Počas uverejňovania tejto našej série o Katyni nám sem tam prišli aj dosť nečakané „rady“. V prvom rade nás upozornili, že to (zlí) Rusi pozabíjali (dobrých, samozrejme katolíckych) Poliakov. O tom, akí „dobrí“ sú Poliaci sa bude možno čoskoro dočítať v knihe z r. 1946, ktorá podrobne opisuje, ako nás Poľsko okradlo o naše územia na severe, čo dodnes žiadna (slovenská?) vláda nerieši.
Nemožno samozrejme tvrdiť, že celý národ je zlý – to už je prvok projektu Démon slovanstva. Ale nemožno ani súhlasiť s tým, ako sme boli okradnutí a ignorovať množstvo obetí, ktoré toto rozhodnutie prinieslo.
Čo sa týka problému Katyne je situácia dnes – čo do právnej podstaty – jasne uzavretá. Na medzinárodnej súdnej pôde bolo rozhodnuté – na základe dôkazov – že nie ZSSR dal povraždiť poľských zajatcov. Ale to nevadí rusofóbom pokračovať v ich križiackej výprave. Ostatne, ak na niečo nie sú dôkazy, tak existuje veľký priestor na tvorivosť…
Vari by bolo užitočné sa pozastaviť nad tým, prečo tak veľa ľudí nekriticky verí tomu, čo sa objaví na internete. Naši čitatelia – dúfame – sa riadia princípom Zdravomyslia. No a tým, ktorí nám často posielajú „overené“ informácie o tom, ako si „vymýšľame“ – veď všetky médiá okolo sú rusofóbske – môžeme povedať iba jedno. Naozaj urobíte lepšie, ak budete naďalej navštevovať „overené“ B-A mediálne zdroje. Je ich k dispozícii neúrekom. My sme a budeme Slovania.
A my pokračujeme v našej téme. Je naozaj potrebné sa oboznámiť s celou situáciou, ktorá sa v období Druhej svetovej vojny vyvinula, lebo bez toho nie je možné pochopiť podstatu celého problému.
Zamlčovaným faktom demokratických médií je aj to, že Ukrajinci a Bielorusi vítali Červenú armádu s veľkou radosťou. Prečo to tak bolo? Udalosti sa totiž vyvíjali nasledovne. Poľská šľachta už na tretí deň po napadnutí začala utekať pred nemeckou armádou, ale tento fakt nespôsobila iba a vyložene zbabelosť.
V 20. storočí už iba šľachta pozerala na vojnu ako na príležitosť a zdroj vlastného obohacovania sa. Ale Nemci svojim postupom už na tretí deň dali šľachte jasne najavo, že všetky jej zisky v tejto vojne budú 2 m2 zeme, pričom ani tu niet garancie, že to nebude pre niekoľkých šľachticov naraz. Šľachta okamžite prestala vidieť zmysel takej vojny a rýchlo zutekala do Rumunska. To isté však urobili aj v časoch poľsko-ruskej vojny r. 1920, hoci túto vojnu začali Poliaci. Samotný Piłsudski o tom napísal:
„Nad celou Varšavou visel prízrak špekulatívnej bezmocnosti a premyslenej zbabelosti. Jasným dôkazom toho bolo vyslanie delegácie s prosbou o mier“.
Ale keď nekompetentný Tuchačevský otvoril Piłsudskému tyl svojho frontu a Poliaci nečakane vyhrali, tak šľachta okamžite požadovala korisť. Touto korisťou sa stali územia Západnej Ukrajiny a Bieloruska.
Ukrajincov a Bielorusov vyháňali z ich pozemkov a rozdávali ich Poliakom, veteránom vojny z r. 1920. Táto situácia vyústila do neprestajných povstaní, ktoré tajne podporovalo Nemecko. Neskôr hnutie odporu prerástlo do toho, čo dnes poznáme ako Banderovci. Táto organizácia teda nevznikla ako potreba boja proti Sovietom, ktorí im nič neurobili, oni začali svoj boj proti Poliakom okupujúcim ich krajinu. Na potláčanie tohto ukrajinsko-bieloruského povstania roľníkov nasadzovali Poliaci jednotky poľských policajtov, ktorí si nijako nevyberali metódy.
