Ako zvyčajne, pred prechodom k samotnej dnešnej téme si zopakujme určité súvislosti, ktoré vplývajú z toho, čo sme už dávno uverejnili na našich stránkach. Materiálu je tu dnes už hodne, takže môže sa stať, že ten, kto objavil našu stránku len nedávno sa už nemôže rýchlo zorientovať. No Pravda stáva Pravdou bez ohľadu na to, ako ju kto kriví či úplne zapiera.
Jedna z otázok, pri ktorej by sme už ani nemali váhať v otázke postoja je to, čo je dnes populárne ako homosexualita. Bez ohľadu na to, ako nás navádzajú médiá sa na tento jav pozerať, náš postoj odveký je stále rovnaký. Homosexualita nie je prirodzeným spôsobom chovania sa ľudí, je však prirodzená pre neľudí, t.j. tvarov. Hoci dnes už nás obklopuje množstvo rôznych mutácií, tvari vo svojej prirodzenej forme sú hermafroditi, t.j. ich pohlavie sa mení podľa fáz mesiaca. Ako zvyčajne tento fakt nie je zakrývaný ani v Starom zákone, kde sa napríklad spomína že „Abrahám porodil Izáka“. Nie je to preklep, ktorý – samozrejme – v „dobrej viere“ opravili rozliční prekladatelia starých textov. Je to jednoducho fakt, ktorý podáva skutočnosť takú, ako je. Ale my sa už nebudeme diviť, že v nových – a najmä slovenských katolíckych – prekladoch je táto informácia zahladená. No aj o tom, ako sa orientovať v starých textoch je dnešný článok.
Slovansko-Árijská Kultúra je na Midgard-Zemi prvobytná, t.j. všetky civilizácie z nej vždy čosi – pre svoje potreby – nakradli. No a ktorý zlodej sa nesnaží to, čo nakradol, skryť pred potomkami tých, ktorých okradol? Ale my vieme, že problém nie je v tvaroch – oni sú tu z vôle Stvoriteľa, pretože my sme sa prestali – z pohodlnosti – evolučne vyvíjať. Problém je v nás.
Ak by sme chceli podrobnejšie rozviesť túto tému, bude vhodné použiť príklad zavraždeného ruského generála Petrova. Vytvoril logickú Koncepciu spoločenskej bezpečnosti, no dlho sa akosi nevedel „nájsť“. Problém mal v tom, že do svojej koncepcie chcel zapájať nesprávne sily. Najskôr sa orientoval na kresťanstvo, potom hľadal spojenectvo so svetovým Islamom ako spoločnú protiváhu americkej, t.j. západnej agresivity voči Slovanstvu. V procese tohto hľadania sa dostal aj do sporu napríklad s Vedagorom, ktorý mu poskytol védický postoj ako východziu bázu zjednotenia Slovanov. Petrovovi dlho trvalo, kým pochopil o čo ide – hoci inak sú jeho postoje a aj publikované knihy veľmi poučné. No nakoniec našiel spoločnú reč s Vedagorom a pochopil podstatu Slovanstva, že táto naša pôvodná, védická báza je to jediné, čoho sa tvari naozaj boja, a preto ho už nemohli nechať len tak. Prečo to je takto?
Kresťania si neuvedomujú, že ich náboženstvo, t.j. kresťanstvo a aj Islam sú len vetvy judaizmu. Nemožno sa tomu ani diviť, oni nemajú vo zvyku čítať ani len vlastné „programové vyhlásenie“, t.j. Bibliu. No ten, kto nepozná bázu svojho ideového zoskupenia, ale aj tak ho tvrdošijne zastáva, toho nemožno nazvať mysliacim človekom, ale – ak chceme ostať na neutrálnej báze – iba fanatikom, opakujúcim importované náboženské dogmy. Na Druhej strane Starú Vieru nemožno pochopiť bez obrazu bukvice „M“, t.j. „Myslite“. No a myslieť, t.j. používať pravú polovicu mozgu dnešné biomasové obyvateľstvo nechce. Môžeme teda použiť budhistickú formuláciu – Múdrosť je výlučne „domácou“ záležitosťou. Lebo ako hovorí Volchv Velimudr:
„Cudzím umom život nespoznáš a múdrejším sa nestaneš“
Pre názorné pochopenie rozsahu problému použime obrazy, ktoré dôverne poznáme. Človek bol stvorený na šiesty deň Tvorenia, hneď ráno. No boli stvorení ako muž tak žena, obaja naraz. Siedmy deň dostával človek šancu evolučne postupovať, ale tu pre pohodlie a lenivosť zlyhal. Boh teda dovolil „nasadiť“ do pokojných vôd rybníka „šťuky“, t.j. tvarov, aby nás nútili sa evolučne hýbať, a títo boli urobení na ôsmy deň. Presnejšie, iba muž, žena mu bola doklonovaná z rebra. Prečo rebra? Pretože podľa Véd je Rodová pamäť uložená v kostnej dreni a krv ju dopravuje do orgánu Duše, t.j. srdca. Preto sa krv nesmie miešať, lebo sa stráca jej vodivosť. No a rebro nemá kostnú dreň, čo je nevyhnutným predpokladom pre to, aby sa v klonoch nezobudilo Svedomie a nevypadli z programu. Ich programom je síce naša fyzická likvidácia – čo vo svojom „manuáli“ ani neskrývajú (Biblii) – ale našou povinnosťou je prekonať tento odpor a napredovať aj tak. Z védického pohľadu Stvoriteľ stvoril všetko dokonale – vrátane Prírody a zvierat – preto vývoj v našom ponímaní je o evolúcii Ducha, t.j. jeho postupnom inkarnovaní sa do stále vyšších a vyšších tiel. Tvari vymysleli pre nás rozprávku o vývoji druhov, čo však odporuje aj Biblii. Darwin, slobodomurár, síce na sklonku života svoje vlastné učenie odvolal, ale akosi si to nikto „nevšimol“.
