Smrti sa väčšina ľudí bojí, pretože je to pre nich veľká neznáma. Ako sme už hovorili, v našom ponímaní je strach síce prirodzený obranný reflex, ale dá a musí sa prekonať poznaním, čo zmení nevedomosť na jasné poznanie súvislostí a nevyhnutností. Aj poznanie o Smrti – patriace do Véd – nám bolo v minulosti násilne odňaté. Nevedomý človek sa stáva manipulovateľným, a teda otrokom. No a ak náboženstvo v následnom starostlivo naplánovanom kroku vymení poznanie za dogmu v tej podobe, že po „nesprávnom“ živote prichádza večný trest a nijaká šanca na opakovanie neexistuje – pričom nezabudne zdôrazniť, že výlučne ich náboženstvom stanovený „jediný“ boh o tom rozhodne – tak zastaví vývoj spoločnosti na stáročia až tisícročia.
Do spektra tejto dogmatiky patria aj niektoré „ezoterické“ smery dneška. V prvom rade si musíme uvedomiť, že dogma je to, čo stojí proti Viere, t.j. jasnému poznaniu. Na rozdiel od štandardného prístupu si musíme vyjasniť, že dogma nemusí byť iba náboženská. Dogma je stav, keď je otrokom „predpísaný“ obsah toho, čomu majú veriť, či ako sa správať bez vysvetlenia podstaty v pozadí, ktorú poznajú iba tí, ktorí dogmu navrhli a uviedli do života. Teda okrem náboženskej dogmy existujú dogmy spoločenské, ekonomické, politické, vojenské a iné. Poznanie nerešpektuje dogmatiku, ako sa Viera nedá obmedziť na náboženstvo.
Šíria sa aj dogmy – zdanlivo odporujúce náboženským, hoci sú z tej istej „kuchyne“ – hovoriace, že napríklad človek predstavami svojej mysle môže ovládnuť všetko na Svete. Hoci na tomto prístupe je veľa pozitívneho, je tu aj veľa „ale“. Ohľadom smrti takto niektorí nadobudnú dojem, že si stačí predstaviť to, čo či kde chcem po smrti byť či sa dostať – a vec je vyriešená. Je to veľká naivita – vyplývajúca z nevedomosti – čo môže a nemôže myseľ a myšlienky v nej realizovať. Je pravda, že naše želania sa vždy plnia – ale v súvislostiach, kedy nám už nemusia byť vhodné. Napríklad nejaká konkrétna predstava o určitom mieste pobývania po smrti sa môže realizovať, ale iba ako tzv. „Loka“, čo je lokalizovaný priestor pod plnou kontrolou toho-ktorého Boha, t.j. Raj. Ak to však nie je v súlade so Zlatou Cestou Duchovného Vývoja, tak je to pozastavenie evolúcie, čo rozhodne neodstráni ani nenahradí naplánované „lekcie“, iba pozastaví vývoj. A „vychytralí flákači“ nie sú obľúbení medzi nami ani dnes… A to ešte drvivá väčšina ľudí ani neberie do úvahy, že myšlienky sú samostatné entity, ktoré sa dajú do mysle „implantovať“ tak, že nevedomec ju prevezme za svoj výtvor a takto v sebe podporí budovanie dogmy.
Ďalšia „ezoterická“ naivita je presvedčenie, že ak si veľká skupina ľudí vytvorí spoločnú predstavu, tak môžu všetko vo Vesmíre zmeniť. Nuž, ako princíp to je správna vec, ale predstavme si, že by si všetci ľudia na Zemi vytvorili predstavu, že napríklad nepríde zima. Splní sa táto predstava? Určite nie, čo neznamená, že sa nedá zmeniť niečo iné. Z védického pohľadu je ľudská myseľ považovaná za najsilnejší živel, čo analogicky znamená, že všetky živly sú v podstate prejavy myslí konkrétnych bytostí. No a ak sa ľudské – hoci koncentrované úsilie – postaví proti vôli Vyššej bytosti, tak Vyššia vôľa jednoducho „vyhrá“. Ako naše telo je riadené Živou, ale pozostáva z množstva nezávislých živatiem, ktoré sa podieľajú na našom evolučnom vývoji tak, že ich vedieme my, tak aj vyššie telá fungujú analogicky v zmysle už spomínaného Konu: ako hore tak dole. Nuž a typické telo Boha Pravi je napríklad Galaxia, takže postavenie sa napríklad proti „príchodu“ zimy je postavením sa proti konkrétnemu prejavu Boha Pravi – a tu sme bezmocní. Jediná správna cesta je mať jasné poznanie o podstate. Toto jediné nám zaručí najkratšiu cestu k cieľu, hoci to neznamená, že neexistujú dlhšie cesty.
Už sme si povedali o príchode do Javi, t.j. narodení, nuž musíme si vyjasniť aj otázku ODCHODU, teda smrti, pretože oboje je vzájomne previazané. Narodenie je smrť a smrť je narodenie, t.j. zmena cyklov v prebiehajúcom toku času. V okamihu prechodu prebieha prerodenie človeka. Ak vychádzame z obrazu slova „pre“, ktorý znamená „opakovanie“, tak ide o opakované narodenie, odhodenie starej fyzickej obálky. Ako prebieha proces prechodu? Perún v zápovedi hovorí, že smrť pre nás neexistuje, hoci ju vidíme okolo seba, teda my ju ako keby ani neuvidíme. Duša si uvedomuje iba konečnú etapu prechodu, pri ktorej vzniká výboj energie vytvárajúci energetický kanál, cez ktorý ona vychádza z mŕtveho fyzického tela, ktoré už má rozpadajúce sa obranné telo, t.j. auru. Tento kanál prechádza cez víchrové zóny – čakry – zospodu nahor po chrbtici. Od čakry „Istok“ po čakru „Rodnik“. Bytosť obrazne vníma tento proces ako let cez svetelný tunel, na výstupe z ktorého prebehne Prechod do inej rozmernosti. Aby sa nám adaptácia uľahčila, tak zomrelému prichádzajú naproti iné bytosti, ktoré vidí ako rôzne tváre. Najčastejšie to sú zomrelí členovia Rodu, alebo vyššie bytosti. Objavujú sa aj obrazy rieky s prievozníkom či mesta, v ktorom zomrelá bytosť dostáva odpovede na všetky svoje otázky, a pod.
