Zo všetkých demokratických médií sa dennodenne vylieva množstvo špiny na všetko slovanské, najmä však na Rusko. Hoci vytvárajú dojem, že problém je v prezidentovi Putinovi, nedávno rusofóbi odkryli masky. Stalo sa tak v posledný májový týždeň 2015 v článku, ktorý vyšiel v novinách Financial Times. Už len niekoľko citátov sa nedá hodnotiť inak, ako úsilie zamerané na rozdúchavanie nenávisti voči Rusku:
„Prezident RF Vladimír Putin patrí v dávnej tradícii ruského myslenia. Jeho odchod zo zastávaného postu nič nezmení. Akýkoľvek pravdepodobný následník Putina bude sledovať analogický kurz.“
„Ruský problém nie je pre Západ novinka. Vznikol ešte pred 200 rokmi, v období koncom napoleonského obdobia, keď sa medzi Ruskom a Európou vytvorila priepasť v tom, čo považujeme za hodnoty“.
„Časom odpor zo strany Nemecka na západe, Veľkej Británie a potom USA na juhu a Číny s Japonskom na východe ohraničili zónu bezpečnosti Ruska v severnej a centrálnej časti Eurázie, na územiach postsovietskeho priestoru“.
Mimoriadnu pozornosť si vyžaduje fráza o „odpore Nemecka“, pod ktorým sa myslí útok fašistického Nemecka na Sovietsky zväz 22. júna 1941. Takto sa menia dejiny na históriu – v súlade s orwellovským prístupom. Pozrime sa na tento „problém“ trochu bližšie. Je to totiž problém všetkých Slovanov, nie iba Ruska. To iba bráni v ceste totálnej likvidácii všetkých Slovanov. Odporúčame vám si pozrieť známe video „Ja, ruský okupant“. A aby sme neostali jednostranní, pozrite si aj video „Americký mierotvorca“. Súdiac podľa zúrivej reakcie Ukrajiny a USA, prvé video dosiahlo adresáta…
Aká to bola v minulosti tá krajina, ktorú dnes nazývame Rusko? Hoci sa to zdá nepravdepodobné, Rus o. i. naučila Európanov sa umývať. V čase, keď sa Anna Jaroslavna stala francúzskou kráľovnou, nielenže bola asi jediná, ktorá sa v Európe pravidelne umývala, ale okrem iného ovládala niekoľko jazykov aj písmom, pričom jej manžel sa podpisoval krížikom…
Ivan IV. zabil omnoho menej ľudí počas svojej vlády ako jeho európski súčasníci, no dodnes ho volajú „Terrible“. Nemenej dôležité sú okolnosti vládnutia Pavla I., ktorého dodnes nazývajú šialeným tyranom všetci západní, resp. prozápadní historici. No pritom počas jeho vlády ruská armáda obsadila Rím, Korfu aj Maltu. Ako prebieha posledných 400 rokov to, čo môžeme smelo nazvať informačnou vojnou proti Rusku? Pozrime sa na ňu skrz niekoľko príkladov.
11. marca 1801 napísala britská tlač, že ruský imperátor Pavol I. dovládol. Zaujímavosťou však je to, že správy takéhoto charakteru sa objavovali v britskej tlači už od januára toho istého roku. Boli to správy takéhoto druhu: „Očakávame správu už v nasledujúcej pošte, že veľkodušný Pavol prestal vládnuť…“; prípadne „podľa všetkého, v ruskej vláde už prebehli veľké zmeny, alebo nemôžu neprebehnúť v najbližších dňoch…“
Už dlho sa o cárovi viedli reči, že je to hlupák, blázon, ktorý sa nekontroluje a podobne. Začali – ako obyčajne – v Západnej Európe, no systematicky sa šírili aj v samotnom Rusku. Pozrime sa na podstatu činov Pavla I. nie ako nepriatelia Slovanov, ale z pohľadu doby, v ktorej žil. Takto budeme schopní zistiť aj to, komu a prečo bola jeho smrť výhodná.
Prečo o Pavlovi I. ostali iba zlomyseľné karikatúry, a prečo západní historici oslavujú iba slabých ruských vládcov? Prečo sa západnej obľube tešia takí ako Nikolaj II. a Gorbačov? Od ktorého cára sa toto všetko začalo?
