Pre väčšinu dnešných ľudí pravdepodobne dosť nezrozumiteľný názov pre článok – aký môžu mať tieto dva pojmy vzájomný vzťah? Dajú sa vôbec porovnávať? Nuž – a to budete asi diviť – hovoria o dvoch zásadných pohľadoch na život, o rozdiele medzi Rodovým zriadením a Civilizáciou. Predtým, než sa dostaneme k ich výkladu pamätajte, že veľa našich dnešných slov – ak sú aj starého pôvodu – majú zmenený pôvodný význam, t.j. sú na nich naviazané iné, lživé obrazy. Okolo seba vidíme rýchly posun v polarizácii Sveta – presne podľa starých predpovedí. Ale situácia sa vyvinula tak, že pre ľudí, ktorí majú záujem hľadať cestu k vlastným Predkom prišla „ukážková lekcia“ Védického svetonázoru. Najskôr sme videli zaklapnúť dobre mazanú pascu – aj keď internetoví trollovia sa trochu prerátali, a teraz si vyvoďme poznanie z informácie, ktorú nám táto udalosť poskytla. Ale znova – najskôr si povedzme, čo to – podľa Véd – informácia vlastne je:
INFORMÁCIA – svedectvo o okolitom svete, ohraničené schopnosťou ponímania umu, t.j. zmyslov človeka (čuchu, sluchu, chute, zraku a hmatu).
Keďže sa tu spomína um musíme si vyjasniť, čo to vlastne je:
UM – schopnosť Kolubieho tela (jedno z deviatich základných tiel podľa Véd) prijímať informáciu o okolitom svete prostredníctvo piatich zmyslov: čuchu, sluchu, chute, zraku a hmatu.
Toto je jedna stránka veci, teraz si zopakujme, čo to je Zdravomyslie:
ZDRAVOMYSLIE – svedomité používanie troch základov poznávania absolútnej Pravdy (Istiny): názor znalého človeka, názor Védických spisov (Zápovede Predkov) a osobnej skúsenosti. Všetky tri zložky musia dávať ten istý význam. Ak by sme používali ľubovoľné dva základy – a o to skôr, ak iba jeden – tak je veľká pravdepodobnosť chyby. Ten, kto pri hľadaní pravdy správne používa všetky tri základy prejavuje zdravú myseľ, čo jediné umožňuje zbavovať sa omylov a chýb.
Vyložili sme si základné pojmy, a teraz sa pozrime okolo seba cez optiku týchto troch pojmov. Predtým si však uvedomme, že naši Predkovia sa za dávnych čias v otázkach spoločného rozhodovania o dôležitých spoločných veciach na kopách, veče či Kruhoch zhodovali JEDNOMYSEĽNE – áno, vidíte dobre, nie väčšinou či už takou, alebo onakou. Ako to bolo možné? Nemali to „nariaďované“? Pokiaľ nebola dosahovaná jednomyseľnosť, tak návrh nemohol byť prijatý. Tzv. demokratická väčšina totiž vždy znamená, že na nejakom mieste dôjde aj k násilnému presadeniu si „názoru väčšiny…
Informácia je teda to, čo dostaneme od okolitého sveta, Zdravomyslie je to, čo dostávame od Predkov – ak vieme odkaz prijímať.
S informáciou samotnou je dnes jeden principiálny problém – kde nám dnes dávajú pravdivú, čistú, neupravenú, neprepasírovanú a ešte ktovie akú informáciu? V podmienkach civilizácie je to výlučne to, čo dostávame z egregoru civilizácie – najčastejšie prostredníctvom médií – a navyše cez Um, t.j. cez našich päť zmyslov. A aké to vlastne máme tie naše zmysly? Sú to najlepšie zmysly na Zemi? Ak budeme úprimní musíme si priznať, že ani náhodou. Náš čuch? Pes ho má neporovnateľne lepší. Náš zrak? Je veľmi ohraničený – nevidíme množstvo frekvencií mimo nášho „užívateľského“ spektra, nevidíme napríklad ani rádioaktívne žiarenie. Sluch? Už spomínaný pes nás „skryje do vrecka“ – nehovoriac opäť o infrazvuku a ultrazvuku… treba nám pokračovať? Teda to, čo nám vytvára „vlastný názor“ je založené na schopnostiach nášho umu, presnejšie na ohraničených možnostiach našich zmyslov. Takto sa stáva, že ak každej vhodne zvolenej cieľovej skupinke odborníci „naservírujú“ vhodne „spracovaný“ kúsoček informácie, tak každá skupinka si v rámci svojho egregora vytvorí „vlastný názor“ – určite odlišný od „vlastného názoru“ inej skupinky. Nehovoriac už o tom, že aj jednotlivci v rámci jednej skupinky musia mať zákonite rozdielne „vlastné názory“ – veď nijaká individuálny kombinácia piatich zmyslov nie je absolútne zhodná s druhou individuálnou kombináciou hoci aj takých istých zmyslov. A „pluralita názorov“ je zaručená.
