Grál bol jeden z prvých tajných projektov organizácie Ahnenerbe. Spustil sa na priamy príkaz Hitlera. V podstate Grál a legendy o rytieroch Okrúhleho stola bola téma, o ktorej rojčil celý svoj život – ak to možno nazvať rojčením. Dokonca samotný rád SS mal byť pôvodne materializáciou rádu Okrúhleho stola. Takýto okrúhly stôl aj stál v okultnom centre SS – na zámku Wewelsburg, ktorý bol obľúbeným letoviskom Himlera. Na zámku sa odohrávali stretnutia najvyšších pohlavárov SS a rôzne mystické ceremónie.
O Hitlerovi je známe, že choval hlboký odpor voči kresťanstvu, ale hľadaním Grálu sa zapodieval. Už jemu bolo jasné, že Grál vo svojej podstate vôbec nebol kresťanskou svätou relikviou. V skutočnosti to bolo niečo omnoho staršie ako kresťanstvo, niečo, čo malo minimálne 10 000 rokov.
Na priamu otázku, čo to vlastne ten Grál je však Hitler nevedel odpovedať. Jasné bolo iba to, že ide nejaký prastarý, árijský posvätný predmet. Nezabudnime však, že Árijec v nacistickej propagande znamenal niečo úplne iné ako v našom ponímaní. Grál mohol byť kameň s Runovými nápismi, na ktorom sú zapísané dôležité udalosti minulosti také, aké naozaj boli – bez skreslení, ktoré priniesli neskoršie judaistické náboženstvá. Nápisy mohli – ako očakával Hitler – obsahovať aj základy Árijskej Viery. V každom prípade však išlo o árijský posvätný predmet, ktorý uchovávali rytieri Okrúhleho stola kvôli tomu, lebo boli pôvodom Árijci. Nemal teda s kresťanským náboženstvom vôbec nič.
Grál v minulosti reálne existoval – našli sa o ňom zmienky v prastarých textoch. A ak naozaj existoval, tak nie je vylúčené, že mohol „prežiť“ až do našich čias. V skutočnosti žiadne legendy nespomínajú, žeby túto relikviu niekto niekedy v minulosti zničil. Všetky zmienky sú iba o tom, že relikvia bola dobre ukrytá. A práve preto dal Hitler rozkaz Ahnenerbe nájsť Grál.
Herman Wirth, prvý riaditeľ organizácie Ahnenerbe dostal 24. októbra 1934 od Hitlera list, v ktorom sa okrem iného píše:
Vážený pán Wirth! Rýchly rast Vášho inštitútu a úspechy, ktoré za posledné obdobie dosiahol dávajú nádeje na optimizmus. Predpokladám, že Ahnenerbe je teraz schopný zvládnuť oveľa zložitejšie úlohy, ako tie, ktoré pred ním stáli doteraz. Reč je o hľadaní takzvaného „Svätého Grálu“, ktorý, podľa môjho názoru, predstavuje reálne existujúcu relikviu našich árijských predkov. Na hľadanie tohto artefaktu môžete použiť doplniteľné finančné prostriedky v nevyhnutnej miere.
Vodca udelil Wirthovi na splnenie tejto úlohy veľmi rozsiahle právomoci. Ale sotva by to stačilo, ak by nebolo ešte jedného človeka, ktorý mal minimálne taký záujem ako Hitler Grál nájsť. Tento človek sa volal Otto Wilhelm Rahn.
Rahn sa dlhodobo venoval minulosti jednej z najväčších heretických – toto je stanovisko kresťanskej cirkvi – siekt, Katarov. Súkromnému výskumu sa venoval aj počas štúdií na univerzite v 20-tych rokoch minulého storočia.
Kto to vlastne boli tí Katari? Ak nahliadnete do knihy DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO od Jonáša Záborského zistíte, že slovo „kacír“ v našom jazyku pochádza od slova „Katar“. Nuž, katolícka cirkev sa veľmi usilovala nielen zničiť Katarov, ale zhanobiť ešte aj ich samotný názov. Očividne bolo ich učenie a idey – z pohľadu cirkvi – nebezpečné aj pre obyvateľstvo na našom území.
