Mnohým z nás sa zdá nespravodlivé, ak nám dennodenne podávajú pozitívne informácie o „krásnom“ Kresťanstve a „zlom“ Pohanstve. Akosi to nie je vyvážené. Majú plné ústa rečí o spravodlivosti a rovnoprávnosti, ale tá je očividne ponímaná iba a jedine ako jednosmerná ulica. Všade vôkol nás je prostá, čiernobiela logika.
V prostredí demokracie to však je jednoducho tak. Bieli majú zakázané chodiť do lesa zbierať lesné plody, ale Cigánov nájdete stáť vedľa ciest a predávať vydrancované lesné plody aj z územia národných parkov – a nič sa im nestane. My platíme pokuty, ich si „spravodliví“ strážcovia nevšímajú. Teda tí, ktorí v spoločnosti tvoria hodnoty sú za to trestaní, tí, ktorí z týchto hodnôt žijú a netvoria ich sú odmeňovaní. Deti tých, čo tvoria hodnoty v štáte musia za všetko platiť, deti tých, ktorí tvoriť nemusia majú všetko v školách zadarmo. Toto je pravá tvár demokracie, pravá tvár štátu, jej vynálezu. Ale nakoniec prídeme na to, že štát nevymyslel nikto iný, ako nám dobre známa kresťanská cirkev. Štát je postavený práve na zavedenom postuláte „apoštola“ Pavla, že každá vrchnosť je od Pána, a preto sa jej treba podriadiť. Inými slovami to znamená, že autoritou sa stáva akýsi Pán, nie Človek sám. Je to porušenie Konu stavby Sveta, a teda nevyhnutne za to prichádza trest.
„Apoštola“ sme dali do úvodzoviek preto, lebo v pôvodnom význame slova „apoštol“ znamená „žiak učiteľa“. Apoštolom možno teda nazvať iba toho, kto bol v priamom kontakte s učiteľom, od ktorého jeho učenie prebral a šíril. V tomto – inak pôvodnom – zmysle existujú iba 2 (dve) evanjeliá, a to od Matúša a Jána. Marek a Lukáš učiteľa (t.j. Ježiša) nikdy nestretli, oni sú iba (až) žiakmi Pavla. A Pavol sám nikdy Ježiša nestretol, ak neberieme do úvahy jeho tvrdenie, že zničoho nič upadol do slepoty a v nej nakoniec uvidel Ježiša. Skúsme si predstaviť, ako by bolo takéto tvrdenie takéhoto „vizionára“ dôveryhodné dnes…
A už vôbec nemôže byť ani reči o nejakom „apoštolstve“ v prípade Cyrila a Metoda. Veď oni žili – podľa oficiálnych údajov – stáročia po smrti učiteľa.
Ale v skutočnosti dnes nie je zorientovanie sa v tomto galimatiáši až také nemožné. Aj keď s nami v minulosti jezuiti naložili veľmi kruto, museli – ak nechceli byť zo strany Astrálu zničení – zanechať „stopy“, teda celkovo informácie o tom, čo naozaj urobili a o čo vlastne ide. Všetko však podlieha predpisom Biblie – v tomto prípade môžeme hovoriť o nám už dobre známej knihe proroka Izaiáša. Nie náhodou v nej opisuje ako dosiahnuť želaný stav: „…majú oči na pozeranie ale nevidia, majú uši na počúvanie, ale nepočujú“. Nuž tak, toto sú skutočné kvality kresťanov, toto je cieľový stav ovečiek, do ktorého nás veľmi sofistikovane naviedli.
Pravdou je, že kresťanstvo robí veľmi veľký akcent na lásku, ktorá je – najmä podľa listov Pavla – úplnou podstatou kresťanstva. Zdá sa to neškodné a v podstate pozitívne tvrdenie. A to až do takej miery, že ho preberajú a nekriticky pretláčajú aj mnohí vodcovia nejednej dnešnej verzie „Slovanstva“.
Treba však povedať, že aj pôvodní apoštoli mali iné videnie. Napríklad apoštol (žiak učiteľa Ježiša) Jakub vo svojom liste jasne hovorí, že „viera bez skutkov je mŕtva“. Teda hovoriť či snívať o láske k blížnym a nekonať skutky neznamená v skutočnosti nič. Toto je oveľa výstižnejšie priblíženie sa k podstate.
