Zdalo by sa, že k téme faraónov už naozaj niet čo dodať. Rovnako by sa mohlo zdať, že téma faraónov nemá s našou krajinou vôbec nič dočinenia. Do akej miery sú tieto tvrdenia či postuláty pravdivé necháme na posúdenie každého z vás. Žijeme však v dobe prevratných odhalení, čím máme na mysli otváranie tajomstiev, ktoré boli práve pred nami veľmi hlboko a veľmi starostlivo ukrývané.
Vždy, keď niekto niečo ukrýva, tak má na to dostatočne vážnu príčinu. A my sme si už zvykli, že tí, ktorí pre nás vystrojili doslovne virtuálny svet, takúto príčinu naozaj majú.
Ak spomenieme faraónov, tak nimi zavedené programy nás automaticky navedú na Egypt a pyramídy. To všetko je však akosi ďaleko od nás, vzdialené v priestore aj čase. Ale je to naozaj tak?
Ak sme už spomenuli pyramídy, tak si uveďme na čo vlastne slúžili. Boli to – a aj sú – žrecovské stavby, ktorých účelom je obnovovanie etalónového vyžarovania pozadia v tom priestore, kde bola postavená pyramída. Každý pozná egyptské pyramídy, ale pyramíd je v skutočnosti na Zemi ohromné množstvo, sú aj na Sibíri, ale aj na Slovensku – okrem iných miest po Zemi. Pyramídy sú trojhranné alebo štvorhranné, v závislosti od toho, aké teritórium mali za úlohu obsiahnuť. Vnútri pyramídy bola miestnosť, v ktorej bolo miesto alebo kreslo, prípadne niečo podobné na posteľ či sarkofág, kde sa umiestnil, t.j. posadil či ľahol si žrec so svojim etalónových energetickým vyžarovaním na pozadí (emanáciami). Prichádzal do pyramídy ako do práce a vyžaroval svoje energetické emanácie skrz hrany pyramídy do určeného priestoru. Bolo to potrebné nato, aby bol podporovaný náš životný priestor pri vstupe do Noci Svaroga. Ak tento žrec vo svojom etalónovom stave mal biopole, ktorého vyžarovanie dosahovalo napríklad do vzdialenosti 1 km, tak po vstupe do pyramídy bolo mnohonásobne zosilnené, napr. do 20 km. Žrec, ktorý vysielal svoj etalónový stav zároveň prijímal reakciu prostredia, doplniteľné energetické nabíjanie, čím ešte viac zosilňoval svoje vysielanie.
Všetky pyramídy, ktoré boli postavené na Zemi sú generátormi na vytváranie priestoru, ktorý je pre Človeka a Človečenstvo nevyhnutný nato, aby sme dokázali uchovať svoju populáciu. Všetky pyramídy na Zemi boli v minulosti postavené pod vedením našej Školy v Jemnohmotnom Svete.
Samozrejme, že pyramída je iba špecifické „technické zariadenie“. Ak z nej začne vysielať temný žrec, tak bude vplývať na okolité prostredie negatívne. Takto ich proti nám používali mimozemšťania.
Pripomeňme, že platí Kon „Čím viac podmienok, tým nižšia rozmernosť“. Ale my sami si už často ani neuvedomujeme, ako hlboko sme upadli do egregoriálnych a matričných štruktúr. Napríklad nedávno sme uviedli článok o skutočnom pôvode Húnov, čo je téma sama osebe neprijateľná pre tých, ktorí nás držia pod kontrolou. Na naše prekvapenie táto informácia bola niektorými našimi čitateľmi okomentovaná nečakaným spôsobom. Samotný fakt, že Húni sú Slovania bol prijatý, ale nepozdával sa údaj o tom, že Huni jedli kukuricu. Tá vraj bola – ako nás informujú historici – prinesená do Európy z Ameriky až po jej „objavení“.
Nuž, Tartaria existovala dávno pred „objavením Ameriky“. To je demoverzia pre nás. V skutočnosti na internete nájdete množstvo máp Severnej Ameriky z 18. storočia, na ktorých je zakreslené iba východné pobrežie, západné dlho ostávalo ako biely priestor. Tu je však zaujímavé si spojiť niekoľko detailov. „Objavovanie“ západného pobrežia Severnej Ameriky začalo až v časoch „divokého Západu“, teda v časoch vypuknutia zlatej horúčky – v druhej polovici 19. storočia. Akosi „náhodne“ to sedí s obdobím, keď sa im podarilo definitívne zničiť Tartariu. Znamená to teda iba to, že kým existovala Tartaria – a tá bola aj na americkom kontinente – tak „Západ“ nemohli kolonizovať a drancovať.
