HYPERBOREA
O bájnej krajine na ďalekom Severe už bolo napísaných mnoho kníh. Nebudeme žiadnu kritizovať – je len dobre, ak téma ako táto nedáva spať skúmavým mysliam. Lebo len takto je možné hľadať a nájsť. Pasívne čakať na „dodávku“ informácii od „vedecky overeného zdroja“ je spravidla dobrovoľné odovzdávanie sa cudzincom. „Populárna“ téma, nanešťastie až príliš udomácnená v mysliach našincov.
My však budeme pokračovať v našej – slovienskej – línii. Už sme si – v minulej časti – priblížili niekoľko proroctiev, pričom jedno z nich – Paracelsus – spomína v súvislosti s Hyperboreou aj „kríž“, ktorý uvidia všetky národy Sveta. Tak teda si teraz povedzme čo sa dá z védických textov vyčítať o krajine na „Krajnom Severe“, čo aj výraz „Hyperborea“ znamená. Začnime teda hľadať.
V Indickom meste Bombaj uzrela v roku 1903 svetlo sveta zaujímavá – dnes môžeme smelo povedať že prelomová – kniha. Mala zvláštny názov: „Arktická Pravlasť vo Védach“ (The Arctic Home in the Vedas). Napísal ju známy bojovník za nezávislosť Indie Bal Gangadhar Tilak – už sme o ňom písali. Autor zasvätil celý svoj život výskumu kultúry svojho národa. Veľmi dlho a dôsledne študoval prastaré texty, legendy a posvätné hymnusy, ktoré boli zrodené v hlbinách tisícročí dávnymi predkami Indov a Iráncov – Árijcami. Ale nebol iba obyčajným, pasívnym čitateľom – všimol si a zosumarizoval v starých textoch tie zvláštne javy, ktoré sú opísané v posvätných indických Védach a v iránskej Aveste. Prišiel k vývodom, ktoré doslovne šokovali jeho súčasníkov: Pravlasť Predkov Indoiráncov (ktorí sami seba nazývali Árijcami) sa nachádzala na severe Európy, presnejšie niekde v okolí Polárneho Kruhu.
Kniha zapôsobila na jeho súčasníkov asi ako jadrový výbuch. Niektorí ju považovali za síce dobromyseľné, ale inak katastrofálne poblúznenie, iní za rozprávku, ďalší zase za úmyselnú falzifikáciu. Nikomu sa akosi nedarilo si v hlave poskladať obraz Severu ako „prosperujúceho, požehnaného kraja“, pretože práve takto ho opisuje Rigveda – najstaršia z indických Véd. Vo všeobecnom prostredí nedôvery sa ale začali rozliehať aj iné hlasy – hlasy tých, ktorí Tilakovi uverili a rovnako rozhodne sa odhodlali vykročiť na púť, ktorú navrhol indický vedec.
Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Zanedlho po Tilakovej knihe vyšla podobná kniha od ruského vedca E. Jelačiča pod názvom „Krajný Sever ako pravlasť človečenstva“. Ako v Tilakovej knihe, aj Jelačič cituje mnoho úryvkov z prastarých textov Rigvedy a Avesty, ktoré sú takého charakteru, že ich môže vysvetliť jedine „severská“ hypotéza ich pôvodu.
Treba povedať, že Vѣda (Znanie), t.j. hymnusy, mýty, opisy obradov či modlitby sa počas mnohých tisícročí síce odovzdávali z pokolenia na pokolenie hlavne v Rodoch Žrecov, ale čas vzniku samotných najstarších častí Vѣdy nie je známy nikomu. Teoreticky môže mať vzťah k 6.-5. tisícročiu pred n. l., t.j. k tomu obdobiu, v ktorom (ako predpokladajú niektorí oficiálni historici) sa jeden spoločný, indoeurópsky jazyk rozpadol na jednotlivé skupiny dialektov.
