V poslednej dobe prišiel na náš knižný trh preklad ďalšej knihy Dr. V. Sineľnikova DEDIČSTVO PREDKOV s podtitulom Nadobudnutie Sily Roda, čím sa myslí Boha Roda. V slovanskom ponímaní je Boh Rod jednotný a pomnožný zároveň, v porovnaní s kresťanskou mytológiou je Stvoriteľom. Všetci naši Bohovia sú Ipostázami Boha Roda, t.j. jeho „funkčnými“ prejaveniami. Ipostázami 1. stupňa – len pre lepšie priblíženie problematiky – Boha Roda sú Nebeský Boh Otec Svarog a Nebeská Matka Lada Bohorodička. Z tohto pohľadu je slovansko-árijská mytológia unikátom na rozdiel od dnes prevládajúcej kresťanskej, judaistickej alebo mohamedánskej v tom zmysle, že Boh Rod nie je mužského rodu, lebo obsahuje zároveň mužský aj ženský princíp. Znamená to, že pre Našich Predkov bol mužský aj ženský princíp ROVNOCENNÝ, t.j. nikdy neexistovalo nadradené postavenie muža a podriadené postavenie ženy v zmysle civilizačnej logiky. U mohamedánov je dodnes platné, že žena nemá Dušu a kresťania túto doktrínu zmenili len pred pár storočiami, pričom hlasovanie „prešlo“ s previsom jediného hlasu. V oboch systémoch je Boh mužského rodu.
Dr. Sineľnikov pochádza z Krymu a je védickým autorom. Jeho knihy už dávno odporúčame našim čitateľom, čo to je zároveň dôvod, prečo sa musíme vyjadriť k tomuto prekladu. Možno totiž povedať, že obsahuje DEZINFORMÁCIE. V zmysle Odinovej Zápovede – tento princíp vidno aj v poľskom filme KEĎ SLNKO BOLO BOHOM – kto podporuje zlo stáva sa spoluzodpovedný za jeho ďalšie šírenie. A v tomto prípade bolo skreslené Dedičstvo našich Predkov v preklade knihy autora, ktorého dlhodobo odporúčame aj my. Z pohľadu Svedomia musíme upozorniť na kvalitu aktuálneho prekladu. V minulosti sme na problém kompetencie prekladateľskej práce vydavateľstvo už raz upozornili, ale očividne k žiadnej zmene nedošlo. Neostáva nám teda iná možnosť ako upovedomiť našich čitateľov.
Pod védickým autorom myslíme autora, ktorý vychádza primárne zo Slovansko-Árijských Véd a – ako hovorí aj názov knihy – z Dedičstva Predkov celkovo, čím má na mysli našich, slovanských Predkov, Predkov nášho spoločného, veľkého a kedysi jediného Národa čo tvrdí ešte aj Mauro Orbini.
Niektorí ľudia žijú v naivnej predstave, že akonáhle začne niekto hovoriť cudzím jazykom, tak vie preložiť všetko. Takému niečomu však môžu uveriť iba tí ľudia, ktorí nemajú absolútne žiadnu skúsenosť s prácou s cudzím jazykom. Odborníkom je situácia jasná. Pozrime sa na to takto: o akej problematike sa môžeme bežne baviť s inými ľuďmi na ulici v rodnom jazyku? Ak neberieme do úvahy každému dostupné „kuchynské konverzácie“, počasie či „pivné reči“, zistíme, že nie o všetkom a nie s každým. S koľkými ľuďmi možno „bežne“ pokonverzovať o riešení sústavy parciálnych diferenciálnych rovníc a stanovovaní okrajových podmienok ich riešenia? Ako je to s matematickým aparátom opisujúcim elektrodynamické deje, detailmi chirurgickej operácie, fázové posuvy prúdu a napätia a ich opis v komplexnej rovine v elektrotechnike, riadením kozmickej lode či ponorky… a mnohými ďalšími odbornými vecami? Rýchlo zistíme, že aj v rodnom jazyku máme oblasti, kde iba samotná – a nesporná – znalosť jazyka nestačí, vždy je nevyhnutné poznať problematiku o ktorej je reč. A teraz si predstavte, že máte do alebo z cudzieho jazyka preložiť niečo z odbornej oblasti, ktorú neovládate ani v rodnom jazyku. A tu je základný problém ponúkaného prekladu védického autora – prekladateľka nemá o odbornej stránke obsahu ani poňatia. Možno by sme mali byť radi, že vydavateľstvo nevydáva inú odbornú literatúru. Predstavte si, že by knihu pojednávajúcu o problematike operačných zákrokov na traumatologickom chirurgickom oddelení dali prekladať napríklad mäsiarovi – veď stačí, že pozná jazyk…
Hlavnou profesionálnou vlastnosťou čestného prekladateľa je schopnosť preložiť podstatu opisovaného javu, udalosti a podobne tak, aby sa zachovala pôvodná myšlienka autora pôvodného textu. Tu totiž nejde o to, ako sa môže pani prekladateľka „blysnúť“ na cudzí účet, ľudia knihu kupujú kvôli autorovi a obsahu, nie prekladateľke. Ak by sa táto chcela v danej oblasti etablovať, tak nech si napíše vlastnú knihu.