A kukurica? Žeby ju naozaj v Európe do „objavenia“ Ameriky nikto nepoznal? Nuž, dvaja anglickí autori – Christopher Knight a Robert Lomas – vydali knihy (The Hiram Key a The Second Messiah) popularizujúce slobodomurárstvo ešte koncom minulého storočia. Uvádzajú tam aj starý chrám v Škótsku, ktorý bol postavený dávno pred „objavením“ Ameriky. Vo vnútornej výzdobe sú jasne vytesané kukuričné motívy.
Zaujímavé je aj to, že J. Venelin (narodený v r. 1802 v Tibave) ešte nevedel, že kukurica bola „prinesená“ z Ameriky..?!
Všetko, čo nám oficialisti vehementne podávajú treba brať s rezervou. To je Zdravomyslie.
Ak sa chceme oslobodiť spod ich jarma, tak overujme si všetko.
Na Južnom Slovensku je obec pod názvom Dedinka. Akosi o nej vieme oveľa menej ako o akomsi „Covide“. Má však nám čo ponúknuť na rozmýšľanie o našom „praveku“. Na Hronskej pahorkatine archeológovia zdokumentovali mohyly staršej generácie, vybudované vo velatickej a čačianskej kultúre v mladšej dobe bronzovej. Archeologický výskum viedol r. 1983 PhDr. Jozef Paulík (1931-2013), výsledky publikoval r. 1984 v Zborníku SNM, 78, História, 324, str. 27-28 pod názvom Čačianska mohyla v Dedinke, okres Nové Zámky (II). Ďalšie publikácie pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Takéto mohyly boli navršované nad pohrebnými komorami zomrelých členov významných Rodov. Poväčšine ide o kniežatá, žrecov a vojenských veliteľov. Ale obsah jednej z odkrytých mohýl medzi obcami Dedinka a Kolta svojim obsahom archeológov prekvapil. Našli tam totiž telesné pozostatky mladej dievčiny s takou pohrebnou výbavou, aká nemá v našich končinách obdoby. Jeden z popredných svetových egyptológov, nemecký profesor Hermann Müller-Karpe zaradil túto dievčinu medzi 11 najvýznamnejších žien svojej doby.
Dievčina bola odetá do slávnostného rúcha a ozdobená kolekciou skvostných šperkov. V hrobe bolo nájdených okolo stovky bronzových predmetov – náramky, spony, ihlice, náhrdelníky, či pás s puklicami. Na šatách mala pripevnený opracovaný drahý, slovenský opál. Je to najkompletnejšia súprava ženských šperkov a bronzových ozdôb, aká sa kedy našla v strednej Európe. Časť výbavy nesie zjavné znaky tvorcov mykénskej kultúry. Našiel sa aj bronzový meč a štít, aký opisujú Homérove eposy a našiel Heinrich Schliemann pri vykopávkach na Peloponéze.
Výnimočnosť nálezu však zdôrazňuje fakt, že vo výbave dievčaťa spod mohyly v obci Dedinka boli aj šperky zo skla, čo svedčí o egyptskom pôvode. Prírodné sklo bolo v tej dobe mimoriadne vzácne a vysoko cenené. Nálezy šperkov zo skla sú známe iba u najmocnejších vtedajšieho sveta, medzi ktorých patrili aj faraóni. V tých časoch vládol faraón Amenhotep IV., ktorého manželkou bola známa Nefertiti. Tento faraón sa podľa dnešných podaní pokúšal zreformovať náboženstvo presadzovaním monoteizmu (?), ktorý bol postavený na úcte k Slnku – Atonovi. Podľa klasického, cenzurovaného podania tieto reformy ohrozovali postavenie veľkňazov v Egypte, ktorí sa po Amenhotepovej smrti postavili proti Nefertiti. Podľa podania mala šesť dcér, ktoré zo strachu pred smrťou poslala za hranice.