Vráťme sa do časov tretieho roku Livónskej vojny r. 1565. Vtedy sa po celej Európe začali objavovať lístočky s takýmito textami: „Absolútne zverské, strašné, doteraz neslýchané a pravdivé zvesti, aké zverstvá završujú Moskoviti so zajatými kresťanmi z Litlandie, mužmi aj ženami, pannami aj deťmi a akú biedu dennodenne im spôsobujú v ich krajine“. Takéto lístočky sa v tej dobe distribuovali po Európe. Dnes by sme ich mohli nazvať „YELLOW PAGES“, alebo u nás udomácnené „zlaté stránky“. Teda platená inzercia. Vyrábali ich v Norimbergu a sú pamätné najmä tým, že sa v nich po prvý raz objavila protiruská téma. Európania si začali systematicky predstavovať Rusov ako krajinu divochov, krutých barbarov, otrocky pokorných svojim despotom.
Informačná vojna sa teda začala už za čias Ivana IV. nazývaného aj Hrozný. O čo išlo v politike 16. a 17. storočia? Rusko bola stále krajina akosi mimo Európy, ale zato krajina usporiadaná, hospodársky aj politicky silná. Zatiaľ čo v Európe prebiehali kruté náboženské vojny a začali sa vytvárať základy dnešných štátov, v Moskovii harmonicky spolunažívajú rôzne národy. Napríklad pokojne spolunažívajú Rusi aj Tatári, Taliani stavajú Kremeľ, Nemci s Angličanmi slobodne popíjajú. Je to svet bez reštrikcií. Poliaci aj Litovci horia s Rusmi jedným jazykom, Ivan IV. rozšíril hranice na východ aj juh a začal sa zapodievať získaním prístupu k baltickému moru.
Začala sa krvavá vojna, ktorá trvala 25 rokov. Vtedy Rusko po prvý raz zistilo, že vojna sa nevedie iba na bojovom poli. Podstata či súčasť každej vojny je vojna informačná. Tak či onak, informačná vojna je vojna a vždy zabíja ľudí. Ľudia, nemajúc správne informácie v správny čas konajú činy, ktorých výsledkom je ich fyzická likvidácia.
V tejto vojne je výrazný moment zrady blízkeho priateľa Ivana IV., Andreja Kurpského. Hoci je dodnes oficiálne považovaný za prebehlíka na Západ, bol to v skutočnosti obyčajný platený špión. Jeho zrada – tým, že predal celý plán útoku ruskej armády Západu – spôsobila likvidáciu 20 000 ruských vojakov. V Rusku nechal napospas osudu aj svoju rodinu. Tu je dôležité poznamenať, že hoci ju tzv. „Hrozný“ a krutý cár mohol zlikvidovať, nikomu z nich sa nikdy nič nestalo. Taký „Hrozný“ bol „Hrozný“ cár.
Zradca Kurpský dostal na Západe za svoju zradu mesto, 28 dedín v jednej lokalite a 10 v druhej, ako aj rozsiahle pozemky. Mal teda začo svojim chlebodarcom ďakovať…
No práve Kurpský začal systematicky – akože z „prvej ruky“ – šíriť obrazy o Rusku ako o temnom cárstve a Ivana IV. nazývať „temným tyranom“. Týmto dal Západu do rúk silnú ideologickú zbraň na zmenu politickej situácie na Rusi. Šíril fámy o nespočetných popravách v Moskve, o tom, že ich osobne a s radosťou sledoval sám Ivan a podobné výmysly.