Najskôr si povedzme o prastarých obradoch, ktoré sprevádzajú proces Prechodu:
1. až 3. deň: Zomrelý je uložený do Kapišťa, kde sa s ním nachádza iba žrec. Je to preto, lebo to, čo má počúvať zomrelý by nemali počúvať živí. Žrec mu číta rady z „Knihy púte“, pretože zomrelý vníma všetko ako živý, ale nemôže už dať o sebe vedieť.
4. až 6. deň: Telo sa vezme z Kapišťa a privezie domov na rozlúčku s rodnými a blízkymi. Kým je telo v dome, tak sa zakryjú všetky zrkadlá, aby živí neuvideli odraz zomrelého. Nezatvárajú sa ani dvere, aby mohla jeho Duša voľne vojsť. Ak sa toto nerobilo, tak ostala v dome 3 roky. K strednému palcu ruky pripevnili jeden koniec medeného drôtu a druhý koniec uložili do nádoby zo zemou. Týmto ho uzemnili a zabránili rozkladu tela. Na oči mŕtvemu dávali medené alebo strieborné mince a okolo tváre zrkadlo alebo ľahké pierko, čo slúžilo na odvrátenie nebezpečenstva, že upadne do letargického sna.
7. deň: Kremácia alebo pochovanie do mohyly. Predtým ešte telo vyniesli z domu nohami napred a rakvu umiestnili na ulicu na stôl, aby umožnili rozlúčku so susedmi. Pred zasypaním hrobu príbuzní bozkávali zomrelého na čelo. Z rúk aj nôh sňali putá a kládli ich k nohám. Do ruky dali mince, a zavreli rakvu a spustili na dno mohyly. Do mohyly každý vhodil hrsť zeme a truhlu zasypali. Potom si účastníci umyli ruky a poutierali si ich do uterákov a spomínali. Z miesta pochovania si nič neodnášali, a potom doma organizovali rozlúčkovú hostinu bez alkoholu.
Opísaný obraz je skôr na obraz dnešných zvyklostí. Predtým sa veľmi dlhú dobu na Midgard-Zemi telá mŕtvych nepochovávali. Dodržiavala sa zápoveď Boha Striboga, ktorá hovorí o tom, že našu Svätú zem nemáme znečisťovať našim prachom, lebo je poliata Krvou aj Potom našich Dedov. Každý zomrelý musel byť odpravený cez Hranicu do Nebeského Sveta na Ohnivom Korábe – ako hovorí zápoveď Boha Odina, alebo cez Veľkú vatru Krody. S popolom a postavením kameňa na pamiatku zomrelého sa zachádzalo tiež v súlade so zápoveďou. Práve preto archeológovia nenachádzajú pozostatky ľudí RASy staršie ako 100 tisíc rokov, pretože pohreby sa začali praktizovať až po začiatku „Veľkého ochladenia“, ktoré bolo spôsobené rýchlou zmenou klimatických podmienok na Zemi po dopade zvyškov Luny Fatta a zmene sklonu zemskej osi. Ešte dávno predtým sa uplatňovala aj obyčaj výstupu na vrchol kopca, pyramídy, alebo zikkuratu, odkiaľ nastal odchod Lúčom do Slavi alebo Pravi, lebo telo je holografická projekcia v Javi a zmizne, zatiaľ čo bytosť je energetické informačné pole, ktoré po vertikále vystúpi do Vyšších Svetov. Počas Krody prebiehal pohrebný obrad nazývaný „Trizna“: три знания o posmrtnom. Počas tryzny predvádzali ukážkové boje vojakov.
8. deň: Ráno prišli pozostalí nakŕmiť zomrelého, pretože mŕtvy naberá energetiku potravín, ktoré sa prinášajú k mohyle, a potom odišli. Nič so sebou neodnášajú, rukami sa nedotýkajú mohyly a obzvlášť nie čerstvej.
9. deň: Naplnil sa slovanský týždeň. Rozpadá sa merné, éterické telo a nastáva oddelenie Duše od tela, t.j. odpojenie „striebornej nite“. Duša sa dvíha nahor a opisuje okolo zeme a Luny „osmičku“. Atmosférické vrstvy ju prijímajú ako pohraničná rieka. Na siedmej planéte – Valhale – prebehne „očistec“, kde Duša ostane do štyridsiateho dňa, keď sa rozpadne astrálna obálka. Preto čas štyridsať dní považujeme za čas konečného roztrhnutia karmických väzieb s pozemským vtelením. Niekedy to nazývame aj časom „Troch súdov“. Práve aby sa uľahčilo Duši oddelenie od zemskej existencie, organizovali spomínania na deviaty a štyridsiaty deň.