Pred tým, ako pokročíme ďalej dve poznámky. Sklenené šperky spred štyroch tisícročí sú mimoriadne výnimočnou záležitosťou, ale oni aj s ďalšími nájdenými exponátmi boli odoslané do Národného múzea v Bratislave. Dodnes ich však akosi nevidno v žiadnej expozícii. Pokiaľ by niekto mal informáciu o tom, kde ich možno ako exponát uvidieť, dajte nám vedieť.
Ďalšou „bežnou“ rutinou je automatické zatrieďovanie kovových exponátov tej doby do kategórie „bronzové“. Mali sme možnosť sa porozprávať s odborným pracovníkom v tejto oblasti a dozvedeli sme sa – síce neoficiálne – veľmi zaujímavú vec. Nájdené „kovové“ predmety zelenej farby automaticky zatrieďujú medzi „bronzové“, hoci už pri povrchnom preskúmaní tu čosi nesedí. Ojedinelé pokusy zistiť materiál, z ktorého sú zhotovené neboli úspešné. Ide o taký materiál, aký nevieme dodnes vyrobiť. Hoci tieto „kovové“ artefakty majú zelený povrch, údajne majú k bronzu ďaleko. Odborníci na materiály sa skôr prikláňajú k názoru, že ide o akúsi (neznámu) zliatinu kovu a keramiky – na čo dodnes nepoznáme (oficiálne) žiadnu technológiu..?!
Kto už dávno v minulosti dokázal vyrobiť to, čo ešte ani dnes nevieme vyrobiť? Kto a prečo zostavuje oficiálne chronológie a historické triedenia, a prečo nie sú modifikované, keď sa objavia nálezy nezapadajúce do nimi zostavenej metodiky? Ba práve naopak – okamžite ich ukrývajú.
Ako vlastne „odborníci“ stanovujú vek nálezov, či dokonca vývoj človeka ako druhu? Tu nájdu prasknutú lebku, tam zlomenú čeľusť. Vedci si najskôr mysleli, že človek vznikol v Ázii pred cca 500 000 rokmi. Keď však našli staršie fosílie, tak usúdili, že vývoj napredoval oveľa pomalšie. Opice – údajní predkovia človeka – sú umiestnené do minulosti niekde okolo 25 000 000 rokov. Objavy vo východnej Afrike ukazujú na humanoidov cca 14 000 000 rokov do minulosti. Až nejakých 11 000 000 rokov neskôr sa „objavuje“ prvá vzorka „Homo“.
Prvý druh – už akože podobný nám – nazvali „Pokročilý Australopitékus“, žil v niektorých častiach Afriky pred 2 000 000 rokov. Ešte ďalších 1 000 000 rokov trvalo, kým sa objavil Homo erectus. A nakoniec – po ďalších 900 000 rokoch – sa objavil prvý primitívny „človek“. Asi by sme mali správnejšie povedať „humanoid“…
Nebudeme sa podrobnejšie venovať notoricky známej (demo)verzii pôvodu človeka, založenej na nám vnútených programoch od cudzincov, ale skrátene si zopakujme základné body nášho Svetoponímania.
Človek obýva Zem (v tradícii označovanej ako Midgard) už mnoho miliónov rokov. Prebývanie Človeka na Zemi je však zamerané na prejdenie 12-rozmernej Hry tak, aby Živatma nadobudla všetky potrebné skúsenosti a mohla sa vrátiť domov – do Centra zrodu Živatiem. To je účel nášho prebývania v nízkorozmerných Hrách a po ukončení Kruhu Absolútna sa vraciame domov a postupuje do ďalšieho závitu nahor, po Zlatej Púti Vývoja.
V súlade s tradíciou – zobrazovanou Štítom Číslobagu – Človek potrebuje pri svojej inkarnácii prejsť všetkými energiami (Čertogmi) a zároveň všetkými Živlami. Živly sú v starovereckej tradícii pomenované inak, ako je dnes zvykom, ale je ich deväť. Vzhľadom na energie a priestor Rána Svaroga už môžeme priamo nazývať veci také, aké sú, nepotrebuje všakovako Bohmi podmieňované prístupy. Veď platí Kon Všehomíra: Čím viac podmienok, tým nižšia rozmernosť Hry.