Vedci, ktorí sa zapodievajú štúdiom indoeurópskych jazykov, prišli k uzáveru, že v starých árijských jazykoch sa nachádza oveľa väčšie množstvo zhôd so slovienskymi jazykmi, než s inými jazykmi indoeurópskej jazykovej skupiny.
Hymnusy Véd, ktoré boli zostavené v hlbokej, dávnej minulosti spoločnými Prѣdkami slovienskych aj indoárijských národov sú spolu s prastarou Avestou považované za jedny z najstarších písomných pamätníkov človečenskej mysle. Mnohé fakty, ktoré sa uchovali v mýtoch, podaniach, modlitbách či hymnusoch svedčia o tom, že boli zostavené na krajnom Severe Európy – čo uviedli vo svojich prácach Tilak aj Jelačič. Napríklad:
Veľký Indra – mohutný bojovník Hromovrhač – oddelil svojou mocou Oblohu od Zeme a naložil ich na neviditeľnú os ako dve kolesá. Odvtedy hviezdy krúžia nad Zemou po kruhoch, pričom táto os je upevnená na Oblohe Polárnou hviezdou (Dhruvou, t.j. pevnou, nepohyblivou). Takéto astronomické predstavy – samozrejme – nemohli vzniknúť v Indii. Iba v polárnych šírkach je počas polárnej noci vidieť, že hviezdy opisujú okolo stojacej Polárnej hviezdy (Tary), svoje každodenné kruhy, čím vytvárajú na oblohe ilúziu nebeského kruhu nad zemským kruhom, ktoré sú prepojené – ako kolesá – neviditeľnou osou.
V hymnusoch Rigvedy a Avesty sa hovorí o tom, že v Pravlasti Árijcov trvá jedna noc pol roka a jeden deň pol roka, „pričom jeden rok Človeka je jeden deň a jedna noc Stvoriteľa“.
Je nad slnko jasnejšie, že život tak ďaleko od Severného pólu – v Indii – nemohol v žiadnom prípade zrodiť žiadne predstavy o dlhej polárnej noci a dlhom polárnom dni. Ako by mohli tí, ktorí žijú tak ďaleko od Severu, ospievať severnú žiaru takýmito slovami:
„Po pravde, bolo to mnoho dní,
počas ktorých do východu slnka
Ty, ó žiara bola si viditeľná nám!
Mnohé zory nepresvietili do konca,
Ó, daj, Varuna, nám žiare do svetla prežiť“.
Tu sa ospevovateľ z prastarého árijského hymnusu obracia k mohutnému vládcovi Nebeského oceánu, Ochrancovi Kozmického Konu na Zemi Varunovi s prosbou prežiť dlhú, tridsaťdňovú žiaru a dožiť sa dňa. On prosí:
Ó, daj nám, dlhá temná noc,
Koniec tvoj uvidieť, ó noc!
Je zaujímavé, že ako vo Védach, tak aj v Aveste sa dochovala spomienka na polárnu noc, ktorá netrvá dlhšie ako sto dní v roku.
Tilak tiež poznamenáva, že súdiac podľa pamiatok, súhvezdie Veľká Medvedica – v Indii nazývané súhvezdím Siedmych prorokov – je pri príchode noci vždy viditeľné vysoko na oblohe [Rigveda; I.], ale v južnejších oblastiach – a o to skôr v Indii – sa toto súhvezdie objavuje iba veľmi nízko nad severným horizontom. Je to dôležitá informácia, pretože už od tých najstarších čias je sedem prorokov v Induizme považovaných za autorov hymnusov Véd a zakladateľov všetkých posvätných vedomostí.
Nesporne práve na arktické reálie poukazuje aj text Mahabharaty, v ktorom sa hovorí:
„Podľa miery toho, ako nepretržite sa hýbe Polárny kruh, objavujú sa na ňom tri stovky a šesťdesiat delení“.