Katarov považujú za sektu heretikov (v dnešnej terminológii to znamená „majúcich vlastný názor“), ktorá sa objavila v Južnom Francúzsku v 12. storočí. Všimnime si, že v tom istom storočí križiacke výpravy na rozkaz pápeža likvidovali zvyšky slovanských kniežactiev v okolí ostrova Rujan – na Arkone.
Katari – podľa dostupných svedectiev – predpokladali, že Svet má dva princípy, t.j. dvoch bohov – dobrého a zlého. A pritom práve zlý boh vytvoril náš, materiálny Svet. Katari zavrhovali úplne všetky kresťanské atribúty – kríž, ikony, sochy, dokonca neuznávali ani žiadne tzv. tajomstvá katolíckej cirkvi. Zavrhovali aj učenie o Raji a Pekle či o Strašnom posmrtnom súde. Namiesto kresťanských rituálov si zostavili svoje vlastné, používali aj svoj vlastný systém posvätných symbolov. A jedno z centrálnych miest v tomto systéme zaujímal práve onen Grál.
Katolícka cirkev sa už vtedy plne diskreditovala, preto heréza Katarov nachádzala široké pochopenie u más obyvateľstva Európy. Čoraz viac a viac ľudí – a nie iba chudobných roľníkov a nevoľníkov – ale aj rytierov a šľachticov nasledovalo ich učenie. Táto situácia sa stávala pre Vatikán nebezpečnou, preto r. 1209 pápež Innocent II. vyhlásil proti Katarom krížovú výpravu. Bolo to očividne v poslednej chvíli – na zlikvidovanie a vykorenenie herézy bolo potrebných viac ako pol storočia. Toto učenie a túžba oslobodiť sa spod jarma katolíckej cirkvi sa už tak hlboko usadilo v mysliach ľudí. Katari boli nakoniec porazení a zvyšky ich armády obkľúčené v neprístupnom zámku Château de Montségur, ich hlavnej svätyni na úpätí Pyrenejí. Montségur odolával viac ako rok a bol dobytý len s obrovskými problémami a nasadení všetkých ľudských zdrojov kresťanstva. V r. 1244 séria masových popráv oficiálne ukončila herézu Katarov. Pripomeňme si, že práve počas tejto vojny sa križiaci začali riadiť „dobroprajným“, kresťanskou láskou naplneným príslovím: „Zabite ich všetkých, Boh si ich roztriedi“.
Z nášho pohľadu je zaujímavá skutočnosť, že práve v posledných rokoch vojny na likvidáciu Katarov došlo k intervencii vojsk Tartarie na naše územie, kde r. 1241 vypálili Kežmarok aj porazili spojené kresťanské vojsko na území dnešného Poľska, v ktorom boli aj rytieri rádu Teutónov. Podľa našich záznamov jeden z dôležitých cieľov tohto vojenského zásahu na našom území bola snaha zabrániť úplnej likvidácii slovanského etnika, ktoré už niekoľko rokov predtým nahradzovali poslušnými nemeckými „kolonistami“. Vojsko Tartarie ničilo cirkevnú a svetskú mocenskú štruktúru, nikde nezabíjalo domáce obyvateľstvo. Dokonca je známe, že pri komunikácii s našimi Predkami nepotrebovali ani žiadneho tlmočníka. Nešlo o žiadnych „divých Mongolov“, ale o RAŤ, t.j. védické vojsko pod velením Alexandra Nevského, ktorého armáda volala „BAŤA“, t.j. „Otec“. Tento slovanský zvyk sa v Rusku zachoval do našich dní.
Ďalej si musíme uvedomiť, že všetky dnes dostupné záznamy o Kataroch napísali kresťanskí mnísi, takže ich svedectvá a opisy katarskej viery a Katarov vôbec sú sotva objektívne. Keďže Katari odvodzovali svoj názov od „čistý“, tak mohlo ísť aj o posledný veľký odpor stúpencov Starej Viery v Európe. Odohrávanie sa udalostí v časovom rámci likvidácie Arkony aj vojenskom zásahu Tartarie je určite nie náhodné.
Ale pokračujme s Grálom. Z dobových svedectiev je známe, že Grál nebol nejakou abstraktnou relikviou, ktorú si Katari vybájili a chránili len tak. Bol to skutočný, materiálny predmet uložený v hlavnej svätyni Montségura. Kde sa po páde hradu podel, nikto nevie. Záznamy mlčia. Ak by sa k nemu dostali katolícke vojská, tak by sa tým určite pochvastali. Vyzerá, že im to nakoniec nevyšlo, podobne ako s Chrámom Arkony. Katari ho teda stihli ukryť, a to veľmi dobre.