Ak by sme chceli vymenovať všetky Živly dnešnou terminológiou, tak okrem piatich nám už známych môžeme k nim pridať ako šiesty aj Živel Čas. Ako „spárovať“ tradičné názvy s dnešnými necháme zatiaľ na našich čitateľov, rovnako aj popremýšľanie o tom, aké Živly ešte naša tradícia pozná.
Ako hore, tak dolu, ako vnútri, tak navonok. Vývoj na Zemi sa cyklicky opakuje v 25 920 ročných cykloch tak, aby boli zachované vplyvy všetkých Čertogov a Živlov na život v 12-rozmernej Hre. 21.12.2012 sme prekročili hranicu medzi Čertogom Mary a Velesa. Každý samostatný Vek (prechod Čertogom) trvá 1 620 rokov, takže prejsť všetkých 16 Čertogov trvá spolu dohromady oných 25 620 rokov (Liet). Každé Leto začína Novoletím (už sme v Lete 7529), každý Kruh vývoja Hry má tiež svoje „Novoletie“.
Na rozdiel od klasickej tradície, inkarnáciou sme pred nainštalovaním (nám vnútenej) podriadenosti Bohom nazývali prvé zostúpenie Živatmy (nás) do 12-rozmernej Hry, pričom každá ďalšia materializácia je už reinkarnácia. Druhý príchod je definitívne ukončenie pôsobenia v konkrétnej Hre a návrat Živatmy Domov. Takéto ukončenie (starého cyklu) sa odohráva pri nástupe nového cyklu. A toto obdobie máme šťastie spolu aktuálne prežívať.
Kto nebol schopný úspešne zavŕšiť „študijný pobyt“, toho Živatma ešte nemá právo sa vrátiť Domov, a preto dostáva ešte jednu šancu potrebné energie (skúsenosti) nazbierať. Ale keď to nešlo „podobrom“, tak to bude „pozlom“. Ďalší 25 920 ročný cyklus bude absolvovať vo zvieracom tele. Nie každé zviera spĺňa „parametre“ na takýto „hosting“, ale už vieme, že opice a hovädzí dobytok áno. No a čo civilizovaní ľudia robia s hovädzím dobytkom každý vie…
Až potom príde ďalší človečí cyklus…
Tí, ktorí skúšku zložili postupujú vyššie a ich miesto zaplnia nové Živatmy. Ako sa budú chovať napríklad k hovädziemu dobytku možno vidieť aj dnes. Ale každý si je strojcom svojho šťastia. Inak to proste nejde.
Tí, ktorí zanovito odporovali akémukoľvek pokusu sa niečo naučiť, pôjdu na rozkódovanie. Tu len upozorňujeme, že ani to nie je „jednorazovka“. Rozkódovaná môže byť nielen Duša, ale aj Duch a napokon aj Živatma.
Teda z nášho – védického – pohľadu nie je potrebný žiadny vývoj druhov, každá entita na Zemi má presne tie vlastnosti, ktoré sú potrebné na cestu evolúcie Ducha. Teda ani darvinizmus ani piakinizmus (náhodný či systémový vývoj druhov) sa vo vzťahu k Duchovnému vývoju nekoná. Vyvíjajú sa iba tvari, klony a im podobní. Piakin – v ním odporúčanej Mŕtvej vode – má pravdu, ale je to pravda jeho sivého národa.
V tomto prelomovom období už môžeme pristúpiť aj k poodhaleniu niektorých aspektov našej minulosti. Nie sú vôbec príjemné, ale iba poznaním omylov minulosti sa môžeme vyhnúť ich zopakovaniu dnes. Bez Znania to nejde – preto ho blokujú.
Na obrázkoch vidno špirálovito vyformované predmety z drôtu, ktoré sa našli aj na našom území. Ak sa poobzeráte po internete zistíte, že takýmto spôsobom formovaných drôtov sa po Európe našlo dosť. Sú rôznej veľkosti a návrhu, ale vždy tam figuruje jedna alebo dve špirály. Sú aj vo forme náušníc a prsteňov, ale aj také veľké, že sa nedali nosiť na tele. Funkčné boli v pároch, preto neraz boli priamo tak aj z drôtu zhotovené. Ak sú nájdené samostatne znamená to, že druhá časť sa pripínala tak, aby svoju funkciu plnili… akú? Archeológovia nám ich (pre nás) hneď ociachovali ako akési brošne, ktoré z čírej nudy vyrábali Kelti a im podobní. A tu ich demagógiu aj zanecháme.