Takýto stav je používaný v organizácii spoločnosti nazývanej štát, ktorého obľúbenou formou je demokracia. Slovo úplne vystihujúce „kraľovanie“ domény vlastných názorov a autorizácia vynucovaniu si postojov väčšiny na menšine. Ale ak dobre „upravíte“ napríklad voľby, tak už začne byť otázne aj či naozaj väčšina vládne menšine. Ale to môže nakoniec byť iba váš osobný názor…
Už samotné slovo „demokracia“ hovorí o tom, čo sa dá od tohto systému čakať. Demos bol síce v Aténach názov pre slobodný ľud – ale „slobodný“ za cenu armády otrokov, ktorí na neho otročili. Teda elitná skupina má všetku moc v rukách na základe otrockej podriadenosti zvyšnej časti spoločnosti. V Sparte jestvoval iný ľud – v dobrom antickom slovníku zistíte, že „Ochlos“. Tento výraz sa používal pre všetkých členov národa – v spoločnosti bez otrokov. Aristoteles síce považoval Ochlos za nedvižnú masu – ale masa slobodných ľudí so schopnosťou zdravomyslia sa nedá podriadiť otrokárovi. Aristoteles bol čierny mág a práve on naviedol Alexandra Macedónskeho na napadnutie Tartarie – aj keď neskôr zmenil smer, pretože nebol schopný Tartariu vojensky poraziť. Aristoteles si sľuboval od výpravy zničenie Véd – kníh aj ich nositeľov.
Pri používaní Zdravomyslia sa človek napája na Rodový egregor – a ten je pre všetkých členov Rodu rovnaký – veď sú jeden Rod. Ak sa to týka otázok nad úroveň jedného Rodu, tak je rovnaký pre všetkých členov Veľkej Rasy. Nuž takto sme mohli byť svorní a jednotní, takto sme si vždy v minulosti pomáhali. Takto funguje Dŕžava. Teda „vlastný názor“ znie síce atraktívne, ale v skutočnosti ide iba o „kŕmenie“ sa cudzou, vhodne pripravenou informáciou, ktorú človek prijíma za svoju (nedostatok poznania), zatiaľ čo Zdravomyslie „preveruje“ informáciu cez Duchovný kanál Rodu. Čo je viac – päť zmyslov alebo Galaxia?
Nechajme teda iných – ak chcú – spoliehať sa na „vlastný názor“. Nevedia, že ich „vlastný názor“ im niekto pripravil „na mieru“. V každom prípade, s ponímaním na úrovni zmyslov nemožno očakávať pochopenie Absolútnej Pravdy, ale možno zaručiť celoživotné skákanie od jedného názoru k druhému, pričom do žiadnej problematiky taký človek nikdy nevnikne do hĺbky. Ale poznanie je vždy obrazom evolučnej úrovne vývoja človeka, nuž nepreberajme cudziu karmu a stúpajme nahor po Svarge, bratia Slovania. Poznaním, nie dogmou „vlastného názoru“. Používaním Zdravomyslia spracovávame každú informáciu skrz skúsenosť Predkov, používaním „vlastného názoru“ nechávame pracovať iba to, čo budhizmus nazýva ego. No a tu budhizmus používa na vysvetlenie podstaty vynikajúce prirovnanie k opici, ktorá sa dostala do domu, z ktorého má výhľad výlučne cez päť okien – päť zmyslov. Máme o tom článok.
Náš „domovský“ svetonázor je védický. Hoci by nám ho chceli „správnymi informáciami“ vyvrátiť – zdravomysliaci človek sa už dokáže ubrániť vplyvu temných síl. Zatiaľ čo v nedávnych časoch – hlbokej Noci Svaroga – pracovali mozgy väčšiny ľudí niekde na úrovni 3%, dnes už mnohým ľuďom začínajú pracovať na 7-8%. Tvarom ostáva ich rozsah – im Svetlo schopnosti nezvyšuje – takže sa nedivte, ak mnohí z nich budú do nemoty opakovať „starú pesničku“. Veď tak dlho fungovala…
Ale Védy sú Védy – sú nám naozaj také cudzie? Vráťme sa k štúrovcom. Samo Chalúpka nám dal Mor ho! Ďalej sme po nich „zdedili“ Slnečnú Runu Bohyne Mary (Morény) ako symbol božstva ochraňujúceho našu domovinu. Dali nám aj našu trikolóru – zástavu, ktorú dodnes používame. V tomto prípade ani symbolicky nejde o to, že má tie isté farby ako ruská – hoci to nie je bezvýznamná spojitosť – ale najmä o to, že tri pruhy symbolizujú Triglava… nuž nezanechali nám náhodou aj niečo o Védach? Hoci to znie veľmi prekvapivo – zanechali:
„Veda, či jako daktorí chcú vedba, t.j. povedomosť jasná a zretedlná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, srozumenia toto ducha ludskieho túžbam duchovným vyšším; táto hovorím veda je to najčistejšie vychovávania človeka aj človečenstva“.