Mnohé národy majú poznatky o tom, čo sa s človekom odohráva pri zomieraní, čo pociťuje, cíti a čo musí činiť potom, ako sa dostane do Medzisvetia. Sú to takzvané „Knihy mŕtvych“. My Slovania máme podobnú Knihu Púte. Jej dôležitosť je v dnešnej dobe obrovská, pretože väčšina z našich ľudí dnes nevie nič o existencii Viery Predkov. Následkom toho sa naše Duše v Javnom Svete nevyvíjajú podľa KONu, ale sú ponechané buď samé na seba alebo „k dispozícii“ cudzím kultom, ktoré však majú s našimi „zablúdenými Dušami“ svoje vlastné plány. V súlade s KONom, je človek v Javi povinný sformovať – povedané dnešným jazykom – v sebe program, ktorý rozpozná naše skutočné „JA“, t.j. DUCHA. Jednoduchšie povedané, musí nadobudnúť SAMOVEDOMIE SEBA ako DUCHA, ktorý riadi každý okamih našej činnosti, lebo kým toto nenastane sme bioroboti. My Staroverci používame výraz „svastický pohyb Ducha“. Je to systém duchovného vzdelania a vývoja človeka. Svastický sa nazýva preto, lebo obsahuje štyri Púte, po ktorých človek musí ísť. Výslovne ísť a nie stáť na mieste, lebo zastavenie privádza k degradácii, k poklesu človeka na nižší stupeň úrovne vývoja, čo do podstaty premení človeka na zviera, ktoré žije na úrovni inštinktov a životných potrieb. Toto sa môže stať ako s človekom, tak aj s človečenstvom, t.j. druhom. Z toho vyplýva, že degradovať môže nielen konkrétny človek, ale aj národ či civilizácia. V degradujúcom prostredí si iba jednotlivci uchovávajú Múdrosť a poznanie odchádzajúcej civilizácie preto, aby mohli túto informáciu odovzdať novej spoločnosti.
Každá civilizácie zahynie, keď to materiálne úplne odpudzuje to duchovné, keď sú Nebeské zákony zamenené zákonmi ľudskej spoločnosti, ktorá žije výlučne napĺňaním svojich materiálnych potrieb. Aby spoločnosť úplne nezahynula, presnejšie, aby sa čistá, svetlá, duchovná časť hynúcej civilizácie stala novým začiatkom, používa sa „Svastická Púť Pohybu Ducha“. Každá z Pútí zbiera svoje poznatky ako súčasť jednej celej duchovnej batožiny, ktorá je nevyhnutná pre ďalšie duchovné zdokonaľovanie novej spoločnosti a jej progresu. Proces Človečenstva a spoločnosti je možný iba ako suma duchovných progresov jednotlivých ľudí. Hovoriť o nejakej duchovnej spoločnosti v čase, keď národ vymiera a stráda nemá zmysel.
- Púť poznania. Je postavená na prastarom princípe poznávania Múdrosti všetkých Rodov človečenských, duchovných systémov vývoja a samozdokonaľovania, poznania okolitého Sveta a skrz neho aj vnútorného sveta človeka. Musí sa brať do úvahy aj poznanie, ktoré zanechala predchádzajúca civilizácia.
- Cesta Tvorivého Budovania. Nazýva sa aj Púť dobrých, praktických činov a je založená na praktickom použití poznatkov, ktoré sú zamerané na prekvitanie nie oddelených individualít, ale Rodov, národov, kultúr, pre ktoré je samotná štruktúra tvorivého budovania nevyhnutná ako skúsenosť tvorivého budovania v nasledujúcom svete. Človek sa musí naučiť vkladať Dušu do toho, čo tvorí a buduje. Toto sa týka nielen javnomateriálneho budovania, ale aj myšlienkovo-duchovného, lebo človek podľa svojej štruktúry môže tvoriť a budovať nielen svoj vesmír (reálnosť), ale aj ničiť všetko existujúce. Na obraznej rovine môže byť človek nekonečne veľký a mocný (väčším najväčšieho), ale aj nekonečne malým a ničotným ( menším najmenšieho).
- Púť Priekopníctva. Alebo mystického tvorivého budovania je založená na poznaní najjemnejších štruktúr Sveta Javi a Sveta Navi. Pri tom človek pozoruje mnohorovinnosť Existencie a mnohorozmernosť Sveta. Pútí priekopníctva je niekoľko, a preto si každý človek vyberá tú Púť, ktorá mu je najbližšia po Duchu.
- Púť Viery. Dodáva človeku špecifickú kvalitu, pretože jej štruktúra je založená na Prastarej Múdrosti jeho národa, ktorá je zafixovaná špecifickým spôsobom. Táto Múdrosť siaha svojimi koreňmi nielen na nejaký hviezdny alebo slnečný systém, ale priamo do podstaty Stavby Sveta, ktorá leží v hlbine tmy.
Keď sa človek vybral jednou z týchto štyroch Pútí, tak skôr alebo neskôr zistí, že všetky sú medzi sebou vzájomne prepojené a že on sa pohybuje spôsobom, ktorý v starých časoch nazývali „na všetky štyri strany“. Keď spoznal bytostnosť týchto Pútí, tak už viac nebude človekom vonkajšieho Kruhu Začiatkov, ale stáva sa človekom vnútorného Kruhu, lebo sa zasvätil nejakej Púti, t.j. stal sa zasväteným. A toto samouvedomenie si, že je DUCH, bude po smrti podrobené najprísnejšej skúške. A preto sme hovorili o „nevedomosti na smrteľnej Hranici“.
A teraz sa môžeme na základe prastarých poznatkov o Prechode, ktoré sme si práve prešli, skrátene pozrieť na to, čo sa s nami udeje v čase smrti a po nej:
PRVÁ ETEPA (3 dni)
Človek zomrel a začína cítiť, že letí v nejakom tuneli či trúbe. Pri tomto pohybe sa točí, ale trúba sa zužuje a on cíti tlak. Prebíja sa centrálnym energetickým kanálom „Charamna“ v chrbticovom stĺpe, ktorý Duša vníma ako tunel. Pri lete cez trúbu prilieta ako keby na prekríženie. Tento bod sa nachádza v oblasti srdca a vníma ho ako prekríženie pred krížnym kameňom. Vpredu vidno Biele Svetlo, napravo zelenkavé a naľavo modrasté. Treba ísť za Bielym, predvečným Svetlom, ktoré sa nachádza na konci trúby.