Ale ako vyzerá porovnanie „Kruťasa“ Ivana IV. s jeho súčasníkmi? Za 30 rokov svojej vlády dal Ivan popraviť okolo 4 000 ľudí. No v r. 1572 bolo iba za jedinú noc – nazvanú bartolomejská – v Paríži zabitých 20 000 ľudí. Približne v tom istom období Henrich VIII. dal popraviť 72 000 ľudí, čo v tom čase predstavovalo 2,5% obyvateľstva. Za kráľovnej Alžbety bolo popravených už 82 000 ľudí. V r. 1522 bolo v Nemecku pri potláčaní sedliackeho povstania popravených 100 000 ľudí. A títo ľudia „učili“ ruského cára humanizmu…
Rusko za vlády Ivana IV. dosiahlo približne dnešné hranice. No pritom nebol zničený ani jediný národ, ani žiadnemu majiteľovi pozemkov nekonfiškovali ani jediný hektár zeme. No v Livónskej vojne proti Rusku po prvý raz bojovala celá koalícia kráľovstiev Západu. Bolo teda potrebné koncentrované úsilie polovice Európy, aby sa Rus nedostala k moriam. V tomto období sa aj zrodil nový druh informácií, orientovaný na najširšiu verejnosť. Skoro všetci rukí vládcovia dostali prívlastok „tyran“, za čím bola snaha poštvať obyvateľov krajiny proti vlastnému vladárovi. V tejto súvislosti bola vydaná aj celá rada systematicky protiruských kníh. Jedna z nich od Henricha Standena položila ideologický základ tomu, čo sa neskôr v politike Západu začalo volať „Plán Ost“. On založil druh literatúry opisujúcej Rusko bez toho, aby bral do úvahy reálne udalosti. Britský diplomat Giles Fletcher tiež vydal knihu podobného žánru, ale okrem štandardnej dezinformácie prekvapil informáciou o tom, že cárovič Dmitrij – syn Ivana IV. a následník trónu – bude zavraždený a moc v krajine nakoniec prejde do iných rúk. Bol zabitý niekoľko mesiacov po tom, ako bola kniha vydaná. Ďalšia anglická náhoda? O niekoľko mesiacov po jeho zavraždení sa začala v Rusku krvavá vojna. Už za touto vojnou, kedy Rusko napadli a drancovali Poliaci stáli Angličania. Poľsko je dodnes v orbite anglickej spravodajskej služby. Vojna skončila porážkou Poliakov, ale za cenu množstva krvi. O časti tejto vojny hovorí aj film 1612.
Zaujímavá je podobnosť tomu, že aj správa o skorej smrti Pavla I. vyšla v britskej tlači 2 mesiace pred atentátom. Odkiaľ majú práve Angličania takého informácie? Prečo im vadil práve Pavol I.?
V roku 1801 už bola verejná mienka na strane sprisahancov, cár Pavol bol vo všeobecnosti považovaný za blázna. V deň jeho vraždy bola kňažná Oľga Žrebcová na bále u pruského kráľa, kde sa stavila po ceste do Anglicka. Práve v jej petrohradskom byte sa nachádzal salón, kde sa stretávali sprisahanci. Keď dostala informáciu o zavraždení cára, od samej radosti tak silno vykríkla, že aj sám pruský kráľ ju upozornil na nemiestne spávanie. Oficiálne zdroje uvádzajú, že do Londýna odišla za svojou láskou, britským diplomatom Wilfordom, ktorého cár dal vyhostiť z Ruska. Údajne nevedela bez neho žiť. No jej cesta bola v skutočnosti služobná či obchodná. Cez ňu sa do Petrohradu dostali 2 milióny britských libier, čo bola odmena pre sprisahancov. Peniaze boli ešte iba na ceste, ale vražda už bola vykonaná.
Angličanmi zaplatený prevrat priviedol na trón následníka Alexandra, ktorý sa lepšie hodil Angličanom. Vždy, keď sa Rusko nepáči Západu znamená to, že ide svojou vlastnou cestou. Problém je iba v tom, že aj v Rusku sa vždy nájde dostatok zradcov ochotných za cudzie peniaze robiť akékoľvek špinavosti. Ale to už patrí ku kresťanstvu. Vieme, že Ježiš mal 12 učeníkov, z ktorých ho dvaja zapreli. 17% zradcov sa vždy nájde v každom národe, ktorý sa hrdí názvom „kresťanský“. Je to jeden zo želaných efektov tých, ktorí kresťanstvo vytvorili.
Keď sa v Európe dostal k moci Bonaparte, začali sa viacerí európski monarchovia obávať o svoje tróny. No práve na ich strane začal víťazne bojovať Suvorov so svojou armádou. Napriek tomu západní historici dodnes používajú karikatúry z tých čias, ktoré znevažujú Suvorova, robia z neho zverského mäsiara. Najskôr ich predkovia pred stáročiami mýtus vymysleli, a teraz ho ich potomkovia používajú už ako absolútnu pravdu v najvyššej inštancii.
Pri opisoch bojov Suvorova akosi zabúdajú na veľké činy spojené s jeho výpravou. Bezprecedentný je napríklad jeho prechod Álp. Tieto prekonal aj s armádou, aby sa na dohovorenom mieste stretol so spojencami, rakúsko-uhorským vojskom. No Rakúšania jednoducho na dohodnuté miesto a v dohodnutý čas „zabudli“ prísť.