Rahn sa v rokoch 1928-1929 vydal na dlhú cestu po „katarských“ miestach Francúzska, Španielska, Talianska a Švajčiarska. Samozrejme, že najvyššiu prioritu pre neho mal Montségur, nachádzajúci sa v blízkosti dedinky Lavlan. V horách okolo ruín hradu je množstvo jaskýň, ktoré Rahn systematicky prečesával počas celých troch mesiacov.
Mladý Nemec sa počas svojej výskumnej cesty spoznal s jedným špecialistom na Katarov, A. Gabalom, ktorý bol od Rahna oveľa starší. Za svoj dovtedajší život už dokázal nazbierať značné množstvo informácií o Kataroch. Gabal hľadal ďalší svätý objekt Katarov – Evanjelium od Jána. A tak sa dvaja fanatici dali dokopy a spojili svoje sily. Bohaté skúsenosti Gabala a ostrý analytický um Rahna vytvorili unikátnu kombináciu.
Gabal poskytol Rahnovi nové materiály, ktoré sa ukázali neoceniteľné. Medzi dokumentmi bol aj podrobný plán zámku Montségur. Rahn ho detailne preskúmal a porovnaním s ruinami zistil, že opis plne zodpovedá opisu legendárnej hory Monsalvat, kde je ukrytá relikvia. Znamenalo to, že Grál je ukrytý v bezprostrednej blízkosti zámku, ak nie dokonca v samotnom zámku. Ďalším výskumom Rahn zistil, že zámok je geometricky dokonalý až na jeden úsek, vďaka ktorému bola narušená jeho celková symetria. Tento úsek očividne nepasujúci do celkovej konštelácie stavby nedával Rahnovi spávať.
Nakoniec zistil, že ak dokreslí plán zámku tak, že bude úplne symetrický, tak na pláne sa objaví niekoľko miestností, ktoré ako keby neexistovali. Predpokladal, že ide o tajné, podzemné chodby a haly, ktoré sú iba pochované pod rozvalinami – ale práve v nich sa ukrýva relikvia. Spolu s Gabalom a ešte niekoľkými miestnymi pomocníkmi entuziastami sa pustili do práce. A potom sa začalo diať niečo nepredstaviteľné.
Rahn skutočne našiel podzemné chodby, o ktorých nikto z domácich ani netušil. Viedli do posvätných jaskýň, ktorých vchod bol zvonku zavalený lavínami. V týchto priestoroch sa zachovalo množstvo stôp po ľuďoch z rôznych epoch – neandertálcov, ľudí, ktorí pomaľovali steny až po Katarov, ktorí ich premenili sa svoje svätyne. Rahn našiel na stenách okrem všetkej ostatnej symboliky aj nápisy a obrázky Templárov. Znamenalo to, že Templári, alebo teda určite nejaká ich časť bola skutočne spojená s heretikmi, ba možno ochraňovali svätý Grál ešte roky po zničení zámku.
Rahn po návrate z expedície síce vydal niekoľko kníh, ale oficiálne tvrdil, že svätý Grál sa tak či onak nepodarilo nájsť. A tu sa začína čosi divné. Ak by Rahn naozaj Grál nenašiel, tak čo by ako fanatický hľadač urobil? Určite by organizoval ďalšiu expedíciu v nádeji, že bude mať nakoniec úspech. Alebo naopak, úplne rozčarovaný neúspechom by zanechal všetky svoje výskumy. Ale Rahn neurobil ani jedno ani druhé. Pokračoval v skúmaní minulosti Katarov, ale viac Grál nehľadal. Takto sa môže chovať iba človek, ktorý už našiel čo hľadal.
Ak teda Rahn Grál našiel, prečo to nezverejnil? Je možné, že Grál sa ukázal byť nositeľom nejakej informácie, ktorá sa mu zdala veľmi šokujúcou, a preto sa s ňou neponáhľal oboznámiť spoločnosť. Možno že chcel najprv zozbierať čo najviac poznatkov a zostaviť dôstojnú teóriu. Tak či onak, v čase, keď Hitler písal list Wirthovi list, nikto ani len netušil, že Grál je už nájdený a že je dokonca u Rahna v Nemecku.