Letí ďalej a tlak na neho sa zvyšuje, skoro až bolestivo, ale on letí sa Svetlom. Toto cíti preto, lebo pohyb Duše sa začal z najnižšej čakry Istok v kostrči, ale energia, ktorá pribúda na každej ďalšej čakre sa zhmotňuje, čo vytvára dojem zužovania sa tunela. Po vyletení z tunela sa dostane do neočakávane veľkého Priestoru, kde uvidí seba zo strany. Keďže sa ocitá mimo tela, tak prvé, čo sa Vedomie spýta je: som mŕtvy alebo živý? Kde to vlastne som – pýta sa jeho podstata – keď tam dole vidím svoje telo.
Pohybuje sa ako keby po tých miestach, činnostiach, ľuďoch ako za života, ale už je v inej oblasti Sveta Javi ako žil predtým. Pokúša sa niečo zobrať či povedať nejakému človeku, ale svet, ktorý poznal ho už neregistruje a nereaguje. Po opustení svojho tela sa zomrelý dostáva do tej časti Medzisvetia, ktorú nazývame Kalinov Most, je v oblasti čertogu Slnka, ktorý sa nachádza v oblasti Kôrky Sveta Navi. Dobre vidí na svoje ležiace fyzické telo, aj lekárov, ktorí sa ho snažia oživiť, počuje čo si medzi sebou hovoria. A tu si musí zachovať jasnosť mysle! V tomto okamihu nie je vedomie zaplnené dojmami, zvukmi, obrazmi, vôňami a ľahko prijíma Samo Seba, čo je skutočná Reálnosť. Vedomie a jagavý 16 rozmerný um sú nerozdeliteľné. Zomrelý ešte celkom nepochopil, že už nie je v Javi a môže ľudí a veci vidieť zo všetkých uhlov naraz. Musí pochopiť, že to je vlastnosť tohto priestoru. V ďalšom všetko závisí od vývoja jeho Duše. Ak je v nej vyvinuté samouvedomenie si svojho „JA“ ako Božského Ducha, tak sa naraz prenesie do 16 rozmerného Sveta Svetlej Navi – do Sveta Legov. Ale v našich časoch je takáto duchovnosť zriedkavá, a preto väčšina stráca na mig preblesknuté samovedomenie a nadobúda ďalší stav bez pamäte a ostáva v Kôrke Javného Sveta. Keď sa prerušené vedomie navráti, tak človek doslovne do niekoľko hodín po smrti stretáva Strážcov Večnosti, ktorí sa môžu ukázať v ľubovoľnej podobe. Kresťania vidia starca, budhisti Budhu, Slovania svojich Božských Predkov. Každý teda vidí v súlade so svojou Vierou, lebo podoba Strážcov zodpovedá našim životným zvyklostiam, zomrelému dieťatku sa môžu zjaviť v obraze rodičov a pod. Zomrelí dostanú pokyny a rady, ale ak vedomie zomrelého nie je vyvinuté, tak sa znovu dostáva do tmy nevedenia. A preto živí príbuzní a priatelia organizujú spomienkový obrad na tretí deň po pohrebe, aby prinútili zomrelého si spomenúť.
DRUHÁ ETAPA (od 4. do 9. dňa):
Štvrtý deň
To najhlavnejšie v tomto stave je nebáť sa. Preto sa v prvom rade musí pripraviť na stretnutie s Bohom Prarodičom svojho Rodu a Božou Matkou, pretože každý Rod má svojho Prarodiča, ktorý je zvedavý a želá si uvidieť svojho potomka. Ale aby ho zomrelý spoznal, musí pozorne sledovať znaky, runy, atribúty, ktoré sprevádzajú zjav Boha Prarodiča Rodu. Napríklad Boh Koľada bude mať v ruke koleso s 8-mymi lúčmi, Dažďbog má znak RASY a podobne. Boh Prarodič má oslepujúco biele telo, ktoré svieti Čistým modrastým svetlom. Toto svetlo je také, že temný (t.j. hriešny) človek sa ho poľahky začne báť, ale ak zomrelého obklopí strach, tak sa ako keby cez tenký ľad prepadne do iných, Pekelných Svetov. Ale kto sa nezľakne a uverí v Belasý Plameň a príjme ho do seba, ten sa zachráni pred veľkou bolesťou a mukami Pekla. Je dôležité uvedomiť si svoju jednotu s Veľkým Predkom a Božou Matkou.
Zomrelý všetko vidí a počuje, hoci nemôže dať o sebe vedieť. Je možné, že človek, ktorý nie je vopred pripravený a nevie nič o posmrtnom stave, sa zoči voči stretnutiu s INÝM SVETOM spočiatku vystraší. Dnes sú v podstate takýto skoro všetci ľudia. Situácia sa ešte zhoršuje reakciou jeho príbuzných. Hystérie či výzvy na návrat do pozemského života sú KRAJNE NEPRÍPUSTNÉ, pretože vnášajú do vedomia zomrelého zmätok a zúfalosť kvôli nemožnosti odpovedať. Namiesto toho, aby čo najskôr prešiel k inej forme bytia stráca Duša zomrelého sily na emocionálne rozrušenia spojené s nárekom obklopujúcich. Nepotrebuje ani nijaké prezliekanie, umývanie a pod. Najlepšou formou zničenia zahodenej fyzickej obálky je spálenie na hranici (kroda), ktoré praktizovali naši Predkovia, pretože urýchľuje proces Prechodu v porovnaní s pochovaním do zeme, pri ktorom Prechod prebieha do roka. So zomrelým sa možno stýkať v mysli, čo je tiež forma odovzdávania informácií tak, že človek si zobrazí tvár zomrelého – napríklad použije fotografiu – a posiela mu svetlé, dobré myšlienky ľúbosti a podpory. Taktiež možno použiť príjemné vône, napr. vonné tyčinky.