Ponúkaný preklad hrubým spôsobom porušuje prekladateľskú etiku napríklad tým, že do prekladaných textov voľne vkladá svoje komentáre, pričom sa ani netrápi ich označiť ako svoje komentáre. Takto môžeme hovoriť o vedomom vkladaní dezinformácií, ktoré pôvodný text neobsahuje. Ak čitateľ nie je upozornený na to, že prekladateľom či prekladateľkou doplnené „vysvetlivky“ nepochádzajú od autora knihy, ale boli vsunuté až pri preklade, tak neraz môže celkový dojem preloženého diela vypáliť ako dielo akéhosi schizofrenika.
Pozrime sa na niektoré opísané aspekty prekladu konkrétne. Ako prvý udrie do očí nápis:
Vo svete býva zvykom, že ak sa do cudzieho jazyka prekladá titul všeobecne známeho autora, ponecháva sa pôvodný názov, ktorý dielu dal autor. On totiž najlepšie vie, prečo danú knihu napísal a čo ňou chce povedať. Toto síce nie je samo osebe zásadný problém, ale už má čo do činenia s prekladateľskou etikou. Prečo? Vezmime si napríklad román L. N. Tolstoja VOJNA A MIER. My síce vieme – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – že ani tento názov nie je správne preložený. Tolstoj totiž napísal VOJNA A МЇРЪ, kde Obraz bukvice „Ї“ je Občina. Správne preloženie aj do modernej ruštiny teda je VOJNA A NÁROD. Tak či onak, súčasný ruský názov používajú prekladatelia do všetkých jazykov sveta. Prečo? Lebo ak sa na akomkoľvek fóre spomenie konkrétny román a konkrétny autor, každý presne vie o kom a o čom je reč. A teraz si predstavme, že niekto by ten istý román preložil napríklad ako NAPOLEONOLÓGIA… a takto môžeme dávať príklady zo Shakespeara, Puškina atď.
Ďalej, védickí autori – a dá sa povedať, že práve védickí autori – používajú vlastnú verziu písania názvov, ktoré majú priamy vzťah k našej Kultúre, teda ku Kultúre našich Predkov. Ide o to, že civilizáciou zavedené metódy zničili už značné bohatstvo nášho jazyka – a pokračujú ďalej. Z nášho pohľadu nazývame „Sväté“ to, bez čoho sa nedá jestvovať. Preto naša Zem je Svätá, Predkovia sú Svätí, Rod je Svätý a pod. V minulosti boli všetky slová jedno-jedno značné, dnes nám – ako keby výdobytok – neraz ponúkajú na jedno slovo viacero významov a ešte hovoria, že to je „bohatstvo“ nášho jazyka. My sa snažíme vrátiť naspäť tak, ako sa to prakticky dá, a preto sú prípady, kedy na vzdanie úcty Predkom používame veľké písmená. Úcta k Predkom je základným pilierom našej Kultúry. Ostatne, aj Kresťania majú svoje pravidlá, ktoré striktne dodržiavajú. Nikto nenapíše „biblia“, všade vidíme „Biblia“, vždy používajú „Pán Boh“ a nie „pán boh“ a podobne. Rovnako vidíme „Korán“ a „Alah“ a nie „korán“ a „alah“. Ak my napíšeme Predok, myslíme tým člena nášho Rodu, teda príbuzného bez ohľadu na to, kedy žil. Ak napíšeme predok, myslíme prednú časť čohokoľvek – auta, domu a pod, ak napíšeme Kultúra myslíme Kultúru našich Predkov, ak kultúra, tak môže ísť napríklad aj o kultúru rastlín a pod. Ak napíšeme Boh, myslíme tým niektorého z našich Bohov, ak boh, máme na mysli boha akéhokoľvek iného národa, vrátane Kresťanov, teda cudzozemca, nie nášho príbuzného. Musíme zdôrazniť, že ani v kodifikovanej ruštine sa na takéto názvy nepoužívajú veľké počiatočné písmená. Ale všetci naši autori – védickí autori – tento úzus dodržiavajú. Ako by sa cítili kresťania, keby im niekto do ich Biblie zavádzal svoje názory na písanie veľkých a malých písmen? Aj Dr. Sineľnikov vo svojich knihách dodržiava toto – hoci nepísané – pravidlo… prečo ho teda preklady nemajú? Odpoveď, samozrejme, poznáme. V neposlednom rade chýba odborná znalosť prekladanej látky.