Na základe takýchto príkladov správania sa spojencov k ruskej armáde vydal cár Pavol Suvorovovi rozkaz k návratu do Ruska. No namiesto zradných spojencov organizovaných Angličanmi sa začala komunikácia s Napoleonom. Cár rozviazal dohodu s Rakúsko-Uhorskom a začal spolupracovať s Francúzskom. Pochopil, že napriek úspechom svojej armády spojenci nedajú Rusku využiť jej víťazstvá. No a Bonaparte prišiel s oveľa jasnejšími ponukami. Navrhoval spojiť sily oboch impérií a rozdeliť si svet. Veď to, že Pavol I. obsadil Maltu nedávalo Angličanom spať. Rozhodli sa preto za každú cenu prekaziť spojenectvo Ruska a Francúzska. Bolo pre Angličanov veľmi nebezpečné. Británia r. 1801 už začala vplyvom ruskej flotily strácať hegemóniu na mori a Napoleon na svojej ceste do Indie už obsadil Egypt. Ruskí kozáci boli na pochode do Indie. Po ceste sa mali v Perzii spojiť s Francúzmi a to by bol už koniec anglického vykorisťovania indického subkontinentu, teda koniec ich blahobytu.
Cár Pavol ešte poslal v predvečer svojej vraždy Kazakom na pochode list, v ktorom sa hovorí: „Cieľom je všetky tie (= anglické koloniálne sídla v Indii) zničiť a utláčaných vládcov (maharadžov) oslobodiť a láskavo preorientovať na závislosť od Ruska takú, akú mali od Angličanov a obchod presmerovať k nám“. Britská koruna nikdy nebola k Indom láskavá, ba práve naopak, vždy sa chovala k nim kruto. Nie náhodou ho Angličania diskreditovali po celej Európe. Ale keď Pavol prijal ponuku od Bonaparta, podpísal si rozsudok smrti. A ruská flotila už útočila na Korfu a eskadra admirála Ušakova kontrolovala Jadran.
Keď dostal Napoleon správu o zavraždení Pavla I. povedal: „Nepodarilo sa im dostať ma v Paríži, tak ma dostali v Petrohrade“.
V januári 2012 sa Veľká Británia pod vplyvom okolností otvorene priznala, že na území Ruskej Federácie organizuje tajnú spravodajskú činnosť. Ale veľký škandál vznikol ešte 6 rokov predtým. Vtedy ruské spravodajské služby oznámili, že pracovníci britskej diplomatickej služby používajú zvláštne elektronické zariadenia na odovzdávanie tajne, t.j. nelegálne získaných informácií. Tieto prístroje boli zamaskované ako obyčajný kameň nenápadne pohodený na tráve v blízkosti stromov. Ruké spravodajské služby zverejnili video britského agenta, ktorý takýto prístroj preberal. Zábery vtedy odvysielali v Rusku bežné televízne kanály verejne.
Anglická vláda používa tajné operácie proti svojim ekonomickým a politickým konkurentom už tisícročie. Začiatkom 20. storočia bola sformovaná výzvedná služba MI6, pričom využila všetky skúsenosti, ktoré za dlhé stáročia nadobudla. Dôležité však je to, že za vytvorením organizácie stála rodina Rotschildovcov, ktorá sa už dlhšie a s veľkým znepokojením prizerala ekonomickým úspechom svojich geopolitických konkurentov, najmä Nemecka a Ruska. Napríklad v Rusku rástol HDP 12 až 13% ročne až do roku 1916, rubeľ bol stabilný a 100% priviazaný k zlatému pokladu.
Táto ekonomická stabilita nijako nevyhovovala britskej vláde, presnejšie tým, ktorí ju riadili z pozadia, t.j. finančným magnátom na čele s rodinou Rotschildovcov. Začali preto systematicky rozohrávať ruskú kartu naraz v niekoľkých smeroch. Vo Veľkej Británii sa na izolovanom mieste, na súkromnom hrade rodiny Rotschildovcov r. 1913 stretlo 7 najväčších bankárov tých čias. Akciu detailne naplánoval Rotschild a precízne podľa plánu vykonal Nelson Aldridge Rockefeller. Bol to projekt vytvorenia Federálneho Rezervného systému USA, teda FRB. Vďaka tomu elita dostala možnosť kontrolovať finančnú masu v USA a spúšťať tlačiareň dolárových bankoviek kedykoľvek to potrebovali.