Piaty deň
V tento deň príde nezdolný Boh Veles a zomrelý musí prejsť skúškou. „A v noci Veles ide po Svarge po Nebeskom mlieku (našej galaxii), a ide do Čertogov svojich, a na zore privádza nás (Duše zomrelých) do Brán Irija (Prechodu). A tam čakáme, kedy začneme spievať piesne a sláviť Velesa od veka do veka a choromy (chrámy) jeho, ktoré žiaria ohňami mnohými, a stávame sa agnicami čistými. Tento Veles učil praotcov našich zem orať a rastliny siať a žať obilie na poliach, i postaviť snop pri ohnisku a ctiť si ho ako Otca Božieho.“ Aj telo Boha Velesa je obklopené čistým, Bielym Svetlom. V ruke drží žezlo s piatimi runami, ktoré označujú bohatstvo, prekvitanie, mohutnosť, silu a slávu. Vari len na zopakovanie, bohatstvo v našej tradícii znamená poznanie, nie hmotný majetok. Božia Matka je Jogiňa Jaga.
V tento istý deň však aj Brány Pekla otvoria svoju strašnú pascu, z ktorej vychádza Temné Svetlo, t.j. svetlo zmiešané s hmlou. Zlé skutky alebo hnev môžu neudržateľne naviesť zomrelého k dymovému, temnému Svetlu Pekla. Zdá sa byť teplým, hrejivým, pričom žiarivo jasný Biely Záblesk záchrany od Velesa môže vystrašiť. Netreba ani hľadieť – ak sa to podarí – v túto lákavo dymovo temnú stranu. Je to cesta do Pekelných Svetov, odkiaľ bude veľmi dlhá cesta nazad. Zomrelý sa musí zbaviť hnevu, a to obzvlášť tu, v blízkosti zemského priestoru. Tento deň je totiž ešte možné uvidieť ďaleko vzadu zanechaný štvorrozmerný pozemský Svet, ale hľadiac naň, nemožno v sebe dopustiť hnev, ktorý v okamihu pritiahne k sebe Temné Svetlo a roztvoria sa brány Pekla.
Jasný Čistý, Biely Plameň Velesa žiari tak ostro až oslepuje, až oči od neho bolia, ale je nutné prekonať seba a prijať radu Velesa a Jagi. Zlá stránka v človeku môže odvrhnúť oslepujúci Biely Plameň, čo znamená nasledovať dymový Čierny Oheň, ktorý vedie k utrpeniu v Pekle. Zomrelý sa musí zahľadieť do ostrého, žiariaceho Bieleho Plameňa a nabrať ho do seba, stať sa zajedno s Bohom Velesom a Božou Matkou Jogiňou a okamžite dostane na cestu klbko, ktoré ho prevedie tou najsprávnejšou cestou do Sveta Svetlej Navi (t.j. Slavi).
Šiesty deň
V tento deň zomrelý, ktorý ešte nedostal od Velesa niť ukazovateľku púte a zatiaľ sa nedostal do Brán Pekla uvidí Boha Varunu, ktorý vyžaruje Čistý Žltý Plameň, v rukách drží žltý diamant a objíma ho Bohyňa Karna. Ťažko sa hľadí na tento Jasný Žltý Oheň, tak ostro žiari Žltý Plameň. Do žltého plameňa je primiešaná matná belasosť pozemského Sveta, ktorý zomrelý ešte vidí.
Ak v ňom ostalo veľa nespálenej hlúposti, tak sa odcudzí a bude odpudený od Žltého Ohňa, človek sa zľakne Jasného Žltého Plameňa a poberie sa za pokojnosťou belasého Svetla. Zomrelý sa musí ovládnuť a neučiniť tento krok a usilovať sa nepodľahnúť belasej pokojnosti. Ak človek zanechal niečo pozemské nedokončené a musí to dokončiť, tak ho to zrazu pritiahne k pokojnosti a prebehne proces inkarnácie, Boh Varuna a Bohyňa Karna ho vrátia do nového života k starostiam, bolesti, novej smrti bez osvietenia, k jeho smutnému pozastaveniu sa na Púti. Strastiplné je takýto vpadnúť do bezpamäťového pozemského stavu bez možnosti výberu lona. Zomrelý musí do seba prijať Žltý, Jasný Plameň a stať sa zajedno s Bohom Varunom a Božou Matkou Karnou, a vtedy – ak bude aj nevyhnutné sa vrátiť – tak návrat sa stane tvorivo budovateľským a múdry vták Boha Varunu – Havran – vráti Dušu.
Siedmy deň
V tento deň sa všetkým, ktorí neprijali pomoc Velesa a unikli procesu inkarnácie zjaví drsný Boh Siva. Žiari Čistým Červeným Plameňom. Objíma ho Božia Matka Rada. Červený plameň je taký silný, že ťažko je naň hľadieť. Je premiešaný s pokojným, vyrovnaným načervenavým svetlom Zemského údelu. Pozemské činy môžu odvrátiť zomrelého od Čistého Červeného Plameňa a vyvolať pokušenie skryť sa v kľudnom červenkastom pokoji, čo je cesta do sveta nešťastných, neukojených duchov – prízrakov. Odtiaľ niet nikdy vyslobodenia! Zomrelý musí sústrediť svoj zrak na Ostrý Plameň a zjednotiť ho so sebou. V tento deň, kvôli silnej naviazanosti, pocitom potreby pomsty, alebo pozemskej lásky sa rodia Mátohy, t.j. nešťastní duchovia spojení s miestom a príbehom utrpenia. Ich ďalší vývoj sa zabrzdil a len keď sa opäť narodia na Zemi ako ľudia, až vyprší obdobie uzamknutia vo forme ducha, až potom môžu opäť skúsiť sa dvihnúť do Vyšších Svetov. Treba prijať do seba Červený Plameň a zjednotiť sa s Bohom Sivom!