Už vieme, že situácia okolo obsadzovania území okupovaných Poliakmi bola zo strany Červenej Armády neočakávaná a mobilizáciu vyhlásili neskoro. Kvôli situácii s urýchlenou mobilizáciou a nedostatkom času boli pri obsadzovaní Západnej Ukrajiny a Bieloruska vytvorené aj oddiely z profesionálnych vojakov ČA. Jedna takáto jednotka s veliteľom Rozanovom dostala za úlohu zaútočiť na Grozno. Veliteľ v hlásení z 20. septembra napísal:
„Naša motorizovaná skupina pri Skideli narazila na poľský oddiel v sile okolo 200 ľudí, ktorý potláčal protipoľské povstanie. Týmto trestným oddielom bolo zabitých 17 miestnych obyvateľov, medzi nimi aj 2 mládenci vo veku 13 a 16 rokov. Mechanizovaná skupina pri útoku napadla protivníka z oboch strán… Protivník kládol tvrdý odpor 1 a pol hodiny a celý boj skončil až po 18 hodinách.“
Boj bol naozaj tvrdý, lebo skupina Rozanova mala straty a jeden vojak bol ranený. Nuž hľa, Poliaci vedeli, že ČA už tretí deň útočí a aj tak dali prednosť zabíjaniu bieloruských mládencov…
Poliaci rozhodne neboli takí idioti, aby nepochopili, prečo musia ako vojaci zotrvávať v zajateckých táboroch. Ich cieľom však bolo ostať v týchto táboroch až do konca vojny a navyše, ZSSR sa im vonkoncom nepáčilo. NKVD sa úporne snažilo presviedčať Poliakov, aby sa sformovali a tajne pôsobili na území obsadeného Poľska a bojovali proti Nemcom.
Rok pred napadnutím ZSSR Nemeckom – v októbri 1940 – Beria navrhoval, aby v jednom Sovchoze na juhu ZSSR sformovali prvú poľskú divíziu. Poľských generálov a dôstojníkov bolo k dispozícii nadostač, presnejšie viac než dosť na jednu divíziou. Nenašli sa však takí Poliaci, ktorí by chceli bojovať.
V ZSSR neexistoval plán útoku na Poľsko, neexistovali plány umiestňovania vojnových zajatcov, nevedeli, kde internovať vojakov. Situácia sa však vyvinula veľmi rýchlo a napriek očakávaniam. Príprava okolo riešenia tohto problému sa systematicky začala až 19. septembra, lebo nastal problém čo robiť so zajatcami, kde ich držať.
Beria v tom čase riešil problémy procesov nevinne odsúdených v kauze Ježov a len v roku 1939 bolo na slobodu prepustených 360 000 nevinne odsúdených ľudí. Armáda na internáciu poľských zajatcov nedostala k dispozícii ani jeden gulag. Napríklad poľskí dôstojníci ušli a ich ženy ostali pod nemeckou okupáciou. Dostávali listy od mužov zo ZSSR, pričom adresa odosielateľa bola napr. Dom kultúry Gorkého a podobne. Tak si tam Poliaci v skutočnosti žili.
Pretože neboli priestory, tak nastávali situácie, že z kúpeľov vyháňali rekreantov a obsadzovali ich zajatými Poliakmi. Používali sa aj kostoly, kláštory – teda všetko, čo bolo možné použiť. Generálov však ubytovávali v súkromí.
Záznamy hovoria, že napríklad na trhu v Starobeľsku sa nedalo prechádzať, lebo bol celý prepchatý poľskými dôstojníkmi, ktorí sa hneď pustili do špekulácií. Podľa údajov sa vtedy pod názvom „zajatecký tábor“ skrývalo najčastejšie stravovacie zariadenie s kuchyňou, kde sa vojenským zajatcom vydávala 3x do dňa teplá strava.
ZSSR bolo plánované hospodárstvo, ak chceli niečo postaviť, tak bolo potrebné rok vopred požiadať o pridelenie materiálu. Ak by sa pripravovali rok predtým na internovanie Poliakov, tak by existovali pripravené kapacity na takúto akciu. Nebolo však nič. Zajatci preto neraz ostávali v miestnych saunách a liečebných ústavoch. O prísnosti ich režimu svedčia záznamy, že ešte aj 3 mesiace po internácii nachádzali u poľských dôstojníkov pištole a náboje.