J. M. Hurban: Veda a slovenskje pohladi. Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846, zv. 1, č. 1, s. 1-14.
Na stránke sophia.sk si môžete nájsť zaujímavý autora Emila Páleša s názvom ŠTÚROVSKÁ KONCEPCIA SLOVANSKEJ VEDY – ROMANTICKÝ PREŽITOK ALEBO PREDZVESŤ BUDÚCNOSTI? Ak budeme citovať autora: „Hneď vidno, že ide o predstavu odlišnú od dnes platného pojmu vedy. Skúma ducha i hmotu, ľudské vnútro rovnako ako vonkajšiu prírodu; a za cieľ má predovšetkým vychovávanie, zušľachťovanie, mravné pozdvihnutie človeka a až v druhom rade hmotný blahobyt. Predmetom súčasnej vedy je len hmotný svet, smeruje väčšinou k technickým aplikáciám a k sfére hodnôt, zmyslu a o cieľoch života nevie povedať nič.“, zistíme zaujímavú vec. Čitateľom našej stránky už netreba napovedať, že J. M. Hurban nehovorí o vede v dnešnom zmysle, ale o VÉDACH. Táto skutočnosť je taká silná v skúsenosti našich Predkov, t.j. aj v našich génoch, že prešla až do dnešného názvu „veda“ a vôbec nám nie je cudzia. Síce to je – samozrejme – oklieštený zmysel, ale zdrojové slovo je VÉDA – vedenie, poznanie. Ako inak by sme mohli vysvetliť dnešný význam slova veda, ak nie prevzatím odkazu Predkov? Veď už tisíc rokov nás kŕmia tým, že my, Slovania, sme len niekedy okolo 6. storočia „zišli zo stromov“. Veď ak by to bolo tak, tak celkovo koreň slova „vedieť“ by nemal význam – veď odkiaľ by sme ho vzali? Potom by sme určite mali prevzatý – nášmu poznaniu neznámy – výraz, odvodený napríklad od „múdreho“ slova „Science“. Ale NIE, ostala nám skutočne jasná pamiatka na našich Predkov a našu prastarú Vieru – na Védy! Nuž buďme hrdí na štúrovcov, urobili naozaj veľa pre to, aby sme tu dnes boli, ale najmä – a to je ešte dôležitejšie – aby sme VEDELI! Zopakujme si s Tibeťanmi: „Pravda je tak blízko, až ju nevidno“.
Ale čo ešte nám treba na to, aby sme mohli nasledovať Predkov? Určite to sú obrady – pretože tie už buď nepoznáme vôbec, alebo nám ich do dnešnej podoby „nezištne“ upravili kresťania, alebo ich niektoré vymysleli dnešní samozvaní „žreci“ či „volchvovia“ – ale toto zdravomysliaci človek už „prekukne“. Je chybou ak tieto obrady – pretože sú koniec koncov spoločné všetkým Slovanom (okrem virtuálnych) – preberieme od ruských Starovercov, kde sa zachovali v pôvodnej, t.j. predkresťanskej podobe? Zdravomysliaci človek vie, že ani náhodou.
A čo mená? Meno nazývame tradične „narečenie“, či u nás „rečenie“. Vo Védickej kultúre je bezprostredne spojené s evolučnou úrovňou vývoja človeka.
Ak varna (t.j. Žiarie telo) narodeného dieťatka zodpovedá svätoslúžiteľovi, tak dostane meno s dvomi koreňmi. Jeden z koreňov je zvyčajne „Slav“, t.j. sláviaci, alebo „Ľubo“, t.j. ľúbiaci. Napríklad „Bohuslav“ – sláviaci Boha, „Dobroslav“ – sláviaci dobro; „Ľubomír“ – ľúbiaci svet, „Ľubomyseľ“ – ľúbiaci myslieť a podobne. Dvojkoreňové meno svedčí o tom, že človek ja „dvakrát zrodený“ – na tele aj v Duchu.