Ôsmy deň
V tento deň sa objaví Boh Svetovít. V rukách drží žezlo so štyrmi hlavami v tvare kríža. Nežne ho objíma Božia Matka Tara. Jeho telo Jasne svieti Čistým Zeleným Žiarením. Jasné Zelené Žiarenie je premiešané s pokojným zelenkavým svetlom. Ak zomrelý počas svojho života na Zemi živil v sebe otrocké náklonnosti, tak musí podstúpiť túto skúšku, a to dokonca ak nebol ani ľudským, ale božím otrokom, čo nič na podstate nemení. Svetlí Bohovia nepotrebujú ľudí otrokov, Oni nevyžadujú ponižovanie sa svojich detí. Preto ak zomrelý v sebe nevychovával Ducha vôle a slobody, tak ho oslepujúco zelený Plameň vystraší a môže sa pokúsiť ukryť v tej pokojnosti. Je potrebné sa toho vystíhať a ísť za Svetovítom, ktorý zachráni zomrelého pred ďalším otroctvom. Inakšie ho pokojné zelenkavé svetlo privedie k narodeniu sa ako otrok vo Svete večnej nenávisti a bojov zlých velikánov – tento Svet sa volá Jotum Chejm a dnes ho volajú Eden. Zomrelý sa musí zahľadieť do silného Plameňa, lebo naši Bohovia neprijímajú otroctvo pod nijakým spôsobom! Musí sa prestať báť a prijať Oheň Svetovíta do seba, zjednotiť sa s Múdrosťou tejto Udalosti a nechať sa objať Božou Matkou Tarou!
Deviaty deň
Zomrelý bol celý tento čas mimo pozemského Sveta v Kôrke Sveta Javi. Deviaty deň je posledným dňom tohto kruhu, keď sa tu ešte môže nachádzať. Zomrelý nespoznal znaky, neprijal pomoc Svetlých Bohov, nepochopil svoje JA, ale musí sa pohnúť ďalej. V tento deň si pozostalí na zemi pripomínajú zomrelého, aby mu pridali sily. Preto za svetlých čias neorganizovali oplakávania a vyčítavania zomrelému, pretože vedeli, že týmto môžu zomrelého iba zabrzdiť v ďalšom pohybe a priviazať ho k pozemskému smutnému údoliu. Práve naopak, v tento deň jeho blízky a druhovia na trizne spomínali jeho veľké a slávne činy, pozývali šašov, ktorí podávali ukážky jeho správneho života a druhovia v zbrani organizovali bojové ukážky, demonštrovali, akým bol skúseným bojovníkom. Na deviaty deň prebieha plné oddelenie Duše od tela, uvoľňujú sa posledné uzlíky spájajúce so Svetom Javi, trhá sa strieborná niť medzi Dušou a fyzickým telom. Duša stúpa nahor a opisuje osmičku okolo Zeme a Luny. Potom prekračuje hranicu Medzisvetia, čo nazývame Ríbezľová Rieka, alebo Rieka Sviat, skrz špeciálne prechody, ktoré sa nazývajú Kalinov Most.
Ríbezľová rieka, alebo inak Rieka Sviat je obrazné uvedomenie si slojov priestoru – éteru – rozdeľujúceho dva Svety, ktoré prekonáva Duša. Naši Predkovia rozoznávali aj mená slovanských prievozníkov cez rieku: Vozuj, Plavec, Nij, Vodca, Choron. Prevážajú zomrelých na člnkoch cez hranicu Svetov, ktorá sa nazýva Sviat, ohnivá rieka, alebo rieka veľkého zabudnutia pozemského života. Po prechode rieky človek stráca vedomie a ocitne sa v kôrovej tme. Druhých prevádzajú po Kalinovom Moste, pričom čím čistejší život žili, tým pevnejší je most a opačne. Niektoré Duše prosto preletia ponad rieku, t.j. hranicu, pretože spôsob prepravy závisí iba od toho obrazu, ktorú vytvorí vedomie samotného zomrelého. A kto zdarne prešiel hranicu Medzisvetia, nepadol do Pekla a nezasekol sa medzi rozmernosťami, tak keď sa mu vráti vedomie, dostáva sa do oblasti kôrky Sveta Navi a uvidí pred sebou mesto s ulicami a domami žiariace jasným svetlom. Jeho Duša zistí, že krajinu Otcov chránia stráže. Je to kráľovstvo Bohyne Smrti, Bohyne Pokoja a nesmrteľného poznania, Morény Svarogovny. Toto mesto na ruskom severe volajú Agard a Škandinávci Asgard, Sibírčania a Bielorusi ho nazývajú mesto Slnka. Niektorí ho nazývajú neviditeľným Echom Zeme. Tu sa Duša nachádza do 40-tého dňa v zmysle nášho ponímania času. Tam čas plynie úplne ináč.