Bolo však treba obozretne pracovať aj s medzinárodnou situáciou a nepoddávať sa provokáciám. Veď aj vojnu proti Poľsku začali Nemci tak, že svojich vojakov prezliekli do poľských uniforiem a sami si zničili svoju rádiostanicu, pričom zabili aj niekoľko vlastných ľudí. Potom hneď vyhlásili, že to urobili Poliaci. A práve zabitie týchto nemeckých vojakov bolo formálnym dôvodom na vyhlásenie vojny Poľsku zo strany Nemecka.
A teda, čo sa v skutočnosti stalo s poľskými dôstojníkmi v Katyni?
Dva týždne po vstupe ČA do Západnej Ukrajiny a Bieloruska – 30.9.1939 – dal ZSSR obyvateľstvu týchto území podmienku. Ak chcú žiť v ZSSR, tak musia prijať Sovietsku vládu ako formu riadenia, musia znárodniť banky a veľké podniky a všetku zem odovzdať roľníckym výborom. Za tri týždne bolo obyvateľstvo rozdelené na volebné okruhy po 5 000 obyvateľov, zvolilo si volebné a spočítavacie komisie, vybralo kandidátov za členov národných výborov a 22. októbra tajne za nich hlasovalo.
27. októbra 90,8% členov odsúhlasilo podmienky ZSSR a požiadali o prijatie do ZSSR. Za prijatie do ZSSR hlasovalo 86% všetkého obyvateľstva. Najvyšší Soviet žiadosť prijal a zároveň v tom čase odovzdal vtedy suverénnej Litve Volyňskú oblasť s hlavným mestom Viľňusom. Toto však poľská „exilová“ vláda vo Francúzsku pod vedením Sikorskeho nemohla odpustiť a v novembri 1939 vyhlásila ZSSR vojnu. Táto vláda už mala partizánske oddiely tzv. Armády Krajovej a tie hneď začali bojovú činnosť na Západe ZSSR formou teroristických útokov proti stúpencom sovietskej moci a rôznym objektom. Vojna pokračovala až do júla 1941, keď ZSSR a vláda Sikorskeho uzavreli vojenskú dohodu. Tým, že Sikorsky začal vojnu proti ZSSR zmenil vojakov Poľskej armády nachádzajúcich sa na území ZSSR z Poliakov internovaných na území ZSSR na vojnových zajatcov krajiny bojujúcej proti ZSSR. Tým začalo byť ešte ťažšie ich presvedčiť na vojnu proti Nemecku a už rátali na 100% s tým, že v zajatí prečkajú až do konca vojny.
Zajatí poľskí generáli otvorene odmietali formovať divízie a veliť im, pričom sa odvolávali na Sikorskeho.
Keďže Poliaci vytrvalo odmietali nastúpiť do bojov za oslobodzovanie Poľska, boli nakoniec poslaní na nútené práce do troch gulagov, kde mali pracovať napríklad na stavbe ciest okolo Smoleňska dovtedy, kým neprejavia rozhodnutie vstúpiť do armády a bojovať za oslobodzovanie Poľska. Takto z internačných táborov – kde nerobili iba dostávali jedlo – boli v dávkach posielaní vlakmi do gulagov na nútené práce. Odoslanie dávky veliteľ internačného tábora oznamoval telegramom do Moskvy. Veliteľ správy NKVD zase telegramom v mieste ich príchodu oznamoval ich príjem.
Teda telegram veliteľa internačného tábora alebo strážnej jednotky NKVD s textom napr. „splnené 200“ oznamoval vyslanie alebo prijatie dávky 200 zajatcov. Neznamenalo to – ako sa to snažia dnes prekrútiť – „zabitých 200“ a pod.
V tomto smere je opäť poučné si pripomenúť citáty W. Churchilla. Keď sa Sikorsky stretol s Churchillom 15. apríla 1943 presviedčal ho, že to NKVD zabilo poľských dôstojníkov v Katyni. Churchill však povedal:
„Ak sú vaši dôstojníci mŕtvi, nikto ich neoživí. Neverte provokácii. Nemecká propaganda sa snaží vniesť nezhody medzi spojencov. Áno, boľševici vedia byť veľmi krutí, ale v tom je ich sila. A tá slúži nášmu spoločnému cieľu zničiť nemeckú silu.“
Sikorsky o 3 mesiace neskôr zahynul pri brehoch Španielska. Poliaci tvrdia, že ho zabila sovietska rozviedka. Ale britská tajná služba dodnes neodtajnila spis o jeho smrti. To môže znamenať iba jedno jediné – zabili ho Angličania.