Ďalej vieme, že sme stvorení na „Obraz a Podobu Božiu“. Znamená to jednak symetriu zlatého rezu a potrebu dodržiavať siahový systém napríklad pri stavbe domov, lebo inak sa v ňom vytvárajú stojaté vlny, ktoré sa budú snažiť takéto „nekompatibilné“ domy v našom Vesmíre zničiť. No a my – lebo tam chceme žiť – ich na úkor svojej životnej energie udržiavame v dobrom stave a skracujeme si vlastný život, ale o tomto sme už písali. Ale tento princíp platí aj obrátene. Ak my sme stvorení na Obraz a Podobu Božiu, tak my – deti Bohov – tvoríme tiež na svoju podobu. Preto to, čo vytvoríme je tiež Obrazom nás. No a vnímavým pohľadom na niektoré naše vynálezy môžeme pochopiť vlastný problém. Vynikajúcim príkladom je počítač – náš výtvor. Je tvorený „hmotnou“ a „nehmotnou“ časťou, teda fyzickým „železom“ a operačným systémom, t.j. programom. Kedy počítač funguje bezchybne? Keď ku hardware je dodaný a správne nastavený software. Všetci vieme, že aj ten najlepší hardware je nanič, ak operačný systém ovládne vírus. Napriek všetkej fyzickej kráse a konštrukcii sa stáva iba kusom neužitočného železa. A tu sme doma. Náš „hardware“ funguje optimálne pri našom vlastnom „software“. Biely človek má Védy, ľudia inej kultúry majú svoje podania. Ak biely človek začne fungovať podľa cudzieho programu, tak ho začal riadiť vírus. Pre biblický národ je takýto software ich domácim prostredím, pre bieleho človeka znamená zhubný vírus, čo platí kompletne pre všetky „verzie“ vírusu, t.j. judaizmu. Bieli ľudia sa menia na bioroboty, t.j. na biomasu, ktorá funguje podľa pokynov cudzieho operačného systému. A tu nájdeme ešte jednu paralelu, nanútenie primitívneho monoteizmu. Vieru v jediného boha – samozrejme, že cudzieho – môžeme prirovnať k diskovému operačnému systému prvých PC-čiek, t.j. k DOSu. Mládež si to už možno ani nepamätá, ale DOS neumožňoval tzv. multitasking, t.j. v danom okamihu mohol bežať výlučne iba jeden jediný program. Toto zodpovedá monoteizmu. No pokročilejšie operačné systémy – napríklad Windows či Unix – umožňujú multitasking, t.j. púšťanie mnohých programov naraz. Samozrejme, vtedy sa stáva dôležitý hardware, t.j. jeho schopnosť zvládnuť všetky pustené programy naraz. No tieto programy nie sú – ak to má byť správna funkcia – pracujúce proti sebe a navzájom sa ničiace – čo je polyteizmus, ale práve naopak, navzájom sa dopĺňajúce a harmonicky si deliace priestor v operačnej pamäti, čo je obdoba nášho Rodného Rodobožia. Samozrejme, že primitívny hardware nie je schopný zvládnuť nič viac ako jediný pustený program, čo je monoteizmus, teda náboženstvo alebo inak DOS, teda program vhodný pre biomasu. Pokročilý hardware nemá problém zvládnuť množstvo rozličných úloh zároveň, t.j. Starú Vieru vo Svetlých Bohov. Pokročilý hardware možno prinúť pracovať na nižší, primitívny systém, ale na primitívnom systéme najnovší Windows v žiadnom prípade nebude fungovať. A to je rozdiel medzi náboženstvom a Starou Vierou našich Predkov. Biomasa ju nepochopí, lebo tu je nevyhnutné MYSLIEŤ! Ale výlučne pri pokročilom operačnom systéme sa ukážu všetky schopnosti nášho hardware…
Nemôžeme sa teda spájať na báze žiadnej formy judaizmu vrátane homosexuality, lebo tento systém síce maximálne účelne slúži cudzincom, no pre nás to je zhubný vírus. Len a výlučne Védická Kultúra je tým akurátnym programom pre nás. Všetko ostatné vedie do slepej uličky, presnejšie, k smrti.
Dnes je veľký rozdiel medzi našimi starými textami a dnešnou hovorovou rečou, pričom u tých Slovanov, kde Bukvicu vymenili za latinku je tento problém ešte väčší. Rozdiel je však vytvorený úmyselne a cieľavedome, pričom pod „vývojom“ jazyka sa dnes rozumie jeho postupná degradácia, lebo napríklad v ruskej azbuke sa počet bukvíc zmenšil, čo zmenšilo počet Obrazov. Ale zmenšením počtu Obrazov sa zmenšuje aj hĺbka obrazového myslenia, pozície nášho pôvodného ponímania Sveta, strácajú sa jednotky zmyslu a odstraňujú sa tzv. „archaizmy“. Tieto archaizmy sú však naše prvopočiatočné slová, ktoré nám zamieňanú za cudzie analógy, ale tieto už v sebe nesú principiálne inú Obrazovú podstatu. Napríklad aj v našom jazyku môžeme nájsť zachované slová s časticou „ne“, pričom slová bez zápornej častice „zmizli“. Máme napríklad výraz nenávisť, ale čo znamenala „návisť“? Máme výraz nehoráznosť, ale čo znamenala „horáznosť“? Nezmizli len tak, náhodne. Čo bolo cieľom? Úmyselne nám vytvorili jazykovú bariéru medzi nami a našou vlastnou minulosťou.
A tak dnes už v podstate nikto u nás nie je schopný prečítať starý text spred napríklad 1 000 rokov, aj ak by ho písal jeho vlastný Predok. Bola vytvorená bariéra s našou písomnou minulosťou a písomným dedičstvom Predkov. Ale ide o našu minulosť a našich Predkov!
No dnes máme cestu, ktorá tu ešte pred nedávnom nebola, vieme sa totiž vrátiť k našim pôvodným Obrazom formou naučenia sa pôvodnej Bukvice. Staroverci ju totiž nie náhodu v kompletnom rozsahu uvoľnili pre verejnosť. Nemusíme hádať, máme k dispozícii presne to isté, čo naši Predkovia používali ešte pred 1 000 rokmi. S pomocou Obrazového základu môžeme pochopiť staré texty, ktoré boli písané predstaviteľmi nášho národa bez ohľadu na vek starých textov. Vhodným objektom je napríklad Velesova kniha, ktorá je napísaná písmom „Sloviene“, tzv. Velesovicou. Ide o polo-Bukvicu, polo-Runiku. Sú v nej použité symboly Runiky, ale Obrazy Svätoruskej Bukvice. A tu sa dostávame k ďalšiemu poznatku, ako sa dá dosiahnuť, aby ľudia neporozumeli Velesovej knihe aj keď je k dispozícii?
Velesova kniha sa u nám objavila „nepovolene“, t.j. mala byť – ako tisícky ďalších kníh – dávno úplne zlikvidovaná a kópie mohli byť tajne uložené jedine vo Vatikánskej knižnici. Vieme však, že sa vrátila po porážke napoleonských vojsk, keď Kazaci obsadili Paríž a doniesli „domov“ aj pôvodnú knižnicu bývalej francúzskej kráľovnej, dcéry Kyjevského kniežaťa Anny Jaroslavny, ale o tom sme už písali. Knižnica obsahovala stovky runami písaných kníh, ktoré sa aj tak úspešne podarilo popom zlikvidovať z nášho dosahu. No už nie úplne. Niektoré knihy – medzi nimi Velesova kniha – sa podarilo zachrániť a sú dnes v Rusku k dispozícii aj tlačou.
Ľudia však dnes nevedia sami prečítať tieto staré, pôvodné texty. Aby – keď už sa nedá stiahnuť – zabránili ľuďom knihu pochopiť, tak poznanie zablokovali tak – čo neplatí len pre Velesovu knihu – že jednoducho „vygenerovali“ množstvo prekladov, ktoré si však vo veľa veciach protirečia. A tak dnes existujú desiatky prekladov Velesovej knihy, ale sú rôzne. Takto rozliční ľudia čítajú rozličné preklady a zákonite dochádza k mnohým nedorozumeniam priamo medzi Slovanmi. Vzniknutá polemika a rozpory znemožňujú ľuďom pochopiť o čo vo Velesovej knihe ide.
