Sú udalosti, o ktorých verejnosť nevie, pričom majú dosah na celú Zem. Niektoré boli zverejnené v médiách a stali sa senzáciami, iné – hoci dôležité – si veľkú publicitu neužili. Ale sú aj také, ktoré mali taký zásadný vplyv na aktuálnu civilizáciu a vládne štruktúry – vrátane tajných – že ešte v časoch ich vzniku boli uzavreté dohody, že sa nikdy nemajú dostať na svetlo sveta. O jednej takejto si povieme v tomto článku.
V marci roku 1948 sa odohrala udalosť, ktorá prinútila dve veľmoci – ZSSR a USA – zabudnúť na vzájomné nepriateľstvo a podpísať spoločnú dohodu o absolútnej mlčanlivosti. V tie dni v tajných priestoroch podzemného bunkra v Kapustinom Jare vypočúval plukovník Gromov bytosť, ktorá vedela o človečenstve viac, ako my sami.
Záznamy sa ukladali do utajeného spisu KGB s číslom G 019 a mali ostať naveky utajené. Ale napriek všetkým striktným opatreniam sa čosi z nich dostalo po niekoľkých desaťročiach na verejnosť. Vnútri spisu Genesys 019 je dokument podpísaný 18. marca 1948, pričom začína slovami: „Objekt je rozumný“ a „spolupracuje“.
Tento dokument mali zakázané čítať dokonca aj tí, ktorí inak mali dostup ku všetkým tajným dokumentom. Príčina tohto rozhodnutia bola zjavná – každý, kto si ho prečítal sa zmenil.
V spise je záznam protokolov výsluchu, ktorý sa viedol v Kapustinom Jare od marca 1948 po november 1948. Výsluch trval 8 mesiacov, 4 dni a 16 hodín.
Vypočúvaný nebol človekom v doslovnom zmysle. V dokumentoch sa jeho meno uvádzalo ako „Hosť“. Skutočné meno pozostávalo z frekvencií, ktoré človek nie je schopný vysloviť. Ale v jednom z protokolov je pokus o jeho transkripciu. Znie približne ako „RA“.
Roswell bol odpútavacou akciou. Zatiaľ čo svet hľadel na púšť v Novom Mexiku v júli 1947, skutočná udalosť sa odohrala o 8 mesiacov neskôr a 9 000 km východnejšie.
3.3.1948 o 04:23 moskovského času vojenský radar v Astracháňskej oblasti zaregistroval objekt približujúci sa rýchlosťou, ktorá značne prevyšovala všetko, čo človek dokázal vyrobiť 17x. O 40 sekúnd neskôr zmizol z obrazoviek radarov. O 20 minút neskôr pastier z malej dedinky našiel v stepi kráter o hĺbke 4 m. Na dne krátera našli niečo, čo neskôr nazvali „prístroj neidentifikovanej konštrukcie“. Vnútri prístroja bolo niečo, čo v správe opísali ako „biologický objekt s príznakmi rozumnej činnosti“. O 6 hodín neskôr miesto uzavreli vojská NKVD a o 12 ďalších hodín objekt aj „Hosť“ boli dopravení do podzemného komplexu pod Kapustiným Jarom, ktorý bol oficiálne polygónom na testovanie rakiet predtým privezených z porazeného Nemecka. Je to síce pravda, ale nie celá.
Pod polygónom existuje ešte jedna úroveň, o ktorej vedelo iba 17 osôb v ZSSR. Tam privážali to, čo by nemalo existovať. Zvyčajne to boli výsledky utajených experimentov, t.j. to, čo sa nesmie ukazovať svetu. Ale v marci 1948 tu priviedli čosi živé. Čosi, čo dýchalo bez pľúc, videlo bez očí, čo vedelo odpovedať na otázky, ktoré sa človečenstvo bálo nahlas vysvetliť.
Prvé tri dni Hosť mlčal. Lekári nechápali, ako sa mu podarilo prežiť haváriu. Telo bolo poškodené, niečo ako krv vytekalo z trhlín v koži, čo však nebola koža, ale čosi medzi kovom a tkanivom. Tep nebol, dych nebol, no snímače zaznamenávali elektrickú aktivitu. Mozog vydával vlny, no mozog v našom ponímaní tam tiež nebol. Vyzeralo to, ako keby ním bolo celé telo naraz, akoby bol jedným orgánom.
Keď sa na štvrtý deň chirurg pokúsil odobrať vzorku tkaniva, tak v mysli každého človeka v okruhu 20 metrov súčasne zaznela veta: „Nie, netreba, budem spolupracovať.“ Bol to akýsi druh vnútorného hlasu, niečo ako keby spomienka na niečo, čo všetci vedeli, ale zabudli.