A ako bolo na tom z pohľadu propagandy Nemecko? Propaganda bola už v tých časoch dávno najsilnejšou zbraňou. Európanov nemohla nijako nadchnúť a oduševniť nemecká doktrína nadradených Árijcov, veď Nemci hlásali, že oni sú vyvolení potomkovia veľkých Árijcov minulosti. Ale potom na akom základe mohli spojiť európske národy, ktoré boli nimi podrobené? Potrebovali zjednotiť Európu a jej národy v boji proti komunistickému internacionalizmu. Strach pred komunizmom nebol však samospasiteľnou myšlienkou, lebo komunisti boli vo všetkých krajinách. Hitler si podrobil krajiny, ktorých komunistické strany vstúpili do Komunistickej internacionály, ale Stalin po celé dva roky – do napadnutia ZSSR – vôbec na to nereagoval. Pracujúci Európy však videli, že práve komunisti sú ich politickými ochrancami, ostatným politickým stranám išlo – vtedy ako aj dnes – iba o vlastné zisky a nie o pracujúcich a ich rodiny. Ale práve robotníci sa mali stať vojakmi armády Tretej ríše. A navyše – čo s Anglickom a USA, veď to sú spojenci komunistického ZSSR.
Ostala teda iba stará, ale osvedčená idea, o ktorej dnes všetci kritici mlčia – bola to idea boja so židovským obyvateľstvom Európy. Táto idea sa hodila po všetkých parametroch. Všetci ju poznali a bolo známe aj to, že Komunistická internacionála a aj vládnuca špička v ZSSR boli v značnej miere Židia. Známe bolo aj to, že v Anglicku je židovská lobby všemožná a USA principiálne riadi práve ona. Preto bolo ľahko nastaviť propagandu tak, že Nemci bojujú proti Židom.
Ďalej bolo potrebné nastaviť obyvateľstvo Európy tak, že pod vládou zlých Židov sa do Európy tlačia americkí negri, indickí miešanci a kozáci s Mongolmi. Oni do Európy vtrhnú, znásilnia a porežú všetkých Európanov. Pretože však iba slová nepôsobia na obyvateľstvo dostatočne efektívne, potrebovali Nemci poukázať na ďalšie židovské zločiny, aby vystrašili národy Európy. Preto r. 1943 vykopali masové hroby poľských dôstojníkov, ktorých aj sami postrieľali na jeseň r. 1941 a v ich likvidácii obvinili sovietskych Židov. To bol centrálny propagandistický útok Nemecka v celej vojne.
Nemeckej tlači preto dával inštrukcie osobne ríšsky minister propagandy Dr. Göbbels. Len od 6. po 13. apríl dal novinárom inštrukcie o Katyni v rozsahu 40 strojom písaných stranách. V nich je Stalin spomenutý iba jediný raz, lebo všetky inštrukcie sa koncentrovali iba na Židov.
Göbbels spája anglických a sovietskych Židov takto:
„…aby títo židovskí neľudia, ktorí uzavreli spoločnú dohodu medzi Londýnom a Moskvou…“
Systematicky huckal Európanov proti Židom:
„Takýto ideálny prípad spojenia židovského zverstva s odpudzujúcou židovskou lživosťou sme my nepoznali v celej európskej histórii.“
Pod zámienkou katyňskej udalosti Nemci vyviezli Židov z varšavského geta do Osvienčimu a tvrdo postupovali voči tým Židom, ktorí v gete ostali. Göbbels žiadal pevne prepojiť katyňský nález so Židmi:
„Bolo by absolútne nesprávne predpokladať, že sme pretláčali našu zahraničnú propagandu tým, že vnútri krajiny používame židovskú otázku v katyňskom prípade. Aj vodca dáva dôraz na to, aby židovská otázka bola spojená s katyňskou udalosťou. Zodpovedajúca inštrukcia pre tlač bola daná včera v denných pokynoch“.