V prvom rade si pripomeňme jeden technický fakt. Výroba drôtov nie je jednoduchá záležitosť, a my sme ju zvládli až niekde v 18. storočí.
Načo boli tieto predmety vyrábané?
Keď sa dostanete do kontaktu s takýmto predmetom zistíte, že napriek svojmu veku (pochádzajú z obdobia spred 11-12 000 rokov) sú na energetickej úrovni dodnes plne funkčné. Ich energeticko-informačné pole dokáže precítiť asi väčšina z tých, ktorí sa zapodievajú prácou s energiami (čistka – meditácia). Pri podrobnej analýze týchto vibrácií sa však začnú objavovať strašné obrazy minulosti. Aby sme to nenaťahovali, zhrnieme to do krátkeho opisu.
Všetky tieto „šperky“ nie sú šperkami ani náhodou. Boli zostavené ako rušičky energeticko-informačného pôsobenia mimozemšťanov, ktorí v čase ich výroby (pred cca 11-12 000 rokmi) likvidovali človečenstvo ako „bioodpad“. Na frekvenciách, ktoré rušia tieto generátory totiž našich Predkov vyhľadávali a likvidovali. Strašné čo i len pomyslieť na detaily.
Celé sa to odohralo asi takto. Na našej Zemi pristáli mimozemšťania, pričom deklarovali priateľské úmysly. Postupne, systematicky prenikli do našej spoločnosti na každej úrovni. Informácie z Jemnohmotného Sveta – a to nielen z Európy, ale aj priamo z nášho územia – hovoria o faraónoch. Teda žiaden dnešný Egypt, ale naše územie (ostatne to tak opísal aj rabín Benjamín z Tudely v roku 1164). Viac podrobností nájdete v knihe Slovieni a Jozef II.
Jedného dňa nás začali likvidovať. Bez varovania, bez milosti. Fungovali – podľa záznamov z Jemnohmotného Sveta – bez emócií a bez citov. Jednoducho, strojovo systematicky nás začali likvidovať. Najskôr totálne vyhladili faraónovu rodinu a celú vládnucu vrstvu, vrátane vrcholných veliteľov našej armády. Ale pretože boli – ako naši priatelia – doslovne všade, likvidáciu naštartovali celoplošne. Po prekonaní počiatočného šoku – nebolo veľa času na rozmýšľanie – začali naši Predkovia klásť vojenský odpor, ale kto mohol, utekal do priestorov pod zemou. Vďaka priestorom pod zemou sme ako druh dokázali prežiť.
Tartaria sformovala dve ohromné armády, ktoré dovtedy nepoznali porážku. Porazili nás veľmi ľahko a rýchlo – nasadili atómové zbrane. Naši žreci síce o týchto zbraniach vedeli (atómové zbrane boli na Zemi používané vo vojnách už pred miliónmi rokov), ale kvôli ich strašnej ničivej sile a následkoch sme ich jednoducho zavrhli a nemali vo výzbroji. Boli sme vysoko mravná spoločnosť – nepripravení vzdorovať zákerným a dobre pripraveným nepriateľom. Veľmi krutá lekcia. Škoda len, že aj dnes by mnohí chceli prežiť „bez zbraní a postroja“, veď kto žije podľa Konov, ten sa nemusí ničoho báť..?! Naivný a smrteľne nebezpečný predpoklad.
Rodiny a príbuzní rýchlo zlikvidovaných vojakov z našich armád boli rýchlo dohľadávané a nemilosrdne fyzicky likvidované. Na zemi neprežil skoro nik. Teda spomedzi človekov.
Ani netreba spomínať, aký osud čakal tých, ktorí nestihli ujsť a dostali sa im do rúk. Použili ich do špecifických projektov.
Hlavným cieľom mimozemšťanov bolo vydrancovať čo najviac našich nerastných surovín a odísť. Ale pretože nebolo všetko vyťažené, plánovali – a stále plánujú – návrat.
Aby zaistili kontrolu nad tými, ktorí po ich odchode znovu vyjdú na zemský povrch, začali klonovať tých, ktorých potomkov dnes poznáme ako sivých. Práve preto systematicky obsadili všetky v tomto ohľade dôležité povolania v dnešnej spoločnosti: historici, archeológovia, jazykovedci, lekári, vedci… atď., atď… Získali tým možnosť ovládať naše zdroje poznávania minulosti. Ak by sme ich chceli ako zoskupenie zovšeobecniť, tak sú všetci združení pod rádom, ktorý dnes poznáme ako jezuiti.