Princíp vyrábania peňazí „zo vzduchu“, t.j. iba si nákladmi na papier a farbu, teda nekontrolovanú tlač papierikov bol odskúšaný v Anglicku ešte r. 1694. Ale na to, aby každý uveril, že práve americké papieriky sú cenné a iné nie, bolo treba ešte niečo urobiť. Najskôr museli presvedčiť celý svet, že práve ich výrobok – americký dolár – je skutočnou hodnotou. Ďalej museli všetci na svete uveriť, že všetky ostatné emisné centrá sveta nie sú dôležité. Museli teda rozbiť ekonomiky tých krajín, ktoré vydávali svoje valuty a boli celosvetovo uznávané. Z tohto dôvodu bola ekonomická nezávislosť Nemecka a Ruska na anglosaskom systéme pre bankárov veľkým problémom, ktorý museli nevyhnutne zlikvidovať. Pristúpili teda k činom.
Hlavným bodom programu bolo zatiahnuť Rusko a Nemecko – dve muchy jednou ranou – do vzájomnej vojny a nechať ich v nej vykrvácať. Na realizáciu plánu boli nasadení najlepší agenti britskej spravodajskej služby.
Do Petrohradu pricestoval s mimoriadne tajným poslaním špeciálny britský agent Oswald Reiner. Počas svojich štúdií na Oxforde sa „spriatelil“ so spolužiakom, ruským kniežaťom Félixom Jusupom. Stretli sa tajne v jednom petrohradskom byte a začali pripravovať plán odstránenia Rasputina.
Britská spravodajská služba pripravila ešte r. 1912 plán vtiahnutia Ruska do vojny na Balkáne. Už tam mal začať vojenský konflikt medzi Ruskom a Nemeckom. No práve Rasputin odvrátil vojnu, lebo mal na cára veľký vplyv. Nikolaj II. bol vôbec jeden z najslabších panovníkov, akých kedy Rusko malo. Rasputin dokázal presvedčiť Nikolaja II., aby nevstúpil do vojny proti Rakúsko-Uhorsku. Britská rozviedka teda začala pripravovať plán „B“, ktorý rátal s použitím v Rusku piatej kolóny. To sú všetci tí obyvatelia vlastnej krajiny, ktorí sú za finančnú odmenu vždy ochotní spáchať akúkoľvek špinavosť a zradu proti vlastnému národu. K piatej kolóne už vtedy v Rusku patrili redakcie rady ruských novín a časopisov, ktoré boli vždy ochotné za peniaze publikovať akúkoľvek Angličanom potrebnú informáciu, vrátane informácií o Rasputinovi. Takto sa začali postupne objavovať prvé články o tom, že Rasputin si to „rozdáva“ často a s kadejakými ženami, a to najčastejšie hromadne. Cieľom bolo zdiskreditovať Rasputina v očiach cára aj ľudu. Dnes je už známe, že britská tajná služba najímala v Rusku ľudí fyzicky podobných Rasputinovi, aby chodili na miesta, kde ich mohlo vidieť veľké množstvo ľudí, napríklad do reštaurácií. Tu si so spoločnosťou ľahkých žien prenajímal postranné „izbičky“. Nechával pootvorené dvere, prípadne iba zatiahnuté závesy a pri „zábave“ s takými „pracovníčkami“ sa choval veľmi hlučne. Jeho reči malo počuť čo najviac návštevníkov reštaurácie, pričom sa zmieňoval nahlas aj o tom, ako „to má rada cárovná“ a podobne. No a platená inzercia to následne rozniesla po celom Rusku.
To, že Rasputin sa nikdy takto nechoval potvrdzuje aj fakt, že po páde cára za dočasnej a neskôr aj boľševickej vlády sa štátnemu aparátu nikdy nepodarilo nájsť ani jeden jediný dôkaz proti Rasputinovi. Nehovoriac o tom, že na nájdení takejto informácie tvrdo pracovali aj západné spravodajskú služby. Výsledok je jedna veľká nula, teda nič.