Göbbels žiadal, aby sa antisemitská propaganda viedla nepretržite:
„Tu sa nám znovu predkladá možnosť nasmerovať pozornosť svetovej a nemeckej verejnosti na Židov. Teraz Židia znovu vymysleli machináciu. Znovu robia svojimi známymi metódami – zamlčovať veci, ktoré sa im nehodia. Židovská tlačová agentúra – ktorá vymyslela túto machináciu – dosť drzo a bez škrupúľ priznáva úmysel Židov zabiť mlčaním a pochovať bez hluku katyňskú udalosť potom, ako už bolo otvorených toľko hrobov. To je čisto po židovsky. Takýmto spôsobom sa snažia zaretušovať zmiznutie 12 000 poľských dôstojníkov. Zodpovedajúci bod musí byť vložený dnes do hesla dňa…“
Musolini napríklad vydal pokyn, aby sa v Taliansku otázka Katyne nepreberala vôbec. Bolo to preto, lebo taliansky fašizmus bol na rozdiel od nemeckého nacizmu tesne previazaný so sionizmom a na rozdiel od Nemecka na území Talianska neboli žiadne obmedzenia pre Židov. Musolini preto nechcel Katyňou vyvolať v Taliansku výbuchy antisemitizmu.
Z pohľadu zdravého sedliackeho rozumu Nemci akosi nepochopiteľne riskovali, keď postavili celú svoju propagandu na Katyni – vyzerá to, že sa naozaj zbláznili. Veď čo by nastalo, ak by hlavná zložka, ktorá bola v tejto afére zainteresovaná – poľská exilová vláda Sikorskeho – prehlásila, že poľských dôstojníkov zabili Nemci? Celý svet by uveril Poliakom a nie Nemcom! A podľa všetkej logiky tak aj urobiť mala, a to aj vtedy, ak by aj reálne existovali dôkazy, že poľských dôstojníkov zabili Rusi. Veď po vojne by bol dostatok času na detailné odborné vyšetrenie. Ak by Poliaci obvinili Nemcov, tak celá sila nemeckej propagandy by nakoniec padla na ich vlastné hlavy.
Z praktického hľadiska by sa vojaci spojencov nemej ochotne vzdávali Nemcom, európske národy by sa od Nemecka odvrátili, Druhá svetová vojna by sa skončila rýchlejšie a prelialo by sa v nej menej krvi.
Ale Hitler aj s Göbbelsom boli dosť obozretní a už vôbec nie idioti. Keď začali katyňskú provokáciu dobre vedeli, že Poliaci so Sikorskym na čele sú ich vazalmi a že presne splnia rozkazy z Berlína.
Hitler aj s Göbbelsom tiež dobre vedeli, že Poliaci vo vojne zradia svojich spojencov: Anglicko, Francúzsko aj ZSSR. A Sikorsky naozaj bol zradca, ktorý konal v prospech Nemecka.
Podľa niektorých dezinformácií sa Sikorsky obrátil na medzinárodný Červený kríž s požiadavkou o medzinárodné vyšetrenie nálezu v Katyni. Aký iný chamtivec – okrem poľskej šľachty – by začal v čase druhej svetovej vojny účinkovať v nemeckej propagandistickej mašinérii? Medzinárodný Červený kríž by postavil Nemcov aj Poliakov pri nezávislom vyšetrovaní mimo priameho vplyvu na chod skúmania, a preto ani Nemci ani Sikorsky nepotrebovali žiadne nezávislé vyšetrovanie. Toto vyšetrovanie by odhalilo hitlerovskú provokáciu.
13.4.1943 Nemci v rádiu oznámili, že oni objavili a vykopali masové hroby s 12 000 poľskými dôstojníkmi. Neznalým by sa zdalo, že táto otázka bola pre Poliakov absolútnou novinkou. Už o dva dni nato – 15. apríla – pozval Churchill Sikorskeho na pracovné raňajky a presviedčal ho, aby sa Poliaci nezúčastnili hitlerovskej provokácie.
Ale už na nasledujúci deň – 16. apríla – vydala poľská exilová vláda v Londýne komuniké, v ktorom bez akýchkoľvek nezávislých vyšetrovaní fakticky prehlásila, že poľských dôstojníkov postrieľali Rusi. Ba čo viac, Sikorsky vykecal podstatu dôverných rokovaní, ktoré viedol so Stalinom.