Vždy platí, že čím ďalej je niečo od zdroja, tým viac to je skreslené. Každým novým prekladom pribúda nový stupeň skreslenia, tak ako z tejto situácie von? Nuž, „vynulujme“ v našej mysli všetky preklady – a to najmä preklady filológov, pretože títo určite neberú do úvahy Obrazový zmysel starého textu a začnime sami.
Pri priamom čítaní starých textov je potrebná predovšetkým koncentrácia vnímania a zároveň je nevyhnutné poznať Obrazy bukvíc. Čítaním starého textu vstupujeme priamo do podstaty Obrazu. Týmto sa nám mnohé momenty stanú pochopiteľnejšie ako novšie preklady. Toto platí aj pre staré biblické texty písané cirkevno-kresťanskou cyrilikou, ktorá je len prvou verziu skrátenej Bukvice, pričom pôvodné Obrazy v textoch ostali. Takéto čítanie umožní spoznať skutočnú podstatu dejov opísaných v Biblii oproti dnešnému, značne upravenému prekladu. Preto aj čítanie starých kresťanských textov – hoci písaných oklieštenou Bukvicou – poskytuje skutočné Obrazy dejov. Aj preto museli našim Predkom vymeniť Obraznú Bukvicu za bezobraznú abecedu.
Tí, ktorí sa vnoria do Obrazovej podstaty Bukvice objavia úplne iný Svet, ale je to Svet našich vlastných Predkov. Získajú možnosť pochopiť celý ich odkaz, a jedine toto je cesta k našej pôvodnej Kultúre. Bukvica je silnejší nástroj ako si vieme čo i len predstaviť. Každé slovo nesie v sebe – ak je písané Bukvicou – obrazovú frekvenciu opísaného javu. Ako je napríklad nazvaná zem, na ktorej žijeme, také budú aj udalosti, ktoré sa budú na nej završovať, pretože zhodné frekvencie sa dostávajú do rezonancie. Poznaním Bukvice ľahko zistíme, že akýsi vymyslení „SLOVENI“ nemajú žiadne opodstatnenie, je to iba výmysel umožnený neznalosťou Kultúry našich Predkov. Ako môže niekto, kto nemá ani potuchy o Obraznej podstate systému Bukvice podať správnu informáciu o niečom takom dôležitom, ako je názov obyvateľov a zeme, na ktorej žijú? A vôbec, nikto nepopiera, že na našom území sa používala Bukvica – pričom nález v Bojnej dokazuje, že tak bolo minimálne 100 ROKOV pre príchodom fantómov Cyrila a Metoda. Nuž, jednoduchý test pre týchto tiežslovanov – ako sa v Staroslovienskej Bukvici napíše SLOVIEN a ako SLOVEN? Nemajú ani poňatia o čom hovoria a aké hlboké súvislosti tu existujú. Tieto ich výmysly vychádzajú z ich NEVEDOMOSTI o našej vlastnej Kultúre. No ich predpoklad je priehľadný ako krištáľová voda – myslia si, že po 1 000 rokoch aj tak nikto nebude vedieť, ako to naozaj bolo… a toto je veľký omyl. Dajme si jeden príklad. Ešte pred poslednou kastráciou Bukvice boľševikmi a jej definitívnej premene na bezobraznú azbuku písal svoje diela L. N. Tolstoj. Určite každý pozná minimálne jeho diela Anna Kareninová či Vojna a mier, ktoré boli už neraz filmovo spracované, a to nielen ruskými, ale aj americkými filmármi. Ale čo to vlastne Tolstoj napísal? To, čo prekladáme „Vojna a mier“ sa v jeho rukopise aj v predrevolučných vydaniach píše ako „Война и Мїр“. Znak Bukvice medzi „M“ a „R“ sa nazýva „INIŤ“ , ktorého Obrazom je „Občinná forma, Občina“ (Obrazov je samozrejme viac). V každom prípade sa jedná o skupinu ľudí, ktorí sú prepojení spoločnými záujmami a majú v určitom zmysle spoločné poznanie. Môže ísť o Občinu, Rod, Národ a pod. V kontexte daného románu je teda správny preklad „Vojna a Národ“. Takže jeden znak Bukvice a úplne iný význam. Koľko takých „preklepov“ je ešte čo i len v citovanom románe? Ako vieme, či filmári správne vystihli myšlienku románu? Z tohto súdka je aj magorský preklad výrazu „Красная Площадь“ v Moskve ako „Červené námestie“. Hoci k tomuto výrazu sme sa už vyjadrovali, vidno z toho jednu smutnú vec. Naši ľudia si už prekladajú ruské výrazy cez anglické, kde sa naširoko používa „Red Square“. Ale ohľadom Američanov a kultúry škoda niečo poznamenať, no v každom prípade je správny preklad tohto výrazu do angličtiny ako „Square of Beauty“. Takže späť k SLOVIENOM – ak niekto chce hovoriť o akýchsi vymyslených „Slovenoch“, tak by mal nájsť takúto formuláciu niekde v pôvodnom starom texte – ale ten text by hovoril o inom národe, ktorý nežil na našej zemi. V skutočnosti, ak aj nájdu naši „slovanskí odborníci“ zmienku v nejakom starom texte, tak celkom určite to je gótsky historik Jordanes či Prokopios Cezarejský, alebo kresťanské zdroje, ako napríklad v texte „Život Konštantína a život Metoda“, ktorý napísal pravdepodobne Konštantínov žiak Kliment, či ďalší kresťanský mních, Nestor, ktorý svoje dielo odpísal a prepracoval z Novgorodských textov, no neštítil sa vydávať za autora. Napriek tomu v jeho textoch sa tiež hovorí o Slovienoch“, nijakých „Slovenov“ nepozná. Toto je však pre nás zdroj – texty našich nepriateľov? Prečo nepodávame dejiny druhej svetovej vojny z pozície nacistickej propagandy? Aj tie sú už zmenené – podľa dnešnej verzie všetkých oslobodili udatní Američania…
Pre takýchto odborníkov je slovanské knieža SAMO akýsi franský kupec – hoci je to VÉDICKÉ meno, ktoré je vyložiteľné, t.j. Obrazovo dešifrovateľné v Staroslovienskej Bukvici – odkiaľ by vzal takéto meno cudzinec? V Rodovo riadenej Občine kresťanov..? No a o fantómoch Cyrilovi a Metodovi sme napísali už dosť, ale zacitujme si aj Velesovu knihu:
„Oni hovorili, že u nás založili písomnosť, aby sme ju prijali a zavrhli svoju. No spomeňte si na toho Cyrila, ktorý chcel učiť naše deti, ale musel sa skrývať v domoch našich, aby sme nezistili, že on sa učí naše písmená a aj to, ako prinášať obety Bohom našim“.