Okrem toho použili proti nám aj Cirán – na vymazanie dlhodobej pamäte. Teda urobili totálny reset našich myslí.
Počas ich prítomnosti na Zemi bolo veľmi nebezpečné chodiť po zemi, preto boli vyvinuté „chrániče“ – už spomenuté špirálovité predmety.
Rovnako nebezpečné bolo aj páliť našich mŕtvych, preto nachádzame aj hroby.
Po ich odchode naši Predkovia postupne vychádzali na povrch a začali si znovu osvojovať Zem. Napríklad Arkaim (postavený cca pred 4 500 rokmi) už predstavuje etapu obnoveného budovania našej Kultúry na zemskom povrchu v čase, keď mimozemšťania už boli preč.
Treba nám ale ešte vedieť, že nie všetci človekovia v podzemí uverili v bezpečnosť návratu nahor, preto – asi väčšina – ostali a sú dodnes pod zemou. To oni majú aj tunel pod horou Baba, ale majú také technológie, že dnes sa im nemôžeme rovnať. Tí, ktorí ostali na povrchu sa tak zmenili, že už nie sme celkom „kompatibilní“ s našimi bratmi pod zemou. Sú však na povrchu aj takí, ktorí s nimi udržiavajú kontakt.
Po tejto strašnej udalosti zanechali mimozemšťania jadrové zbrane na Zemi, ktoré však boli dobre ukryté. Naši žreci o nich síce vedeli a tajomstvo dobre strážili, ale – ako sme opísali v článkoch o Tartarii – nakoniec sa tohto tajomstva zmocnili siví a zmeskovia a znovu ich proti nám pred cca 150-180 rokmi použili na definitívnu likvidáciu Tartarie aj Rusi Slovienov. A znovu použili aj Cirán.
Týchto „návštevníkov“ opísal vo svojich knihách aj Zecharia Sitchin. Akurát že nejde o 12-tu planétu, ale o 12-rozmernú Hru. Jeho knihy osvetľujú aj opis procesu vyklonovania humanoidov – sivých.
Pre dokreslenie celého obrazu treba vedieť, že za to, čo urobili na Zemi boli tí z nich, ktorí sa invázie zúčastnili v inej vojne s inou civilizáciou zlikvidovaní. Tu sa ukázala nekompromisná kauzálna stránka fungovania Konu Všehomíra. Aj oni sa poučili, že Kony musia rešpektovať, a preto začali cez svoju piatu kolónu robiť to, čo nám robia doteraz – mámiť od nás (vďaka našej nevedomosti) súhlas na to, čo nám chcú urobiť. Ale túto problematiku už vďaka seminárom vedmy Nadeždy poznáme veľmi dobre.
Stojí pred nami otázka: a nemôžu sa vrátiť? Nuž, nielenže taká možnosť existuje, ale už sa o to dosť dlho aj pokúšajú. Majú tu predsa sieť svojich výtvorov, s ktorými sú prepojení skrz druhú rozmernostnú štruktúru – preto obriezka. Sú prepojení na energetickej úrovni v Jemnohmotnom Svete cez druhú čakru. Ale už je Ráno Svaroga a ich nízka rozmernosť im neumožňuje prežiť v energiách vysokých rozmerností. Ak by v takýchto rozmernostiach vyleteli s ich kozmickou loďou, tak by sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostali do takého časopriestoru, odkiaľ by sa už nikdy nevrátili. Bola by to ich kozmická samovražda.
Za vysokých energií Rána Svaroga by sa musela Zem znovu ponoriť do nízkych rozmerností 1., 2. a 3. čakry, teda do strachov. Pokus o zavedenie celosvetového strachu skrz vymyslený Covid úlohu nezvládol. Hoci na jar mnohí uverili, dnes už je situácia opačná. Národ má toho plné zuby a to, čo cíti rozhodne nie je strach. Preto už chystajú niečo iné – ide im o prežitie. Akokoľvek, ale musia dostať Zem do prvých troch rozmerností.
Zatiaľ toľko. Potrebné znalosti už máte, konať teda môžete.
25.09.2020