Poľská zrada spojencov bola podlá a cynická, a teda slovami Göbbelsa:
„Takéto niečo sme doteraz nepoznali v celej svojej vojenskej histórii.“
Čo vlastne stála svet a spojencov zrada Poliaka Sikorskeho?
Za prvé, oficiálnymi spojencami Nemecka v Druhej svetovej vojne boli Taliansko, Fínsko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko a Bulharsko, ale okrem vojsk týchto štátov do nemeckej armády dobrovoľne vstúpilo 1,8 milióna občanov ďalších krajín, vrátane oficiálne neutrálnych Španielov a Švédov. Z nemeckých dobových filmových kroník sa dá zistiť, kto išiel spolu s Nemcami proti ZSSR: Lotyši, Estónci, Belgičania, Dáni, Holanďania, Francúzi, Španieli, Taliani, Rumuni, Slováci, Maďari, Chorváti. Sovietskych ľudí však najviac vraždili Poliaci.
Taliani poslali na pomoc Nemecku 300 tisícovú armádu, pričom do sovietskeho zajatia padlo 48 954 talianskych zajatcov. Koľko muselo byť Poliakov v nemeckej uniforme, keď ešte pred rokom 1943 padlo do sovietskeho zajatia 60 280 osôb? Treba však vedieť, že od roku 1944 už zajatých Poliakov neposielali do zajateckých táborov, ale ich hneď po zajatí vysielali do centier, kde sa formovali divízie Vojska Poľského na boj proti fašistom.
Za druhé, vojna sa zo strany Nemcov veľmi rýchlo stala oveľa krutejšou. Nemci a ich spojenci sa neochotne vzdávali do zajatia, na sovietskom fronte bojovali do pádu Berlína, ba dokonca aj po oficiálnej kapitulácii Nemecka. Rakúsky historik Stefan Karner – špecialista na nemeckých zajatcov – píše o neefektívnosti dvoch sovietskych propagandistických organizáciách, ktorých úlohou bolo rozkladať nemeckú armádu:
„Obe tieto organizácie a ich výzvy na prechod na stranu protivníka nemali viditeľný úspech medzi nemeckými a rakúskymi vojakmi. Okrem toho nacistická propaganda cieľavedome šírila strach pred sovietskym zajatím, ktorý ešte podporovala pridávaním napríklad oznamu medzinárodnej lekárskej komisie z 30.4.1943 o vraždách v Katyni.“
Čím dlhšie trvala vojna, tým viac nemeckých civilistov zabíjalo anglo-americké letectvo, tým viac nemeckých vojakov a ich spojencov zomieralo na fronte, ale zomieralo aj viac Britov, Američanov aj obyvateľov ZSSR.
V katyňskom prípade priniesla poľská podlosť svetu milióny zabitých v Druhej svetovej vojne navyše. O Poliakoch sa vyjadrovali ako Churchill tak aj Stalin a iní vodcovia, ale na adresu poľskej šľachty sa jasne vyjadril aj samotný Piłsudski na zjazde veteránov poľsko-sovietskej vojny v Kališe r. 1927:
„Vymyslel som množstvo krásnych slov a vysvetlení, ktoré budú žiť aj po mojej smrti a ktoré zaradia poľský národ medzi idiotov.“
A tu sa ponúka otázka, či poľská podpora nemeckej propagandy neznamenala podporu nacizmu formu šľachtického idiotizmu? Treba hneď a rázne povedať, že nešlo o žiaden idiotizmus, presnejšie nie oba o idiotizmus.
Keď Nemci v lete 1941 pod Smolenskom obsadili sovietske zajatecké tábory so zajatými poľskými dôstojníkmi a na jeseň ich postrieľali, tak ich zakopali v parkovej zóne Smolenska tak neokrôchane, že na tieto masové hroby hneď narazili Poliaci, ktorí slúžili v nemeckej armáde. Títo už začiatkom r. 1942 postavili nad masovými hrobmi dva brezové kríže. Ale to nebolo všetko. Keď sa dozvedeli, že v ZSSR sa formuje poľská armáda pod velením generála Andersa, tak Nemci – aby vyvolali medzi Poliakmi a ZSSR rozkol – ešte v decembri 1941 poslali do štábu Andersa v Buzuluku provokatérov, ktorí boli prestrojení za poľských partizánov. Títo priniesli mikrofilm a správu, že poľských dôstojníkov pod Smolenskom postrieľali Rusi.