Je tu však aj rad ďalších aspektov. Velesovu knihu preložilo veľa ľudí, nuž ťažko sa v týchto prekladoch orientovať. Navyše preklady do iného, ako ruského jazyka sú sotva zo zdrojového textu, najpravdepodobnejšie bol za základ vzatý niektorý z ruských prekladov. A aký bol ten preklad, ktorý použili? Načrime do problému skrz preklad aj v našich končinách známeho ruského autora Alexandra Asova. Jeho preklad je pozitívny tým, že neuverejnil iba ruský text, ale aj text z ktorého čerpal. A tak možno poľahky vidieť, že neraz sa napríklad za jeho prekladom „modré nebo“ skrýva pôvodná formulácia „Nebeská Svarga“. Našim čitateľom už určite netreba vysvetľovať rozdiel medzi Nebom a Nebesami, t.j. Svargou.
Rovnako je potrebné chápať aj súvislosti a časové obdobie, kedy bola samotná Velesova kniha napísaná. Z obdobia, kde končí opis podávaných udalostí vyplýva, že kniha bola napísaná po prvom vykastrovaní Bukvice, ktorá sa takto pretransformovala na cirkevnoslovanskú cyriliku, ale ešte pred vládou kniežaťa Sviatoslava. Kniha bola teda napísaná v predvečer krvavých kresťanských orgií, ktoré volajú „pokresťančenie Slovanov“.
Vari ani netreba zopakovať, že Obrazy sa dajú spájať jedine použitím fakulty vyjadrenej bukvicou „M“, t.j., ktorej hlavný obraz je „Myslite“. Bez myslenia nie je možné spoznať Starú Vieru.
Vo Velesovej knihe sa môžete stretnúť so zdanlivo iným ponímaním niektorých opísaných národov, než ako to nájdete na našej stránke, napríklad Hunov. No nedajte sa pomýliť. Aj Kelti – keďže ich názov je odvodený od kniežaťa Kelta – boli pôvodne Slovania a Árijci, no neskoršie ich semitské etnikum pohltilo. Toto sa stalo v minulosti neraz. Nezabudnime, že tzv. sexuálna revolúcia je najvyšším stupňom informačnej vojny, čo je iba prostriedkom našej definitívnej likvidácie.
Jedným z argumentov, ktorý používajú odporcovia pravosti Velesovej knihy je, že už písomné znaky, ktorými je napísaná je podvrh. No ako uvádza v jednej zo svojich kníh práve A. Asov, tak v zapadnutých archívoch Petrohradskej knižnice bola nájdené ďalšia kniha, ktorá je písaná tým istým písmom. Navyše, táto kniha je ranokresťanská. Že o tom už naši „odborníci“ nič nevedia? A divíte sa ešte tomu?
Pozrime sa do jednej z ďalších kníh, ktoré preložil do modernej ruštiny A. Asov, a ktorá tiež patrila medzi knihy, ktoré boli v knižnici kňažnej Anny Jaroslavny. Je to JARILINA KNIHA, ktorej časť „Knieža Bus Bielojar“ opisuje boje našich Predkov s Gótmi vo vojne v rokoch 345-349 n. l. priamo na našom území! Nuž teda, úryvok z Jarilinej Knihy, časti Knieža Bielojar, pričom sme vychádzali z prekladu A. Asova:
„A tu na volanie Matky Slávy vystúpili z lesov Vedmi na čele so sestrami Busa – Ľubľanou, Mirienou a Irijanou. I viedli oni rate lesných diev do boja ľúteho.
A Bus Bielojar viedol rate Rusov. I tu Góti v strachu zaspätkovali a utekali ako prach hnaný búrkou. A vták Matka Sláva lietal nad jazdou nepriateľskou, zmietal nepriateľov. I Góti sa v strachu ukrývali v húštinách a močiaroch, kde hynuli bez slávy…
A Bus Bielojar vytasil zlatý meč a všade hľadal Germanarecha. A tu uvidel on šiator kráľovský, i, vojdúc dnu, našiel tam Germanarecha, kľačiaceho na kolenách pred detskou kolískou, v ktorej spal jeho vnuk Chlodvig. Uzrejúc Busa, kráľ vyskočil, aby ho zabil mečom. No Bus odrazil meč a sám udrel Germanarecha, prerazil mu pancier a ranil ho do boku.
I padol Germanarech, zaliaty krvou… No tu v kolíske zaplakal chlapček, i Bus spustil svoj meč a takto pokoril zrazeného: Si potrestaný za preliatu krv! No my nehľadáme pomstu, ale iba spravodlivý súd. Ty si nevedel, že vo svete jestvuje odpustenie, tak hľa, tu ho máš! Odíď s ním preč, nerozumný starec!
I utekal Germanarech sám i došiel do Asen-hradu bez vojska. A gótski vojvodcovia, dozvediac sa o jeho ťažkej porážke, medzi sebou hovorili: „Dokedy budú ešte tiecť potoky krvi mužov gótskych? Či nezničil on dôstojných súkmeňovcov našich a nezahubil svojho syna a ženu?“
To a ešte mnohé iné hovorili o ňom jeden druhému vojvodcovia i nepodriadili sa mu viac, ani mu nedali vojakov. A tak on zahubil slávu svoju a žil potom v chorobe a hanbe ešte sedem rokov, až kým on sám nezavolal Morénu, aby tá odrezala niť jeho ničomného života.
A na Dunaji vtedy Bus Bielojar upevnil spojenectvo medzi Slovanmi: „A tak odteraz sme my nadobudli túto zem, ktorú sme poliali krvou svojou! A nech Rod Volgara zaujme Balkán, v Tavride bude vládnuť Rod Gvidona! A tu, v Karpatoch, kde Morava vteká do Dunaja Bieleho, bude sídliť Rod Sloviena, ďalej za Dunajom budú zeme Mirieny, Irieny a Ľubľany!
A knieža Slovien pred vojskom takúto reč riekol: „Tu usadí sa náš Rod i to bude veno za krv Svietlídy! Tento kraj nám ukázala samotná Matka Sláva a vybojovala ho krídlami svojimi!“
A potom na trizne na pamiatku kniežaťa Zlatogora spieval Bojan, syn Busov a počúvali jeho pieseň Rusiči, spomínajúc na všetkých padlých bojovníkov… A potom knieža Bus Bielojar a Rusiči sa vrátili so cťou a slávou do Bielych hôr a na Rus Svätú.“
Sám Asov vo vysvetlivkách k prekladu uvádza, že miesto, kde zvučal hymnus Bojana je kopec, na ktorom dnes stojí Bratislavský hrad…
Pristúpme k hlbinnému, t.j. Obraznému mysleniu, ako to umožňuje Slovienska Bukvica. Opakujeme, že Slovienska, nie akási vymyslená „Slovenská“. Je to spôsob, akým sa v podaniach našich Predkov odovzdávali hlbinné významy tak, že hovorí sa jedno, ale význam je iný. Vedomie vníma materiálnu plochu, ale podvedomie preberá objemové Obrazy. Človek to ani nemusí vedieť, ale v kontakte so starým, obrazným podaním sa mu postupne začne „vyjasňovať“, ako keby mu začali „samé od seba“ prichádzať myšlienky. Tento jav je spoločný ako pre písomné, tak aj pre ústne dedičstvo našich Predkov.