Medzi prekvapujúcimi fenoménmi v zemi Árijcov – ktoré opisujú Védy aj Avesta – je jeden výnimočne dôležitý, ktorý už v podstate storočie priťahuje trvalú pozornosť výskumníkov. Sú to posvätné hory Árijcov, nazývané v indickom podaní Meru a v iránskom Chara (Hara). Pozrime sa, čo o nich hovoria prastaré texty:
Na Severe, tam, kde sa nachádza „čistý, prekrásny, príjemný, vysnený svet“, bývajú bieli Prѣdkωvia: Kybera – Pán bohatstva; sedem synov Stvoriteľa Brahmu, ktorí sa vtelili do siedmych hviezd Veľkej Medvedice, a nakoniec aj samotný vládca Vesmíru Rudra-Chara – „nosiaci svetlé vrkoče“, žltovlasý, „rusobradý, lotosovo modrooký, všetkých bytostí Prѣdωk“. Na dosiahnutie Sveta Prѣdkωv je nutné prekonať veľké a bezhraničné hory, ktoré sa ťahajú od západu na východ. Vôkol ich zlatistých výšin vykonáva svoju púť slnko, nad nimi v temnote sa trblieta sedem hviezd Veľkej Medvedice a v strede Stavby Sveta nehybne spočíva Polárna hviezda.
Z tých hôr vytekajú nadol veľké rieky, niektoré z nich tečú na juh, k teplému moru. Iné zase na sever – do bielovodného oceánu. Na výšinách tých hôr šumia lesy, spievajú čarovné vtáky, žijú čudesné zvieratá. Ale prostým smrteľníkom nie je dané len tak do nich vchádzať, len tí najsmelší a najmúdrejší prešli túto hranicu a odišli naveky do blaženej krajiny Prѣdkωv, brehy ktorej obmývali vody Mliečneho oceánu.
Hory, ktoré oddeľujú Sever a bielo spenené more od všetkých ostatných zemí, sú v hymnusoch Véd nazvané hrebeňmi hôr Meru, pričom najvyššia z nich sa nazýva hora Hukajria. A tiež nad horami Meru, nad Vysokou Chakou, žmurká sedem hviezd Veľkej Medvedice a Polárna hviezda, ktorá je umiestnená v centre Stavby Sveta.
O veľkých Severných horách písali aj grécki autori. Podľa ich predstáv, tieto veľké hory – ktoré oni nazývali Ripejské – zaujímajú sever Európy a – ťahajúc sa zo západu na východ – sú zároveň severnou hranicou Veľkej Skýtie. V tomto duchu ich aj zobrazovali na ich prvých mapách Zeme – na mape zo 6. storočia pred n. l. Hekateia Milétskeho. O vzdialených Severných horách, ktoré sa ťahajú od západu na východ, písal aj otec histórie Herodotos. O nepredstaviteľnej, fantastickej veľkosti Ripejských hôr síce Aristoteles pochyboval, ale v ich existenciu veril. Bol presvedčený, že smerom k Severu sa zem dvíha – pretože slnko tam je nižšie ako na juhu – a že z týchto hôr vytekajú najväčšie rieky Európy, okrem Dunaja-Istry. Za Ripejské hory umiestňovali starogrécki a starorímski geografovia Veľký Severný, alebo inak Skýtsky oceán.
Otázka toho, kde sa v skutočnosti nachádzajú tieto hory sa dlhú dobu vôbec neriešila. Bol vyslovený predpoklad, že zostavovatelia Avesty a Rigvedy svojimi hymnusmi ospevovali hrebene Uralu. Áno – Uralské hory sú umiestnené severne od Indie aj Iránu. Ural je aj bohatý na zlato a poklady a ťahá sa aj ďaleko k severnému moru (dnes). Akurát že ako Avesta a Rigveda, tak aj antické zdroje neustále opakujú, že posvätné hory Chara či Meru, rovnako ako Ripejské hory sa ťahajú zo západu na východ, pričom Ural je stroho orientovaný zo severu ja juh. Všetci – Avesta, Védy, Herodotos aj Aristoteles – tvrdili, že veľké Severné hory delia zem na Sever a Juh, pričom Ural ju delí na Východ a Západ.