Z tohto pohľadu je zaujímavá colná deklarácia, ktorú mladý vedec vyplnil pri prekročení francúzsko-nemeckej hranice r. 1929. Medzi mnohými predmetmi tam možno nájsť akýsi „medený kotlík na výrobu pary o vysokom výkone“. Načo by však archeológ potreboval taký kotol? Len na jedno jediné – aby v ňom ukryl niečo pred cudzími pohľadmi, ale niečo dosť veľké. Očividne sa Grál takto dostal do Nemecka.
Rahnove knihy upútali pozornosť Ahnenerbe, ba dokonca osobne Himlera. Dostal ponuku s Inštitútom spolupracovať, neskôr sa stať jeho kmeňovým zamestnancom. Otto Rahn oficiálne vstúpil do SS r. 1936. Kariérny postup mladého vedca bol závratne rýchly. R. 1937 sa už zúčastňuje veľkej expedície Ahnenerbe na Island – cieľom bolo nájsť legendárnu krajinu Tule. On v rámci expedície rieši svoje úlohy – hľadá na ďalekom severnom ostrove stopy pobytu Katarov. Bez valného úspechu.
Ale už r. 1938 sa mladý vedec s brilantnou kariérou dostáva do nemilosti. Príčiny sú také záhadne nejasné, ako aj mnoho iných vecí v živote Rahna. O tom, prečo sa tak stalo existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí o tom, že sa v rámci organizácie SS pokúsil obnoviť vieru Katarov, pričom aj mohol dosiahnuť určité výsledky. Podľa niekoľkých svedectiev Rahn v určitom okamihu naozaj začal vyznávať katarskú vieru. Problém bol v tom, že začal otvorene robiť propagáciu svojich názorov, ktoré sa však zásadne rozchádzali s Hitlerovou teóriou. Hovoril o tom, že je dôležité za každú cenu predísť európskej vojne, a že na základe starej viery a prastarých hodnôt je možné obnovenie a znovuzrodenie Európy. Kritizoval tvrdé prenasledovania inak zmýšľajúcich, dovoľoval si negatívne komentáre ohľadom koncentračných táborov. V jednom zo svojich listov takto opisuje situáciu vo vtedajšom Nemecku takto:
Som smutný z toho, čo sa v mojej krajine deje. Pred dvomi týždňami som bol v Mníchove. Počas dvoch dní by som dal prednosť výletu do mojich hôr. Tolerantnému, liberálnemu človeku ako som ja nie je možné žiť v takej krajine, akou sa stala moja vlasť. Hanbím sa za tú čiernu uniformu, ktorú som nútený nosiť a túžim sa jej zbaviť.
K zbaveniu sa uniformy došlo. Podal žiadosť o uvoľnenie a odišiel, čo však bolo sprevádzané množstvom všakovakých zákulisných rečí. Podľa jednej sa vraj ukázalo, že jeho rodičia boli Židia, podľa druhej bol usvedčený v homosexualite. Ale v oboch takýchto prípadoch – ako aj v prípade, že by bol otvorene politicky nekorektný – by bol bez akejkoľvek ľútosti vrhnutý priamo do koncentračného tábora, kde by mládenca rýchlo premenili na popol. Ale to sa nestalo, Rahn pokojne žil ďalej na slobode. Svojim blízkym však povedal, že cíti neprestajné nebezpečenstvo, že jeho život je vo veľkom nebezpečenstve. Predtuchy sa ukázali odôvodnené – na jar r. 1939, pri prechádzkach na lyžiach po strminách tirolských hôr ho pochovala lavína. Oficiálna verzia hovorí o nešťastnom prípade smrti. Neoficiálna o samovražde. Podľa známych údajov je v katarskej viere samovražda za určitých okolností prípustná. Rahn však chcel žiť a smrti sa bál. Šlo teda o vraždu. Hľadanie páchateľa však bolo onedlho zastavené.
Hlavnou otázkou však je, prečo bolo treba Rahna odstrániť, a prečo to trebalo urobiť tak zložito? Rahn veľmi veľa vedel.