Podania Predkov k nám prehovárajú rečou Obrazov skrz symboly. Dôležité je obrazné myslenie, pričom algoritmus pôsobenia je vždy principiálne rovnaký. Jedným z Obrazov, ktoré sú často používané je VODA. Obraz vody je veľmi často používaný v povestiach či rozprávkach a ďalších podaniach.
Voda je nositeľom informácií, t.j. je to informačné prostredie. Používaná je vtedy, keď nechceme priamo povedať, že pracujeme s informáciou a informačným prostredím vôbec. Môžeme teda hovoriť, že sa učíme pracovať s vodou, hoci v skutočnosti sa učíme zaobchádzať s informáciou. Na obraznej úrovni to je vysvetlenie, ako pracovať s vodou, ale podvedomie tento Obraz spracuje ako prácu s informáciou. Rovnako použitie smädu – ako Obrazu – znamená v skutočnosti smäd po nejakej informácii. Keďže túto informáciu chceme pred okolitým svetom ukryť, t.j. hoci je použitý Obraz, že chceme piť, tak ľavá polovica mozgu nám dá napiť, pričom pravá polovica mozgu nám podá informáciu.
Pri takomto podaní môžeme ešte spresniť, čo chceme piť – čaj, kávu, ovocné šťavy. Každý nápoj nesie v sebe hlboký podvedomý význam. Ak informácia o smäde je povedzme plochou štvorca, tak my už vieme, že informácia je v skutočnosti objemová. Ak teda napríklad by sme chceli vypiť jablkovú šťavu, tak nemusíme veľa hľadať, aby sme zistili, že Obraz jablka je použitý v mnohých legendách, ale každý národ má svoj výklad tohto Obrazu. My však už vieme, že na Kruholete Čísloboha sa dá vidieť, aký druh informácie hľadáme.
Vonkajšie odráža vnútorné, teda ak je ako Obraz použitá napríklad pitná, čistá pramenitá voda, tak podvedomie hľadá čistú, neskreslenú informáciu, čo zodpovedá čistému prameňu. Človek, ktorý sa snaží napiť čistej, pramenitej vody si jej pitím snaží podvedome naplniť potrebu čistej, neskreslenej informácie.
Voda môže mať aj pevné skupenstvo, t.j. môže mať podobu ľadu. Ľad je procesom očistenia, keďže zimné obdobie je obdobím čistenia. Analogicky zime zodpovedá noc, pretože rovnako ide o obdobie oddychu. Zima a noc sú projekciou toho istého obrazu, ale transformované na odlišný cyklus.
V zime je väčšina foriem života v stave spánku, v Noci Svaroga mozog pracuje na 2-3%. Ráno Svaroga je zase obdobie topenia sa ľadov, pretože vychádza Slnko a objavuje sa pitná voda. Sneh a ľad sa menia na pitnú vodu.
Medzi rokmi 1996-2012 prebehlo brieždenie Svaroga, t.j. celý Kruh Liet, 16 rokov. Sneh sa už začína topiť, t.j. objavuje sa pitná voda a my ju na podvedomej úrovni pijeme. Ak sa chceme obrazne vyjadriť, že máme radi pitnú vodu, tak týmto oznamujeme, čo sa deje, ale nie tým, ktorí na to nie sú pripravení.
Všetky odkazy v starých podaniach, vrátane Bohov či Živlov sú Obrazové odkazy, referencie. Ak ide o človeka, tak Obraz Živlov býva zatajený vo vode a zodpovedá mu krv, ako nositeľka informácie v tele. V Slovienčine sa Krv píše ako „Кровь“, pričom v tomto význame znamená použitie „jer“ na konci slova intuitívne prijímanie. Ak chceme niečo povedať o krvi človeka, tak to môžeme povedať v Obraze vody., t.j. voda znamená krv. Ak chceme uchovať genetickú čistotu národa, tak na obraznej Úrovni môžeme hovoriť o zásobe čistej vody a čistého vzduchu. Tu môžeme siahnuť po jednej našej ľudovej piesni, ktorá pretrvala veky v pomerne neskazenej podobe – lebo väčšine ľudových piesní kresťania pomenili slová… zo známych dôvodov. Je to pieseň „Po nábreží koník beží“. V jednoduchej a priamej podobe podáva deťom informáciu o Konoch Rita. Samozrejme, tam, kde sa spieva „slovenský“ je pôvodne „slovienský“.
V podaniach sa používa aj obraz Hmly. Je to svojou podstatou tiež voda, akurát v inom stave. Hmla obmedzuje viditeľnosť, človek nevidí do diaľky, ale môže dobre vidieť veci, ktoré sú blízko. Môže ísť aj o to, aby človek pochopil príčinu svojho problému, t.j. akejsi „krátkozrakosti“. Niekedy nová informácia zahmlieva jeho doterajší svetonázor, t.j. môže privodiť bolestivý proces spracovania informácie. Nová informácia môže zablokovať pôvodné chápanie Sveta.
Ak na Obraz Svitania Dňa Svaroga položíme Obraz hmly, tak vidíme, že hoci Slnko určite vyjde – je to neodvratné – no kvôli hmle ho ešte celkom nevidno. Práve preto bolo do spoločnosti uvoľnené obrovské množstvo ezoterických informácií, čím spôsobili akúsi „potopu“, teda vypustili hmlu pred Svitaním. Sily, ktorým Svitanie nevyhovuje sa snažia rozšíriť veľa hmly.
Obrazy má však každý národ svoje, treba ich teda chápať od prípadu k prípadu, individuálne. My podávame Obrazy našej Kultúry, čo teda znamená, že ak ten istý Obraz použije iná kultúra, tak nemusí znamenať to isté. To treba mať na pamäti.
Obraz Mora – ktoré je súčasťou svetového oceánu – je obrazom veľkej databázy informácií. Ak človeka ťahá k moru, tak môže ísť aj o snahu zistiť, čo je nové vo svete. No a cesta na lodi je alegóriou putovania vo Vesmíre.
Ak sa pozrieme na známy obraz potopy – voda sa používa aj ako obraz kozmického priestoru – tak ide o proces (archa) oddialenia sa od svojej planéty skrz kozmický priestor, čo je jeden z obrazov o biblickej potope.
Pojem hladiny a pojem hlbiny má tiež svoj význam. Vzduch je Obrazom Duchovného prostredia. Človek totiž môže na vzduchu dýchať, ale nie vo vode, teda informačné prostredie sa nachádza pod Duchovnou sférou. Čím hlbšie sa ponárame do informácií, tým viac sa vzďaľujeme od Duchovnej sféry. Tu je možné použiť vlastnú obrazotvornosť a začať uvažovať nad ďalšími Obrazmi v podaniach Predkov – čo napríklad môže znamenať prebrodenie rieky?