Môžeme si to teda predbežne zosumarizovať – starými zdrojmi opisované hory ležia na Severe a kolmo voči Uralu. Sú v krajine Hyperborea, t.j. krajinou na krajnom severe. My dnes určite nie sme na krajnom severe, ani nad Vysokými Tatrami nevidno polárnu žiaru. Je to síce trochu od veci, ale v Tatrách je známy jav „Vidmo“, ktorý tiež stojí za zmienku.
Ale bolo to vždy takto? Veď opisy v starých textoch pochádzajú z hlbín pradávnych vekov – nikto nevie kedy boli naozaj napísané, t.j. kedy boli zaznamenané zdrojové riadky. Pretože – ako to pri starých textoch býva – sú často kompiláciou rôznych údajov z neraz rozličných časových úsekov. Veď Árijci ich zapisovali pred cca 5 000 rokmi po príchode do Indie, ale podklady si už priniesli so sebou, t.j. museli to byť texty oveľa staršie ako tie, ktoré začali z nich zostavovať. A opisovať a upravovať ich museli, pretože opisovali Znanie, ktoré nebolo vtedajším domorodcom na ich stupni rozumového vývoja prístupné.
Dnes už vedci považujú mýty za skoncentrovanú minulosť. Skoncentrovanú tak, že hĺbku vekov v nich obsiahnutých sotva možno ľahko vyextrahovať.
Do úvahy teda musíme brať aj to, že staré texty sú veľmi často – môžeme povedať že spravidla – kompiláciou viacerých zdrojov, pričom každý zdroj najčastejšie pochádza z inej éry. Ak Paracelsus spomína krajinu Hyperboreu, hovorí o krajine na sever aj od jeho miesta pôsobenia – a on sa narodil vo Švajčiarsku a v dobe oveľa mladšej. Teda už vieme, že nejde o Ural, ale ani o Alpy. Himaláje a Kaukaz rovnako vylučujeme, pretože tieto hory boli v časoch Árijskej ríše v Indii v podstate „na dosah“, teda nie „ďaleko na Krajnom Severe“, t.j. v Hyperboreji. A za spomínanými horami už ďalších – smerom k Severnému oceánu – hôr jednoducho niet.
Pre názornosť si priblížme túto alternatívu pomocou máp, ktoré sú každému k dispozícii na internete. Máme na mysli internetové zdroje Google Maps a mapy.sk. Referenčný bod bude pre nás Dillí v Indii:
Ak si porovnáme smer na Sever, tak Vysoké Tatry tam – smerom z Indie – určite nie sú. Ale to iba za súčasnej polohy zemských pólov.
Spomenuli sme „za súčasnej polohy zemských pólov“, čo znamená, že zemské póly neboli vždy tam, kde sú dnes. Hoci tento fakt nie je „populárny“, existujú dôkazy založené na materiálnych výskumoch vedcov už po niekoľko desaťročí. O čo teda ide?
Môžu sa póly pohybovať? Táto veta môže znamenať niekoľko rozdielnych vecí. Ak by sme predpokladali oficiálnu verziu guľatej zeme, ktorej os je pod určitým náklonom voči Slnku, tak pohyb môže znamenať napríklad zmenu náklonu zemskej osi voči Slnku. O zmene tohto uhlu náklonu nehovoríme.