Čo však vo svojej najhlbšej podstate znamená tvrdý akcent práve na „lásku“? Vo svojej najpôvodnejšej podstate je to naviazanie celej vedomej pozornosti na štvrtú priestorovú a čakrálnu rozmernosť. Teda inými slovami – na štvrtú čakru.
Štvrtá čakra je rozmernosťou lásky, ale uvedomme si, čo vlastne táto energetická frekvencia znamená. Vari ani neexistuje výstižnejší, či pre pochopenie podstaty lásky názornejší príklad lásky ako bytosť, ktorá k človeku prechováva úplne odovzdanú, nesebeckú lásku – pes. Môže byť aj neraz zbitý, ale vždy svojho pána miluje. Pravdaže musíme jednoznačne vylúčiť extrémne prípady týrania zvierat.
Stvoriteľ nám v podobe psa jasne a názorne ukázal, čo to láska je. V skutočnosti taký istý cit k nám prechovávajú aj kravy či kone, ale tieto poväčšine bez milosti zabíjame a robíme z nich klobásy… (možno to je pre niekoho prekvapenie, ale mäsiari tak nakladajú aj s koňmi).
A teraz si predstavme, čo s čírou personifikáciou lásky môžeme dosiahnuť. Bez podmienok a plne odovzdaná láska – psík – pôjde s nami aj na okraj sveta a stačí mu to šťastie, že je s nami. Ale môžeme si z tejto lásky urobiť intelektuálneho či vôbec životného partnera? Odpoveď pozná každý sám. A takto môžeme pochopiť pascu, ktorú zostavilo kresťanstvo, a ktorá preniká aj do všakovakých ďalších učení – vrátane niektorých verzií slovanstva. Ako vyzerá tento odkaz inými slovami? Ostaňte – ovečky – na úrovni štvrtej čakry a slúžte nám ako psy. Toto je vaše životné šťastie, za toto budete po smrti odmenení. Hlavne nevystupujte do vyšších čakier (nerozmýšľajte). Veď rozumové centrum je na úrovni šiestej čakry (tretie oko). Myslenie nechajte na nás…
Pravda je pritom taká jednoduchá – môžeme si ju predstaviť na obraze vysokého, povedzme 16 poschodového domu. Ak sme na šestnástom poschodí, tak implicitne sme obsiahli aj štvrté poschodie. Veď ako by sa dalo postaviť šestnáste poschodie, ak predtým neboli postavené všetky predchádzajúce poschodia – vrátane štvrtého?
Teda ten, koho vedomie sa rozšírilo do 10., 12. či 16. čakry implicitne obsiahol aj 4. čakru. Inak sa to proste nedá. Kto však uviazne vo štvrtej čakre, ten sa do šestnástej nikdy nedostane. A o to kresťanstvu aj ide. Na margo iba dodajme, že ideálny kresťan iba sníva o tom, že raz bude žiť v čistej láske – teda na úrovni štvrtej čakry. Snívame zvyčajne o tom, čo ešte nemáme, teda ideálny kresťanský program lásky „montuje“ človeka do tretej čakry.
Vyššie a dokonalejšie vždy obsahuje aj nižšie a jednoduchšie. Život na vyššej rozmernosti automaticky zahŕňa aj kvality nižších rozmerností, opačne to – samozrejme – neplatí.
Ak nejaký človek – nie tvar – dobrovoľne vývojovo ostáva na úrovni štvrtej čakry, tak to naozaj nemožno nazvať inak ako diagnóza. So zistením amerických vedcov teda sotva nemožno nesúhlasiť.
Ale ak odstránime Izaiášov blok z nášho zraku a sluchu a zistíme, že máme oči na to, aby sme videli a uši na to, aby sme počuli, začíname vidieť. Už začíname vidieť.
V nemeckom Würzburgu stojí starý chrám. Podobný stojí u nás v Košiciach či Hronskom Beňadiku. Pôvodne to neboli chrámy, tieto budovy sme postavili v minulosti my a mali iný účel. Napríklad známy parížsky chrám Notre-Damme bol pôvodne postavený ako škola pre beregine. Po tom, ako sa ich – a nielen ich – zmocnili kresťania ich prebudovali, zmenili ich účel a využitie.