Ďalší často používaný Obraz je Oheň. Je to personifikácia čistoty, lebo to je jediný Živel, ktorý za žiadnych okolností nemôže byť špinavý. Ak horí niečo špinavé, tak môže byť špinavý dym, ale oheň je vždy čistý. V podaniach ide o Oheň Inglie, t.j. Obraz čistoty. Ak je vysoká teplota, tak je aj vysoká žiara.
Sú veci, ktoré horia a veci, ktoré nehoria, t.j. existujú veci, ktoré podporujú horenia a veci, ktoré oheň hasia. Poznáme Oheň v srdci, Oheň v mysli. V slovanských Obrazoch je oheň v srdci Ľúbosť, ktorá vplýva na srdcovú čakru človeka. Oheň v mysli zodpovedá procesu prípravy niečoho varením, teda hlava môže „variť“, alebo „nevariť“. Ak hlava „horí“, tak tomu zodpovedá ohňový proces v čase varenia a ide o schopnosť spracovania informácie. Informácii dávame zmysel a meníme ju na poznanie. Určitým spôsobom ju teda „varíme“.
Spoznať Ingliu, t.j. Ingliizmus, sa nikdy nedá dokázať bez spoznania hlbín Starej Viery, lebo inak sa nedá dôjsť do hĺbky poznania a taký subjekt sa stáva iba papagájom či živým diktafónom. Poznávací proces je preto charakterizovaný Obrazom bukvice „M“ – Myslite.
Všetko poznanie, t.j. aj informácie od Ochrancov starého poznania, je vždy potrebné spracovať myslením, t.j. ozmysliť. Len vtedy sa menia na Vedomosť. Proces nadobúdania Múdrosti má preto dva stupne – prvý je dostať informáciu a druhý je dať informácii zmysel vlastným uvažovaním o prijatej informácii prvého stupňa. Preto informácia druhého stupňa je vždy OVEĽA dôležitejšia, ako informácia prvého stupňa. Dôležité teda nie je ani tak to, čo nám niekto odprednáša, ale čo si v ohňovom procese (Ľúbosť + Myslenie) z toho dokážeme vziať.
Vieme teda, že informácia je Voda a Oheň je proces spracovania informácie. Prichádzame k ďalšiemu faktoru, a síce k pomeru Oheň/Voda. Ak je Ohňa viac ako Vody, tak Voda sa zmení na paru, čo zobrazuje ozmyslenú informáciu, t.j. už informáciu druhého stupňa. Para ide nahor, k Nebesiam, t.j. naplnenie sa poznaním nás dvíha k Duchovnu.
Ak je však Vody viac ako Ohňa, tak zadusí Oheň. Toto urobí aj potopa. Čo vlastne znamená Obraz potopy vo Védach? Je to alegória, alebo sa myslí doslovne? Ak ľudí zaplaví nekontrolovateľne šírená informácia vo väčšom množstve, ako ju ľudia dokážu spracovať, tak ide rovnako o potopu. Veľa vody v tomto prípade – potopa – znemožňuje ľuďom zvládnuť záplavu informácií a človek pod vodou nedokáže dýchať. Záplava informácií teda môže zabíjať – čo sa aj deje. Veľa informácií naraz nie je pre každého. Hovoríme, že sme vo veku informácií, sme teda vo veku smrti. Koľko ľudí je schopných myslieť v kategóriách Svetlého Vesmíru? A vstúpili sme do Svetlého Vesmíru, nuž kto nedokáže, ten sa utopí. Dôležité totiž je aj to, aký je charakter informácií, ktoré sa šíria. Koľko ľudí vie použiť Oheň a premeniť Vodu na paru a vystúpiť k Nebesiam?
Ďalšími obrazmi používanými v povestiach, rozprávkach, či celkovo podaniach Predkov sú zvieratá a kult totemu. Každé zviera má svoje špecifické charakteristiky, t.j. Obraz, ktorý sa takto prenáša. Pozrime sa na príklad prasaťa, aj keď v našom prípade divého. Hoci prasa je vôbec jedno z najnedoceňovanejších a aj najtýranejších zvierat, dnes už aj vedci potvrdili, že patrí medzi 4 najinteligentnejšie zvieratá vôbec. V našej Kultúre je Diviak Obrazným vyjadrením Boha Ramchata, Ochrancu Čertoga Diviaka. Čo znamená tento Obraz? Diviak má rád korene stromov, a preto ich často vykopáva. Koreň je v našom ponímaní Az, t.j. príčina existencie stromu. Diviak má schopnosť kopať tak hlboko, až kým nedôjde ku koreňu. Pracuje systematicky a cieľavedome, nedá sa ničím zvábiť. Nekope naširoko, ale ide vždy do hĺbky. Dôjde k príčine, a preto je Obrazom schopnosti koncentrovať sa na príčinu v myslení aj konaní a schopnosti dosiahnuť cieľ. Koncentrácia myšlienok na cieľ je predpokladom plánu. Ten, kto len brázdi po internete hore-dole behá len po šírke, ten nemá schopnosti diviaka, aj keď ho rád konzumuje. Jesť mäso prasaťa jednoducho nestačí. Takýto ľudia nemajú schopnosť ísť do hĺbky. Nevyrovnajú sa teda ani diviakovi.
Ramchat je Nebeský Sudca, vie teda dôjsť ku príčine, hoci samotným sudcom je vždy vlastné Svedomie. Ak sa pozrieme na Svaroží Kruh – napríklad na Koľadovom Dare – tak poľahky zistíme, že kombinácia zviera-rastlina-Boh je zoskupenie podľa rovnakej frekvencie, je to teda Obraz. Konkrétny Svetlý Boh je vo svete rastlín vyjadrený svojou frekvenciou – danou rastlinou – a vo svete zvierat mu zase zodpovedá frekvencia daného zvieraťa. Zároveň si môžeme všimnúť, že každý národ má svoje frekvencie, t.j. svojich Bohov. Preberanie frekvencií cudzích národov – populárne sú napríklad čínske kalendáre – nemôže zodpovedať našim frekvenciám, aj keď niektoré body sa môžu zhodovať.
Sme vo Veku Vlka, t.j. v čase, keď sa vlci zháňajú do svorky. Aké vlastnosti má Vlk? Vie bojovať sám aj v skupine, je cieľavedomý, je sanitárom lesa. V schopnosti loviť prevyšuje všetkých ostatných dravcov, jemu nič neujde, hoci medveďovi napríklad môže. Vlk má čosi vo forme rodiny – keď sa vlk a vlčica raz stretnú, tak prežijú spolu celý život. Je teda Obrazom Rodových tradícií. Ak dobre porozmýšľame, aké vlastnosti má vlk a preložíme ich na Vek Vlka, tak dostaneme zodpovedajúci Obraz vysvetlenia Veku, do ktorého sme vstúpili.