Tu sa hneď aj ponúka ďalšia otázka – kde po smrti Rahna zmizol Grál? Odpoveď nie je až taká zložitá ako by sa zdalo. Už začiatkom 40-tych rokov kolovali po Nemecku zvesti o tom, že na zámku SS vo Wewelsburgu sa medzi chránenými relikviami nachádza aj Svätý Grál. Po porážke Nemecka bolo oficiálne vyhlásené, že v skutočnosti v podzemných priestoroch Wewelsburgu nebolo nič mimoriadne cenné, a že za Grál považovali nacisti kus horského kryštálu. Dá sa tomu veriť? Určite nie. Načo by esesáci do svojho centra ťahali práve nejaký horský kryštál? Ostávajú teda dva varianty: buď boli pracovníci Himlera klinickými idiotmi (čo je veľmi nepravdepodobné), alebo sa Grál naozaj nachádzal v podzemí Wewelsburgu, ale určite veľmi starostlivo ukrytý. Kde sa dostal po vojne je už iná otázka.
Keď Hitler písal r. 1934 list Wirthovi netušil, že Grál sa už nachádza u Rahna v Nemecku. Koncom tridsiatych rokov ho z ničoho nič premiestnili do Wewelsburgu, čo znamená, že nacistom sa akýmsi spôsobom podarilo zistiť, čo Rahn z Francúzska priniesol. V skutočnosti mohla voči nemu vzniknúť veľká vlna zlosti, veď sa snažil ukryť relikviu, ktorú hľadal samotný Hitler. To sa aj mohlo stať príčinou smrti Rahna.
To by aj mohlo byť všetko, ale existuje ešte niečo viac. Ide o to, že v Rahnových rukopisoch figuruje jedna veľmi mocná a tajomná organizácia, ktorá tiež mohla mať v kadečom prsty. Priorát Sionu je navonok organizácia, ktorá je voči katolíckej cirkvi nepriateľská, ale v skutočnosti sa veci majú úplne inak.
Počas výskumov sa Rahnovi dostal do rúk katarský rukopis, ktorý bol napísaný nezrozumiteľným písmom. Po dlhej, mnohomesačnej práci sa mu podarilo text rozšifrovať. A pred očami sa mu ukázali strany dávnych, zdalo by sa, že zabudnutých udalostí. Zistil, že Katari mali spojenia nielen s Templármi. Heretici mali celú sieť „agentov ovplyvňovania“.
V rozšifrovanom texte sa hovorí o silách, ktoré stoja proti Katarom. Medzi prvými je tajomná organizácia Priorát Sionu, o ktorom sa písalo na väčšine strán starého rukopisu. Ukázalo sa, že Priorát Sionu – tajný rád – pracuje ruka v ruke s katolíckou cirkvou. Ale zatiaľ čo cirkev funguje otvorene, tak Priorát je maximálne zakonšpirovaná tajná spoločnosť, ktorá sa neobmedzuje podmienkami katolíckej vierouky. Úlohou Priorátu bolo to, s čímsi nemohla dať rady oficiálna cirkev: zaviesť totálnu kontrolu nad umami a Dušami ľudí. Priorát sa čoskoro po svojom vzniku v 11. storočí pokúsil vytvoriť vlastný štát, na čo si vybral územie Palestíny. Známe križiacke výpravy boli iniciované a financované práve touto organizáciou. V skutočnosti boli križiacki králi najvyššie osobnosti Priorátu.
Keď im túto „šľachetnú“ iniciatívu od koreňov prekazili Arabi, Priorát zmenil postoj voči Islamu a začal s ním bojovať. V skutočnosti je centrum napätia na Blízkom Východe organizované Priorátom od tých čias dodnes. Vedenie Priorátu prešlo na iný druh svojej organizácie a vytvorilo „tajný štát“. Tu však už mnohým ľuďom svitlo o čo ide a rozhodli sa viac neslúžiť temným cieľom rádu a opustili ho a založili hnutie Katarov. Je jasné, že okamžite boli odsúdení na likvidáciu, a to hneď z dvoch dôvodov: veľmi veľa vedeli a postavili sa na odpor.