Existuje teória, podľa ktorej je Zem harmonickým symetrickým útvarom, ktorý je podobný kryštálu. Napríklad už Sokrates hovoril svojmu žiakovi Simmiasovi: „Chlapče môj, skutočná Zem pri pohľade zhora vyzerá ako jedna z týchto lôpt, ktoré sú vyrobené z dvanástich kúskov kože zošitých dohromady“. O nejakých 2 000 rokov neskôr – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – traja ruskí vedci dostali nápad kriticky preskúmať glóbus. Hľadali nejaký opakujúci sa prvok či prvky, ktoré by sa zhodovali s určitými miestami, ktoré sú známe z dejín. Po niekoľkých rokoch výskumu uverejnili v populárnom moskovskom časopise Akadémie vied ZSSR Chémia a Život svoje zistenia. Článok mal nadpis: „Je Zem Veľký Kryštál?“.
Oni sami to prezentovali ako akúsi „Matricu kozmickej energie“, ktorú „vbudovali“ do štruktúry Zeme tak, že výsledný obraz bol prístupný širokej vrstve čitateľov. Ďalší sovietsky časopis pre popularizáciu vedy mladej generácii – Komsomolská Pravda – sa chytil tejto myšlienky a navrhol predpoklad, že Zem začala svoju existenciu ako kryštál, pričom sa iba pomaly, postupne zmenila na tvar, ktorý je známy dnes.
Podľa tejto hypotézy sa kryštál stále dá rozpoznať v pentagonálnych doskách pokrývajúcich povrch glóbusu – dodekahedronu. Na ňom je naložených 20 rovnostranných trojuholníkov. Podľa názoru autorov, možno celú geometrickú štruktúru ponímať ako systém, ktorý sedí na antické civilizácie a ich vývoj. Myslí sa tým odraz vývoja na povrchu zemskej kôry v závislosti od jej vnútornej štruktúry: zemské zlomy, magnetické anomálie, či množstvo ďalších lokalít, ktoré ležia na hranách mriežky, ktorá pokrýva Zem:
Zemská, kryštalická mriežka, ktorá neskôr dostlala v odborných kruhoch názov „Ruská Mriežka“; považuje Zem za gigantický kryštál:
Niektoré súvislosti hypotézy Planetárneho mriežkového systému sú však rozhodne ťažko prehliadnuteľné:
- Pyramídy v Gize (1);
- Černobyľ – Gomel (2);
- Ropné nálezisko v Ťumeni (3);
- Jazero Bajkal (4);
- Hudsonov záliv (miesto, kde sa predtým nachádzal Severný Pól) (9);
- MohendžoDaro – centrum kultúry zničenej jadrovou zbraňou známou ako Kultúra ríše Rama (13);
- Pyramídy v Xiane – považované za najväčšie na Zemi (13);
- Južné Japonsko, lokalita Dračí trojuholník (podobne známe ako Bermudský trojuholník) (14);
- Megalitické ruiny v Alžírsku (20);
- Megality v Axume, koptskom kresťanskom centre v Etiópii (21);
- Bangkok, AnkorVat (25);
- Sawarak, Borneo – miesto nálezu prastarých megalitických štruktúr (26);
- Ostrov Pohnpei v Mikronézii – megalitické mesto NanMadol (28);
- Lima, Peru – hranica náhornej roviny Nazca, Pisco, miesta nálezu známych obrazcov vyrytých do horniny a viditeľných len zo vzduchu (35);
- Gabon, Západná Afrika – prírodný atómový reaktor, ktorý pracoval pred 1,7 miliónmi rokov (40);
- Zimbabwe – miesto nálezu prastarých baní a štruktúr (41);
- Maralinga, skúšobná jadrová strelnica, kde sú tiež megalitické ruiny (44);
- Veľkonočné ostrovy a známe megality (47);
- Nemecká základňa v Antarktíde (62).