V takejto hre je dôležité, že ak je záujem odstrániť človeka z politickej hry, vždy je hlavné zasadiť prvý úder a potom sponzorovať následný informačný útok. Bol to predsa nepriateľ politických záujmov Veľkej Británie.
Zdiskreditovať Rasputina sa ale nepodarilo. Preto musela nastúpiť druhá fáza. R. 1914 bol na neho spáchaný prvý pokus o vraždu a starec už nedokázal odvrátiť vojnu s Nemeckom. Odohralo sa to 2 týždne pred začiatkom Prvej svetovej vojny, pred vraždou následníka trónu v Sarajeve. Útok kindžalom však Rasputin prežil, ale počas osudového rozhodnutia Nikolaja II. bol v nemocnici.
Dnešní historici majú dosť veľký problém vysvetliť príčiny vzniku Prvej svetovej vojny, lebo celá situácia je veľmi nelogická. Oficiálne Rusko r. 1914 zahájilo mobilizáciu, a to – údajne – kvôli hrozbe útoku zo strany Rakúsko-Uhorska. Ale vojnu Rusku nevyhlásilo Rakúsko-Uhorsko, ale Nemecko, a to údajne kvôli národnej mobilizácii. Viedeň mlčala. Nemecko síce vyhlásilo vojnu Rusku, ale okamžite prešlo do obrany, lebo sa nepripravovalo na napadnutie Ruska. Nemecko malo plán vojny proti Francúzsku, nie Rusku. Vojnu navyše vyhlásil cisár Wilhelm, pričom tento krok vôbec nekonzultoval so svojim veliteľským zborom, profesionálnymi vojakmi. Ďalšia divná vec je to, že do útoku nastúpilo Rusko a nie Nemecko, ktoré vyhlásilo vojnu. Nikolaj II. uzavrel dohodu so „spojencami“, teda so skupinou, kde bolo Francúzsko aj Anglicko. Tento osudový akt Nikolaja II. – teda vstup ruskej armády na cudzie územie – veľmi očakávali práve spojenci. Vojna ukázala, že vlastné záujmy sú Angličanom vždy bližšie ako akékoľvek spojenecké záväzky.
Rasputin sa však napriek ťažkému zraneniu obdivuhodne pozviechal a bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby Rusko z vojny vystúpilo. A toto bolo pre britské plány obrovským problémom. Pod tlakom Rasputina začalo Rusko prípravy na uzavretie separátneho mieru s Nemeckom, čo by znamenalo hrozbu spoločného – teraz už spojeneckého – úderu na Anglicko. Britská koruna to nemohla zniesť a vypracovala plán definitívnej likvidácie Rasputina. No plán museli realizovať poddaní ruského cára. Anglosasi vždy dávajú prednosť boju cudzími rukami.
V tejto veci sa tajne stretol Reiner s Félixom Jusupovom na byte v Petrohrade. Félix bol homosexuál. Touto aktivitou sa tak náruživo „zaoberal“ počas štúdií na Oxforde, že v Anglicku sa dodnes používa slovo „Félix“ pre ľudí s takouto orientáciou. Pri druhom pokuse o vraždu vylákali Rasputina na stretnutie. No vyzeralo to tak, že ho nedokážu zabiť. Rasputin vybehol dokonca von a už už by bol ušiel, no tu dostal tretí výstrel. Bol to kontrolný výstrel priamo do hlavy revolverom kalibru .45. Takúto zbraň značky Smith and Wesson používala britská spravodajská služba. Kontrolný výstrel teda vykonal anglický revolver a aj anglický agent. V roku 2004 Angličania priznali, že kontrolný výstrel do hlavy Rasputina vykonal ich tajný agent.
V Anglicku sa r. 1918 znovu na hrade rodiny Rotchlidovcov podávalo šampanské. Británia odstránila z geopolitického poľa najväčších hráčov sveta. Ekonomické záujmy boli vždy hlavnou pohnútkou konania Angličanov proti Rusku bez ohľadu na „cover story“ pre naivnú verejnosť. Rusko muselo prísť o svoj zlatý poklad a Nemecko o silnú marku. A teraz prišiel čas implementovať na svetovú arénu americký dolár, kontrolu nad ktorým Rotschildovci s partnermi získali už r. 1913. Ďalej bolo dôležité odpojiť väzbu medzi zlatom a dolárom a dolár mal sám osebe nahradiť zlato. Prvý krok urobili v USA. V rokoch veľkej depresie – r. 1933 – prezident Roosewelt pod hrozbou 10 rokov väzenia vydal príkaz všetkým Američanom, aby odovzdali všetko osobné zlato do úschovy FRB výmenou za papierové certifikáty. Zároveň odstránili z obehu všetky zlaté tehličky a mince.