Plukovník Gromov nebol vybraný náhodne. Bol členom tajného spravodajského oddelenia, ktoré sa zaoberalo nevysvetliteľnými, paranormálnymi javmi. Už počas vojny vypočúval zajatých nemeckých vedcov, ktorí pracovali na okultných projektoch Ahnenerbe. Vedel dávať správne otázky a nebál sa odpovedí.
Ale teraz, keď prvý raz vošiel do cely v ktorej bol umiestnený Hosť, tak prvou myšlienkou, ktorá mu prebleskla mysľou bolo, že nie je na to pripravený. Bytosť ležala na kovovom stole pod lampami denného svetla. Výška okolo 1,2 metra, končatiny dlhé, neproporcionálne. Koža trochu do belasa, v určitom stupni priehľadná, pričom spod nej presvecovalo čosi pripomínajúce svietiace nite. Bez úst, ale keď si Gromov pomyslel: „akože ma môžeš počuť?“ – odpoveď prišla okamžite: „tak, ako ty počuješ seba samého“.
Bytosť nežiadala o pomoc, hoci bola očividne ranená. Trvala iba na tom, že chce spolupracovať. Ako by práve toto bola jej misia, misia, pre ktorú prišla na Zem.
Prvá otázka Gromova bola: „Čo o nás viete?“
Hosť odpovedal: „Viac ako vy sami o sebe“. Ale nedávate správne otázky. Pýtate sa odkiaľ a prečo, ale nepýtate sa to hlavné: „Kto ste?“; pretože sa bojíte odpovede.
Som tu, aby som vám pripomenul to, čo ste už zabudli. To, čo vaši Prѣdkovia vedeli, ale čo ste vy pochovali pod nánosom strachu a nevedomosti. Chcete počúvať?
Gromov prikývol. Keď zapínal kotúčový magnetofón, ruka sa mu zachvela. To, čo bolo zaznamenávané nasledujúcich osem mesiacov sa stalo najutajovanejším dokumentom v dejinách človečenstva.
Hosť nezačal hovoriť o technológiách, ani o schémach kosmických korábov či výkresoch večných pohonov. Začal hovoriť pravdu o tom, odkiaľ sa vzal Vesmír. O tom, prečo strádame a umierame, aj o tom, čo sa bude diať do 100 rokov.
Ale táto pravda bola natoľko deštruktívna pre všetky systémy moci na Zemi, pre všetky náboženstvá a hierarchické štruktúry, že do roka po ukončení kontaktu sa predstavitelia ZSSR a USA tajne stretli v neutrálnej zóne a podpísali protokol, ktorý obe strany oficiálne označili za neexistujúci. Protokol o mlčaní, a to navždy, bez možnosti premlčania a zverejnenia.
Ale pravda nezomiera, ona presakuje na povrch cez trhliny aj toho najpevnejšieho systému. Cez tých, ktorí nemôžu mlčať, cez knihy, ktoré sa neraz zdajú výmyslom. Jedna z takýchto trhlín je kniha Law of One – Zákon Jedného. Ňou vyplávala na povrch dôležitá časť tohto projektu.
Hoci Roswell zaplnil vtedajší informačný priestor, v Kremli dobre vedeli, že to je iba dobre naplánovaná odpútavacia akcia.
Mesiac pred Roswellom observatórium v Pulkove pri Petrohrade (vtedy Leningrade) zachytilo anomáliu. Objekt veľkosti vagóna sa pohyboval medzi Marsom a Zemou po dráhe, ktorá nepodliehala zákonom nebeskej mechaniky. Spomaľoval, zrýchľoval, menil kurz, ako keby si vyberal trasu a miesto dopadu.
Údaje odovzdali do Moskvy. Na tomto podklade Stalin zostavil špeciálnu skupinu na vedenie pozorovaní. Boli v nej astronómovia, vojaci, ale aj vedci spomedzi zasvätencov nemeckých výskumných inštitútov. Ich hlavnou úlohou bolo určiť, kde tento letiaci objekt pristane. Výpočty ukazovali buď na Severnú Ameriku alebo ZSSR. Keď sa v Roswelle začal cirkus s lietajúcimi taniermi, v Moskve pochopili, že aj Američania očakávajú tú istú udalosť a pripravujú systém dezinformácií pre verejnosť pre prípad, že objekt padne u nich.
pokračovanie nabudúce
01.04.2026