Všimnime si, že hlavné hrany planetárneho mriežkového systému nie sú jedinými mriežkami, hoci na ich hranách sú očividne najsilnejšie energetické toky. Na mape Európy dole vidíme aj podriadené, t.j. sekundárne energetické línie mriežky (mapa je z materiálov uverejnených v USA z čias pred uskutočnením prevratov vo Východnom bloku):
Magnetické pole Zeme je to, čo ovplyvňuje kompas tak, že ukazuje (mal by) smer k Severnému Pólu. Ručička kompasu tak funguje preto, lebo je vyrobená zo železa, a práve železo je magnetická substancia. Znamená to, že substancia začne vykazovať magnetické vlastnosti vtedy, keď je vystavená magnetickému poľu. V takom prípade sa sama nasmeruje v smere magnetických siločiar Zeme: Sever-Juh.
Čo platí pre ručičku kompasu, to platí aj pre železo, ktoré je súčasťou minerálov (napríklad magnetitu, hematitu, ilumenitu…). Nepatrné častice železa v týchto kameňoch reagujú na magnetizáciu rovnako; stávajú sa miniatúrnymi kompasmi, ktoré sa nasmerujú v línii geomagnetického poľa.
Keď sú kamene obsahujúce železné častice vystavené geomagnetickému poľu, podávajú nám dokonca viac informácií ako bežný kompas. Indikujú smer Sever, ale okrem toho podľa uhlu ich náklonu indikujú aj to, ako ďaleko v skutočnosti Pól je. Znamená to, že indikujú zemepisnú šírku. Horizontálny uhol sa nazýva variácia, náklon sa nazýva inklinácia. Variácia udáva zemepisnú dĺžku skúmanej vzorky, ktorá zodpovedá prítomnosti magnetického poľa a inklinácia udáva zemepisnú šírku. Zmagnetizované skaly (ich častice železa) nadobudnú (zakonzervujú) smer geopoľa Zeme v čase, keď boli vytvorené, t.j. keď boli tekutou lávou, ktorá v magnetickom poli Zeme postupne tuhla. Tento smer u nich ostane už natrvalo.
Samozrejme, že aj tu sa môžu vyskytnúť pri určovaní geopoľa problémy. Zemská kôra mohla niekde zmeniť svoju orientáciu vplyvom lokálnej geologickej poruchy – praskliny v zemskej kôre a podobne (napríklad zlom San Andreas v Kalifornii). Väčšina takýchto porúch nájdených na Zemi sú však lokálne, t.j. ich vplyv sa dá pri meraniach eliminovať napríklad tým, že na určovanie polohy pólu v danom čase je zozbierané dostatočne veľké množstvo vzoriek z dostatočne veľkého územia, neraz aj z viacerých lokalít, krajín, či dokonca kontinentov.
Ďalším problémom je, že poloha magnetického pólu nie je stabilná. Geofyzici však dlhodobým štúdiom zistili, že po niekoľkých tisíckach rokoch sa zemské pole vracia do svojej pôvodnej pozície, teda priemerná poloha magnetického pólu počas celej určovanej periódy súhlasí s rotáciou zemskej osi.
Ako všetky reálne merania, aj takéto namerané výsledky majú – samozrejme – zvyčajné intervaly spoľahlivosti. Určujú sa „ovály neistoty“, ktoré sú kreslené pozdĺž polohy každého pólu. Neurčitosť oválu je štatisticky určená v 95% intervale spoľahlivosti. Podľa názoru špecialistov sú takto získané výsledky spoľahlivé.
Ako ukazujú získané výsledky, zemské póly zmenili svoju polohu počas existencie Zem už mnoho, mnohokrát.
Napríklad časové intervaly medzi zmenami pozície pólov [udávané v miliónoch rokov]:
Ďalej na spodnom obrázku možno vidieť krivky putovania pólu na základe určovania z európskych a severoamerických vzoriek:
Pozície polôh pólov v Pleistocéne určené z japonských vzoriek:
Poloha pólu v Pleistocéne podľa sovietskych meraní (Chamov):
A teraz venujme chvíľku zosumarizovaniu uvedených údajov. Nie sme špecializovaný geofyzikálny ústav, teda ďalšie detaily bude vhodnejšie hľadať na takých zdrojoch. V každom prípade však vidíme, že existujú podklady – namerané a vyhodnotené špecialistami na geofyziku a vzťažné odbory – ktoré sú vo vedeckom svete považované za spoľahlivé – aj keď v intervale spoľahlivosti 95%.