Na strane 8 prekladu nájdeme pod čiarou prvú „odbornú“ poznámku – ako všetky ostatné, nikde nie je uvedené, že je to „vysvetlivka“ prekladateľky. V texte autor hovorí o svojom pobyte v Omskej gubernii, v osade Okunevo. O niekoľko riadkov nižšie spomína rieku Tara, ktorá tiež tečie v Omskej oblasti. Okolie obce Okunevo je známe svojimi paranormálnymi javmi vďaka známemu Okunevskému kryštálu. Práve preto je hojne navštevované. Stretávajú sa tu Pravoslávni Staroverci, stúpenci Hinduizmu a samozrejme aj Kresťania. Môžete si pozrieť dokumentárny film na túto tematiku:
Existenciu rieky Tara v Omskej oblasti si možno overiť aj cez internet:
Na výseku mapy Omskej gubernie nájdete Oblasť Tara, mesto Tara, rieku Tara, aj osadu Okunevo:
Informácie možno nájsť aj na oficiálnom omskom portáli. Stačí chcieť… My si pripomeňme, že názov prastarej dŕžavy TARTARIA vznikol práve spojením mien TARCH a TARA, detí Perúna, na pamäť ktorých dostala dŕžava meno.
A jedno z malebných zákutí osady Okunevo:
Ďalším unikátom je poznámka na strane 14. Pani prekladateľka podáva svoj názor, že ak niekto spomína Védy, tak tie môžu byť výlučne indické…
Poznámka na strane 22 – Občina – je ďalšou ukážkou nekompetentnosti v oblasti našej Kultúry.
V texte na strane 64 je uvedený citát Puškina. Preklad uvádza „nemorálnosti“, hoci pôvodný text znie „безнравственности“. Z pohľadu našej Kultúry je zásadný rozdiel medzi morálkou a mravnosťou. Ani náhodou nejde o ekvivalentné pojmy.
Ak sa pani prekladateľke páči Ošo, je to opäť jej súkromný názor. Odkaz na neho pod čiarou na strane 114 však nemá s kontextom opisovaným autorom nič spoločné. Naša Kultúra určite nekopíruje Oša, čím samozrejme nechceme povedať, že nemá význam ho čítať.
Zdroje odporúčané pod čiarou na strane 143 nepoznáme, ale Sineľnikov ich neodporúča. Môžu aj nemusia byť k veci z pohľadu Véd, ale zase chýba informácia, že ide o názor prekladateľky.
Poznámka na strane 159 je opäť kdesi „vedľa“. Любовь ako slovo vzniklo podľa princípov slabikového písma spojením ЛЮДИ-БОГОВ-ВЬДАЮТ, čo poukazuje na duchovný rozmer a rovinu slova, na rozdiel od materiálneho významu „Láska“. V staroslovienčine však namiesto neprízvučného „e“ – Ь – je JAŤ. Doplňme, že túto zmenu zaviedla až boľševická reforma r. 1918. Poukázaním na „veľké L“ je podčiarknuté duchovná rovina preberanej schémy. Aj bezobrazná latinčina pozná fyzickú „amor“ a opatrovateľskú „charitas“. V našom primitívnom prístupe dnes ostalo iba jedno slovo – láska…
Poznámka na strane 164 zase odporúča niečo, čo autor knihy vôbec nemusí mať na mysli, čo platí aj pre poznámku na strane 179.
Neodborná je aj poznámka na strane 234 týkajúca sa VIEČE. Aj v slovenčine dodnes používame výraz „večer“, čo pochádza zo slov „ViEČE Rasy“. V prvom rade Slovania nikdy nežili v štáte a demokracii, t.j. podľa cirkevného práva a v otrokárskom systéme, ale v dŕžave a podľa Kopného práva. Vieče je všeobecné zhromaždenie všetkých členov Občiny, kde každý môže vyjadriť svoj názor. Slúžili najmä na obsúdenie občinných záležitostí a oznamovanie rozhodnutí Kopy. Rovnako nemáme históriu, ale dejiny, čo zase nie sú ekvivalenty.
Taktiež vieme, že kategórie Ľudina a Človek nie sú ekvivalentné, nech by zneli akokoľvek archaicky. Sineľnikov napríklad hovorí o Rodoch Človečenských, pričom v preklade sústavne vidíme „ľudské rody“. Viac komentárov netreba.
Čo teda na záver? Nuž, ostaňme pozitívni a povedzme si, že lepšie aspoň takto ako nič. Je potrebné použiť Zdravomyslie a knihu čítať z jej zorného uhla. V texte sa môže ukrývať ešte množstvo ďalších „vylepšení“ – garancie niet. Neodborné preklady obsahujúce dezinformácie vychádzajú z nevedomosti – budeme teda predpokladať, že nejde o nič horšie. Rod je pre nás tak či onak Svätý. Nuž a vydavateľstvo sa – dúfajme – v budúcnosti dôslednejšie postaví k problematike odbornosti prekladateľských služieb.
CNOSŤ RODIČOV JE DEDIČSTVOM DETÍ. NIJAKÝ CENNEJŠÍ POKLAD AKO TOTO DEDIČSTVO NEJESTVUJE. ČLOVEK POZNANÍM STARINY A PRENESENÍM JEJ SKÚSENOSTÍ DO OBLASTI SVOJICH HODNÔT ZAVRŠUJE SVOJ POZEMSKÝ VÝVOJ A ZAČÍNA VÝVOJ KOZMICKÝ.
