti a – samozrejme – mali byť najlepšie na svete.

Ako reakcia na tento krok Američanov bolo v ZSSR skonštruované úplne nové lietadlo, ktoré dostalo názov MIG 29. Požiadavky armády na toto lietadlo bola vysoká rýchlosť, ale zároveň taká dobrá manévrovateľnosť akou sa vyznačujú športové lietadlá. Na takéto požiadavky už nebola vhodná žiadna v dovtedajších aerodynamických koncepcií.

Jeden zo spoluautorov nového MIGu, akademik Ruskej Akadémie Vied Georgij Biušgens, vtedy objavil úplne novú a originálnu cestu. Objavil jav, ktorý unikol americkým vedcom, keď konštruovali svoje lietadlo novej generácie. Okrem iného je využitie tohto javu viditeľné v známej schopnosti ruských lietadiel – a zároveň vynikajúco pripravených pilotov – vykonávať napríklad známu „kobru“, t.j. lietadlo má schopnosť sa v podstate zastaviť na mieste, ale nespadne. Tu sa dá spomenúť aj krédo firmy MIG: dobre lieta len to lietadlo, ktoré je aj pekné. MIG je v podstate malé lietadlo – má len 11 ton – takže umiestniť na ňom všetku potrebnú výstroj a výzbroj bol ťažký oriešok. No problém bol vyriešený a MIG 29 okamžite pritiahol enormný záujem Západu. 20. augusta 1977 dostal vrchný veliteľ letectva USA prísne tajnú správu takéhoto znenia: „Náš satelit zaznamenal úplne neznáme lietadlo, objekt dostal kódový názov RAM-8.“

O preletoch amerických satelitov samozrejme v ZSSR vedeli, a preto na lietadlo dávali fantómový nos a podobné masky. Keď MIG 29 prišiel r. 1983 do výzbroje, vyznačoval sa mocnou výzbrojou a obdivuhodnou manévrovateľnosťou. Lietadlá dostali všetky štáty Varšavskej zmluvy. Maximálna rýchlosť lietadla je 2 500 km/hod a dolet 1 800 km. Má vzletovú hmotnosť 15 ton a tzv. ťahovyzbrojenosť 1,52. MIG 29 môže plniť všetky funkcie bojového lietadla, ale v blízkom boji nemá rovného dodnes. Je predovšetkým určený na rýchle ovládnutie vzdušného priestoru. Na tento boj má najlepšiu raketu na svete na krátke vzdialenosti – R73. Má 30 mm kanón, ktorý je schopný vystreliť všetkých 150 nábojov na palube za 7 sekúnd. Jeho zameriavací komplex umožňuje mimoriadne presné navádzanie na cieľ. Ani pri plnom naložení a plnej výzbroji nemá nijako obmedzenú manévrovateľnosť, pričom v žiadnom režime nemá nijaké obmedzenie na odpal akejkoľvek rakety. Jeho vysoko intelektuálna elektronika a radarový systém umožňujú súčasne sledovať niekoľko cieľov a automaticky vyberať ten najnebezpečnejší. Je vybavený opticko-kvantovou rádiolokačnou stanicou, ktorá je pomocou laserového lúča schopná odhaľovať ciele a navádzať rakety na cieľ, no na rozdiel od radarov nevydáva žiadne vlnenie, čo umožňuje skryté navádzanie na cieľ. Nič ani podobné americké lietadlá nemali. Systém je napojený na prilbu pilota a umožňuje navádzanie len otáčaním hlavy. Už prvé modely mali televízny display, ale vzhľadom na zložitosť systému väčšinu informácií spracovával palubný počítač.

Američania pokračovali vo svojom ponímaní „vývoja“ a rovnako vypísali odmenu pre toho pilota, ktorý preletí s lietadlom na ich stranu a umožní im ho preskúmať. Toto sa znovu stalo 18. mája 1989 v Gruzínsku, kde letec Alexander Zurin pod zámienkou oslavy narodenia svojho syna pohostil na základni kolegov tortou, v ktorej bol uspávací prášok. Po jeho zaúčinkovaní rýchlo nastúpil do lietadla na stojanke a odletel do Turecka – let trval len 15 minút. V odlete mu ešte chcel zabrániť strážny na stojanke, no toho pilot postrelil. Toto lietadlo bolo túžobným cieľom mnohých západných spravodajských služieb, takže Američania okamžite vyrazili na miesto, aby sa lietadla zmocnili. No neočakávane zareagovala turecká vláda, ktorá sa obávala následkov a lietadlo vrátila už na druhý deň. No čoskoro prišiel rozpad ZSSR a smutne slávna „Perestrojka“, následkom ktorej sa USA aj tak k lietadlám dostali. Roku 1991 boli do USA odpravené 2 MIGy na skúšky, pričom zároveň prebehli vo Francúzsku testy MIGov na bojové nasadenie. Z 50 cvičných vzdušných bojových súbojov medzi MIG 29 a F 15 vyhral F 15 IBA JEDEN JEDINÝ!

20. augusta 1992 oznámilo Ministerstvo obrany USA náčelníkovi Štábu leteckých síl USA toto: „MIG 29 má z pohľadu manévrovateľnosti a systému navádzania výzbroje unikátne vlastnosti, čím jednoznačne prevyšuje F 15 v blízkom vzdušnom boji. Toto lietadlo je prakticky predstaviteľom nového pokolenia bojových lietadiel“.

Od mája 1995 je niekoľko lietadiel MIG 29 zahrnutých do bojovej služby systému rýchlej reakcie NATO v Európe.