Keďže my sme použili údaje z amerických zdrojov, dokončíme tento opis v tom istom duchu. Ak sa pozrieme na „veľký obraz“ zmien pozícií zemského pólu, tak dostaneme takúto prehľadovú tabuľku (číselné údaje sú roky):
A teraz za použitia japonských údajov sa bližšie pozrime na 6 posledných nameraných údajov (pozície zodpovedajú japonskej tabuľke):
Teraz už je pravdepodobne jasné, prečo sme sa tejto téme venovali. Zemský pól sa v minulosti menil už neraz, pričom dlhšiu dobu v minulosti bol v priestore Hudsonovho zálivu – čo je dnešná Kanada. Ak vedieme priamku – nezabudnime, že mapy, ktoré máme k dispozícii sú kreslené na glóbuse, teda priamka je v skutočnosti sférická – z indického Dillí cez Vysoké Tatry, tak na severe prejdeme niekde v blízkosti 11. bodu mriežky kryštálu (Mys Fidhorn) a dostaneme sa do oblasti bodu mriežky č. 9 – ktorý je umiestnený v Hudsonovom zálive. Hovoríme o obrovskom časovom intervale, ako aj obrovských – globálnych – vzdialenostiach, ale je to tak. Keď bol Severný pól v oblasti Hudsonovho zálivu – ale pravdepodobne aj ďalšej pozícii išlo o miesto v podobnej lokalite (z nášho pohľadu) – tak z Indie sme boli – myslíme tým Karpaty ako horský systém – jedinými vysokými horami, ktoré boli na Severe. A za našimi Tatrami už smerom ku Škótsku (resp. Hudsonovmu zálivu) naozaj žiadnych vysokých hôr proste niet.
Treba spomenúť, že dodnes neexistuje spoľahlivé vysvetlenie existencie ľadových dôb na Zemi. Oficiálne podávaná hypotéza má veľké trhliny. Ak však prijmeme predpoklad, že poloha Severného pólu sa naozaj v čase mení (čo je aj dokázané), tak vysvetlenie ľadových dôb sa stáva až zarážajúco jednoduchým. Keď bol Severný pól niekde v oblasti v okolí mysu Fidhorn na severe Škótska a Hudsonovým zálivom, tak sme sa nachádzali za polárnym kruhom. Ale za Polárnym kruhom je aj dnes zima, teda tam existuje lokálna doba ľadová. A v iných oblastiach Zeme je zase oteplenie. Vieme aj to, že pól mení svoju polohu rýchlo – nejde o postupný, dlhodobý proces. Príčina teraz nie je podstatná, jav ako taký existuje. A ak sme boli za polárnym kruhom, tak nad Tatrami žiarila aj Severná Žiara. Keď sa geografický pól presunie do nejakej lokality, tak tam nastane „doba ľadová“, ale na inom mieste zase nastane oteplenie.
Teda tak. Poloha severného pólu v nami opísanej oblasti je materiálne podložený fakt. Oficiálna história síce bude namietať, že v tom čase tu určite žiadni Slωvѣni neboli – ale veď preto to aj nazývajú históriou. My ponecháme históriu históriou, budeme si jednoducho stáť za svojimi dejinami – aj naši Prѣdkωvia spolu s bratskými Rodmi z ruskej roviny a Sibíri kolonizovali Indiu, teda presnejšie Industan.
Považovať našu zem za Hyperboreu (krajinu na Krajnom Severe) je „technicky“ opodstatnené materiálnymi dôkazmi. V ďalšom pokračovaní sa pozrieme na to, čo história nazýva „Kyjevská Rus“.
25.09.2019