Hlavou rádu je Veľký magister. Na tomto poste už v minulosti pobývali mnohé obdivuhodné, legendárne osobnosti – Sandro Boticelli, Leonardo da Vinci, Issac Newton, Victor Hugo, Claude Debussy. Okolo magistra je úzky kruh vyvolených, tzv. Vidiacich. Nasleduje nižší stupeň – Zasvätenci, t.j. tí, ktorí už nepoznajú osobu Veľkého magistra, ale sú dosť hlboko zasvätení do záležitostí rádu. Tieto dve najvyššie, elitné skupiny tvoria základ rádu. Medzi túto elitu sa možno dostať iba po veľmi dôkladnom výbere a jediným spôsobom ako od nich odísť je smrť. Dve najnižšie úrovne sú tí, ktorí slúžia Priorátu, ale pritom nemajú ani poňatia o jeho skutočných cieľoch a úlohách. Sú to ľudia, ktorí majú navonok moc – politici, finančníci, generáli a pod. Je to proste „spotrebný materiál“, akurát že ľudský.
Členom Priorátu bol aj Haushofer, ktorý navrhol rádu podporiť Hitlera a dostať ho k moci. Inak nie je vysvetliteľné ako sa malá, trpaslíčia politická strana stala v Nemecku vládnucou. Priorát sa priamo skontaktoval s nacistickými špičkami a medzi oboma stranami došlo k nejakej dohode.
Priorát bol zároveň veľmi tesne prepojený s Ahnenerbe, v prvom rade skrz konkrétnych pracovníkov Inštitútu, ktorí boli zároveň zasvätencami rádu. Najzaujímavejšie je však to, že Priorát aktívne pôsobil aj v Západných krajinách, ktoré boli členmi protihitlerovskej koalície. A tu je hneď vidno, prečo sa Západ snaží zakryť a utajiť mnohé fakty existencie Tretej ríše.
Túto tému sme priniesli preto, aby sa ukázala ďalšia stránka pôsobenia na ľudské vedomie. Dnes existujúce skupiny – bez ohľadu na to, ako odovzdane hľadajú Grál – sú sotva samostatnou, progresívnou tendenciou z pohľadu Duchovného vývoja nášho Svetoponímania. Ale presne ako v počítači – ak je operačná pamäť plne obsadená rôznymi spustenými programami a na hard disku nieto miesta pre nové súbory – nemožno nahrať a spustiť nové programy a ich súbory. Pamäť takýchto hľadačov sotva umožní začať hľadať niečo mimo tých programov, ktoré im už doručil nejaký Pán a aktualizuje nejaký Pastier. Ale tu si iba stačí uvedomiť – kde je Pán, tam je určite aj otrok. Kde je vyvolenosť ako forma nadradenosti, tam nieto rovnosti. A v oboch Zákonoch – Starom aj Novom – je Pán prítomný. Preto takéto niečo nemôže patriť a ani nepatrí medzi naše Dedičstvo Predkov.
Jeden takýto Pastier sa usadil aj v slobodnom kresťansko-grálovskom vysielači. Je až naivne dojímavé, ako málo stačí mnohým ľuďom. Pretože dnes je medzi ľuďmi v móde antiamerikanizmus – tak niekoľko programov s tematikou proti USA či NATO im postačí. Ale čo môže takým prístupom dosiahnuť obyčajný človek? Nič progresívne, pokiaľ s informáciou o nesprávnosti niečoho nepríde aj informácia o tom ČO ROBIŤ. Ale z tohto smeru prichádza iba reklama na Pána – bez ohľadu na to, či v grálovskom alebo kresťansko-cirkevnom obleku.
A to hlavné, čo uniká je fakt prenosu energie. Životnej energie. Kde je nasmerovaná naša pozornosť, tam odchádza aj naša životná energia. Ak aj sledujeme niečo „proti“, tak jedine formou, že tomu venujeme pozornosť. Skrz emócie sa od nás uvoľňuje (naša životná) energia a dobrovoľne ňou zásobujeme to, proti čomu v princípe sme. A to im stačí – upriamiť pozornosť nevedomého stáda na ľubovoľný vhodný objekt a odoberať im životnú energiu. Ak by to nebolo tak, tak by prichádzala zároveň informácia ako veci meniť. BOJ PROTI akémukoľvek systému je jeho PODPORA. Kto chce meniť veci, musí na to inak. Ale o tom sme už neraz písali.
26.10.2016