Je to mesto, kde zomrelý dostane všetky odpovede, ktoré nemohol nájsť počas života. Ale Duchovne vyvinutí ľudia sú ešte v okamihu Smrti ožiarení Predvečným Svetlom, ktorý im ukáže tajný vertikálny chodníček a niektorým ukážu Púť aj Veles s Jagou. Kto spoznal toto Svetlo, ten je okamžite vpustený do 16 rozmerného Sveta Legov. Rovnako aj tí, ktorí sa nachádzajú okolo zemského Sveta do 9 dní a dokážu prebudiť svoje „JA“ a uvedomia si svoju jednotu s rodnými Bohmi sa ocitnú vo Svetoch, ktoré majú do 16 rozmerov. Tu môžu pokračovať vo svojom vývoji, alebo na základe svojho želania sa môžu vrátiť na Zem v ľudskom obleku ako Pútnik preto, aby zachránil ľudstvo či pomohol mu pozdvihnúť sa vyššie. Ale ak sa spoznanie osobného „JA“ zomrelého stiahlo ešte pred príchodom do mesta Slnka, tak toho, kto nadobudne uvedomenie tu, očakáva vývoj vo Svetoch, ktoré sú hodne pod Svetom Legov. Ale zomrelý má aj tu veľa možností pokračovať vo svojom vývoji.
K zomrelému opäť príde Nebeský Otec a Matka. On ich nakoniec musí spoznať a prijať ich do seba takých, akí sú, do svojho Chrámu. A vtedy sa zachráni. Musí rozpoznať znaky, prečítať tajný nápis vlastnej podstaty a razom sa stať tým, kým v Skutočnosti Je. Uvedomiť si seba ako Ducha je zjednotenie sa so Sebou, čo je zároveň oslobodenie sa od skúšky, ktorá sa nazýva Súdom Bohov a Predkov a pokračovať vo svojom vlastnom vývoji vo vyšších Svetoch. Toto je posledná možnosť oslobodenia sa.
Ak sa zomrelý zasekne či vystraší, tak pocíti, ako sa prepadá nadol, na Súd Bohov a Predkov, ktorí v rukách nesú osudový Spis – Zvitok. Jeho vedomie sa vynára ako hlava z mútnej vody a v okamihu rozpozná kto je. Do včerajška si nemohol uvedomiť svoje „JA“ a zjednotiť sa s Božstvami, ktoré sa mu jedno za druhým ukazovali na pomoc. Len tu a teraz dostáva ešte jednu možnosť vybrať si púť nahor. Preto musí byť v stave želania blaha a bez strachu, a vtedy dokáže vyjsť vpred. V krajne pozitívnom prípade dostane zomrelý možnosť opäť sa vteliť na Zemi v 4 rozmernom Svete, ale nestratí vedomie a pamäť, pričom v najhoršom prípade sa opäť narodí na Zemi bez pamäte.
Najlepšie je, ak sa nedostane na skúšku vôbec a vtedy môže pokračovať vo svojom vývoji v mnohorozmerných Svetoch. Ak však je natoľko slabý, že neudrží vedomie a stráca sa, vtedy naši Predkovia odporúčali myslieť na svojho Boha Ochrancu, na Učiteľa alebo Človeka, ktorý mu počas života svietil a inšpiroval či dvíhal ho. Ak sa zomrelý počas života pripravil, tak nutne uvidí Bohov a Legov v meste Slnka.
V tomto stave tu pobudne do 40. dňa, hoci trvanie je v skutočnosti neznáme. Do 3 dní po smrti sa prvý raz ocitne v okolí zemského údolia Kôrky Sveta Javi. Jednako však po celý čas do 9. dňa ho ostré videnia odpútavali od pohybu vpred. Väčšine ľudí sa prejavujú ako zahmlené nočné mory a v skutočnosti človek prichádza k sebe až na 10. deň, ale mnohí dotiaľ ani nedôjdu. Nevediac čo vlastne tvoria sa už dávno prepadli do Pekla, alebo sa stali hladnými duchmi. Ale ten, kto došiel sa nesmie báť. Kto sa počas života snažil o Svoj rozhľad, kto pamätal na Smrť a Narodenie po väčšinu času pozemského života, ten sa poistil. Kto žil nevedome ako stroj robot, ten ani tu seba neuvidí nijako.
Zomrelí sa nemusia odťahovať, keď uvidia jedlo a hoci nemôžu do neho zahryznúť, sú schopní sa najesť. Ak je to jedlo prinesené pre nich, keď pre nich je pripravený džbán s vínom, tak zahryznú do podstaty vína. A preto sa hnevajú Bohovia a zomrelí, ak sa im neprinášajú obety vo forme jedla a pitia. Každý pokiaľ žije, má pamätať na svojich blízkych a priateľov a prinášať im džbán spomínania.
SÚD
Zomrelý musí podstúpiť tri Súdy: Svedomia, Predkov a Súd Boha Ochrancu Rodu.
Môže uvidieť Svetlého Ducha svojej veľkosti, ale môže byť aj iný prejav, ktorý príde a začne čítať jeho dobré činy. Spolu s ním príde aj Temný Duch a začne vypočítavať jeho nesprávne činy. Keď to zomrelý uvidí, môže sa vyľakať a začne klamať, kričať, že to nie je spravodlivé a že to, alebo ono sa nestalo a že dobrých činov bolo viac. Vtedy sa pred ním objaví Knieža Smrti so Zrkadlom, v ktorom sa odzrkadľujú jeho činy. Zomrelý musí pochopiť, že to je Súd jeho Svedomia – „strašný súd“ – na ktorom on Sám Seba súdi, že všetky obrazy vychádzajú z mútnych vôd jeho mysle. Kto sa nebojí, ten sa zachráni. Zomrelý je sám sebe aj Obhajca (Svetlý Duch) aj Žalobca (Temný Duch). Preto nemá význam pred sebou klamať. V ďalšom sa musí zomrelý čestne zodpovedať za svoje činy už pred Praščurmi a Bohmi, čo je posledná možnosť jeho oslobodenia. Ak to nedokáže, tak zhasne vedomie a pamäť minulosti a letí nadol. Ale ak si zomrelý spomenie hoci aj na svoje skutočné meno (tajné meno z menorečenia) a mená svojich Bohov Prarodičov, a vykríkne tieto mená, tak sa ocitne zachránený. Ak zomrelý nevyužije túto možnosť, tak v lepšom prípade ho očakáva bezpamäť ďalšej pozemskej materializácie, ale v horšom Pekelné Svety.