Ďalšími často používanými Obrazmi je Slnko a Luna. Odborníci nám hneď začnú vysvetľovať slnečné a lunárne kulty a ich vlastnosti – ale nechajme ich. Obrazy sú alegórie. Slnko je zdroj Svetla, Luna nemá vlastné svetlo, ona odráža Svetlo Slnka. No nemožno hovoriť o úplnom odrážaní, ona ho aj určitým spôsobom spracováva, sprostredkuje. Slnečné kulty rozpoznať hlavne podľa toho, že v nich niet sprostredkovateľov – popov. Majú síce žrecov, volchvov a ďalších, ale títo sú výlučne poradcovia v prípade špecifickej potreby, nikdy nemajú postavenie „exkluzívnych sprostredkovateľov“.
Lunárne kulty sú typické popmi, pričom jedine a výlučne oni „poznajú“ vôľu Boha a majú zložitú hierarchiu. Jednotlivec nemôže hľadať odpovede samostatne, musí sa obracať na nich.
Slnko umožňuje priame spojenie človeka a Boha, aj keď sa môže opýtať na radu žreca.
Lunárne kulty zase aktívne pracujú s informáciou, Mesiac ovláda aj pohyb morí. Príliv znamená, že informácia je podávaná, odliv zase predstavuje skrývanie, sťahovanie informácie. Slnko síce dáva Svetlo teplo, ale na vodu až tak silno nevplýva.
Rovnako ako tieto dva kulty existujú aj dva druhy ľudí. Ľudia typu slnečného a typu lunárneho. V tomto prípade je zaujímavé to, že slneční ľudia síce dávajú svetlo a teplo, ale spravidla nevedia pracovať s informáciami. Na toto sú stavaní lunárni ľudia. Neznamená to preto, že slneční sú vždy dobrí a lunárni zlí. Je to len o schopnostiach podávať a šíriť informácie. Kto sa pozrie na tento problém z pohľadu Slnečnej sústavy rýchlo pochopí, že Slnko a Luna si neprotirečia, naopak, oni sa navzájom dopĺňajú. Len jedinec obmedzeného vnímania a chápania Sveta považuje tieto dva prvky za protiklady. V Slnečnej sústave je jedno Slnko a 108 Lún. Kto žije materiálne, ten vidí Slnko a Lunu oddelene.
Luna však zároveň symbolizuje Noc, čo je ďalší symbol. Noc je čas spánku, stav oddychovania človeka a slnečná energia sa neprejavuje. Slnko zatemní všetky náboženstvá, lebo Viera je priame spojenie. Náboženstvá existujú vtedy, keď nevidno Slnko, lebo podávajú iba skreslené, obmedzené poznanie. Keď Slnko ráno vyjde, tak Luna postupne bledne, stráca pozície. Je to prirodzený jav. Od rána začíname pracovať, v noci spíme. Spánok je štrukturalizácia informácie nahromadenej cez deň, pričom naša likvidácia je tiež elementom štrukturalizácie informácie.
Ďalším Obrazom je Hora, pričom máme niekoľko možností, keďže Obrazy sú mnohorozmerné. HORA obsahuje koreň „OR“, tvar Sily (MORE, KOREŇ…). V takomto tvare je to snaha prísť k počiatku. Ak použijeme tvar GA-RA, tak ide o cestu k Svetlu. Ak je náš pôvod na Nebesiach, tak ide o snahu o dosiahnutie pôvodu.
Aký druh ľudí chodí do hory? V zásade poznáme dva druhy. Jedni chodia najradšej v spoločnosti, iní zase osamote. Ten kto chodieva do hory sám, tomu podvedomie hovorí, že lepšie sa mu hľadá Pravda osamote. Tým, ktorí chodia v skupinách, sa ľahšie hľadá Pravda spoločne.
Vieme, že Oheň je jediný Živel, ktorý nemôže byť špinavý, je vždy čistý. Tí, ktorí hľadajú oheň, hľadajú čistotu. Preto je naša Kultúra plná Ohňa – preskakovanie, obety, chodenie po uhlíkoch, chorovody, fakle… Koho ťahá k Ohňu, toho ťahá k očisteniu. Oheň je proces zvýšenia teploty a pri chorobe by sa mal človek koncentrovať sa Obraz Ohňa. Proces pripravovania sa na niečo, chystania niečoho je procesom zvyšovania teploty, preto takýto proces označujeme ako „var“, t.j. ide o ohňový proces. V tejto spojitosti môže ísť o myslenie, Ľúbosť, varenie, či myslenie čisto, t.j. v termínoch čistoty. V Slnečnom Kulte nemôže byť špinavý človek, nebude sa tam jednoducho dobre cítiť.
Proces ohňového očistenia je nástrojom Obrazového myslenia. Kult Ohňa je v prvom rade Kultom Myslenia.
Para je spojenie Ohňa a Vody. Ide nahor po špirále od zeme na Nebesia. Para je bývalá informácia, t.j. element spracovania informácie, keďže Oheň je myslenie a mení vodu na paru.
Ak je vody veľa, tak oheň uhasí, to znamená, že ak je veľa informácií, tak udusia schopnosť ich spracovať, hoci mnohí si myslia, že vedia všetko. V tomto čase nie je až také dôležité zbieranie nových informácií, skôr je potrebné nadobúdať schopnosť ich spracovávať, inak sa stávajú nástrojom našej deštrukcie. Vzniká teda potopa. Vo Védach sa píše, že koniec Kali Jugy bude sprevádzaný potopou, no táto potopa môže mať viaceré podoby. Hoci očakávame aj fyzickú, nastala aj potopa vplyvom záplavy informácií, ktoré rovnako likvidujú ľudí. Dnes vidíme veľa ľudí, ktorí strácajú záujem o politiku, televíziu, tlač a podobné zdroje, ale začínajú sami žiť svoj život.Týmto v skutočnosti podporujú v sebe Silu Ohňa, dávajú mu možnosť sa rozhorieť. Je to správna cesta, ktorej však väčšina neporozumie.
Na obraznej úrovni môže Hmla predstavovať použitie čarov, čiernej mágie, lebo ona vytvára okolo ľudí informačnú oponu, záves. Obrazy preto teraz vychádzajú od Ochrancov Poznania, ktorí ich podávajú ako prosté Obrazy. Hmla je teda prostriedok dosiahnutia cieľa, je ako para, t.j. výsledok spracovanej informácie. No jej účelom je zahaliť informáciu postupujúcu od Ochrancov. Na Slovensku Ochrancovia neprežili besnenie christianizácie.
Čo sa týka Obrazov a predstavivosti musíme brať do úvahy ešte jednu vec. Myšlienkový Obraz je 6 rozmerný, teda uložený v šesťrozmernom Vesmíre, ale naša realita je 4 rozmerná. Preto zrealizovaný, materializovaný Obraz je aj pri jeho najlepšom uplatnení vždy akosi „chudobnejší“ ako Obraz v mysli.