Ak varna zodpovedá víťazovi, tak dieťatko tiež dostáva dvojkoreňové meno, ktoré má zvyčajne korene „mir“, „vlad“ a podobne. Napríklad „Branimír“ – bojujúci za svet, „Tvorimír“ – tvoriaci mier, „Vladimír“ – vládnuci svetom (ruské „мир“ v azbuke je ťažko jednoznačne preložiť – chýbajú nám bukvy staroslovienskej Bukvice), „Vladduch“ – vládnuci Duchovným telom. Ak varna zodpovedá vesovi, tak meno má iba jeden koreň, pričom u smerda je to iba prosté označenie. Židokresťania po svojom príchode do slovanských zemí zakázali dávať slovanským deťom slovanské mená preto, aby skryli istinnú, skutočnú úroveň Duchovného vývoja človeka. Môžeme povedať, že v používaní sa zachovalo približne 10% pôvodných slovanských mien. Väčšina z dnes používaných mien je židovského, gréckeho a iného pôvodu.
Mená bývajú domáce, občinné, duchovné a tajné. Občinné a tajné meno dostáva človek pri prejdení obradu menorečenia – inak to nejde. Ako vieme, tento obrad môže vykonávať Najstarší Rodu – za predpokladu, že má prastaré poznanie a vie. Inak jedine Páter Dij. V tomto bode je jedno ako sa konkrétny Páter Dij volá – ide o úrad či funkciu, ktorú zastáva. Poznanie svojho vlastného mena je začiatkom na skutočnej ceste návratu k Predkom.
V súvislosti s menom je potrebné uviesť ešte jednu zaujímavosť. Ešte aj dnes a aj u nás existujú priezviská, ktoré končia na –IČ. Nebojte sa, nejde o nijaké židovskú príponu, ako by niektorí radi chceli dokázať. Je to koncovka, ktorá pochádza zo staroslovienskeho „Имя Человека“, t.j. meno človeka. Práve a špecificky Človeka, t.j. bytosť s deviatimi aktivovanými čakrami, nie Ľudinu so šiestimi aktívnymi čakrami, a už vôbec nie Žiteľa s iba tromi aktívnymi čakrami. Túto príponu mávajú mená, ktoré sú prastarého pôvodu.
Ak už sme pri pôvode starých slov, spomeňme ešte prastarý slovný základ „OR“. Je to sila alebo moc takého druhu, aká je napríklad podoba dochovaná aj v našom jazyku v prastarom výraze mORe. Ďalšie slovo s týmto základom a prastarým pôvodom je napríklad slovo kOReň. Za čias Dŕžavy sa ozbrojená branná moc – armáda – nazývala ORDA alebo RAŤ. Slovo „vojsko“ a „vojak“ je neskorší, kresťanský výraz. Preto aj kazacka armáda sa nazývala ORDA, a toto vojsko prišlo k nám na trestnú výpravu r. 1241. Kresťania dali slovu „Orda“ iný, zmenený význam, ktorý sa nám dochoval ako „horda“, t.j. ďaleko od pôvodného významu. Existencia „Zlatej Ordy“ znamená vyjadrenie spôsobu, ako sa začalo žiť ľuďom na oslobodenej Rusi po ukončení besnenia v typickom štýle kresťanskej Inkvizície. Rovnako slovo „rať“ už nepoužívame, ale zachovalo sa dodnes v menách napr. „Rataj“, vo vojenských hodnostiach napr. „rotný“, „rotmajster“ a je základom aj mena ratného Boha Západných Slovanov, ktorého dodnes na Morave poznajú po mene – Radegast. Zaujímavé je, že názov „rať“ pre armádu sa dochoval dodnes napríklad v Striebornej Rusi, t.j. Srbsku.
Nuž ak sa riadime princípom zdravomyslia, poznáme a vykonávame prastaré obrady a poznáme svoje Rodové mená (občinné aj tajné), tak sme určite na správnej ceste k Predkom. Je to poznateľne niečo iné, ako na základe „vlastného názoru“ – nech je akokoľvek „slobodný“ – budovať svoje postavenie v stáde, ktoré ani nevie kde ho ženú. Sú staré tradície a zvyky pre nás dôležité? Nuž, pred 100 rokmi bol pomer ľudí bielej farby kože voči celkovej populácii sveta 20%. Dnes nás je necelých 3%..! Nedajte sa pomýliť tým, že okolo seba vidíte dosť belochov – riadene vymierame. Veď len na Slovensku je dnes viac ako 1 milión obyvateľov neslovanského pôvodu, ktorých „profesiou“ je majoritne „profesionálny poberač sociálnych dávok“.
Márne spomíname na
cnosť minulých čias
ak ideme nevedno kam.
A tak pozeráme nazad a hovoríme,
akoby sme sa hanbili poznávať
obe strany Pravi a Navi
a svoju púť vedieť a rozumieť jej.
Velesova kniha