Hneď nato Roosewelt vykonal otvorenú devalváciu dolára, t.j. všetky papierové certifikáty, kt. Američania dostali za svoje zlato stratili na cene v prepočte na doláre.
Roosewelt odôvodňoval porušenie americkej ústavy tým, že bolo potrebné predísť odtoku zlata za hranicu. Druhý raz porušil Konštitúciu prezident Nixon r. 1973 keď vyhlásil, že dolár nie je viac krytý zlatom. A tak dnes celý svet má namiesto zlata krytie meny zabezpečené dolárom.
Nixon zrušil krytie zlatom preto, lebo De Gaulle v roku 1965 poslal do USA loď, na palube ktorej bolo 1,5 miliardy amerických dolárových bankoviek. Žiadal Američanov ich vymeniť za zlato. Američanov doslovne šokoval, ale zámenu voľky-nevoľky urobili, lebo De Gaulle pohrozil, že Francúzsko vystúpi z NATO a zruší všetky americké vojenské základne na svojom území. Nečudo, že sa ho snažili zlikvidovať. Príklad De Gaulleho navyše nasledoval nemecký kanclér.
Teda všetky meny sveta sú dnes kryté dolárom a dolár nie je krytý ničím…
Rok pred koncom Druhej svetovej vojny Anglosasi navrhli Stalinovi podpísať Breton-woodskú dohodu, kt. položila základ vytvoreniu Medzinárodného menového fondu aj Svetovej banky pre rekonštrukciu a rozvoj. Presnejšie je vôbec základom celého toho ekonomického systému, v ktorom dnes žijeme. ZSSR vtedy dohodu podpísal. Bolo to preto, lebo r. 1944 už spojenci viedli tajné separátne rokovania s nacistickým Nemeckom o mieri. Takto by mohli hneď začať vojnu proti ZSSR, ale už spolu s Hitlerom. No keď ZSSR definitívne porazil fašizmus, Stalin odmietol ratifikovať dohodu, lebo o. i. hovorila, že dolár sa stane jedinou svetovou valutou, ktorá sa bude kótovať v zlate. Táto dohoda zaväzuje všetky krajiny hromadiť nie zlato, ale americké doláre.
Ako odpoveď Stalinovi spojenci hneď zhodili atómové bomby na Hirošimu aj Nagasaki. Bol to akt zastrašovania a o niečo neskôr prehovoril vo Fultone svoju známu reč W. Churchill. Začal sa studená vojna, ktorú nezačal Sovietsky Zväz. Bola to iniciatíva Anglosasov
Rast ekonomiky ZSSR o 6% ročne prevyšoval rast ekonomiky USA a o 8% Francúzsko. Potom však prišiel spád, lebo sovietski lídri, ktorí prišli po Stalinovi už nedosahovali jeho formát. Nedokázali postaviť hospodárske záujmy svojej krajiny nad ideologické záujmy a aj svoje osobné.
Takto svetová elita zostavila svetovú dolárovú pyramídu. Hoci veľa ľudí verí, že už už padne, nemusí to byť také prosté. USA sa zabezpečili tak, že po celom svete začali rozdúchavať vojnové konflikty. Cieľom je ukázať, že všade okrem USA a ich spojencov je zle. A tam, kde nie je bezpečne neostávajú ani peniaze. Investori sťahujú peniaze z krajín, kde sú konflikty a ukladajú ich tam, kde je bezpečne. „Najlepšie“ do americkej ekonomiky či štátnych obligácií.
Dnes teda už nejde ani o to, aby po revolúcii organizovanej CIA v cudzej krajine bola dosadená „priateľská“ vláda. Ide iba a výslovne o to, aby sa vytvoril a udržiaval dlhý reťazec chaosu. Že zomierajú nevinní ľudia vrátene detí nikoho z organizátorov „show“ nezaujíma. A toto v plnej miere platí aj pre Ukrajinu.