Würzburg je považovaný za akýsi Vatikán Nemecka. V minulosti tu – podľa oficiálnych údajov – upálili okolo 900 čarodejníc. Tento údaj už sám osebe hovorí za všetko.
Pozrime sa na informácie viditeľné na tomto chráme. Nad hlavným vchodom (obrázok v úvode článku) je zaujímavá plastika:
Nás zaujíma scéna vpravo dole:
Ľudí v reťaziach (symbol násilného prinútenia) ťahajú pekelné bytosti do tlamy akéhosi démona. Koho to tak – a vo veľkom množstve – vtiahli do papule démona? Môže existovať jasnejšie či priamejšie vyjadrenie účelu kresťanstva a jeho cirkví?
To však nie je nijako osamelé vyobrazenie či motív. Hoci to môže znieť prekvapujúco, taký istý motív môžeme nájsť aj na kresťanských kostoloch u nás. Čítate dobre – u nás doma. Napríklad malý kostolík v Poprade nám poskytuje také isté obrazy pokresťančovania:
Motív násilného vťahovania národa do pekelnej tlamy nájdeme aj v ďalšom kresťanskom kostole na Spiši – v Strážkach pri Spišskej Belej:
Všimnime si, že toto krvavé divadlo ospevujú aj anjeli nad hlavami trpiacich, násilím vťahovaných do pazúrov diabla. Ale to je nám už známy obraz – anjeli sú démonické bytosti, bez ohľadu na to, či nosia biely alebo čierny háv. Symboly sú jasné, stačí vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme.
S najväčšou pravdepodobnosťou takéto výjavy budú aj na ďalších miestach v našej krajine – a nie iba u nás. Hovoria pravdu o satanistickej podstate kresťanstva a krutom procese pokresťančovania. Ale oči návštevníkov kostolov majú oči na pozeranie a nevidia, majú uši na počúvanie ale nepočujú. Nič nového pod slnkom.
Symboly vyjadrujúce zaobchádzanie s obyvateľstvom našej zeme pri pokresťančovaní možno nájsť aj inde. Napríklad erb obce Slovenský Grob:
Vládu prebrala – kraľuje – kresťanská cirkev (koruna na hlave), a takto sa vysporiadala so Starovercami.
Ale erbov ostalo po Slovensku viac. Napríklad Sabinov:
Áno, vieme. Budú takí, ktorí takéto obrazy pripíšu biblickému príbehu Jána Krstiteľa. Ale my vieme, že ide v skutočnosti o Obraz. Kto v skutočnosti boli biblickí Chanánci (Kanánci), ktorí hovorili chanánskym (kanánskym) jazykom nám dal jasne vedieť rabín Benjamín z Tudely vo svojej knihe z roku 1164. Je to – či sa nám to páči alebo nie – príbeh opisujúci udalosti, ktoré sa odohrávali v našej zemi, Rusi!
Podobné erby nájdeme aj v Dubovej či Revúckej Lehote (a prečo vlastne máme toľko miestopisných názvov odvodených od revúcich?):
Kde sa len pozrieme – ak máme oči na pozeranie a vidíme – všade nájdeme dôkazy násilného pokresťančovania našich Predkov. Nemálo informácii ukrývajú aj naše toponymy. Nájdeme Šibeničný vrch v Novej Bani, existuje Šibeničná v Krupine či Žiline. Šibeň je aj v slovenskom Raji, Šibeník je tunel pod rovnomenným kopcom na diaľnici, aj most, nájdeme ho v Mikulove aj Olomouci, ba aj v Chorvátsku. Koho tam vešali je nám úplne jasné. Ale – v súlade s horeuvedeným opisom lásky – takto nás trhali nahuckané Psi Pána. Veď aj známy rád Dominikánov pochádza od Domini Canis, teda psi Pána. Veď aj to je podoba kresťanskej lásky. A je úplne jedno, ako oni sami vysvetľujú túto symboliku. Kto je sám sebe autoritou, ten nepotrebuje popa na výklad.
Nastupuje Nová Hra – neostaňme vlepený v klame štvrtej rozmernosti, nech má aj lákavý názov – láska. Podstata ostáva podstatou, klam klamom, Pravda Pravdou.
Týmto nástrojom zničili Tartariu. Neupadnime do tej istej pasce.
04.09.2019