Teda o tom, že poľskí dôstojníci boli postrieľaní už vedel aj Sikorsky ešte r. 1941. Ale Sikorsky nielenže nezačal konať, on dokonca ani nepožiadal ZSSR o preverenie tejto informácie. Poliaci začali s propagandou až o jeden a pol roka neskôr, keď z Berlína prišiel rozkaz. Katyňská zrada však nie je prvou ani poslednou zradou spojencov zo strany Poliakov.
Napríklad keď v septembri 1939 Nemci rozbili Poľsko, tak Hitler – ktorý na Západe nemal viac záujmov – nástojčivo ponúkal Anglicku a Francúzsku mier, ale títo ho neprijali. Nemci teda začali prípravu námornej blokády Veľkej Británie.
Angličania ako odvetu vymysleli pre nich životne dôležitú operáciu: obsadenie neutrálneho Nórska. Britskí historici vo filme ZÁPADNÝ FRONT o tom podávajú takéto informácie:
„V takejto situácii nadobudli najdôležitejší strategický význam škandinávske krajiny. Ak by anglické a francúzske vojská obsadili Nórsko, tak Nemci by sa ocitli odrezaní od zásob železnej rudy, ktorú dostávali cez Nórsko a Švédsko. Okrem toho bude nemecká flotila pripútaná k Baltickému a Severnému moru, pretože na našej strane by bola číselná prevaha, cez ktorú by Nemci sotva mohli úspešne preniknúť. Územie Nórska tiež zabezpečí Angličanom a Francúzom vojenské letiská. Nálety na územia Nemecka – najmä jeho severné časti – budú ľahko realizovateľné. Rastúca vojensko-priemyselná prevaha Nemecka sa stáva neúnosnou.“
V októbri 1940 však okupáciu Nórska a Dánska realizovalo nemecké velenie, čím tieto plány nadobro prekazilo. V tejto operácii Nemecko predbehlo protivníka iba o 24 hodín. Tu vzniká veľmi naliehavá otázka: kto upozornil Hitlera, ktorý pôvodne o okupácii Nórska ani neuvažoval – že sa ho pripravujú obsadiť spojenci?
Britské historické zdroje hovoria o tom, že francúzske a britské jednotky už boli na ceste na lodiach, keď Hitler obsadil Nórsko. Tieto oficiálne údaje však zamlčujú fakt, že v expedičnom vojsku bola zaradená aj jedna poľská brigáda. Znamená to, že poľská šľachta Sikorskeho o tomto pláne vedela a aj ho Nemcom dobre predala.
Poľská šľachta totiž hrala svoju veľkú hru. Poľsko bolo obsadené Nemeckom, ale ak Veľká Británia a Francúzsko uzavrú s Hitlerom mier, tak nikto okrem Hitlera nemohol dosadiť Sikorskeho do Poľska. Táto hnusná zrada pridala oveľa viac preliatej krvi do Druhej svetovej vojny. Druhou stranou mince však bol fakt, že Poliaci sa týmto tesne spriahli s Nemcami. Teraz sa však iba Nemci stali hrozbou prezradenia, čím ich prinútili robiť to, čo potrebovali.
Zo záznamov komunikácie medzi Göbbelsom a Ribbentropom jasne vyplýva, že Sikorskeho chcel Göbbels pozvať na exhumáciu pozostatkov poľských dôstojníkov do Katyne. Túto akciu rázne zastavil až Hitler, lebo to by znamenalo kompromitáciu Sikorskeho, s ktorým ešte rátal do ďalších dôležitých kombinácií.
V Göringovom štábe pracoval veľmi zdatný britský špión, ktorému sa podarilo vypátrať spojenie nacistov so Sikorskym. Spojenci si nemohli dovoliť škandál vyplývajúci z takéhoto odhalenia, preto britská spravodajská služba Sikorskeho utopila v lietadle.
Dokončenie tejto témy prinesieme nabudúce.
18.04.2017