Ak dnes začalo Rusko predaj ropy z nových nálezísk na Jamale do Západnej Európy za ruble, ak sa začal vzájomný obchod s oficiálne už najväčšou svetovou ekonomikou – Čínou – v národných menách, koniec hegemónie Anglosasov už vidno na horizonte. Je to pre nich veľký problém, lebo totiž toto jediné dokáže zničiť ich dolárovú pyramídu. Preto majme na pamäti – môžeme citovať Puškina – „Sme vo vojne krásavci!“. Anglosasi urobia všetko pre to, aby zabránili pádu svojej pyramídy. Vojna sa môže hocikedy dostať do horúcej fázy. Nie z viny Ruska alebo Číny.
25.2.1995 sa v Moskve odohralo dôležité stretnutie. Presne o 19:00 vstúpil do haly jedného moskovského hotela muž v stredných rokoch. Bol to druhý sekretár britského veľvyslanectva v Ruskej Federácii Richard Gordon, inak pracovník britskej spravodajskej služby. Vošiel do výťahu a potom do izby 652, aj keď predtým chvíľku nervózne prešľapoval pred dverami.
V izbe ho čakal pracovník ruskej spravodajskej služby. Po krátkom privítaní mu pustil videokazetu s hojnými pornovýkonmi pána druhého sekretára. Rýchlo sa zorientoval a prejavil záujem zistiť, čo musí urobiť, aby sa videokazeta dostala do jeho rúk a žiadne kópie sa neobjavili nikde inde. A takto sa dostal do rúk ruskej spravodajskej služby – výmenou za kazetu – jeden konkrétny tajný dokument.
Teda už na druhý deň mali na stole jedného z najvyšších úradov Ruska tajný dokument z jedného britského ministerstva. Bolo to spoločné memorandum CIA a britskej spravodajskej služby, v ktorom bola podrobne rozpísaná prognóza rozpadu Ruska na najbližších 10 rokov.
Podľa tejto prognózy k rokom 2015-2020 už Rusko ako jeden štát nemá existovať. Rozpad mal začínať postupne od r. 2012 fázou, v ktorej sa mal odčleniť Petrohrad a celá západná časť Ruska sa mala integrovať do Európy. Ďaleký Východ sa mal stať nezávislou republikou, orientovanou na Japonsko. Kaukaz sa mal stať nezávislý, samostatný islamský štát ako aj Povolžie s hlavným mestom Kazaň. Len časť zvyšného územia mala ostať Ruskom. No najzaujímavejšie v dokumente bolo, že základ tohto rozpadu mal zabezpečiť nový rezident Ruska, ktorým sa mal stať Alexander Lebeď. Keď sa r. 1996 zhoršil zdravotný stav Jeľcina, scenár sa hrozil realizovať…
Ruskú ekonomiku rozbíjali vtedy na časti oligarchické skupiny, v Čečensku pokračovala vojna, pod vplyvom A. Berezovského sa na vrchol politického Olympu pomaly usadzoval generál Lebeď, ktorého hviezda začala rýchlo stúpať.
16.6.1996 v prvom kole prezidentských volieb začal Lebeď dostávať hlasy od ľudí, ktorí v ňom videli toho, kto zavedie poriadok v krajine. Dostal sa na druhé miesto a začal ohrozovať Jeľcina. Ten mu preto ponúkol vysoký post výmenou za to, že sa vzdá kandidatúry. Po porade s Berezovským Lebeď súhlasil, veď dostal od Jeľcina plnú moc robiť akékoľvek rozhodnutia, pričom Jeľcin sa chystal na operáciu srdca.
V tom čase ruská spravodajská služba už mala v rukách informácie, že rad osôb v okolí Jeľcina tajne pripravuje plán odstránenia Jeľcina tak, aby sa na jeho miesto dostal práve Lebeď. V tomto projekte už aktívne pracovali britské aj americké spravodajské služby.
Lebeď bol odstránený v snahe znemožniť mu prebrať moc od Jeľcina. Poslali ho spravovať Krasnodarskú oblasť, kde nešťastnou náhodou zahynul pri leteckom nešťastí…
Tento článok nie je iba opisom minulých udalostí v Rusku, je to v prvom rade ukážka toho, ako pracujú Anglosasi pri dosahovaní svojich cieľov. Nedajme sa oklamať, žijeme v dobe, že ide naozaj o všetko alebo nič. Obama má prečo byť nervózny. Plán sa očividne zasekol a čas sa kráti.