Obrazy nám vo svojich podaniach zanechali naši Predkovia, no aby sme im porozumeli, musíme rozmýšľať. A na podporu myslenia nemáme lepší nástroj ako Bukvicu. Každý člen nášho národa by mal byť schopný prečítať akýkoľvek text, akúkoľvek knihu svojho národa, bez ohľadu na to, aká je stará. Slovo je nástrojom vstupu do energeticko-informačného poľa Zeme. Je to frekvenčná charakteristika, ktorá vyvoláva rezonanciu vo Vyšších Svetoch. S pomocou Bukvice je možné sa naučiť správne používať slová, ktoré majú viac Sily, lebo majú viac frekvenčných charakteristík. Toto nám umožní nadobudnúť prvobytný, pôvodný aparát, ktorý sa v celosti v slovanskom svete nezachoval, ale ktorý je podelený medzi slovanské národy a v tomto čase sa znovu aktívne rodí. Ľudia v slovanskom svete začínajú používať slová v ich pôvodnom význame.
Bukvica nám pomáha pochopiť aj jazyk čísel, ktorými s nami hovorí Vesmír. Dnes nás čísla obklopujú v cifernej podobe, no Ciferi nepatria do slovanského sveta. Ciferný systém pochádza z Kabaly, aj keď sa mylne predpokladá, že majú arabský pôvod. My už vieme, že biblický národ pristál najskôr na Cejlóne a obsadil Indiu, z ktorej ho prinútili odísť Árijci pri jej obsadzovaní na čele s Ramom. To, čo dnes voláme arabské čísla sú znaky desiatich židovských bohov-Ciferov, pričom pri prechode cez arabský svet iba nadobudli arabské názvy. Tak či onak, známou vecou je, že ak si niekto chce osvojiť cudzí jazyk, tak sa mu to nepodarí dovtedy, pokiaľ nezačne uvažovať tak, ako uvažujú členovia daného národa, ktorého jazyk sa chce učiť. Presne tak to je aj s číselným systémom. Preberá sa aj s „príslušenstvom“. Biblický národ má 10 Ciferov (od 0 po 9), preto používa cifry, my máme Čísloboha a preto používame čísla vyjadrené bukvicami. Okrem iného, my nemáme „0“, čo má tiež svoje dôvody.
Cifri majú taký stále význam, aký do nich pri ich zrode v Kabale bol vložený. Teda aký Obraz bol do nich uložený, taký dodnes vyžarujú, t.j. taká je ich frekvenčná charakteristika – vrátane negatívnych. Napríklad podľa jednej z druhov numerológie sa číslo „29“ považuje za číslo smrti, zahynutia, Pekla, mučenia, démonov… používa sa zvyčajne v obradoch či rituáloch, keď je cieľom poškodiť človeku. Postupuje sa tak, že niečo – napríklad prekliatie – sa opakuje pred fotografiou cieľovej obete 29x.
Ak toto vieme, tak človek začne pozorne vnímať, ako sa okolo neho začne v dennom živote ukazovať číslo 29 – môže to byť číslo autobusu či električky, číslo sedadla v kine, číslo na dome či aute a podobne. Čo treba robiť, aby sme toto neutralizovali, keď už sme dostali varovný signál?
Postup je úplne elementárny. Prevedieme dané číslo z fomy cifry do Bukvice. Takto dostaneme už nie cifru ale číslo, nie číslo smrti, ale objemové ponímanie Sveta Prírody, čo je úplne iný systém. Týmto vypneme energetiku Ciferov a ich pôvodnú frekvenčnú charakteristiku, ktorá nemá s našim životným určením nijaký súvis.
Človek si na to musí vedieť vytvoriť myšlienkové Obrazy, že ten konkrétny jav prežíva v pôvodnom energeticko-informačnom priestore RASY, teda priestore bielych ľudí. Tu sme predsa doma my.
Takto všetky čísla, ktoré začneme stretávať v dennom živote okamžite transformujeme na bukvicový ekvivalent Obrazu, ktoré nesú už naše frekvenčné charakteristiky. Týmto začneme žiť v Bielovodí, t.j. našej domovine bez ohľadu na to, že geograficky je niekde inde. Priestor Rasy nie je geograficky obmedzený.
Číslo je vždy znak, signál, spätná reakcia či väzba. Človek svojimi činmi a myšlienkami vplýva na Vesmír a Život s ním hovorí spätne – jedným zo spôsobov sú čísla. Ch´Árijská aritmetika je dekodérom ako si rozšifrovať to, čo dostaneme ako spätnú väzbu. Na to však je potrebné poznať Starosloviensku Bukvicu a jej Obrazy a vedieť si hneď premeniť postretané čísla na bukvice a obrazovo vyskladať význam. Je to cesta no nového Veku Svetla.
Už len ako doplnok si uveďme, prečo napríklad Páter Dij doteraz nedostal nový pas a nemohol k nám pricestovať, aby vykonal Obrad Menorečenia. Nové pasy sú totiž biometrické, pričom si ani neuvedomujeme dosah tejto technológie. Jedna stránka je pomerne tradičná, takto si totiž bude môcť každý, kto sa dostane k vašim biometrickým údajom dať urobiť „masku“ aj s rukami (aby boli odtlačky prstov) a kým vy budete na dovolenke, tak vám predá byt či dom, vybieli vám účet a podobne. Jeho odtlačky prstov a biometrické parametre budú pri počítačovom overovaní sedieť, a vy ostanete na suchu. Oni samozrejme tvrdia, že takéto zneužitie nie je možné – ale veď či Američania nenapadli Irak na základe presných spravodajských informácií a kvôli zbraniam hromadného ničenia, ktoré aj tak neexistovali?
No je tu ešte ďalší, verejnosti neznámy aspekt biometriky na dokladoch. Na používanie čiernej mágie je potrebná predstavivosť, t.j. schopnosť vytvoriť si presný obraz cieľového subjektu. Najčastejšie sa používa fotografia, ale tvari nedokážu používať pravú polovicu mozgu, teda nevedia si vytvárať tak potrebné objemové obrazy. Preto na takúto prácu potrebujú zradcov bielej Rasy, t.j. zapredancov mágov, ktorí túto schopnosť majú. No získaním biometrických informácií si už budú môcť kedykoľvek a sami pomocou technológií vypracovať objemový obraz cieľového subjektu a naň potom aplikovať čiernu mágiu. Toto je dôvod, prečo nám nanútili biometrické pasy a vôbec doklady.
Ako vidno, naša Stará Viera nie je iba akási dogmatika. Je to poznanie spôsobu ako správne žiť a ponúka na to aj nástroje. No a Staroslovienska Bukvica je jedným z kľúčových nástrojov pre tých, ktorí hľadajú cestu k našim slávnym Predkom a Svetlým Bohom. Bez nej to nepôjde – nech to znie akokoľvek divne či nepohodlne. Je načase sa ju naučiť a neupadať do nevedomosti o kadejakých „Slovenoch“. Máme svoju minulosť a naša je aj budúcnosť – ak budeme vedieť, ako sa jej chopiť. Nik okrem nás nám ju nemôže vziať! Možno už dozrel čas na kurzy Staroslovienskej Bukvice aj u nás.