Možností pre Dušu je však vždy niekoľko. Napríklad vojak, ktorý hoci prežil krátky život, ale bránil svoj Rod a svoju Otčinu sa nedostáva opakovane na Zem na opakovanie skúšky aby si vyvinul samouvedomenie. Tento vojak sa nedostane ani do Slnečného mesta, ale ocitne sa v príbytku Boha Valcha (Valchala-Valhala), kde zrýchlene spozná všetko, čo sa nestihol dozvedieť počas pozemského života. Nadobudne samouvedomenie si svojho „JA“ a dostáva sa rovno do Sveta Legov, aby pokračoval v ďalšom vývoji. Niektorí dnešní kresťania vykonávajú obrad, keď po smrti dávajú zomrelému do rúk na cestu lístok s nápisom „služobník boží“, alebo „rab boží“ ten a ten. Títo sú vydelení ako rabi, t.j. služobníci, čiže otroci a dostávajú sa do jednej z oblastí Temnej Navi, ktorú má pod kontrolou Jehova (Jahve). Tam – presne v súlade so svojim učením – budú čakať na druhý príchod Krista, po ktorom sa opäť budú môcť vzkriesiť, t.j. narodiť sa na Zemi. Takto sa ich evolúcia – na základe ich vlastnej vôle – zastaví na neurčiteľný čas.
Ak človek počas svojho pozemského života spôsoboval zlo iným bytostiam (násilie, zabíjanie, chamtivé okrádanie a pod.), tak jeho smrť je strašná. Zomiera v strašných mukách a bez vedomia. V moment smrti pri opustení tela takýto človek vidí strašných poslov Boha Smrti Jamu. Jamaguti sa chopia hriešnika, ktorý celý život potešoval výlučne svoje zmysly, zviažu ho a pokryjú jeho jemnohmotné telo zvláštnou obálkou – telom pre život v Pekelných Svetoch – a odošlú ho na púť. Poslovia smrti ho vlečú a počas cesty spomína na svoje hriechy, ktoré konal počas svojho života, čo mu spôsobuje kruté muky. Za tri migy sa hriešnik ocitne v Pekle. Takto zanechal pozemské telo, ktorým spôsoboval neprávosť iným a po Prechode dostáva odvetu za svoje činy. Tí najhorší môžu byť dopustení aj do úrovne Nepreniknuteľnej Tmy, kde bytosť stráca Dušu.
Ďalší vývoj takejto bytosti sa začína z najnižších foriem existencie. Potom, ako sa očistí v Pekle sa dvihne do existujúceho poriadku na zemiach Sveta Javi a znovu prechádza celým vývojom, až sa nakoniec narodí v ľudskom tele. Toto je základ Nebeského Konu, ktorým sa vymedzujú základy individuálneho prístupu ku každému človeku a dozoru nad spravodlivosťou. Naši Svetlí Bohovia nie sú, ako vidno, sadisti. Nechcú stratiť svoje dieťa, a preto dávajú človeku pri skúškach množstvo možností a pomôcok. Všetko závisí iba od samotného človeka a jeho rozhodnutia. A ak chceme vystupovať po Zlatej Ceste Duchovného vývoja dopredu, tak je už čas, aby sa z biorobotov pre začiatok stali ľudia.
Každý človek má vopred určený svoj Osud a svoju Púť Duchovného vývoja. Ako ju plnia na zemskej časti Svagy závisí od samotného človeka. Tí, ktorí neprejdú cez tri Súdy sa dostanú do temnej Navi, kde po uvedomení si svojich činov a úmyslov sa opäť môžu pokúsiť prejsť Kruhom Absolútna vo Svete Javi. Ostatné Bytosti – „súčasníci“ – však už žijú vo Svetoch Slavi, vystupujú vo svojom vývoji po Zlatej Púti (Svarge), až nakoniec sa raz dostanú na Hranicu, ktorá oddeľuje Slav a Prav. A toto je jedna z vecí, ktorá je hrubo skreslená v mnohých dnešných podaniach. Kolobeh narodení a smrti si veľa ľudí zamieňa za inkarnácie, ale v skutočnosti celý kruh „opakovaných“ narodení môže zahŕňať aj milióny či miliardy rokov dlhé „zastávky“, teda pozastavenia evolúcie.
„KEĎ VÔĽA ČLOVEKA BUDE KONTROLOVAŤ ZMYSLY, ZVYKY, SPÔSOBOVAŤ MYSLENIE, KEĎ DUŠA BUDE SCHOPNÁ RIADIŤ VÔĽU A DUCH DUŠU, PRE ČLOVEKA SVET OTVORÍ VŠETKU RÔZNOFAREBNOSŤ FARIEB, FORIEM A PRASTARÚ MÚDROSŤ. KEĎ SA TAKÝ ČLOVEK SNAŽÍ DOSIAHNUŤ CIEĽ, NEHĽADIAC NA TO, ČI PREŽIJE ALEBO NIE, t.j. AK IGNORUJE BOJ ZA JAVNÝ ŽIVOT, TAKÝ ČLOVEK ROBÍ PRVÝ KROK NA PÚTI STAŤ SA BOHOM.“
Páter Dij Sviatoslav, ktorý prijal svoju Mieru v Lete 7493 (1985)
Nuž, práve ste dostali všeobecnú formu informácie o Múdrosti, všeobecný Obraz a už iba od každého individuálne závisí, ako a či vôbec začne napĺňať svoje životné predurčenie, t.j. výstup z „Kruhu znovuzrodení“.
SLÁVA BOHOM I PREDKOM NAŠIM!