V prvých dňoch útoku na Juhosláviu srbské Migy 29 v nerovnom boji proti viac ako DESAŤNÁSOBNEJ presile dokázali vzlietať a zostreľovať lietadlá NATO – na ich konte sú stíhačky F 16, F 18, Mirage a aj F 117 Stealth, čo sa ešte nikdy predtým nikomu nepodarilo.

Pretože MIG 29 sa dostal do rúk NATO, muselo sa znovu – a to už po koľký raz – pristúpiť jednak k jeho modifikáciám, jednak k vývoju úplne nového lietadla, čo sa opäť podarilo. Už iba tieto modifikácie MIG 29 – podľa ohodnotenia západných expertov – zvýšili jeho bojovú efektívnosť 3,5x!

Mig 29 doslovne predbehol čas. Je to jediné lietadlo na svete, ktoré bezo zmeny prešlo do 5. generácie bojových lietadiel podľa kategorizácie, ktorú používa Rusko a USA.

Na okraj poznamenajme, že v Rusku existuje viac firiem, ktoré dokážu vyrábať moderné vojenské technológie, vrátane moderných bojových lietadiel. V Rusku už  konečne beží program prezbrojovania armády vo všetkých druhoch zbraní. Pozrime sa letmo na to, čo to tak vydesilo Američanov, že sa pustili do veľkej ofenzívy proti Putinovi. Veď na druhej strane, informácie o „spravodlivých“ amerických zbraniach sú k dispozícii všade. Otázkou len ostáva, čo nám to vlastne podsúvajú naše „slobodné“ médiá“? Ako to, že im „unikajú fakty“ medzinárodného vývoja, no neujdú im detaily našich „celebrít“? Prečo Rusko aj s Čínou reagujú tak, ako reagujú? Žeby sme boli taká veľmoc, že nás – veď máme  amerických kámošov – nič neohrozí? Pre tých, ktorí vedia rusky nebude problémom zistiť, aký to program spustil Putin a na čo Rusko pripravuje. Rovnako nám uniká veľkosť a dôležitosť dnešnej Číny a jej spoločných vzťahov s Ruskom. Koho a prečo sa obávajú, že musia konať tak, ako konajú?

V rámci modernizácie ruskej armády sa letmo pozrime na letecké sily. Do armády už aktuálne vstupujú napríklad tieto lietadlá:

Suchoj T50

Je to jediný konkurent na svetovom trhu americkému F22 Raptor. Je 30% lacnejší a 2 (dve) tony ľahší. Je 1,5 násobne rýchlejší ako Raptor. Má dolet 4 300 km bez potreby dodatočného tankovania, Raptor potrebuje podvesnú nádrž už po 2 500 km. Na štart potrebuje T50 350 metrov, Raptor 915 metrov.

SU 35

V cyber-súboji s americkým F35 pred očami amerických generálov zostrelil F35. Maximálna rýchlosť 2 500 km/hod, F35 1 700 km/hod. SU35 má dolet 3 600 km, F35 2 200 km. Na každý podvesník môže upnúť raketu, naraz môže zamerať a zostreliť 12 nepriateľských lietadiel. Za 5 výletov vypustí 60 rakiet.

MIG 35

Mnohocieľová univerzálna stíhačka. Nový radar umožňuje odhaliť ciele na 250 km. Má zameriavacie systémy 5. generácie.

Frontový bombardér SU 34

Hrdina vojny v Osetsku z r. 2008. Ukrajinský prezident Juščenko lacno predal Sakašvilimu protilietadlové komplexy BUK 111 a výkonný radarový systém 36D6. Tento odhaľoval ruské lietadlá a BUK po nich strieľal. SU 34 vytvoril pre radar prekážku a pri zásahu na 3. deň vojny ho zničil, čím odstavil protivzdušnú obranu Gruzínska.

Mohli by sme spomenúť ešte vrtuľník Mi28K nazývaný aj nočný lovec či lietajúci tank. Je to hlavný útočný vrtuľník ruskej armády. Vo výzbroji má aj tankové delo 2A42 s rýchlosťou 800 výstrelov za minútu. Americký Apache AH-64 dokáže strieľať iba 625 výstrelov za minútu.

Ďalším je vrtuľník KA52 Aligátor, následník Čiernej gule. Je to veliteľský stroj typicky vedúci letku Mi28 v letectve alebo námornej pechote. Okrem iného dokáže unikátnu ukážku vysokej pilotáže – vie krúžiť ako „kolotoč“ okolo cieľa (napríklad tanku) a neprestane ho ostreľovať.

Nedivte sa, ak ste o tom, kto zostrelil americké F 117 doteraz nepočuli pravdu. USA takéto informácie neposkytuje s radosťou. Napriek tomu môžeme s hrdosťou povedať, že naše, slovanské umenie, zručnosť a majstrovstvo nijako nezaostáva za tými najpoprednejšími výdobytkami moderného sveta. V skutočnosti nie my ich, ale oni nás kopírujú, no keďže majú v rukách médiá, tak nás ešte aj systematicky klamú. A nedivte sa, že sa strašne boja nastúpiť proti nám do otvoreného boja. Robia všetko pre to, aby nás zničili zákerne, od chrbta. No je tu náš čas, je rad na nás. Či prevezmeme odkaz našich Predkov a vydržíme, alebo definitívne zapadneme do zabudnutia dejín je v našich rukách, nie médiách kontrolovaných tvarmi. Naši Predkovia hovorievali, že dnešná mládež sú bojovníci zajtrajška. Ak sa však pozrieme na našu mládež uvidíme, či sa naozaj nemusíme obávať zajtrajška… lebo hoci väčšinu biomasy stačí „kŕmiť“ novinkami zo sveta celebrít, rozmýšľajúci človek už určite vidí iné súvislosti.

NAŠI PARTNERI: